Len trpezlivosť

Pred Vianocami mi telefonuje brat: „Mám taký nápad. Chcel by som mame kúpiť taký ľahký a pritom teplý paplón. Objednali sme si od jednej českej firmy, sme s nimi veľmi spokojní. Aj obliečky sú z takého mikroflanelu, hrejivé už na dotyk. Len neviem, ako je na tom mama s perinami. Chcel by som ju konečne milo prekvapiť, toľké roky sa snažím a nedarí sa mi.“

„To je naozaj výborný nápad! Mame som kúpila letný paplón, veľmi si ho pochvaľuje práve preto, aký je ľahučký, ale na zimu vyberá starý, klasický, hrubý páperový, ledva ho udvihne. Tomuto sa určite poteší!“

***

„Tak čo, mami, ako sa ti spalo pod novým paplónom?“ pýtam sa po Vianociach.

„Vieš čo, nemala som tie nové obliečky oprané, tak som dala svoje, sa mi zdá, že boli malé, lebo tam bol taký natlačený, no, nebolo to ono. Uvidím, keď ho prezlečiem. Zajtra operiem.“

***

Neviem sa dočkať, tak veľmi mi záleží, aby bola spokojná. Brat bol ako dieťa  večne nespokojný, neústupčivý a celá rodina sa išla pretrhnúť, aby mu vyhoveli. Už je dávno dospelý, svet mu nedoprial všetko, po čom túžil, internát a vojna mu pristrihli krídelká, dali najavo, že nie je stredom vesmíru. A mama, akoby oneskorene chcela vyrovnať rozdiely, vynahradiť mi odstrkovanie. Mňa vychvaľuje, brat, nech robí čo robí, s ničím nie je spokojná.

„Všetko, čo si mi ty kúpila, používam a on, len vymýšľa sprostosti. Načo mi je nová žehlička, čo len budem sušiť v tej sušičke a tú vaničku na nohy! Ani raz som ju zo skrine dole nedala!“ vymenúva nepotrebné veci. „Ja mu to po rokoch postupne nosím, šak on si aj tak nepamätá, že mi to kúpil.“

Ale pamätá. Počujem to podľa nástojčivosti v hlase, ako rád by sa jej konečne zavďačil.

Ďalší telefonát od mamy: „Neviem, čím to bude, ale odkedy spím pod tým novým paplónom, rozbolí ma v noci pravé rameno a celá ruka.“

„Mami, to je náhoda. Bolelo by ťa aj pod starým. Vieš, že každá zmena počasia sa ti na zlomenom ramene prejaví. Aj mňa po dva dni pobolieva krčná chrbtica, ver mi,“ utešujem ju.

„Myslíš? Ináč je príjemný, teplý a naozaj lahunký.“

Vydýchla som si. Konečne je naladená pozitívne, teším sa ako na Nový rok, keď prídu všetci na návštevu, brata pochváli.

Neverím vlastným ušiam, keď začne rozprávať, ako má obliečka zips na dlhej strane, nie ako je zvyknutá, na krátkej. Je v prostriedku, nie od kraja po kraj, ledva ho do rohov napchala, kto to kedy videl takto naopak...

„Mami, prečo si nezačala tým dobrým?“ preruším ju.

„Veď si mi hovorila, že je lahunký, teplučký, tak si mala najskôr toto povedať a potom o nedostatkoch,“ snažím sa usmerniť ju, keď vidím sklamanie v očiach brata a švagrinej.

„Nebudem ja už nič hovoriť, vidím, že ste so mnou stále nespokojní,“ zlomí sa jej hlas, plač na krajíčku.

Uf. Hovorím si, toto nedopadne dobre, nemala som sa zamiešať. Horúčkovito rozmýšľam, ako zmeniť tému, ale skôr než ja, mení ju mama, ani neviem ako a sme pri jej susedoch, toľko má nového, čo videla spoza záclony.