O výchove

Cez sklo vidím, že Petra sedí s Alenkou na sedačke, nie je vo vozíku. Vidia ma. Nie je to bežná situácia. Kým prejdem okolo, utriem si zahmlené okuliare, dvere sa otvoria a Eva ju už vezie ku skrinkám. Zakričím Alenke pekné Vianoce a po Daliborovi posielam vianočnú pohľadnicu, nech im nenašliapem.

„Čo to bolo za obálku?“

„Napísala som dievčatám vianočné prianie a poďakovanie, že sme rady, že sme si ich našli.“

„V poslednej dobe sa ľuďom pcháš do zadku.“

„Petra, to čo bolo?! Ak niekomu poďakujem, to je pchanie sa do zadku?!“

Nemá dobrú náladu.

„Posledné dve hodiny som ležala. Aj Marika na mne videla, že sa niečo deje. Aj Alenka povedala, že takúto ma ešte nevidela.“

Hnevá sa pri obliekaní, zle ju postavím, zle ju posadím. Cestou mlčí, v autobuse sa postavím za ňu, nech na mňa nevidí. Je plno, stojím.

Vidím, že situácia sa od rána zmenila, tento raz jej idem merať na istotu. Tridsaťosem jedna. „Bolí ťa niečo? Ak nie, teplota sa zráža až nad tridsaťosem päť.“

„Hlava.“

„Dobre, prinesiem ti Ibalgin, bude ti lepšie. Môžeš sa vyzliecť do pyžama a ľahnúť si.“

„Už sa nebudem vyzliekať.“

„Ako chceš.“

Zrejme je urazená, že som jej ráno neverila a nenechala ju doma. Ale mám jej teraz, dvadsaťsedem ročnej pripomínať rozprávku o vlkovi, ktorému na hrob napísali – Luhárovi, i keď pravdu vraví, sa neverí? Toto som ich učila ako malé dievčatká.

Ukazuje mi anjelika pre Ivanu, ktorého za ňu dokončili kamarátky, lebo ona už nevládala. Už keď išla z masáže, bolo jej hrozne. Ani obed nedojedla. Mali bulgur, priznáva, že by jej to nechutilo, ani keby bola zdravá.

„Všetky tri baby sú super, len s Táňou som si celkom nesadla, je taký studený čumák. Tú by som za mamu nechcela.“

„Ešte horšia ako ja?“

„To zas nie. O kúsoček lepšia.“

Aaaa, sranduje, to sa mi páči, je naša.

Lenže ona to myslela vážne. Pokračuje: „Ty nevieš nájsť stred. Buď si ma vôbec nevšímaš, zo všetkého sa smeješ, alebo sa tváriš, že si v prdeli. Keď som chodila do školy, starala si sa o mňa. Teraz je medzi nami sklo. Sklo! A nie a nie ho rozbiť.“

Odchádzam do kuchyne. Vyšľahám krém, naplním do lisu a vytláčam na koláčiky, ktoré som pripravila dopoludnia, ozdobnou trubičkou kopčeky. Prichádza Monka, nepreruším prácu.

„Monka, máš na tanieri halušky, zohrej si.“

„Čo je mamička? Máš smutný hlas.“

„Ale nič.“

„Neberte všetko tak vážne. Zasa som za debila. No bože, tak mi niečo vyletelo z huby!“

Sama sa prezradila.

„Čo je Petra? Povieš mi, o čo ide?“

„Nie, nechce sa mi o tom hovoriť!“

Kým Monka zje, dozdobím, uložím do chladničky, uvarím kávu a sadneme si spolu do obývačky. Bavíme sa, čo nové v robote, a tak.

Zrazu mi príde smiešne, čo mi bolo predtým ľúto. Porozprávam Monke, čo som sa dozvedela, aká som ja matka. Nemala som sa pýtať, tak mi treba.

„Ale pre nás s Ivanou si dobrá! Nás si dobre vychovala.“