len si sem odložím zopár zápiskov zo srbských hraníc

Srbsko praje fajčiarom. Sprievodca vo vlaku dovolí cestujúcim fajčiť na chodbe, v spacom kupé je fajčenie samozrejmosť. Vo viacerých podnikoch v Belehrade je fajčiarska miestnosť od nefajčiarskej oddelená pomyselnou hranicou, čo znamená, že za stolom, pol metra od vášho stola, ľudia v pohode fajčia a dym z cigariet migruje bez pasu a dokladov do nefajčiarskeho priestoru, ktorý označuje iba cedulka na stene.

Neďaleko belehradskej stanice je park. V tomto parku je každý kus zelene ohraničený oranžovým pletivom, pravdepodobne preto, aby na nej utečenci nemohli nocovať, a tak prespávajú na okolitom betóne a lavičkách. Park lemujú stánky s kebabom, lacným vietnamským oblečením a predajne zánovných mobilov a externých nabíjačiek. Táto hranica mohla vzniknúť počas utečeneckej krízy, ale tak isto tu možno už bola dávno predtým.

Hranicou je aj prah dverí spálne a kuchynky apartmánu, ktorý sme si objednali cez Airbnb. V spálni môžete vidieť nový nábytok z IKEA, štýlovú sivú plávajúcu podlahu, na stenách štipcami pripnuté negatívy fotiek na konopnom špagáte a uprostred izby stolík z paliet. V kuchynke a kúpeľni narazíte na rozpadnutý nábytok spred niekoľkých desaťročí, opadané kachličky, ohrievač vzduchu, ktorý nefunguje. Prechádzajúc z jednej miestnosti do druhej tak doslova môžete prepínať medzi rôznymi svetmi.

Pár kilometrov od hraníc vlak zastaví a pri trati už čakajú tmavomodré policajné dodávky. Z vlaku postupne vyvedú okolo 20 mladých mužov, ktorých naložia do vozidiel a odvezú. Deje sa to hladko, v tichosti, tak nejak samozrejme, ako keď si ráno umyjete zuby a ani neviete ako, už sedíte v práci a pijete prvú kávu. Vlak sa pohne, väčšina cestujúcich zo spacieho vozňa túto epizódku prespí.