burza žiari

počujem volanie

a nechávam sa viesť

reliéfmi staručkých budov

slnia sa

v posledných lúčoch

a stojac na boku

vždy po ľavej strane

ani raz mi

neskrížia krok

vlastným tichým zotrvaním

mi ponúkajú smer

berú si

pre mňa tváre starých ľudí

figliarsky sa usmievajú

keď si ich zblízka prehliadam

popchnuté súhlasom

rozpačito

a spiklenecky sľubne

vymlčujú tajomstvo

a preto

teraz nadýchnutý

s pretekajúcim okom invazistu

okom mladým

nesený davom

doprostred

prato della valle

sa v metafore

ospravedlňujúceho oblúznenia

prekvapene rozhliadam

po burze starožitností........

...........................................

...hlučne a radostne tu žiari

svrbí

hojením rán

vyrozprávaním sa starého človeka

venujúc kyticu z času

nie len ja

si niečo odnášam

zatiaľ čo slnko

opäť pomaly zapadá