Osudová zámena - 69.-70-71-72-73-74-75 kapitola

                                                           Šesťdesiata deviata kapitola.  

 

   Tu sa niečo deje, pomyslel si. Niečo nesedí! Cítil faloš, zradu, neúprimnosť. V tom momente sa striasol, ako keby ho preskočila smrť a pritom sa radovala, že ukoristila zase jednu nevinnú dušu pre seba. 

    Jej neprirodzený pokoj, jej ničím nerušenú istotu. Niečo mu našepkávalo, že drží v ruke nejaký tromf. Bol si viac ako istý, že poslednú kartu ešte neodhalila. 

   Pozorovala ho so skúsenosťami dokonalého hráča. A presne tým aj bola. 

   Keby len vedel, čo skrýva v ruke? Čím ho drží v šachu? Čo mu hodí do tváre. Čo to len môže byť? Ale jedno vedel, určite ho to zraní na najvyššiu možnú mieru. 

   Začal nervózne prechádzať po miestnosti. 

,,Dajte si koňak." 

Jej drsný hlboký hlas ho privádzal k zúrivosti. 

,,Upokojte sa. A sadnite si, prosím.Vaše pobehovanie ma znervózňuje. Okrem toho ste sa chceli so mnou rozprávať." 

Zastal. Chrbtom k nej. Nezniesol ten pohľad, plný výsmechu. 

,,Sliedili ste v mojom živote," počul jej hlas, ,,niečo ste vyňuchali, ako poľovnícke psy, a teraz žiadate odo mňa vysvetlenie. Áno, hrám a čo? Nie som jediná! Je to moja vec, môj život! Na to nezabúdajte. Nikomu nemusím predkladať účty. A že som v poslednej dobe prehrála väčší obnos... pýtam sa, čo je vás do toho? So svojimi peniazmi si môžem robiť, čo chcem. Ponúkla som svoje akcie, pán Hudák, lenže mohla som to urobiť so súhlasom mojich obchodných partnerov. Alebo ste s nimi hovorili? Máte informácie, že klamem?" Odmlčala sa a čakala na reakciu, keď neprichádzala pokračovala: ,,No tak vidíte, neviete nič podstatné. Predkladáte mi tu len samé dohady a domnienky, nie argumenty. A čo sa týka vašej cesty do Viedne, mohla som vám ušetriť námahu." 

   Jej pohľad sa zastavil na Robertovom chrbte. Pred niekoľkými minútami sa jeho správanie zmenilo. Uvažovala rýchlo, čo to bolo. Každý nerv v nej vibroval. Nemohlo sa stať nič neočakávané. Musela získať čas. To bola jej posledná záchrana. 

,,Ani vy, pán Hudák, ani pán Marton nepoznáte moju sestru tak dobre ako ja. Je až príliš precitlivená a labilná." 

    Čo to s ním len je? 

,,Tá nehoda sa katastrofálne prejavila v jej povahe. Presne toto konštatoval aj profesor Engelhardt. Než bolo možné pomyslieť na operáciu, bolo potrebné, aby sa stav jej mysle..." 

    Robert sa otočil. Niečo držal v ruke. 

 

                                                     X                    X                         X                          X  

Príbeh pokračuje... 

                                                                      Sedemdesiata kapitola.  

 

   Viera to zbadala. V tom momente ju obliala obrovská hrôza. 

Robert sa k nej blížil, v očiach mal brutalitu. 

,,To je sveter Gabriely," povedal tvrdo. Zodvihol ju prudko z kresla, chytil ju za ramena a začal ňou triasť. Hlava jej lietala zo strany na stranu. 

   Ak neprestane, zlomí mi väzy, pomyslela si ešte. 

Prudko ju pustil a odsotil. ,,Kde je?" zakričal na ňu. Nečakal na odpoveď, rozbehol sa do haly. 

,,Monika!" 

   Gabriela počula hlasy a zostupovala po schodoch. Cez pyžamo si obliekla kabát. 

,,Robert!" Jej hlas zaznel ako výkrik vyslobodenia. ,,Tu! Rýchlo! Tu je jej izba! Poď!"

Zaklopal. Žiadna odpoveď. ,,Monika!" Počúval pri dverách. ,,To som ja! Robert!" Vo vnútri ostalo ticho. ,,Monika otvor!" Lomcoval kľučkou. Snažil sa, no zámok nepovolil. 

,,Môžem vám pomôcť?" Hudák stál tesne pri ňom. Zapreli sa spoločne do dverí, ale márne. 

,,Preboha, Robert, dúfam, že si nič..." Gabriela začala žalostne nariekať. 

,,Skúsim to zo záhrady. Rozbijem okno a vojdem dnu. Zatvorte psov," Hudák zavolal na rozospatú gazdinú, ktorá mu vbehla do cesty. 

,,Monika!" Robert ako šialený búchal päsťami na dvere. 

Gabriela videla jeho tvár znetvorenú od strachu. 

,,Robert," rozplakala sa, ,,musíme vyraziť dvere." 

Nevnímal jej slová. ,,Utekaj do záhrady a pomôž Hudákovi. ,,Monika!" Neprestával búchať do dverí. ,,Počuješ ma? Monika!" 

Videl úzky pás svetla pod dverami. ,,Máte doma sekeru?" obrátil sa ku gazdine. 

,,Na čo potrebujete sekeru?" 

,,Na rozbitie dverí." 

,,Prečo?" 

,,Lebo sa bojím, že si Monika niečo urobila," povedal tvrdo. 

Staršia žena začala nariekať a ponáhľala sa preč. Vbehla priamo do náručia Hudákovi. ,,Kde nájdem rebrík?" 

,,Snáď sekeru, nie?" Gazdiná bola na smrť vystrašená. Celá sa triasla od rozrušenia. 

,,Okno je dosť vysoko. Potrebujem rebrík. Vyznáte sa v dome?" Hudák sa obrátil smerom k Robertovi. 

,,V pivnici je rebrík. Poďte ukážem vám ho." Gazdiná začala konečne rozumne uvažovať. 

   Obidvaja s ňou bežali do pivnice. Robertovi pripadali tie schody poriadne dlhé. 

,,Tam je. Vidíte ho?" Ukázala prstom na antikorový rebrík, ktorý sa dal vysúvať na rôznu dĺžku podľa potreby. 

   Utekali s rebríkom hore, pričom Robert počítal minúty, ktoré strácali. 

,,Psi! Zatvorte psy!" kričali. 

   Pristavili rebrík k okne. ,,Podržíme vás. Vystúpte hore," povedal Hudák a pozeral sa, ako Robert rýchlo stúpa po stupňoch. Gabriela stála vedľa neho a nervózne prešľapovala z nohy na nohu. 

,,Predsa si nič... Bože môj, to snáď ne..." Triasla sa od starachu. 

  Robert vyliezol k okne a pozeral sa dovnútra. Zbadal ju okamžite.Sedela v invalidnom vozíku. Zdalo sa mu, že spí. 

,,Hudák, zavolajte okamžite záchranku!" Rozbil sklo päsťou. Nevšímal si, že mu z nej tečie krv. Strčil ruku cez dieru, dosiahol na kľučku a otvoril okno. Skočil do izby a videl prázdne obaly od liekov. Jeho zlá predtucha sa potvrdila. 

Kľakol si vedľa Moniky, nahmatal puls, zatiasol ňou. Spadla na neho bez života ako handrová bábika. Zobral ju do náručia, odomkol dvere a lakťom ich otvoril. 

,,Nie!" Gabriela si pritlačila ruku na ústa. Až do konca života nezabudne na ten pohľad, ako Robert celý vystrašený nesie bezvládne telo a prosí nebesá, aby sa zľutovali a nebrali mu ju. 

,,Sanitka tu bude hneď." Oznámil Hudák celý biely v tvári. Pozrel sa na nehybnú postavu v Robertovom náručí. 

,,Žije ešte?" 

,,Ja neviem." 

,,Tabletky?" 

,,Áno." 

,,Bože," vzdychla Gabriela, ,,to som nechcela. Robert, ty mi  musíš uveriť, že som to nechcela."  

 

                                              X                 X                   X                X 

Príbeh pokračuje...

 

                                                       Sedemdesiata prvá kapitola.  

 

    Robert položil Moniku na úzku pohovku v hale, rozopol jej blúzku a pritlačil ucho na jej prsia. 

,,Počujete tlkot srdca?" Hudák sa nad ním sklonil. 

Robert pokrútil hlavou. 

,,Ja neviem, čo sa v takom prípade robí." Hudák sa bezradne pozeral na mŕtvolne bledú tvár mladej dievčiny. ,,Sanitka tu musí byť každú chvíľu. Choďte a otvorte bránu," prikázal gazdinej, ktorá nehybne stála a modlila sa. 

   Lenže Gabriela bola rýchlejšia, rýchlo sa zvrtla a bežala von. Celá udýchaná dobehla k bráne, otvorila ju, stála na ceste a sledovala, či neuvidí prichádzať sanitku, aby ju mohla navigvať. Triasla sa od rozčúlenia a zimy. Zdalo sa jej, že uplynula večnosť, kým počula hukanie sirény a modré otáčavé svetlo. Gabriela sa postavila pred sanitku a začala mávať rukami. Počula, ako zaškrípali brzdy, keď zastala tesne oproti nej. 

    Gabriela ešte dlho stála pri bráne, neschopná sa pohnúť. Zuby jej cvakali. Ako v mlhe pozorovavala mužov s nosítkami, ako o malú chvíľu vychádzajú z domu. Profesionálne a opatrne ich zodvihli do vozidla. Robert nastúpil do svojho auta a čakal. Dvere sanitky sa zatvorili. Modré svetlo sa znova roztočilo. Robertove auto sa rozbehlo za ním. O pár minút už nič nepočula nastalo hrobové ticho. 

 

                                             X                      X                       X  

 

   Gabriela nevedela, ako sa dostala späť do domu. Hudák ju našiel v hale, schúlenú sedieť na najnižšom schode. 

,,Čo sa vlastne stalo?" opýtal sa. 

Triasla sa. ,,Včera som ležala až do obeda v posteli. Nechcelo sa mi ísť domov. Zazvonil telefón z recepcie. Oznámili mi, aby som prišla do vestibulu, že je tam dáma a chce so mnou hovoriť. Čakala tam na mňa slečna Alfrédova. Bola veľmi nervózna a povedala, že pán Marton sa z hotela odhlásil. Bola presvedčená, že šiel do ich domu. Naložila ma do auta a vysvetlila mi, že sa musím neodkladne porozprávať s jej sestrou. Povedala, že Marton sa chce oženiť s Monikou. A preto musím ísť s ňou, a prehovoriť ho, aby to neurobil. Ja ho predsa milujem a nedovolím, aby mi ho zobrala chorá." 

   Hudákovi bolo všetko jasné. ,,Choďte do izby, celá sa trasiete od zimy." 

  Vstala a musela sa pridržiavať zábradlia. ,,Myslíte... myslíte, že sa z toho Monika dostane?" 

,,Pokiaľ ešte žije?" povedal tvrdo a nechal ju tam stáť s jej svedomím a neistotou. Zamieril späť do zimnej záhrady, kde ostala Viera. Pokojne stála pri okne a fajčila ako keby nepočula nič z toho, čo sa tu poslednú pol hodinu odohrávalo. 

  Pozorovala záhradu, vzpriamená, nehnutá s odvrátenou tvárou. 

,,Vaša závislosť na tej pitomej rulete si vyžiadala skoro jeden ľudský život! Stojí vám to za to všetko? Slečna Alfrédova, nie je vám ľúto celej tejto nešťastnej situácie? Tá vaša hráčska vášeň vám zobrala váš majetok, potom majetok sestry a do konca ste ochotná obetovať aj jej život! A prečo vlastne?" 

   Na okamih sa odmlčal, čakal, čo mu na tieto obivinenia povie, chcel počuť jej obhajobu. Lenže ona mlčala, bola príliš hrdá, aby sa ponížila a priznala vinu. 

A preto pokračoval: ,,Séria vašich neúspechov pri hráčskom stole musela nastať v dobe, kedy sa jej stala tá nehoda. Vďaka profesorovej smrti ste mali svoju sestru úplne vo svojich rukách a mohli ste jej nahovoriť, že jej postihnutie sa nedá vyliečiť. Monika nemala nikoho len vás a vy ste si vedeli získať jej dôveru. Prostredníctvom vašej autority a sebeistoty ste dokázali presvedčiť všetkých vašich priateľov a známych  o jej údajnej duševnej poruche. Kalkulovali ste s ľudskou vlastnosťou zabúdať na chorých, a to vám vyšlo. Všetci vás ľutovali, fandili vám a povzbudzovali. Do konca to z vás urobilo skoro, svätú." 

   Musel sa nadýchnuť. ,,Ale s jedným ste nepočítali: so životnou vôľou vašej sestry."

 

                                         X                      X                        X                    X 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Sedemdesiata druhá kapitola.  

 

   Hudák stál v pritmí zimnej záhrady a pozoroval siluetu ženy, ktorá bola jeho nadriadená. Pracovne ju musel rešpektovať, ale súkromne ju nechápal. a nenávidel. Neveril, že dokáže byť niekto tak zlý, plný nenávisti, chladu a hnusu. Dve skoro navlas výzorovo rovnaké ženy, no povahovo úplne odlišné. Viera predstavovala temnú stránku ľudského života a Monika žiarila ako blahodárne slnko. 

     Pristúpil k nej bližšie, nedokázal zastaviť tok myšlienok, musel jej povedať všetko, čo v sebe dusil a preto pokračoval: ,,Keď ste sa náhodou dozvedeli o pokuse Moniky nadviazať kontakt s mužom, šli ste na schôdzku miesto nej. Možno to chcel osud, možno náhoda, že tým mužom bol Marton. Vtom čase ste už mali finančné problémy, ktoré vám prerástli cez hlavu. Inak by ste nikdy neponúkli Martonovi, ktorý prejavoval osobný záujem o Moniku, hypotéku na dom. Ale potrebovali ste zúfalo peniaze, a to rýchlo. Dúfali ste, že sa vám šťastie pri hráčskom stole vráti a že budete mocť vyplatiť úver, ktorý ste si protiprávne vzali. Ale ako by sa všetko proti vám spiklo, Marton poznal, že Monika je ženou jeho života. A chcel sa s ňou oženiť. Spoznali ste, že je to muž činu, ktorý svoju vôľu premieňa v skutky a okrem toho poznal príčinu vážho bankrotu. Podľahli ste panike a urobili rozhodujúcu chybu." 

   Nehýbala sa. Stála ako socha a pozerala sa meravo do záhrady. 

,,Keby ste mali v sebe trocha ľudského citu," pokračoval, ,,mohli ste si s Martonom v tej osudovej herni v hoteli, otvorene pohovoriť. Viem, že kvôli Monike by zabránil škandálu, do konca by prehliadol skutočnosť, že ste chceli svoju sestru doživotne pripútať na invalidný vozík. Za trest by od vás navždy odlúčil Moniku a seba, ale nikdy by vás finančne nepoložil na lopatky. Možno by žiadal, aby ste podstúpili liečenie, snažil by sa tým zabrániť ďalším finančným stratám. Samozrejme by chcel pomôcť aj vám, veď ste sestra Moniky. Ale to, čo sa stalo tejto noci, slečna Alfrédova, to vám nikdy neodpustí. Nikdy!" 

   Vzdychol a hovoril ďalej: ,,Museli ste v priebehu večerajšieho doobeda zatelefonovať do hotela, kde bol ubytovaný Marton a zistiť, že sa odhlásil. Rozhodne ste nechceli pripustiť, aby rozprával s Monikou prvý. Keď ste počuli, že odišiel už v noci, vymysleli ste diabolský plán. Bolo ľahké naivnej Gabriele nahovoriť, že, keď sa porozpráva s vašou ochrnutou sestrou, tak sa stane znova v očiach Martona číslom jedna a získa si jeho priazeň. Nič iného Gabriela nechcela. Vy ste, ale vedeli, ako dopadne taký rozhovor. Sklamanie Moniky bolo obrovské a preto podľa toho reagovala. Vy ste to režírovali, sledovali, užívali si to, ako predstavenie na filmovom plátne. Zámerne ste nás zdržovali, navigovali zlým smerom, predstierali, že je v dome všetko v poriadku. Aká obrovská krutosť je vo vás! Čo nemáte štipku lásky, nehy a zľutovania v sebe?

   Nie, tak toto vám Robert Marton nikdy nezabudne. Podá na vás žalobu a bude z toho súd, obrovský škandál a úpadok akcii Združenia hotelov. Firma pôjde ku dnu a pochybujem, že sa z toho niekedy spamätá. Prídu finanční žraloci a tí odkúpia hotely za lacné peniaze. A vy skončíte ako posledná žobráčka." 

Vyčerpane sa odmlčal. 

   Keď sa Viera po nekonečne dlhej dobe obrátila, mala jej tvár rovnaký kamenný výraz ako obyčajne poznal. Ostala presne taká, ako bola. Krásny diamant, oslňujúci, ale mrazivo chladný. 

,,Mám sa považovať za obvinenú?" Aj jej temný chrapľavý hlas bol rovnaký. 

,,Na to nemám kompetencie." Už ďalej nedokázal zniesť jej prítomnosť. Obrátil sa a šiel. Mal pocit, že by sa v tomto dome zadusil. 

   Ešte dlho po jeho odchode stála v tejto miestnosti plnej kvetov a uprene pozerala na sveter Gabriely, ktorý upozornil Martona na udalosti odohravajúce sa v tomto dome. 

  Robert Marton! Nečakala od neho žiadnu milosť. Bola hráčka, ktorá stavila na zlú kartu. S rezignáciou, ktorú si osvojili neúspešní hráči, pokrčila ramenami, zhasla svetlo, kráto sa pozrela na sklo v hale a vyšla do tmy. 

   Nastúpila do svojho auta a pomaly odchádzala. Musela ešte niečo vybaviť, a čím skôr to urobí, tým lepšie. 

 

                                               X                  X                 X                  X 

 

Príbeh pokračuje... 

                                                                                Sedemdesiata tretia kapitola. 

 

     Vrchná sestra zastavila muža, ktorý bezmocne stál na chodbe, pozeral sa za nosítkami a chcel sa rozbehnúť za nimi. 

,,Musíte ostať tu," povedala. Pozorovala jeho rozrušenú tvár. Je to vždy rovnaké, pomyslela si, tu sú aj najsilnejší a najmocnejší ľudia malí. 

    Než sa dvere zatvorili, videl Robert muža v bielom plášti, ako sa skláňal nad Monikou. Potom videl len zatvorené dvere. Pristúpil k nim, chytil kľučku a pocítil ruku na svojom rameni. 

,,To nejde." Hlas sestry bol upokojujúci. ,,Naozaj nie. Musíte počkať na chodbe, alebo v čakárni." 

,,Áno, ale..." 

,,Urobíme, čo je v našich silách. Ak bude niečo nové, dám vám vedieť." Potom zmizla aj ona za obávanými dverami. 

   Pre Roberta nastali najhroznejšie hodiny jeho života. Chodil po chodbe sem-tam. Z jedného konca na druhý. Nebol schopný myslieť. Nechápal pokoj, s ktorým mladá sestra prebehla okolo neho a pozdravila ho. Začal počítať dvere na chodbe, pri každom zvuku sa mykol a počúval s napätými nervami, keď nastalo ticho. Do konca sa mu zdalo, že počuje tikať hodiny na ruke. Pravidelne a monotóne odmeriavali čas. 

   Robert na ne každú chvíľu pozeral. Boli dve hodiny a desať minúť. Pomalosť s akou ručičky postupovali ho mučila. Táto noc sa mu zdála nekonečná. Vrátil sa späť a počúval za dverami, kde lekári bojovali o život Moniky. Sestra mu sľúbila, že mu donesie správu. Kde teda je? To mučivé čakanie ho týralo. Znova sa pozrel na hodiny. Dve sedenmnásť. To nie je možné, že by ubehlo len sedem minút? Panebože, ako dlho trvá minúta? Hodinu? 

   Rýchle kroky po mramorovej podlahe chodby ho vytrhli z úvah. ,,Sestrička..." Slovo mu uviazlo v krku. Mladá sestra prebehla okolo neho a vošla do jednej z izieb. Dvere, za ktorými ležala Monika, ostali pootvorené. Nedokázal sa pohnúť, strach ho ochromil. 

   Sestra bežala späť s injekciou v ruke, odrazu zavládlo zasa úplné ticho prerušované tikotom jeho hodín. 

   O pol štvrtej ráno sa dvere otvorili. Ostré svetlo prenikalo do šera chodby. Robert na moment privrel oči. Keď ich otvoril zbadal stáť vo dverách dvoch mužov v bielych plášťoch. 

Robert rýchlo vstal. 

,,Vy ste jej manžel?" obrátil sa jeden z lekárov k nemu. 

   Robert zhlboka vzdychol. ,,Som snúbenec, volám sa Marton." 

,,Urobili sme maximum. Vypumpovali sme žalúdok, dodali kyslík, injekcie." Pokrčil ramenami. ,,Dúfajme, že to jej srdce vydrží... liečila sa vaša snúbenica niekedy na srdce?" 

,,Neviem. Je ochrnutá." 

,,Viete, ako sa to stalo?" 

,,Vytvorila sa cysta pri mieche, keď spadla z koňa." 

,,Veď to sa bežne operuje." Pozrel sa zamyslene pred seba. ,,Môžete mi povedať meno jej ošetrujúceho lekára? Rád by som poznal podrobnosti." 

,,Pán profesor Engelhardt už nežije. Ale pán doktor Arndt z Viedne je informovaný." 

,,Dobre. Spojím sa s ním." 

,,Pán doktor," Robert pregĺgol, ,,dostane sa z toho?" 

 

                                        X                  X                     X                 X 

 

    Príbeh pokračuje... 

                                                           Sedemdesiata štvrtá kapitola. 

 

      ,,Dostáva stále injekcie na posilnenie srdca." 

,,Môžem ísť k nej?" 

   Lekár videl jeho zúfalstvo. ,,Ak mi sľúbite, že zachováte pokoj." 

,,To je samozrejmé. Kedy precitne?" 

    Poliaľ vôbec, pomyslel si lekár. ,,Môže to trvať dlho. Teraz to závisí len od nej." 

   Pristúpila k nim vrchná sestra. ,,Zaveťte toho pána k slečne Alfrédovej." 

,,Áno, pán doktor." 

,,Mám službu, ak by sa stalo čokoľvek neočakávané, zavolajte ma." 

Vrchná sestra prikývla. 

Doktor podal Robertovi ruku. ,,Dúfajme, že všetko dobre dopadne." 

   Pozeral sa za mužmi v bielych plášťoch, ako odchádzali po chodbe. 

,,Poďte, pán Marton." 

   Šiel za ňou do miestnosti, ktorú osvetľovalo slabé svetlo. Snažil sa našľapovať na špičky, aby nikoho nerušil, lebo v jednotlivých kójach boli aj iní pacienti. 

   Monika ležala nehnute, mala zatvorené oči. Z jej tela vychádzalo veľa hadičiek a pri jej hlave boli prístroje, ktoré ju monitorovali. 

   V miernom svetle vyzerala jej tvár mäkká a trocha ružová. 

,,Sadnite si," požiadala ho sestra a ukázala na stoličku. 

   Sadol si a pozeral sa na sestru s nádejou. ,,Vyzerá celkom dobre, že?" 

Prikývla. Avšak nevidel obavy v jej očiach. 

  Opäť ubiehal čas. Robert pozorne sledoval tvár Moniky, ktorú miloval a nosil neustále so sebou vo svojich myšlienkách. 

   Ležala bez pohnutia, a jeho ovládal strach. Len jedna jediná žilka jej pulzovala na krku a ako magnet priťahovala jeho pohľad. 

   Odrazu sa mu zdalo,, že tá malá modrá žilka spomalila. V tom pristúpila sestra k Monike a žačala kontrolovať prístroje. 

,,Deje sa niečo?" opýtal sa bázlivým hlasom. 

,,Nič neobvyklé," vzdialila sa. O chvíľu sa vrátila, v ruke držala injekciu. Rozsvietila silnejšie svetlo. Až teraz zreteľne videl smrteľnú bledosť v Monikinej tvári. 

,,Nemali by sme zavolať lekára?" 

   Sestra jej vysúkala rukáv, našla žilku a rýchlo na to miesto pichla ihlu. Keď ju vytiahla, povedala upokojujúco. ,,Je mladá, tá sa z toho dostane." 

   Robert si uvedomil, že mu neostáva nič iné, len čakať. Hodinu za hodinou. 

   Videl prísť lekára. Videl kyslíkovú masku na bledej tvári, videl sestru pichať injekciu a malú žilku na krku Moniky. 

   Mal pocit, že sa vznáša, že jeho bytosť, jeho Ja vystúpilo z tela. Vnímal, ako keby v tejto miestnosti nesedel Robert Marton, ale len jeho schránka, s ktorou nemá nič spoločné iba čakanie, ktoré bičuje jeho nervy. 

  Za oknami svitalo. Červenými očami pozoroval posteľ, na ktorej ležalo nehybné telo Moniky. Zahmlieval sa mu zrak, rozmazávali sa mu kontúry. Už nevidel pulzovanie malej drobnej žilky. 

  Vstal a pristúpil k Monike, jemne sa dotkol jej krku. Nedokázal odtiahnuť prsty, chcel zadržať utekajúci život. 

 

                                               X                       X                    X                      X 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                            Sedemdesiata piata kapitola. 

 

   Nitra- jar-rok- 2015 

 

    Magda Vargová upravila prvé tulipány a narcisy vo váze a postavila ich na písací stôl. Otvorila okno. Vzduch voňal nádherne, jarným dažďom. Zhlboka sa nadýchla. Jar prišla s prudkou búrkou, s bleskami a hrmením. Nad strechami mesta sa teraz rozprestieralo hodvábne modré nebo. Slnko a vietor vysušovali kaluže na uliciach. 

  Magda roztriedila poštu. V uplynulých týždňoch sa jej nahromadila práca. 

   Keď prišiel Robert do kancelárie, jeho prvá otázka patrila novej pracovnej sile, ktorú chcel prijať. 

,,Koľko sa prihlásilo kandidátok?" 

,,Dosť. Vybrala som tri, ktoré spĺňajú všetky predpoklady. Mám ich pozvať na dnešné poobedie?" 

,,Áno, urobte to. Zvládneme prácu aj výber do večera?" 

   Je niečo, čo by nezvládol? pomysela si. ,,Samozrejme. Dnes večer môžme odísť." 

,,Často si vyčítam, že vás v poslednom čase veľmi preťažujem." 

,,Veď viete, že mám túto prácu rada. Okrem toho teraz predsa dostanem pomoc." Pozorovala jeho tvár. Bola chudšia a hranatejšia. Uplynulo len pár mesiacov a z neho sa stal zrelý muž, ktorý má odrazu zodpovednosť nie len za seba, ale aj za ženu, ktorú si vybral za životnú partnerku. Videla na ňom, že je skutočne šťastný. Za tak krátku dobu našiel to, čo hľadal celý doterajší život. 

   Pracovali až do obeda s najväčším stupňom sústredenia. Po obede si pozvali na pohovor tie tri vybrané uchádzačky o zamestnanie. 

   Nakoniec vybrali jednu z nich. 

,,Spokojná?" opýtal sa Robert. 

,,Áno. Myslím, že sme vybrali dobre. Hlavné je, že jej nevadí neustále cestovanie z Nitry do Bratislavy. Ale verím, že vaše mužské kúzlo bude na ňu pôsobiť tak, že zabudne na nepohodlie denného presúvania sa." 

,,Magda, vy máte dnes zase zlomyseľný deň. Aby som nezabudol, tu sú kľúče od môjho bytu. Čo by sa stalo s mojimi kvetmi, keby som vás nemal. Myslím, že už teraz môžme ísť." 

,,Za predpokladu, že mi po dlhej dobe doprajete poriadnu večeru. Žijem už len z obložených chlebíčkov, kávy a cigariet." 

Lyšiacky sa na ňu pozrel. ,,Mne sa, ale nezdá, že by ste vyzerali podvyživene. Au!" vykríkol, keď ho uštipila do zadku. ,,Tak dobre, poďme sa najesť." 

   Pri stole hovoril o investíciach, pre ktoré sa rozhodol hotelový koncern. ,,Začneme už teraz na jar s prestavbami. Bude to ťažký rok." 

,,Tá nepríjemná záležitosť s bankou je už urovnná?" 

,,Áno. Banka uvoľnila zadĺžené podiely a stala sa obchodným partnerom združenia hotelov." 

,,Získala, ale majoritu, že?" 

,,Tomu sa bohužiaľ nedalo zabrániť." 

   Jediné, čomu chcel zabrániť, bolo, aby to preniklo na verejnosť. Nechcel dopustiť, aby sa finanční upíri vrhli na hotely a odkúpili ich za drobné. Chcel zachovať koncern v jednotnom stave a časom z neho urobiť opäť číslo jedna na kapitálovom trhu. Ľudia z vedenia mali rovnaké názory a podľa toho jednali. Vedeli, že Robert je skúsený finančný poradca, ktorý vie ako na to.

,,Obchodným riaditeľom ostal Aleš Hudák." 

,,S tým človekom si výborne rozumiem," povedal Robert. ,,Je priam stvorený na túto funkciu. Firma teraz prekonáva ťažkú krízu. Že ju prekoná, za to vďačíme z veľkej časti jeho schopnostiam." 

 

                                         X                 X                  X                    X 

 

Príbeh pokračuje...

---