Michal Habaj: Caput Mortuum

Michal Habaj: Caput Mortuum (Občianske združenie Vlna, 2015)

Pýtam sa, prečo so mnou zbierka básní Caput Mortuum Michala Habaja nič neurobila. Či je chyba vo mne. Skrátka: minuli sme sa. Nebola Habajova poézia primalá, ani moje nároky priveľké. Ani zážitok priveľký nebol. Ani primalý. Skôr taký – nijaký. Nemastný. Neslaný. Malý. Primalý. Vŕšiť slová môžeme donekonečna. Je ťažké zastaviť ten stroj. Zastaviť sa. Odísť preč. Nechať to tak. Nehľadať. Nachádzať.

Habaj hľadá slová miesto toho, aby ich nachádzal. Slová, ktoré neznamenajú nič viac, iba to, že sú. To je veľmi málo – na poéziu. Tu by mali slová znamenať všetko. Všetko, čo si dokážeme predstaviť, i to, čo si predstaviť nedokážeme. Slová by mali mať moc nami pohnúť, pohltiť nás. Zničiť nás alebo znovuzrodiť. Alebo oboje naraz. Mali by byť zázrakom. Alebo čímsi celkom obyčajným. Alebo, alebo presnejšie: tým i tým súčasne. Kde je v Caput Mortuum ten problém, že tu slová takto nefungujú? Že neznamenajú nič viac, iba to, že sú.

ako vizionár však vládnem
inými médiami
než vláda ľud a ozbrojené sily
občas vidím na dne pohára
slová
ktoré mi nepatria

Slová, slová, slová. Habajovi som neuveril. Nedal mi možnosť uveriť mu. Uveriť v jeho nepokoj, v jeho úzkosť, v jeho strach. Dokáže ich evokovať? Obávam sa, že nie. Na to báseň priveľmi zväzuje. Nedovoľuje jej dýchať. Nikdy nad ňou nestratí kontrolu. Nikdy sa priamo do nej nevydá, aby z nej priniesol iba útržky a franforce, ale živé, horúce a ešte krvavé. Miesto toho pred nás kladie starostlivo porciované, očistené a do fólií nepriedušne zabalené produkty. Pozrieme sa na ne a vidíme: toto je „šialenosť“, toto je „vytrženie“. Hrdlo nezatlačia, oči nerozšíria. Sú predsa určené na konzumáciu. Nie na premenu, katarziu, poznanie.

Nedávno vyšli v Česku i zbierky Kamila Boušku a Adama Borziča. Chaos v nich nie je taký explicitný. Nepokoj nie je taký okázalý. Na tušenia a znamenia sa neukazuje prstom. Ale to všetko tam je. To všetko sa po čitateľovi naťahuje z veršov a riadkov a prehovára celkom jasne spod povrchu. Výsledkom je náraz, pohnutie, strhnutie, presne to, čo Caput Mortuum vyvolať nedokáže. V čom je rozdiel? Nakoniec: medzi veľkým básnikom a malým Habajom. Alebo takým: štandardným. Štandardná poézia, štandardná apokalypsa. Štandardný zážitok.

Motívy ohrozenia a úzkosti Habajovi ťažko uveriť i preto, že sa často spájajú s banalitou. Je to však výlučne banalita básnická, teda nadbytočná a nechcená, nie banalita sveta, ktorá sa preháňa ulicami. Táto banalita je výsledkom práce básnika. Habaj spája všetko so všetkým, a to dokonca na ploche jednej básne, kde sa tak vedľa seba neraz ocitnú  vydarené verše i verše celkom banálne.

Vaše studne, vaše jedlo a vaše televízory
Boli plné rakovinotvorného odpadu.
Bojovali ste za slobodu v mene ekonomického rastu.
Alebo naopak?
Z vašich detí vyrastú žobráci,
V tom lepšom prípade budú použité na výskum,
Ktorý požehná ich údel ako martýrsky.

Báseň sa začne silným veršom a záverečný verš tiež môže byť rovnako silný. Medzitým však okrem mnohých iných veršov (áno, často je tých veršov priveľa) dokáže zaveršovať (ako inak to nazvať) i niečo, čo sa nedá brať vážne, keď je Habajova poézia paródiou seba samej. Hravosť, ktorá by tu azda mala podvracať pátos, ústi iba v trápnosť.

Vráťme sa k meritu veci.
Menšina ovládla väčšinu
Prostredníctvom väčšiny.

Neprináša nič, čo by prekročilo horizont gesta a techniky. Habajova poézia okrem iného dokazuje, že nemožno kombinovať všetko so všetkým, ani v čase básnického crossoveru, genetických manipulácií a kríženia reálneho sveta s digitálnou realitou. Aspoň týmto spôsobom nie.

nepotrebný humanizmus
v ruji technológií

dvakrát som klikol na to slovo
na tretí pokus raz obrazovka zhasla
zazvonili pri dverách
či že vraj nemám strach

boli to postľudia
v hlavách im kvitol práve hrach

Tento typ poézie nepustí k skutočným básnickým objavom, k myšlienkam, ktoré môžu zneistiť, k ideám, ktoré prekročia formu i samy seba. I svojho autora. K poézii, ktorá nebude otrocky – formálne – plniť plán, ale ho obíde, naruší, pozdvihne. Prekvapí samu seba. A najmä čitateľa. Ten je nateraz tým, kto eviduje verše, nie tým, pre ktorého je každý verš objavom. Aby som nebol nespravodlivý: vo všeobecnosti Habaj dokazuje, že remeslo dokonale ovláda. Na mnohých miestach práve forma pomáha jeho básni byť tým, čím byť má.

to je výsadou poézie:

na rozdiel od tvojich stavieb z betónu,
nikdy nestráca pozornosť,
striehne ako dravý vták,
až kým nepolapí svoju korisť

nikdy už nebudeš v bezpečí
pred básňou,
ktorá bola napísaná pre teba.

neprežiješ túto báseň,
tvoja stavba neprežije túto báseň,
tvoje meno zapadne prachom

Nie všade sa to však Habajovi darí. Všímam si práve tieto miesta, slabé miesta Habajovej zbierky, či presnejšie slabé miesta Habajovej poetiky – smerujúcej niekde k básnickej banalite, niekde: nikam. Teda: k forme. U Habaja všetky cesty vedú k forme. A neraz sú to cesty slepé. I na tých sa však dá učiť. I na tých sa dá zablúdiť. I z tých sa dá zísť. Habaj však vytrvalo pokračuje. A naráža na vlastné obmedzenia.

Popri väčšine básní, ktoré sú tým spomínaným štandardom, a niektorých vyslovene slabých sú tu i básne vydarené či vydarenejšie. Hranice medzi nimi sú však krehké, rozhodujú maličkosti. Povedľa invenčných veršov sa v tej istej básni zrazu objaví školácka banalita. Inde je najlepší prvý verš a všetko za ním je zbytočné či nadbytočné. Alebo dobrú báseň pokazí záverečný verš opäť až neuveriteľnou banalitou.

A v agátových kvetoch, zľahka sa znášajúcich
Na klávesnicu môjho notebooku,
Rozoznávam tú istú nehu,
Ktorá ma prekvapila, vždy keď som kládol bozky
Na tvoje líca, Panna d’Aponnyi.
Pomaly sa preberám zo sna, v ktorom nebolo miesto
Pre krv ani pre oheň.
Len pre to, čo zostane po poslednom objatí

Inde sa – asi vtipne (?) – priznáva, že, skutočne, forma tu rozhoduje o obsahu a remeslo je nadradené myšlienke. Mnohé básne by v zbierke vôbec byť nemuseli. Slová, slová, slová. Ako také perpetuum mobile. Dokonalé remeslo, remeslo, čo sa stalo manierou. To vedie u Habaja až pričasto k vyprázdneniu a banalite.

Raz ti kúpim vilu,
pod Slavínom,
s výhľadom na mesto
alebo Dunaj
akú si vyberieš.

Alebo skončíme v lágri

Pátos a humor tu nespolupracujú: stretávajú sa, ale výsledkom nie je úškľabok či smiech, skôr pocit trápnosti. Maniera – tá tu predovšetkým znamená neprítomnosť života a ducha. Akoby Habaj všetko iba predstieral. Akoby poézia nebola vyhroteným, maximálne obnaženým, priamym dotykom so skutočnosťou a so sebou samým, ale, naopak, iba akousi clonou, cez ktorú k nám skutočnosť sotva presvitá a ktorá nás od skutočnosti i seba samých vzďaľuje. Akoby sme boli svedkami nejakého zvláštneho formalizmu. I keď sa básnik Habaj pýta – a sú to otázky často existenciálneho a metafyzického charakteru, otázky, ktoré by mali „ťať do živého“ – pýta sa formálne. Za týmito otázkami nie je nič.

Nuž čo. Azda by sa Habaj mal vrátiť na zem. K niečomu naozajstnému, čo mu budeme môcť veriť. Poézia často stojí a padá na malých veciach. Zdanlivo malých, o to však väčších. Stačí ich správne upratať. Alebo správne porozhadzovať. V prípade Michala Habaja a jeho veršov – odviazať sa. A veriť viac poézii ako sebe.