Osudová zámena - 1. - 2. - 3. - 4. - 5. kapitola

Možno  sa vám bude zo začiatku zdať, že je to príbeh o bohatých, krásnych a šťastných ľuďoch. Lenže aj tí majú svoje tajomstvá a skrývajú ich dôkladne pred svetom. Možno ešte viac ako chudobní. 

Anotácia: 

    Určite každému z vás prišlo už niečo omylom. A presne to sa stalo aj Robertovi Martonovi, ktorý dostal list v modrej obálke. Keď ho otváral vôbec netušil, že táto pošta ovplyvní jeho osud a zavedie na úplne inú dráhu, než akú pre seba plánoval. 

 

 

                                                               Prvá kapitola. 

 

Nitra - jeseň - 2014 

 

     Robert Marton vstúpil do svojej kancelárie, ktorá sa nachádzala na desiatom podlaží. Položil  kožený kufrík na pohovku a sadol si do kresla. Pozeral sa cez okno, ktoré tvorilo jednu súvislú stenu. Pozoroval mesto pod ním. Pripadal si ako v lietadle, ktoré sa vznáša do víšin. 

   Pomaly sa otočil k stolu. Slastne vzdychol. Cítil, že je sám so sebou spokojný. V tridsiatych piatych rokoch dosiahol všetko po čom, ako malý chlapec túžil. 

    Zapol počítač. Prečítal správy, ktoré mu počas noci a rána prišli. Na niektoré odpovedal hneď a tie ostatné nechal na neskôr. 

    Otvoril si diár a pozeral, čo by mal dnes vybaviť: - Pripraviť zmluvy pre poločnosť Lennc s.r.o. Porada Priemyselnej a obchodnej komory - presunúť ju z 12. na 20. Zavolať Kreditnú banku... 

  Vzhliadol od písacieho stola, na ktorom zanechávalo ranné slnko zlaté krúžky. Dvere do vedľajšej miestnosti boli otvorené, ale Magdu sedieť za jej pracovným stolom nevidel. 

    Magda Vargová sa krátko pozrela do zrkadla v malej šatni, a až potom vstúpila do svojej kancelárie. Nebola to koketéria mladej dievčiny, ani kritické skúmanie ženy, ktorá je plná očakávania. Bol to proste zvyk elegantnej dámy, ktorá už prekročila štyridsiatku. 

   Rýchlo roztriedila poštu, ktorú doniesli neskoro po obede kuriéri a nestačila ju nachystať šéfovi. Dôležité zásielky dávala na vrch, tie čo mohli počkať kládla do spodu. Zrazu zbadala obyčajný list v modrej obálke, adresovaný do poštovej schránky bez razítka firmy. 

    Magde sa zdal dosť nezvyčajný. Súkromnú poštu si jej šéf nedával posielať do kancelárie. Pokrútila hlavou a položila ho úplne na vrch. 

   Otvorila dvere a vstúpila do pracovne pána Martona. 

,,Dobré ráno, šéf. Nezabudnite dnes na večeru s Gabrielou Danovou," pripomenula mu hneď vo dverách. ,,Chceli ste dať rezerovať stôl, nie?" Pozrela sa na neho s úsmevom a položila na pracovný stôl hromadu bielych obálok. 

    Obidvaja vedeli, že medzi nimi vládne ona blahodárna dôvera, aká je možná len medzi ľuďmi, ktorí sa dlho poznajú a vážia si seba navzájom. 

   Zatiaľ, čo Marton prezeral obchodnú poštu, prešiel jej pohľad po jeho opálenej hranatej tvári, ku ktorej svetlé, trocha strapaté obočie tvorilo dráždivý kontrast. Bol vyššej postavy, dobre stavanej.  Jeho celok tvoril presne ten typ moderného manažéra: obratný, sebaistý, energický a úspešný. I u žien. 

  Magda sa otočila a odbehla do vedľajšej miestnosti. Potrebovala pripraviť podklady k zmluve, ktorá sa mala uzavrieť v najbližších dňoch. 

   Robert bezmyšlienkovite otvoril modrú obálku. Rukopis nepoznal, ani fotografiu, ktorá vypadla na stôl. Prečítal si prvé vety a okamžite pochopil, že ten list sa k nemu dostal nedopatrením. 

 

                                                 X             X            X           X 

   Pokračovanie zajtra. 

 

                                                      Druhá kapitola. 

 

       ,,Reklamácia na poštu, Magda," zavolal. Odložil ho na bok a venoval sa ďalším obálkam. 

    Magda uložila súbory a vstala od stola. Postavila sa do dverí. 

,,No, čo je s tým zatúlaným listom, pán Marton?" 

   Zarazil sa, lebo bol už úplne zabraný do práce, musel si najskôr spomenúť. ,,Ach áno, áno, sám sa potom zastavím na pošte. Teraz sa s ním nebudeme zapodievať." 

    Bolo to tvrdé doobedie. Museli stihnúť pripraviť podklady pre klientov, vybaviť veľa telefonátov. Každú chvíľu na ňu zavolal a podal jej hromadu dokumentov, ktoré musela skopírovať, založiť a pripraviť na prezentáciu. 

    Šialené tempo. Lenže ona poznala jeho schopnosť rýchleho uvažovania, jeho cit pre obchodné príležitosti. V hodinách spoločnej práce sa cítila tak veľmi potrebná a nenahraditeľná. 

    Krátko pred obedom Marton prerušil prácu. Tak ako vždy. 

   Prechádzal okolo jej stola na obed. Zodvihla hlavu a zvestovala najnovšie správy. ,,Stôl je objednaný, pán Marton. Mám dať poslať do tej reštaurácie kvety?" 

,,Prečo kvety?" opýtal sa zarazene. 

,,Slečna Danová má dnes narodeniny." 

,,Ach áno, samozrejme. Ja som zabudol. Prosím, urobte to." 

    Chudák Gabriela! Niekedy ju ľutovala. I keď za odfarbenými umelými vlasmi, nechtami a načiernenými mihalnicami a obočím skrývala naozaj málo rozumu, boli jej city k o mnoho staršiemu Robertovi Martonovi predsa len skutočné. Magda si bola istá, že Gabriela Danová očakáva od jej šéfa domov a rodinu. Vôbec jej to nemala za zlé. Veď po tom túži snáď každá žena. 

,,Úprimne povedané, Magda, radšej by som šiel na večeru s vami. Nemám náladu počúvať tie sladké reči." Sklonil sa a podpísal hromadu papierov. V tom si spomenul na ten zatúlaný list v modrej obálke. Úplne naň zabudol. 

    Vrátil sa preň do svojej kancelárie. Znova ho otvoril a podišiel k Magde. 

   Okamžite vyhodnotil rukopis: srdečný a inteligentný. Prispôsobivý, ale sebavedomý. Ohodnotil aj pisateľku, ako harmonickú, vyrovnanú osobnosť. 

,,O čom sa píše v tom liste, pán Marton?" 

,,Je to odpoveď na zoznamovací inzerát," odpovedal pokojne a pritom nedvihol pohľad od slov, ktoré si starostlivo čítal. 

 

                                                    X            X            X           X 

Pokračovanie zajtra...   

 

 

                                                       Tretia kapitola. 

 

      ,,Odpoveď na inzerát? Ale, veď... nezoznamujú sa dnes ľudia cez internet? Písať odpovede listom je zastaralé. Nemá tá žena náhodou päťdesiat rokov?" 

,,Nemyslím, Magda. Skôr sa domnievam, že si ten inzerát prečítala v časopise, alebo v novinách a ten, čo ho napísal, požadoval odpoveď písomne. Ak, chce niekto ostať v úplnej anonymite volí takúto formu zoznámenia. Listy sa posielajú priamo do redakcie, napíše sa len číslo inzerátu." 

    Magda na neho vyjavene pozerala a rozmýšľala odkiaľ to vie. 

,,Pán Marton, vy ste už niečo také urobili, keď to tak dobre poznáte?" 

,,Nie, ale nedávno som čítal, že ešte stále funguje aj takáto forma zoznámenia." 

   Položil list a zobral do ruky fotografiu. Zamyslene ju pozoroval. Jemná dievčenská tvár. Nádherné dlhé tmavé vlasy, melancholické veľké oči, rovnomerné rysy a usmievajúce sa pery. Ledva sa odtrhol od fotografie. Znova zobral do ruky list a čítal ho nahlas: 

                    Vážený pán, Neznámy. 

  Z Vašich slov vyznieva toľko srdečnosti a úprimného priania po kontaktu s chápavým človekom. Čítala som ich stále znova a veľa o nich premýšľala. Mám mnoho času. Vycítila som, že aj vy ste sám a chceli by ste svoje myšlienky s niekým zdieľať. Ani si neviete predstaviť, ako by som bola rada, keby ste mi odpísali a rozprávali o svojom živote a dobrodružných cestách. Nájdete vo mne vďačnú poslucháčku. Pripojujem vyžiadanú fotografiu. Tešilo by ma, keby som ju aj ja od Vás dostala. 

               Odpoviete mi? Prosím Vás o to. 

 

      So srdečným pozdravom Monika Alfrédova. 

 

          Robert si všimol, že o niečo nižšie bola napísaná adresa a telefónne číslo. Pisateľka pochádzala z Bratislavy, ktorá je od Nitry vzdialená len sto kilometrov. Maličkosť, pomyslel si. Po rýchlostnej ceste a potom do diaľnici priamo do hlavného mesta. Za päťdesiat minút je tam.Preboha! Čo ho napadajú také myšlienky? Veď ten list mu nepatrí! Musí ho vrátiť! Pravý majiteľ sa mu určite poteší. 

    Sám nechápal, ale niečo ho k tomu listu priťahovalo. Nevedel čo. Zvedavosť? Poznanie? Možno nejaké milostné dobrodružstvo? 

 

                                                X            X            X            X 

 

           Pokračovanie zajtra...

 

 

    

                                                 Štvrtá kapitola. 

 

        Robert niekoľkokrát list prečítal a zamyslel sa. Vycítil, že z týchto riadkov hovorilo niečo prosebné, niečo naliehavé, hoci sa snažil udržiavať odstup. 

  Potom zobral do ruky fotografiu. Zreteľne si uvedomoval rozpor medzi smútkom a šibalstvom v jej očiach. Tie prezrádzali, čo tajili ústa. 

   Číslo inzerátu bolo rovnaké ako mala jeho poštová schránka. Aká náhoda. Zvláštne. A záhada bola vyriešená. Nepozorný pracovník, ktorý triedil zásielky bol asi veľmi unavený, nedopatrením ju poslal do jeho Po Boxu. Preto skončil u neho. 

  S listom v ruke sa sklonil k Magde. Fotografiu zastrčil do vnútorného vrecka saka. 

,,Čo si o tom myslíte ako osoba sveta znalá?" 

   Magda Vargová prebehla ešte raz očami text. ,,Mne sa zdá, že to napísala dosť nešťastná žena, ktorú niečo trápi. Chce sa zoznámiť s mužom a očakáva od toho možno aj ponuku na sobáš." 

,,Vážne? Ešte raz si pozrel obsah listu a snažil sa čítať medzi riadkami. ,,No je to asi tak." 

,,Ale, nedajte na moje reči, pán Marton." 

   Nahlas sa zasmial. Pri takom smiechu pôsobil mlado a neodolateľne. 

,,Podali by ste si vy zoznamovací inzerát?" žartovala. 

,,Myslíte, že to mám urobiť?" So smiechom sa vrátil do svojej kancelárie. Vo dverách sa ešte otočil k Magde. ,,Pisateľka toho listu býva v Bratislave, keď skončíme tak ho zanesiem na poštu. Mám to po ceste." 

   Po obede mu Magda doniesla šálku kávy a položila ju na kraj stola. ,,Firma Lennc z Bratislavy poslala e-mail. Pred uzatvorením zmluvy by s vami ešte radi niečo prejednali. Domnievam sa, že by sa to dalo vybaviť aj cez telefón." 

,,Samozrejme. Zavolajte im, Magda a vybavte to. Neviem, o čom by som sa mal s nimi ešte radiť. Zmluvy sú napísané. Na podmienkách sme sa dohodli... Takže nevidím dôvod prečo by som mal ísť za nimi do Bratislavy." 

    Vypil kávu, pozrel na hodiny, ktoré ukazovali päť. Uložil súbory do počítača. Vypol ho. Vstal, zobral si kufrík a keď v dobrej nálade odchádzal rozlúčil sa s asistentkou. 

,,Adieu, moja láska." Vo dverách sa zastavil. ,,Keby robil Lennc problémy, zavolajte mi na mobil. Ja to vybavím." 

    Keď prechádzal cez ulicu k autu, pozerala sa Magda Vargová za ním, skrytá žaluziou. Poznala jeho rýchly pružný krok, ľahké naklonenie hlavy, keď otváral vozidlo, energické buchnutie, ktorým zatváral dvere. 

    Poznala a tajne milovala toto všetko na svojom šéfovi, ktorý bol o desať rokov mladší než jeho dokonalá asistentka. 

 

                                                  X           X           X           X 

 

 

                                                            Piata kapitola. 

 

      Prívetivý tmavovlasý čašník zaviedol Gabrielu k rezervovanému stolu. Prisunul mladej dáme stoličku. 

    Ručička zlatých hodiniek sa posunula na pol deviatu.  - Kde Robert trčí? pomyslela si. Snažila sa zachovať pokoj. Jeho nedochvílnosť bola tvrdou skúškou jej nálady. 

    Až, keď zbadala červené tuže na stole a v nich malú kartičku od Roberta, vyhladila sa jej vráska pochybností na čele. 

   Odhodlaná sa dnes poriadne opiť, objednala si fľašu značkového vína. 

    Keď vypila polovicu fľaše a stále ešte bola sama, už nebrala na vedome jeho meškanie. Obzerala si ľudí v luxsusnej reštauácii. Počúvala príjemnú hudbu a vychutnávala červený nápoj v pohári. 

   Robert sa nad jej rukou sklonil až po hodine čakania. 

,,Miláčik, prepáč, umieram túžbou po tebe. Nešiel som, ja som letel... tri pokuty, dve rozbité pouličné lampy..." Nehorázne si vymýšľal a zapájal do toho všetok svoj herecký talent. 

   Vzhliadla k nemu, zaklipkala dlhými mihalnicami. ,,Povedz mi, že ma miluješ, povedz to hneď teraz." Bola už trocha opitá, preto mu prepáčila to neodpustiteľné meškanie a snažila sa flirtovať. 

    Lenže jeho už zamestnával jedálny lístok. ,,Od obeda som nič nejedol, som hladný ako vlk. Koľko máš dnes rokov? Osemnásť, alebo sedemnásť?" 

    Gabriela sa koketne zasmiala. ,,Dvadsať dva, veď vieš. Prichádzam už do usedlejšieho veku." 

,,Mám pre teba darček." 

-Dovolenka. Spoločná dovolenka, ktorú mi sľúbil. Alebo... ktovie... - 

,,Čo sa deje, Gabriela? Vyzeráš taká spokojná." 

    Mlčky sa usmiala. No neskôr sa príval jej slov nedal zastaviť. Bola to žena, pri ktorej si nemusel dávať pozor, čo povie. Nebola komplikovaná a ochotná urobiť akúkoľvek hlúposť. Rada sa milovala a jej telo pasovalo k tomu jeho. 

    Ako by sa asi správala v takýto večer neznáma pisateľka listu, prebehlo mu hlavou. Pozeral sa na Gabrielu, a predsa ju nevidel. Nad pohárom sa skláňala tmavovlasá dievčina, víno sa jej odrážalo v sametových očiach. Náhle tá predstava ako prišla tak odišla. 

,,Prečo sa na mňa tak uprene pozeráš?" počul hlas Gabriely. 

   Bez slov jej podal puzdro zabalené v hodvábnom papieri. Nevšimol si sklamaného výrazu v jej očiach. Predstierala radosť, keď videla zlatú retiazku s rubínovým príveskom. Ako kvapka krvi, pomyslela si a statočne sa usmievala, keď jej šperk zapínal okolo krku. 

,,Veď ty vôbec nemáš radosť..." 

,,Tá cesta, Robert," povedala smutným hlasom, ,,chceli sme predsa spolu niekam ísť." 

 

                                           X            X            X            X 

 

      Pokračovanie nabudúce...                               

---