trilobity vo varšave

Budím sa na potlesk. Ľudia sú radi, že ich telá nezhoreli v troskách. Lietadlo nepadlo. Asi netušia, že keď sa o 15 minút budú rútiť taxíkmi do centra Varšavy, ich šanca na odchod z tohto sveta je oveľa vyššia. Ak to vôbec prežijú, pochybujem, že budú tlieskať.

Inak to bol pekný príchod. Z ôsmeho poschodia apartmánu na nás civela budova, ktorá nám pripomínala New York, v ktorom sme nikdy neboli. Druhá fľaša whiskey urobila svoje a väčšina kamošov okamžite zaspala, teda všetci okrem mňa.

Cez deň zásadne nespím, aj keby som bol neviem ako unavený. A ja som unavený nonstop už asi od svojich štyroch rokov. Skôr si už nič nepamätám, až na jednu jednu noc.

Keď som mal 2 alebo 3 roky, zbláznili sa mi sliny. Ležal som v takej tej detskej klietke, čumel do stropu a bál som sa zaspať. Centilitre slín sa mi neúnavne kopili v ústach, až kým som ich neprehltol, aby sa tento proces mohol zopakovať. Znova a znova. Vtedy som pochopil, že už nikdy nebudem pokojne spať, stále nado mnou bude visieť hrozba zadrhnutia vlastnými slinami. Kto ich bude prehĺtať, až zaspím? Mama spala. Otec spal. A spali aj ďalšie noci po ďalšie roky. Naučil som sa s tým žiť.

Oblízal som si pery. Inak whiskey nemám rád, ale dnes by mi chutil aj tuzemák. Vysedával som a vychutnával si posledné letné lúče. Výhľad z balkóna na neďaleký park ma napĺňal pokojom, ale možno to len bola tretia kamelka v rade po týždni bez cigy. Jednoducho mi bolo dobre, aj keď som bol neskutočne unavený. Spánok sa však rovná smrti a keď človeku hrozí bezprostredný koniec, vie si vychutnať aj také bezvýznamné veci, akou je ochabnuté slnko na konci leta.

Zobudili sa okolo šiestej. Hneď sa osprchovali, navoňali si podpazušia, krky a hrudníky. “Ideme na kurvy!” vrieskali a ja som ich celkom chápal. V inej situácii by som ich odsúdil. Je to niečo ako keď vidíte najebaných Angličanov v ženských šatách alebo vyliezajúcich Írov z jednej z bratislavských fontán.

Ale dnes, v inom meste, s pol litrom v krvi akosi začínam chápať a postupne sa transformujem.

“Ideme na kurvy!” ozýva sa apartmánom. Dopijeme ďalšiu flašu a vyrážame do mesta.

Po troch kluboch zisťujeme, že kurvy nezoženieme inde ako v kurvincoch a za peniaze. Našťastie stretávame Andrzeja, plešatého a tučného taxikára, ktorý vie veľmi dobre precítiť to naše “Poďme na kurvy!”.

Zaviedol nás pred klub, kde stála slečna v kožuchu a sbskár. Andrzej nám pri odchode poradil, aby sme v kurvincoch nikdy neplatili kartou, lebo nás ojebú dvakrát.

***

V šere klubu som ešte zazrel Saškin zadok, ktorým vybavila troch behom pol hodiny.

Ešte pred chvíľou som sedel za červenou oponou, sledoval jej naučené pohyby, až kým si nestiahla nohavičky. “Do you like my pussy?” spýtala sa. “It’s beautiful” povedal som a zaplatil jej dvojnásobok toho, čo ma stál tento private dance.

Vo finále mi zobrala ruku a položila ju na svoje vlhké pysky. Opýtala sa, či ju nechcem na celú noc. Za 2200 zlotých pôjde aj s kamoškou. Povedal som, že si to ešte premyslím. Cítil som sa ako v tej klietke, keď som mal 2 alebo 3 roky, slintajúci, len nepoľaviť a nezabudnúť prehĺtať. O 5 minút už tancovala na Peťovi.

Bolo po všetkom. Sedel som na balkóne a nemohol som spať. Počúval som zvuky mesta, ako keby som to mal odjakživa rád. Ticho prerušovali sirény a skupinky opitých turistov. Dole podo mnou sa v jemnom vetre kymácali čierne obrysy stromov. Usmial som sa, ako keby som prežil niečo výnimočné. Ako keby som sa vyliečil z posledného štádia rakoviny. Akoby som prežil pád lietadla. Preglgol som.

Začal som tlieskať, no nikto sa nepridal.