Ukrivdená

Počúvam svoju mamu. Nemôžem už ani prikyvovať, iba počúvam. Žiada sa mi protirečiť, vysvetľovať, ale má to význam? Mám ju teraz zraňovať, oberať o jej pokrivenú pravdu, ktorá je aj tak boľavá? Mám ju presviedčať, že tie slzy v očiach je nekritická seba ľútosť? Že ak by sa jej podarilo otvoriť ich, boli by tam slzy ľútosti a tie by boleli ešte viac? Načo, prečo, keď už nikto a nič nevráti čas, kedy mohla niečo zmeniť, kedy by chcela niečo zmeniť a ona nikdy nechcela a nechce. Jej oči vidia všetko po svojom, až neuveriteľne jednoznačne, neomylne, neúprosne, bez čo i len náznaku pochybností.

Znova ju rozľútostil jeden obyčajný vzťah, vzťah muža a ženy, ktorý funguje aj po rokoch. Znova je uveličená tým, ako si ju on váži, ako sa k nej správa s úctou a láskou. Už neverí ani tomu, že mal roky frajerky, bolo to verejné tajomstvo, ale predsa by na ňu tak pekne nepozeral, keby to bola pravda. Žeby výčitky svedomia? Ako sa navzájom milo prekárajú... Nemusí nič hovoriť, aby každý pochopil, že porovnáva.

Ako obvykle, po slovách obdivu k manželovi, prichádza rad výčitiek na adresu manželky – „pritom ona nevarí, neperie, nežehlí, všetko nosia do práčovne, pečie jej švagriná, okná umýva sestra, nakupuje on, tak začo?“

Žiada sa mi povedať – „mami, ty si za celý život nepochopila, že mužovi nestačí, keď je doma navarené, upratané, ožehlené?  Že žena, ak túži po pohladení, mala by dať šancu na priblíženie? Mne si závidela, že ma môj manžel hocikedy len tak pohladí, privinie, kedy zatúži, ty vraj nič také nepoznáš. Vtedy sa mi vynoril obraz z detstva, ty umývaš v kuchyni riad, tato prišiel z roboty, pokúsil sa objať ťa a dať ti pusu. Je to toľko rokov a dodnes mám pred očami, ako si cúvla a pozrela na neho spôsobom - „čo blbneš“, asi podľa teba nebol na to správny okamih. Že ak túži po blízkosti, nemala by ho zhadzovať, zosmiešňovať, ponižovať, ignorovať, mala by byť tolerantná, chápavá, zaujímať sa o jeho prácu, jeho názory...? Ak toto nedokáže, nezostáva jej nič iné, iba prijať svoj údel samoty vo dvojici a nezávidieť tým, ktorí to vedia.“ No iba počúvam.

Naskočí mi podobný monológ spred niekoľkých rokov, keď sa zúčastnila oslavy okrúhlych narodenín svojho švagra. Pri prípitku vstal a ďakoval svojej manželke – „za všetko, čo som  v živote dokázal, vďačím mojej žene.“ To bola sila. Nemohla sa dočkať, kedy oslava skončí, aby nám mohla sprostredkovať túto nehoráznosť. „Za čo Jej vďačí? On vždy zaváral, varil, obsluhoval ich ešte aj počas vlastnej oslavy! Je na tomto svete nejaká spravodlivosť? Práve TAKÉTO ženy, si muži vážia!“

„Možno ho iba počúvala, zdieľala s ním každodenné starosti z ambulancie detského pediatra, chápala, keď v noci nečakane odchádzal k svojim malým pacientom, ak mamičky volali o pomoc. Dokázala privrieť oči, keď potreboval vypnúť a v rámci voľného času sa niekde pozabudol a vypil si. Nevadilo jej, že je pomalý, že občas pri rozhovore zadrieme, všetko brala s láskavým nadhľadom.“ Iba si pomyslím, nepoviem.