Dopis náčelníka Seattle prezidentovi Franklinovi Pierceovi z roku 1854

Indiáni museli zomrieť, lebo odmietali dať na všetko cenovku.

Ako sa dá kúpiť alebo predať obloha, teplo pôdy. Takáto predstava je nám cudzia. Ak nevlastníte sviežosť vzduchu a trblietanie vody, ako ich možno kúpiť?

Každý kúsok tejto zeme je pre mojich ľudí posvätný. Každá žiarivá ihlička borovice, každý piesočnatý breh, každá hmla v tmavom lese, každá čistinka a bzučiaci hmyz je svätý v pamäti a skúsenosti môjho národa. Miazga ktorá prúdi v stromoch je nositeľom pamäti červenokožcov.

Mŕvi belosi zabúdajú počas svojej cesty ku hviezdam na krajinu, v ktorej sa narodili. Naši mŕtvi nikdy nezabúdajú na túto krásnu zem, pretože je matkou človeka s červenou kožou. Sme časťou zeme a ona je časťou nás. Vonné kvety sú naše sestry; jeleň, kôň, veľký orol sú naši bratia. Skalnaté vrcholky, šťavy na lúke, telesné teplo poníka a človeka – všetci patria do tej istej rodiny.

Takže keď Veľký Náčelník vo Washingtone dá na vedomie, že chce kúpiť našu pôdu, žiada od nás priveľa. Veľký Náčelník nám dal vedieť, že pre nás vyhradí rezerváciu, aby sme mohli pohodlne žiť sami pre seba. On bude náš otec a my jeho deti. Takže zvážime vašu ponuku vo veci kúpy našej pôdy. Avšak nebude to ľahké, pretože tá zem je pre nás posvätná.

Táto žiarivá voda, ktorá prechádza potokmi a riekami nie je len voda; je to krv našich predkov. Ak vám predáme tú pôdu, nesmiete zabudnúť na to, že je svätá a musíte svoje deti naučiť, že je svätá a že každý prízračný odraz v čistej vode jazera rozpráva o udalostiach a pamäti v živote môjho ľudu.  Bublanie vody je hlas otca môjho otca.

Rieky sú naši bratia, hasia náš smäd. Rieky nosia naše kanoe a kŕmia naše deti.  Ak vám predáme našu pôdu, musíte si pamätať a naučiť vaše deti, že rieky sú naši bratia a aj vaši a odteraz musíte byť k riekam takí láskaví ako k vlastným bratom.

Vieme, že beloch nechápe naše spôsoby. Jeden kus pôdy má pre neho rovnakú cenu ako iný, pretože  je cudzinec, ktorý prichádza v noci a berie si od zeme to, čo potrebuje.

Zem nie je jeho brat ale jeho nepriateľ a keď ju dobyl, ide ďalej. Opúšťa hroby svojich otcov a na dedičské právo jeho detí sa zabúda.

S matkou zemou a bratom oblohou zaobchádza ako s vecami, ktoré sa kúpia, vyplienia a predajú ako ovce alebo lesklé korálky. Jeho apetít pohltí zem a zanechá za sebou len púšť.

Neviem. Naše spôsoby sú iné ako vaše. Z pohľadu na vaše mestá bolia červeného muža oči. Avšak možno je to preto, že červený muž je divoch a nechápe.

V mestách bieleho muža niet pokojného miesta. Niet tam miesta, kde by bolo počuť ako sa listy na jar rozvíjajú, či šuchot krídel hmyzu. Avšak možno je to preto, že ja som divoch a nechápem.

Zdá sa, že lomoz len uráža naše uši. A čo má človek zo života, ak nepočuje osamelý krik lelka, či nočné hádky žiab pri rybníku?

Ja som čevenokožec a nechápem. Indián dá prednosť šumu vetra nad tvárou rybníka a vôni samotného vetra očisteného daždom alebo navoňaného borovicovými šiškami.

Vzduch je pre červeného muža taký drahocenný, pretože všetky veci sa delia o ten istý dych: zviera, strom, človek, všetci títo sa delia o ten istý dych. Aj beloch, všetci sa delia o rovnaký dych.

Zdá sa,  beloch si nevšíma vzduch, ktorý dýcha. Ako človek, ktorý mnoho dní umiera, má znecitlivelý čuch.

Avšak, ak vám našu pôdu predáme, musíte si pamätať, že vzduch je pre nás drahocenný, že vzduch poskytol našemu starému otvovi jeho prvý nádych a taktiež prijal jeho posledný vzdych.

A ak vám našu pôdu predáme, musíte ju samostane vyčleniť ako miesto, kde dokonca aj beloch môže zájsť, aby ochutnal vietor osladený lúčnymi kvetmi.

Takže zvážime vašu ponuku vo veci kúpy našej pôdy. Ak sa rozhodneme ponuku prijať, bude to pod jednou podmienkou. Biely muž bude musieť so zvieratami tejto zeme zaobchádzať ako so svojimi bratmi.

Ja som divoch a iné spôsoby sú mi cudzie. V prérii som videl tisíce rozkladajúcich sa byvolov, ktoré biely muž zastrelil z vlaku prechádzajúceho okolo.

Som divoch a nechápem ako môže byť dymiaci železný kôň dôležitejší než byvol, ktorého zabíjame len preto, aby sme ostali nažive.

Čo je človek bez zvierat? Ak by všety zvieratá vymizli, človek by umrel z veľkej osamelosti ducha. Pretože to, čo sa stalo zvieratám sa čoskoro stane človeku. Všetky veci sú prepojené.

Svoje deti musíte naučiť, že zem pod ich nohami je popol našich starých otcov. Aby si túto pôdu ctili, povedzte vašim deťom, že pôda je prekypuje životmi našich príbuzných.

Naučte vaše deti to, čo sme naučili my naše, že zem je naša matka. Čokoľvek sa udeje so zemou, udeje sa aj synom zeme.  Človek neutkal pavučinu života, je v nej len púhe vlákno. Čokoľvek spraví pavučine, spraví sám sebe.

Ani biely muž, ktorého Boh s ním kráča a zhovára sa s ním ako priateľ s priateľom, nie je oslobodený od spoločného osudu. Koniec koncov sme azda i bratia. Uvidíme. Jednu vec vieme, na ktorú beloch jedného dňa príde – náš Boh je ten istý Boh.

Azda si myslíte, že Ho vlastníte, rovnako ako si želáte vlastniť našu pôdu; avšak nemôžete. Je Bohom človeka a Jeho súcit k červenému mužovi je rovnaký ako k bielemu. Zem je pre Neho drahocenná a ubližovať zemi znamená pohŕdať Stvoriteľom.

Aj bieli sa pominú; azda aj skôr než iné kmene. Značistite si lôžko a čoskoro sa udusíte vo vlastnom odpade.

Avšak ako budete hynúť, jasne zažiarite, zapálení mocou Boha, ktorý vás do tejto krajiny priviedol a pre nejaký zvláštny účel vám dovolil, aby ste túto krajinu a čevenokožcov ovládli.

Tento osud je pre nás záhadou, pretože nechápeme, keď sa zabíjajú všetky byvoly, divoké kone sa krotia a v tajných zákutiach lesa je intenzívny zápach mnohých ľudí a pohľad na zrelé kopce zakrytý rozprávajúcimi drôtmi.

Kde je húština? Je preč. Kde je orol? Zmizol.

 

Preklad Norbert von Amehr

---