Jedna spovednica, žiadne uši

Jazyk v zmätení,

neistý svojou cenou spovedám sa nepriateľovi,

spovednica bez uší,

ktoré by poslúchali...zvrhlík jeden!

„Veď to sa nepatrí!“

Možno mal som veriť,

veriť tvojím slovám

o rovnosti,

slobode

a smiešne krásnym ideálom

* * *

Utekajúc zbadal som v chaose svetlo:

starý pán,

o paličke,

hovorí o človeku.

„...existuje Boh, vlastne?“,

pýtam sa sám seba,

pán však neodpovedá

a múdro mlčí.

Veď ten, kto mlčí je filozofom.

A on bol filozofom tejto doby

plný rozporov

a práve nimi jednotný.

* * *

Natáral si mi toho tak veľa,

boleli ma kosti,

mrazilo ma do úmoru,

a keď vidím tie ústa,

hýbu sa,

ja nemo prikyvujem

známym veciam,

„Nono!“, povedala by mama.

Vtieraš sa do mysle rýchlejšie ako zima

a ja len umieram

so znepokojením,

že niečo nebolo v poriadku.

Kapucíni vtedy závideli,

vlastne možno len zo začiatku.

Kapucíni boli múdri,

boli skvostom a latinským nápisom

v slepých očiach

malého pomätenca:

balansoval tenko na zlate,

na blate,

bojoval o svoju už nevlastnú dušu

a ty

si ho zničil jediným slovom.

---