Otváranie očí

Petre zvoní v obývačke telefón. Nesiem jej ho do izby, svieti tato. Robím si svoje, ale vnímam, že Petra dlho mlčí, potom párkrát zopakuje v pohode, utrúsi zopár viet o centre, o Monike, zrejme odpovedá na otázky. Idem za ňou, je mi jasné, že nepochodila. Asi pred mesiacom napísala tatinovi, či by ju nezobral do Púchova na jarmok, bude tam vystupovať jej obľúbená skupina. Keď nereagoval, postupne sa zmierovala, že z toho opäť nič nebude. Telefón zablikal zasa nádejou.

„Vieš, nejde  mi ani tak o to, že neuvidím chalanov z kapely, ale že tatko na mňa totálne kašle. Stále Samo, Samo, Samo. Samo má tréningy trikrát do týždňa, soboty turnaje, tréner je nekompromisný, má šancu v majstrovstvách republiky dostať sa na bedňu. Štve ma, aký je sebecký.“

Začína jej kriviť pusu, nemôže ďalej rozprávať, rozplače sa.

Ponúknem jej kolená, hladím ju po vlasoch a chlácholím: „Čo narobíš. Tatino už iný nebude. Spomeň si, čo ti naposledy povedala Ivana. Vieš si predstaviť, že by mu Samo povedal, že ho to nebaví, že so zápasením chce skončiť? Utrhol by mu hlavu! Buď rada, že sa o nás nestará! Iva vždy vyhodnotí situáciu svojim spôsobom a netrápi sa.“

Prestáva plakať, počúva ma.

„Tatino sa upol na Sama, akoby si cez neho chcel kompenzovať svoje neúspechy, záleží mu, aby vyhrával. Neni mu čo závidieť. Vieš, ako dopadol na turnaji v Maďarsku. Zavčasu ráno vstávali, prišli tam, prvý zápas prehral, od mamy dostal po papuli, sadli do auta a cestovali domov. Zle sa mi to počúvalo. Keď som protestovala, že to nie je správny prístup, povedal, že sa nesnažil. Keď prehrá so cťou, nedostane."

Vyberieme sa na dlhú prechádzku, tesne po návrate sa ohlási Iva, že je na ceste k nám. Teší sa. Usadí sa vedľa nej a žaluje.

„Petra, ja viem, že ti to je ľúto. Ale nemala by si mať veľké očakávania. Tato nie je ideálny otec z filmu, ktorý sa stará o dcéru, navštevuje ju, berie na výlety. Ale pozri sa na seba. Ty nie si tiež milujúca dcéra, ktorá by sa o otca zaujímala. Čo ho trápi, ako sa cíti. Zavoláš, napíšeš, len keď niečo potrebuješ.“

Toto sa Petre nepáči, búri sa: „To chceš povedať...“

Iva ju nenechá dohovoriť: „Toto neber ako výčitky. Ty máš právo byť, aká si, ja ťa nesúdim. Len ty nesúď iných. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch. Uznávam, že keď sme boli malé, mal ho budovať tatko. Ale teraz sme dospelí ľudia. Nemala by si tu sedieť a ľutovať sa. Pozri, ty tiež nejdeš na rodinné oslavy, radšej zostaneš doma v pohodlí, ako sa prispôsobiť a ísť urobiť niekomu radosť.“

Petra sa znova naježí, cíti sa byť dotknutá.

„Ani toto ti nevyčítam, ani nechcem počítať, kto koľko komu, berieme ťa a máme ťa radi, aká si. Tak buď tolerantnejšia aj ty voči ostatným. Dotkne sa ťa, ak niekto zabudne na tvoj sviatok. Ale ty gratuluješ niekomu? Chytíš niekedy telefón – segra ako sa máš?“

„Ale veď v poslednej dobe si dávam na to bacha,“ zaprotestuje Petra.

„Dávať si bacha, to nie je ono. Ja, keď má niekto narodky, tak si spomeniem, lebo mu chcem urobiť radosť, nie z povinnosti. Ty vnímaš ľudí spôsobom, čo by mohli urobiť oni pre teba, akoby ťa mohli potešiť, uvedomuješ si to?“

„Ale mamu už nie, zmenila som sa.“

Iva sa potmehúdsky usmeje a utrúsi: „Tam si tiež nie som celkom istá, či je to o láske k mame alebo k sebe, že sa bojíš, kto by sa o teba postaral.“

„Ivana, čo je dnes s tebou? Si dnes taká tvrdá, ale je to na hranici, ktorú unesiem. Si mi prišla otvoriť oči?“

Iva sa len usmeje a začne rozprávať zážitky z dovolenky.