Mama má Emu

Mama má Emu, Ema má mamu, My máme Mira

leto 2016

 

„Mohol by som prísť budúci týždeň, ktorý deň sa ti to hodí?“ oznamuje nadšene môj milý.

„Neviem. Petre sa pohoršilo. Nemala by som ju nechávať doma samu,“ premýšľam.

„Čo keby sme ju zobrali so sebou? Minule, keď som ju odviezol domov z klavíra, nesprávala sa nepriateľsky, naopak.“

„To teda nie. Si predstav, že keď si odišiel, povedala, tento by mohol aj zostať. Ako „nádhradního tatínka“ by som ho brala. Zrazu jej niečo bliklo hlavou a pýta sa – dúfam, že to nie je TEN! Zaklamala som – nieee.“ Smejeme sa.

 

Spomínam, ako pred rokmi, keď som sa vznášala zamilovaná, neveriac, že ma ešte takéto niečo môže stretnúť, mi nemilosrdne pripomínala: „Môžeš si s ním písať, telefonovať, ale nech ti nenapadne priviesť ho k nám domov! Zvykla som si na dámsku jazdu, chlapa by som tu nezniesla.“

A tak som ho nevystavila nenávisti, ktorú si vybudovala skôr, než ho spoznala. Lenže vtedy chodila do školy. Na strednej mala bezbariérové wecko, bola tam samostatná. Odviezla som ju do školy na ôsmu, končila o pol tretej a ja som si žila aj svoj vlastný utajený život. Nikto o ňom nevedel, nikto mi ho neprial, ON bol predsa ženatý.

Na vysokej škole sa tiež našli dni, kedy bola mimo domu dosť.

Lenže štúdiá skončili, takmer všetok čas trávila so mnou. Doma, na výletoch, na koncertoch, ale so mnou.

Našťastie, my dvaja, v lete nie sme odkázaní na strechu nad hlavou. Raz do mesiaca si ukradneme celý deň iba pre seba, túlame sa a príroda nás prichýli, dáva nám priestor aj na nežné chvíľky. Petre nachystám jedlo na celý deň a bez výčitiek svedomia unikám.

 

„Mohli by sme ísť niekam, kde je zlý prístup, pomôžem ti aspoň s vozíkom,“ nevzdáva to.

Súhlasím.

Mala som obavy, ako sa Petra predvedie, zbytočne. Po celý čas bola príjemnou spoločníčkou. Spýtala sa hneď na začiatku, či môže tykať, vraj ju vykanie vyrušuje. Veľa rozprávala, najviac o sebe, bola zvedavá, čo všetko o nej vie. Aj sa posťažovala, ale môj múdry priateľ jej neprotirečil. Vystupoval ako jej advokát, v niečom jej dával za pravdu a len nenápadne predostieral iný názor, ponúkal iný pohľad, podnety na zamyslenie.

„Mohla by si byť rada, že mama je stále veselá, je ako tvoja kamarátka. Predstav si autoritatívnu matku, ktorá by ťa neustále poučovala, zakazovala, prikazovala.“

Smerom ku mne: „Vieš, Petra nemá pochopenie pre tvoje srandičky. Toto si môžeš dovoliť k Monke, k Ive. Petra nerozumie tvojmu spôsobu odľahčenia situácie, zraňuje ju, dotýka sa jej, nevie reagovať, a tak sa hnevá, je podráždená. Ja som si tiež dlho zvykal na tvoj humor typu - čo ťa nezabije, to ťa rozosmeje.“

Dcéra bola spokojná, ja som sa vznášala ako motýlik, poletovala okolo nich, nadľahčená, bez vozíka. Výlet do kostolíka na Skalke dávam až ku koncu leta, keď som v tej najlepšej kondícii. Môj rytier zvládol aj posledný prudký kopec bez jediného zastavenia.

O všetko sa zaujímala, na striedačku sme jej čítali nápisy na tabuliach v kostole, na ktoré nedovidela. Z ostatných kostolov má strach, odmieta do nich vstúpiť, možno ju desia svojou majestátnosťou, tento jediný jej prirástol k srdcu, vždy raz do roka potrebuje posedieť, popremýšľať, stala sa z toho tradícia.

Vonku pri stolíku malé občerstvenie, zopár kradmých dotykov a bozkov poza chrbát Petry, pokochanie nádherným výhľadom a späť. Cestou obed  na Ostrove pri rieke, na terase reštaurácie. Sedeli sme na lavici oproti nej, pritúlila som sa k nemu, objal ma okolo pása a šibalsky sa pýtam Petry: „Môžem?“

Usmieva sa: „Akí ste chutní, svedčí vám to spolu. Normálne vám závidím.“

Popri Váhu do mesta, do kaviarne a cukrárne a rozprávkový deň sa pomaly chýlil ku koncu. Priši sme po prvýkrát v Petrinej prítomnosti domov, až do bytu. Predpokladala som, že ako dospelá pochopí, že chceme byť aj sami. Vytratili sme sa do mojej podkrovnej izbičky, nedočkaví vychutnávali vzájomnú blízkosť, prestali vnímať čas. Dala nám možno hodinku, keď bolo počuť dupot pod schodmi: „Nechcem vyrušovať. Ale nemal by si už ísť? Aby si nezmeškal vlak.“

Rozosmeje ma. Predstavím si Hujera, ako si klepká po hodinkách – „pane učiteli, bude zvonit!“

Ako dobre, že sa od istej doby začala báť chodiť kolenačky po schodoch, možno by nás prišla aj skontrolovať.

 

O pár dní.

„Nevybehneme na Brezinu? Je tak krásne. S tebou som tam ešte toto leta nebola,“ navrhnem dcére.

„Čo by si sa tam so mnou teperila! Teraz, keď máme Mira!“ osopí sa na mňa.

„Prosím?“ to sa mi snáď zdá.

„Petra! Po prvé – nebude k nám cestovať každý deň. A po druhé – si nemysli, že ťa budeme vždy a všade brať so sebou.“

 

 

---