Prvá láska

Začiatok prvého ročníka, prvého semestra. Išla som pre ňu do školy. Predo mnou dvaja mládenci, viezli mi Petru naproti. Krajší začiatok som si nevedela predstaviť. Nemusela som behať do školy a pomáhať jej s presunom v rámci poschodí, niekedy aj budov. Boli z jej krúžku, vždy po ruke. Občas spomenula Peťa, že sa bavili spolu cez prestávku, bol jej blízky. Pred koncom zimného semestra, prišla za mnou podvečer s plačom. Plakala tak srdcervúco, že nevládala ani vypovedať, čo sa stalo.

„Peťo mi napísal. Že mi nebude robiť samaritána, že má problémy s chrbtom, mám si nájsť iného, alebo si vybaviť individuálny študijný plán.“

„To je zvláštne. V škole ti nič nepovedal? Nevedela si o tom?“

„Nie! Veď to! Dnes mi pomáhal ako inokedy a pritom ten mail napísal včera večer! Len ja som si ho otvorila až dnes. Chápeš to? Celý deň mi nič nepovedal!“

„Mal ti to povedať. Teda mohol. Asi mu to bolo nepríjemné.“

„Chápeš, ako sa cítim? Myslela som, že mu na mne záleží. Že sme priatelia.“

Kľačala pri mne, plakala až ju nadhadzovalo a ja som ju len držala, hladila po vlasoch a bolelo ma rovnako, ak nie ešte viac.

V tej chvíli by som sa nečudovala, keby nechala školu, viac sa tam nevrátila.

Hovorila som jej také tie rečičky, kašli na neho, keď nemal odvahu, povedať ti to do očí, pomôžu ti iní spolužiaci, prídem ja, keď bude treba, zavoláš mi. Vedela som, nech poviem čokoľvek, bolesť a sklamanie zo zrady neumenším.

Ani neviem, či mu odpísala. Do školy na druhý deň išla, nikdy viac sa spolu nerozprávali. Peťo bočil od celého kolektívu, stretávala som ho po chodbách aj vonku samého. Len sme sa pozdravili.

Naučila sa požiadať o pomoc. Ak ju spolužiaci v triede zabudli, vykolieskovala sa ku schodom a prvého, kto išiel okolo požiadala, či by jej nepomohol presunúť sa, kam potrebovala. Vždy sa našiel niekto ochotný. Buď ju dvaja zniesli aj s vozíkom, alebo jeden zviedol popri zábradlí, druhý vyniesol vozík. Zopárkrát ju zobral neznámy chlapec do náručia, zdalo sa im to jednoduchšie a rýchlejšie.

Vtedy som ju veľmi obdivovala. Zaťala sa, nevzdala, išla ďalej. Prebolelo, ale nezabudla. Peťo zostal doteraz jej prvá a jediná ozajstná, hoci platonická láska. Len pri ňom cítila to chvenie, radostné očakávanie, búchanie srdiečka, keď zbadala čiernu koženú bundu. Po skončení semestra prestúpil na iný odbor, nesedela s ním v jednej triede, bola to úľava.