List z roku 1995

Priateľka mi priniesla list. Hľadala veľkonočné vajíčka a našla poskladaný linajkový dvojhárok A štvorku, rukou husto popísané štyri strany. Písala som jej z nemocnice, tri týždne po operácii achilloviek, keď nás prijali na odstránenie sadrových obväzov.

Bratislava 7.9.1995

Ahoj Danula!

Je 15.00 a už sa Ti hlásim. Petra má bývanie zatiaľ celkom dobré. Sú tu 4 stredné postieľky, miesta má viac ako minule, keď mala postieľku šitú na mieru, 5 cm za hlavičkou, 5 cm za nohami. Teraz je tu s nami 9-ročná Monika, dúfam, že nám to vydrží aspoň do pondelka, mohli by sa celkom slušne vyspať, keď ich nebude budiť žiadne bábo. S mojim bývaním je to tiež celkom slušné, zatiaľ som sama, ale dúfala som, že pôjdem na moju izbu, tá bola obsadená, takže som na tej, kde bola tučibomba z izolačky, ale veď už je to vyvetrané. Vankúš mám deravý, ale to sú smiešne detaily.

Petra už má sadru dole, začala revať skôr, než zapol vŕtačku, trvalo to asi pol hodinu, najskôr revala, že ju to bude bolieť, potom zistila, že to nebolí, ale revala, že to hrozne hučí. Keď som ju sprchovala, nariekala, že ju bolia kolienka. MUDr. Spišák je spokojný, aj rehabilitačná, jazvy sú pekne zhojené a nožičky povolia v plnom rozsahu.

Dúfala som, že dnes ešte nebudeme cvičiť, keď je taká uplakaná a už jej tie nožičky naťahovali, strašne plakala, bolo mi jej ľúto, musí ju to ešte bolieť. Keby som aspoň vedela, či je to správne. Pekárková naposledy písala, že deti sú úzkostné, nesmie sa nič robiť nasilu, postupne ich treba zvykať na kolienka. Tu zasa idú na to zhurta, stále len musíte byť na ňu tvrdá. Lenže ona je doma úplne iná. Tu vôbec nechce spolupracovať. Rehabilitačná ju straší, že keď nebude cvičiť, stavať sa na nohy a chodiť, domov ju nepustia. Lenže na Petru to vôbec neplatí. Sestrička jej nie je sympatická a keď sa zatne, ja sa môžem aj rozkrájať, ona ju poslúchať nebude. Ráno doktor povedal, že do 10 dní nás pustia domov, ale rehabilitačná nás nepustí. Zajtra nám dajú sadrové dlahy, ktoré jej budem priväzovať na noc.

Teraz je tu „veselo“, za Mončou prišla babka, mama, ujo, teta, tak sa rozľútostila, od plaču ju hlava rozbolela, na vizite jej kázali chodiť, ju to bolí, včera jej operovali hrču veľkosti vajca pod kolenom, aj mne sa to zdá zavčasu na chodenie, ale taký tu je režim. Čas sa tu vlečie napriek tomu, že človek nemá chvíľu pokoja. Ráno – ambulancia, sadra, sprcha, yšetrenie u jednej doktorky, meranie teploty, tlaku, obed, vizita, vyšetrenie u druhej doktorky, prebrať a zaniesť periny, olovrant, o 17-ej večera, 19.00 posledná vizita.

Tak by som si schuti teraz zaumývala riad, zažehlila, obed navarila, o bicykli alebo prechádzke ani nehovoriac. Čokoľvek, len tu nesedieť a netŕpnuť, čo bude ďalej. Petra je ustonaná, každú chvíľku ciká, papať jej nechutí. Monča je z Bratislavy a jej babka robí vedľa na kožnom, tak tu má návštevu každú chvíľu, babku a jej kolegyne. Možno to ani nie je dobre, lebo keď sa vyžaluje, vždy ju to rozľútostí a potom plače. Už je po návštevách, tak som ju zamestnala, číta Petre Buvirozprávky a musím sa hanbiť. Číta ako raketa a je tretiačka. Naša Monča je piatačka a číta hrozne.

Práve sme merali teplotu, má 37.9°C. Ja neviem, čo som komu urobila, že ma stále niekto trestá. Neviem, či môže byť taká vysoká teplota iba z plaču. Ešte šťastie, že som si zobrala svoj teplomer, môžem jej ju pred spaním skontrolovať. Som zvedavá, čo na to povie vizita, čo sa ide s nami diať. Ale veď ju pozerali dve doktorky a nič nezistili. Pred obedom, asi o 11.00 mala 36.9°C.

Tento list je od začiatku nuda a teraz mi už do písania vôbec nie je. Možno zajtra.

18.00 – vizitu robil mladý lekár, videli sme ho po 1.x, minule tu nebol. Pozeral si tabuľku teplôt, ale vôbec tomu nevenoval pozornosť, ja som sa vypytovať moc nechcela, tak neviem, či sa to považuje za normálne. Po operácii teploty do 38°C môžu byť, ale po rozpílení sadry, nevidím dôvod, prečo by mala vystúpiť teplota. Ale Petra to prostredie veľmi zle znáša, keď skončila posledná vizita, úplne ožila, kreslí si, číta, ona je celý deň v strese od vizity do vizity. Stále sa bojí, že jej budú cvičiť s nožičkami, že príde rehabilitačná, kedy jej prinesú dlahy, či ju to bude bolieť.

Vám som sa ešte nepriznala, ako som podvádzala pred operáciou. Večer doma som Petre odmerala pre istotu teplotu, mala 36.8°C. Ráno(7.8.), keď nás prijímali, som jej namerala 37.1°C, tak som to nepriznala. Celý deň mala 37.1, 37.2, tak mi strašne záležalo na tom, aby ju v stredu operovali, keby bola aj zdravá, kvôli tej teplote by to o týždeň odložili. Domov by nás nepustili a v tomto prostredí by nemala šancu na vyzdravenie, skôr naopak. V utorok mala 37.4, možno aj viac, držala som jej to zo strachu iba tri minúty a klamala ďalej. Pri večeri som to už takmer nezvládla a chcela sa priznať, prišiel tam doktor na kontrolu, ako deťom chutí, Petra sedela nad tanierom a keď som jej ponúkla, tak ju naplo, zdvihla som sa a odišla na izbu. Myslela som, že bude mať nejakú žalúdočnú chrípku. Ale nevracala, jesť už ani pred operáciou večer nemohla, iba pila. Večer mala ešte 37.4 a bola som úplne na dne. V noci som nespala, najskôr som si predstavovala len to najhoršie, že ju ráno nájdem v horúčkach a je po všetkom. Potom som pozbierala zvyšok energie a povedala som si, že musím myslieť pozitívne, jedine to ju môže ešte zachrániť. Z posedných síl som sa presviedčala, že ráno musí byť bez teploty, aj som sa modlila. O 4.00 som to už nevydržala, išla som za ňou, spinkala a keď som jej priložila pery na čielko, mala ho studené. Ráno jej sestrička namerala poctivo 36.5°C.

Po operácii mala skoro stále 37.4, 37.5, ale to je vraj normálne.

8.9.

Nekonečná noc je za nami. Petra mala večer iba 37.4, o 20.30 zaspala, do 21.00 som sedela pri nej a potom si išla ľahnúť. Budila som sa každých 10 minút.

Už je 13.30, na noc som zabudla, máme nové zážitky. Keď som Ti dnes začala písať, vtrhla sem sestrička, aby sme sa rýchlo obliekli, čaká na nás sanitka, ideme na protetiku, ulicu som zabudla. Mali sme na to 5 minút, nikto nám predtým nič nepovedal. V sanitke sme čakali asi štvrť hodinu, kým prišiel šofér, doviezol nás do nemocnice, na 2.poschodí sme čakali asi pol hodiny, po vyšetrení nás poslali na 1.poschodie, tam sme čakali asi hodinu, keď nás konečne zavolali dnu, nechali ju asi 20 minút ležať holú na posteli, na plachte, ktorá toho už dosť pamätala. Petra bola smädná, dole bol automat iba na kávu, unavená, ešte šťastie, že nám sestrička strčila na cestu dva banány, asi to poznala, koľko sa tam zabavíme. Petra strašne plakala, keď jej robili odtlačky nožičiek, trochu ju to pálilo a bolelo vystieranie nožičiek.

V takej chvíli na chvíľu zapochybujem, či mám právo za ňu rozhodovať o jej osude a takto ju nechať trápiť. Je to také zvláštne, keď sme si žili v tom svojom svete relatívne pokojne a teraz sme sa ocitli v inom svete. V čakárni sedeli ľudia, ktorí si priniesli so sebou novú nohu, vlastná im chýbala a podobne. Keď sme boli konečne hotové, museli sme telefonovať do nemocnice, aby po nás poslali sanitku. „Domov“ sme sa vrátili o 12.15, ledva sme stihli obed, ale za tým by nám ľúto nebolo, my toho aj tak veľa nepojeme. Boli sme skôr vyšťavené a unavené, ako hladné. Doktorka sa pri obede pýtala, či nám zobrali odtlačky, že to sme mali šťastie, lebo včera, keď tam volala, tak tam už neboli a väčšinou nemajú materiál, čakala, že nás pošlú naspäť. To bolo od nej milé, že nás poslala na taký výlet bez overenia. Asi ešte necestovala sanitkou a nepresúvala sa z jedného poschodia na druhé s 18 kg dieťaťom na rukách a zdravotnými záznamami v nich.

Petra stále plače a keď kričí – maminka, bolí, už by som sa najradšej na všetko vykašlala a dokonca života ju nosila na rukách a namiesto toho s ňou cvičím, spôsobujem jej sama bolesť. Musím si zakazovať takéto myšlienky, lebo z toho by sa musel človek  iba zblázniť. Najviac ma štvú doktori a sestričky, keď surovo tvrdia, že ju to nebolí. Ja s ňou cvičím, lebo musím, ale viem, že ju to bolí, inak by tak nerevala, tak nech aspoň nekecajú. Všetkým by som rozrezala achillovky a poriadne s nimi zacvičila, nech si to vyskúšajú v praxi.

Doktor na vizite spomínal, že za sedem dní by sme mohli ísť domov, potom zasa Petre hovoril, že kým sa nepostaví, tak ju nepustia, tak neviem.

Ešte perlička – keď sme sa vrátili z Protetiky, práve jednu mamičku z vedľajšej izby posielali domov. Ráno malú zobrali na operáciu, všetko bolo pripravené, operácia sa nekonala, dole zistili, že má infekčné vyrážky. Teraz majú prísť až v októbri. My sme sa s nimi moc nestretávali, ale včera som Petru sprchovala na ich izbe, pretože tam majú antikorovú vaničku pre menšie deti, menej sa mi to protivilo, ako veľká „biela vaňa“ v spoločnej umyvárke.

Dáme si prestávku, Petruška chce čítať. Už sme sa vykakali, teda Petra, telefonovala nám babka s mojimi babami, vraj si na chalupe a zavoláš v pondelok. Tak Vám všetkým závidím ten normálny život!

Petra má 37.3, to je celkom dobré, hrá sa s bábikami, za chvíľu bude večera. Ešte dve nepríjemnosti, s večerou tri- vizita a cvičenie a deň máme takmer za sebou. Ak budem mať noc takú, ako včera, tak sa nemám na čo tešiť. Radšej celú noc nespať, ako zaspať 50x na 5 minút a byť z toho vyšinutá.

Nič príjemné nás nasledujúci rok nečaká ani doma. Dlahy, cvičenie, kontrola. 18. septembra ideme pre termoplastové dlahy, ak tu dovtedy ešte nebudeme.

Ďalší papier už hádam začínať nebudem, nájdem si inú obeť, tento list nemá pre Vás žiadnu hodnotu, ale mne to pomáha, že sa z toho vykecám. Mohla by som ho teraz kľudne hodiť do koša, ale možno Vám ho pošlem.

Pozdravujem Kristínu, Barboru a Danielu (aby sa dievčence neurazili, že iba tvoje meno som zdrobnila).

Čau –čau

Gabika