Ste pre mňa všetkým - 2.-3-4-5-6-7-8-9-10-11 kapitola

                                                             Druhá kapitola. 

 

  ,,Ahoj. To som ja, Adela. Aj ja ťa rada počujem," odmlčala sa a sústredila na to, čo jej hovorí muž do telefónu. ,,Predstav si, sedím v rýchliku do Bratislavy a idem k tebe. Čo sa stalo? Nič a veľa. Potrebujem sa s tebou poradiť. Nie... nerada by som to rozoberala po telefóne. Budeš ma čakať?" Opäť sa odmlčala a pevne držala malý, čierny telefón. Snažila sa sústrediť na hlas, ktorý znel rozvážne a upokojujúco. ,,Dobre. Stretneme sa o dve hodiny vo vestibule stanice na obvyklom mieste. Zatiaľ sa maj pekne." 

   Adela vypla telefón. Neodložila ho. Stískala malú krabičku v dlani pre prípad, že by jej niekto volal. Pohodlne sa usadila, zaklonila hlavu, zatvorila oči a vrátila sa o pár mesiacov dozadu. V mysli sa jej vynáral čas, kedy sa zoznámila s Alešom Hudákom. 

   Sebavedomo vstúpil do haly hotela Skalisko. Pristúpil k recepčnému pultu. 

,,Dobrý deň, slečna, mohli by ste ma ohlásiť u manažérky? Volám sa Aleš Hudák, som obchodný riaditeľ Združenia hotelov." 

  Adela práve zastupovala recepčnú, ktorá odbehla na obed do kuchyne. Meno Hudák dobre poznala. Každý sa ho obával, lebo sa o ňom šírilo, že je veľmi pedantný a prísny. Že vraj prišiel do konca na podvod majorítnej akcionárky. 

  Adela pregĺgla, snažila sa zachovať rozvahu. Na poste riaditeľky bola nováčik, preto ho zatiaľ osobne nestretla. Vedela, že prišiel skontrolovať chod hotela. 

,,Ja... som Adela Homolová, manažérka. Na recepcii, len zastupujem," povedala nesmelo. Nebola si istá jeho reakciou. 

   Hudák si ju premeral pátravým pohľadom. Možno sa mu zdala na tú pozíciu mladá, možno nezrelá. Len dúfala, že si nemyslí, že to miesto dostala protekčne. 

   Adela bola nad mieru ambiciózna. Po skončení vysokej školy - odbor hotelový menežment, tvrdo pracovala, aby sa, čo najskôr dostala na najvyššiu pozíciu. Práca a kariéra znamenali pre ňu všetko. Uprednostnila ich pred rodinou a deťmi. 

,,Moment," zodvihla hotelový telefón. Mierne sa natočila bokom a stíšeným hlasom povedala pár viet do sluchátka. Celá situácia sa jej videla dosť trápna. Hudák stál pri recepčnom pulte vystretý ako pravítko, sledoval každý jej pohyb, dobre vedela, že ju hodnotí. Modlila sa, aby nezbadal nervozitu, strach a obavy, ktoré sa snažila potlačiť. 

   Po očku si ho obzerala. Vysoký elegán v tmavo modrom obleku a bielou košeľou. O niečo bledšou viazankou. Hnedé, na krátko ostrihané vlasy. Obyčajná tvár, dioptrické okuliare so strieborným rámom. Prísny pohľad, kŕčovito zovreté pery, neveštili nič dobré. 

  Teraz mi to poriadne spočíta, pomyslela si Adela. 

 

                               X                          X                       X                      X 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                              Tretia kapitola. 

 

    O dve minúty neskôr pribehla z kuchyne Zuzana Krkošková, ktorá mala službu na recepcii. Bolo vidieť, že ešte prehĺta posledné sústo. 

,,Som tu, šéfka, čo sa deje?" 

,,Prevezmi si službu, lebo odchádzam s pánom Hudákom do kancelárie." 

   Zuzana sa pozrela na muža, ktorý ich starostlivo sledoval. Ten jeho vyrovnaný pokoj a priamy pohľad Adelu privádzal do šialenstva. Keby niečo povedal, alebo urobil nejakú grimasu, niečo, len málo naznačil, tak by z neho nemala taký zlý dojem. Tváril sa veľmi záhadne a odmerane. Ako keby nebol ani človek, ale robot. Vecný, chladný, bez citu. Taký mala z neho prvý dojem. 

   Prešla k výťahu. ,,Prosím, pán Hudák, tadiaľto," vystrela ruku a ukázala smer. 

Bez slova ju nasledoval. 

Čudný človek, napadlo Adelu. 

V priestranej pracovni si dal ukázať všetky účtovné záznamy, rezervácie, príjmy, výdavky. Všímal si úplne všetko aj tie najmenšie detaily. Nič mu neušlo. 

   Nakoniec previerky vecne konštatoval, že revízia dopadla kladne. 

   Po týchto slovách sa Adela uvoľnila a osmelila sa povedať: ,,Pán Hudák, môžem vám dať pripraviť izbu a pozvať na večeru?" No v tom sa zarazila.. Čo, keď ho urazila a jej ponuku prijme ako úplatok? Napíše o tom záznam a ona pôjde do Bratislavy vysvetľovať vedeniu prečo sa pokúsila skompromitovať člena vedenia. 

   Rýchlo chcela zachrániť situáciu. ,,Ak sa ešte dnes nechystáte do Bratislavy." 

   Mierne sa usmial, vycítil jej rozpaky. ,,Nie, slečna, nechystám sa do Bratislavy. Cestou som si všimol, že Kysuce sú malebný kraj. A preto sa tu do zajtra istotne zdržím. Nechcete mi robiť sprievodkyňu?" 

   Vypulila na neho oči. Kam sa podel ten namrzený, nevrlý človek? V tom sa rýchlo spamätala. ,,Samozrejme, že... bude mi cťou, pán Hudák, ukázať vám aspoň časť kysuckého kraja, miesta, kde som sa narodila." Medzitým zatelefonovala na recepciu, aby pripravili najlepšiu izbu pre ich váženého hosťa. Taktiež dala pokyny kuchárovi. 

,,Čo by ste chceli vidieť, pán Hudák?" 

,,Na začiatok, snáď len okolie..." 

,,Výborne, vyvezieme sa lanovkou na samý vrch, odtiaľ je nádherný výhľad na celú Čadcu a okolie," prevzala iniciatívu Adela. Zabudla na nervozitu, napätie, ktoré medzi nimi na začiatku panovalo. 

   Aleš Hudák to okamžite zbadal. Potešilo ho to, lebo vôbec nechcel pôsobiť na ňu ako nadčlovek. Táto mladá žena ho dosť zaujala. Hoci si to nedokázal vysvetliť. Bola od neho mladšia to sa javilo na prvý pohľad. On nemal vôbec v úmysle si s ňou niečo začať. So žiadnou ženou si nechcel nič začať. Rodinou mu bola práca a kariéra. Zatiaľ mu jeho predsavzatie vychádzalo. A preto nevidel dôvod, aby ho porušil. 

 

                                          X                    X                     X                     X 

 

  Príbeh pokračuje... 

 

                                                                  Štvrtá kapitola. 

 

    O tri hodiny neskôr sa Adela Homolová a Aleš Hudák vrátili v dobrej nálade z výletu. Smiali sa. Diskutovali. Nikto by nepovedal, že ešte na obed toho istého dňa vládlo medzi nimi nepríjemné dusno. 

   Adela zmenila na neho názor. Už sa jej nezdal, že je robot. Teraz v ňom videla inteligentného, rozumne a triezvo uvažujúceho človeka. 

   Večerali pri vkusne prestretom stole v malom salóniku, kde boli len oni dvaja. 

,,Pán Hudák,..." 

,,Prosím, hovorte mi Aleš." 

,,Dobre teda. Ja som Adela. Viete čo? Tykajme si." 

,,Súhlasím," zodvihol pohár a naznačil prípitok. 

   A tak ich prvé stretnutie skončilo ako romantický príbeh z červenej knižnice. Lenže... nebolo to celkom tak. Ani jeden z nich netúžil po rodine a po manželstve. Chceli si vybudovať kariéru, postavenie. A preto sa dohodli na neviazanom vzťahu. 

   Po dvoch týždňoch prišla do Bratislavy. Ukázal jej nie len hlavné mesto, ale aj okolie. Nakoniec skončili v jeho útulom byte. Tam sa z neho stal dokonalý hostiteľ a vášnivý milenec. 

   Za nejaký čas zase navštívil on ju na Kysuciach. Takto ich priateľstvo s výhodmi pokračovalo skoro rok. 

                                                                   X                     X 

 

   Adela sa strhla. Zaspala. Rýchlo sa postavila, otvorila okno. Snažila sa zistiť v akej stanici vlak zastavil. Kupé v ktorom sedela bolo prázdne, nemala sa koho opýtať. 

   Vystrčila hlavu, pevnejšie sa zaprela rukami, postavila sa na špičky a očami hľadala tabuľu s nápisom. 

   Zbadala počiatočné písmeno - T a za ním nasledovali ostatné. Spojila si ich dohromady a zistila, že je v Trnave. 

,,Ešte mám pred sebou pol hodinu, kým prídeme do Bratislavy," povedala pre seba. 

   Opäť si sadla a vzdychla. ,,Ako mu to len povedať?" Mala obavy z toho, aké stanovisko zaujme Aleš ku probléme, ktorý ju posledné dva mesiace trápil. Zatiaľ sa o ňom nikomu z predstavenstva - Združenia nezmienila. Vedeli to len zamestnanci hotela, ktorých sa to bezprostredne týkalo. Ten problém stále zamestnával jej mozog. V noci spala len krátko. O štvrtej ráno sa zobudila a stále dookola riešila vzniknutú situáciu. Preberala možnosti, špekulovala, ale nič nevymyslela. 

   Nakoniec sa rozhodla, že sa zverí Alešovi Hudákovi. Je predsa obchodný riaditeľ tak nech jej pomôže.  

 

                                       X                     X                    X                     X 

 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                             Piata kapitola. 

 

     Adela skontrolovala čas. ,,Ešte desať minút a sme na hlavnej stanici v Bratislave." Zložila si cestovnú tašku z batožinového priestoru a položila ju k nohám. Nevedela sa dočkať, kedy sa už konečne stretne s Alešom. Potrebovala sa niekomu nevyhnutne zveriť. Keď sa to stalo prvý raz a hosť sa sťažoval priamo u nej zažila šok. Neverila vlastným ušiam, lebo dôverovala svojmu personálu, ktorý si sama preverila. 

   Ešte dlho po tom zdelení sedela na záchodovej doske a čakala kedy bude znova zo stresu vracať. 

,,Kto? Kto to len môže robiť?" Kiež by poznala odpoveď na túto otázku. 

   Tok jej myšlienok prerušil vlak, ktorý spomalil, lebo vchádzal do stanice. 

  Dvere vlakovej súpravy sa otvorili a ľudia sa vyrútili von. Smerovali do vestibulu. Adela sa zaradila medzi nich. 

  Postavila sa na vyvýšené miesto a očami hľadala Aleša. Okamžite ho zbadala. Stál pri novinovom stánku a hľadal ju medzi vychádzajúcimi. 

,,Dobrý večer," postavila sa priamo pred neho. 

,,Ahoj," Aleš sa sklonil a pobozkal ju na čelo. Automaticky siahol po cestovnej taške, ktorú zvierala v ruke. ,,Mala si príjemnú cestu?" 

,,Polovicu som premýšľala a polovicu prespala." 

,,Vlastne v celku dobrú," konštatoval vecne. Položil jej dlaň okolo pása a navigoval ju k východu. 

,,Podarilo sa mi zaparkovať hneď tu blízko. Teraz večer už nebýva toľko áut." 

  Cestou do jeho bytu mlčali. 

Adela pozorovala večernú Bratislavu. Svetlá, ktoré menili farbu, pútače rôzného charakteru, nápisy, ktoré oznamovali druhy tovaru nachádzajúceho sa v danom obchode. Cinkanie električiek, trúbenie áut, ľudí, ktorí sa stále niekam ponáhľali. Bežali k autobusu, naskakovali doň v poslednej chvíli. 

  Ona skoro celé dni trávila v horskom hoteli, do konca tam mala aj služobný byt. Do mesta šla len občas, keď potrebovala niečo zariadiť. 

   U nich na horách vládol pokoj. Ozývala sa len príroda a niekedy nedisciplinovaní turisti. Ruch mesta si vychutnávala len v hlavnom meste, keď prišla navštíviť Aleša. 

  Muž vedľa nej uvažoval, čo sa len moholo stať, keď tak odrazu prišla za ním. Vždy sa dopredu ohlásila. Už v telefóne mu naznačila, že s ním potrebuje nutne hovoriť. Ale o čom? Lámal si hlavu, preberal možnosti, ale nič tak vážne neobjavil. 

  Občas ju po očku sledoval. Sám nevedel, prečo ho práve táto žena upútala. Videl po svete mnoho krásnych dám, ale so žiadnou nespojil život. Známosti, ktoré mal boli povrchné, týkali sa len sexu. Hoci s Adelou začali vzťah tiež telesným uspokojením, cítil tam niečo hlbšie. Vzájomnú dôveru, úctu, porozumenie. Keď mu oznámila, že má vážny problém a chystá sa k nemu zveriť sa s ním, pichol ho pri srdci tŕň polichotenia. 

,,Á... sme pri tvojom byte," vyrušila ho z úvah. Bol tak zaujatý vlastnými myšlienkami, že by ju určite vozil po celej Bratislave, kým by našiel svoj domov. 

 

                                           X                     X                        X                      X 

Príbeh pokračuje... 

                                                                                        Šiesta kapitola. 

 

     Prvé po čom túžila, keď prišli do jeho bytu bolo, zmyť zo seba prach z cesty  a chvíľu na nič nemyslieť. Zahodiť aspoň na pár hodín všetko, čo ju ťažilo posledné mesiace. 

,,Urob si pohodlie. Uvarím kávu, dáš si?" 

   Prikývla. Tašku položila do spálne. Strhla zo seba oblečenie, prehodila cez seba uterák a zamierila do kúpeľne. 

   Nechala dlho na seba tiecť vodu. Pozorovala kvapky, ktoré sa jej zachytávali na bradavkách a strácali sa v nenávratne. Zatvorila oči, zaklonila hlavu a vychutnávala tento okamžik.

   Počula odhrnúť kúpeľňový záves. Aleš vstúpil k nej. Na to nemusela ani otvoriť oči, aby ho vnímala. 

Nalial si do dlaní tekuté mydlo a prechádzal jej jemne po pokožke. Masíroval chrbát, prsia na ktorých sa zastavil trocha dlhšie. Pritlačil sa tesnejšie a jazykom ochutnával ušné lalôčky. Chvíľu jeden, potom zase druhý. 

   Adele láskanie spôsobovalo príjemné zimomriavky na nohe. Takéto uvoľnenie potrebovala. Aspoň na chvíľu si zamestnala mozog niečím iným ako premýšľaním nad nepríjemnosťami, ktoré sa v poslednom období na ňu valili ako lavína. 

  Aleš na nej videl, že ju niečo trápi, veď mu to aj sama naznačila, a preto sa snažil zahnať tie chmáry z pekného dievčenského obličaja. Porozprávajú sa neskôr, teraz bol čas na milovanie, ktoré od samého začiatku medzi nimi bolo úžasné. 

   Dokázali vychutnávať svoje telá. Maznať sa, navzájom si dávať potešenie a rozkoš. Jednoducho povedané - vzťah, ktorý prináša radosť obidvom, a pri tom sa nemusia zaväzovať, hádať a nenávidieť. Obchádzať od seba a vykrikovať navzájom rôzne nechutnosti. 

  Aleš nasmeroval Adelu tak, aby sa dotýkala kachličiek rukami a k nemu stála chrbtom. Dlane plné mydla príjemne kĺzali po hladkej pokožke. Zameriaval sa pri masírovaní na lopatky a krčnú chrbticu, ktorú mala veľmi stuhnutú a napätú. Šlo mu o to, aby sa celkom uvoľnila. 

   Postupne skĺzol nižšie k zadočku a tajomstvu, ktoré ukrývala medzi nohami. Roztiahol ju, vkĺzol prstom do teplého otvoru. 

  Adela zastonala a nasmerovala sa tak, aby jeho láskanie, čo najviac pociťovala. 

 

                                          X                      X                      X                        X 

 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                             Siedma kapitola. 

 

     Táto chvíľa patrila len im dvom. Alešova ľavá ruka sa presunula na prsník. Stlačil a uvoľňoval Adele bradavky. Túžil ju poriadne rozpáliť. 

,,Poďme do postele," ozvala sa priškrteným hlasom. ,,Som tak vzrušená, že nedokážem stáť na nohách." 

,,Ešte chvíľu vydrž, potom sa pre..." 

,,Prosím. Naozaj spadnem." 

  Aleš sa krátko zasmial, potešený z výsledku svojho snaženia. Vystúpil zo sprchy a uchopil Adelu pod kolená. Zodvihol ju do náručia a odniesol do spálne. Položil ju na posteľ, vlhkú s mokrými vlasmi. On bol presne taký istý. 

  Roztiahol jej nohy a začal od nich. Postupne jazykom lízal každú kvapku vody, ktorú na pokožke objavil. Pomaly, dráždivo sa približoval k miestu, ktoré ho lákalo najviac. 

  Adela vzdychla, skrúcala sa. ,,Prosím... už konečne začni..." 

,,Strpenie... Všetko má svoj čas." 

,,Keď ma budeš takto rozpaľovať ako láva tak o chvíľu vybuchnem," varovala ho Adela so smiechom. 

  No Aleš sa nedal odradiť. Vedel, čo jej chce urobiť. 

   Pohladil ju po vnútornej strane stehien a presne po tom istom mieste prechádzal jazykom a perami. Označkoval si každý kúsok pokožky medzi jej nohami. 

   Priblížil sa k miestu, ktoré si vyžadovalo tú najväčšiu starostlivosť. Prstom rozdráždil vonkajšie ohanbie a zašiel aj do vnútra. Ku láskaniu pridal špičku jazyka. Zahájil súhru, ktorá v Adele roznietila oheň. 

,,Panebože! To je nádhera!" Zaklonila hlavu, zatvorila oči a vychutnávala slasť, ktorá prechádzala celou jej bytosťou. Šírila sa z mozgu a vystreľovala do prstov na nohách, ktoré sa vyrovnávali a pálili ako oheň. Nohy jej vyleteli do výšky. 

,,Aleš, to je nádhera!" 

  Ten sa len potešene usmial. Spriamil sa, zašmátral rukou v nočnom stolíku. Vytiahol odtiaľ prezervatív. Rýchlo si ho nasadil. Sklonil sa nad ňou a pomaly vchádzal do jaskyne najcitlivejšej na svete. 

   Až vtedy začala súhra dvoch tiel, ktoré k sebe dokonale pasovali. 

  Obidvaja sa strácali vo víre vášne, slasti a nádherných pocitoch. 

  Ich uvoľnenie doznelo skoro v jednom okamžiku. 

  Aleš sa vyčerpane, ale spokojne zrútil vedľa nej. Ťažko dýchal, potreboval čas, aby sa opäť dostal do normálu. 

  To isté prežívala aj Adela. V poslednej hodine ani na minútu nepomyslela na svoj problém, ktorý ju ťažil dva mesiace. Čo bol obrovský úspech.  

 

                                             X                    X                     X                 X 

 

   Príbeh pokračuje... 

                                                                     ôsma kapitola. 

   Nikto z nich nevedel koľko času ubehlo. Ležali vedľa seba, nerozprávali, venovali sa svojim myšlienkám. 

  Aleš ležal na chrbte. Adela sa mu schúlila na prsia a užívala si jemné prechádzanie jeho prstov po pokožke. Milovala tieto chvíle uspokojenia a dokonalého súznenia. 

,,Čo si mi chcela také naliehavé povedať?" Prerušil ticho. Okamžite pocítil ako mu pod prstami ztuhla. Zodvihla hlavu a pozrela mu do tváre. 

,,Je to dosť nepríjemná záležitosť, ktorá ťa určite nahnevá. Si pripravený vypočuť ju teraz, alebo až zajtra?" 

,,Povedz mi ju teraz, nech to máme za sebou." 

,,Dobre. Ak chceš... lenže si tým pokazíme večer." 

,,Preboha, Adela, už ma toľko nenapínaj a spusť." 

,,Asi pred dvoma mesiacmi sa sťažoval jeden hosť, že sa mu z izby stratili cenné hodiny. Do konca ich mal zamknuté v malom trezore, ktorý máme v každom drahšom apartmáne, ako iste vieš." 

  Jeho ruka zastala na jej chrbte, zbystril sluch. ,,Pokračuj. Pozorne ťa počúvam." 

,,Okamžite ma zavolali a ja som celú záležitosť začala riešiť. Zobrala som toho pána do svojej kancelárie. Chcela som po ňom nejaký dôkaz, že tie vzácne hodiny naozaj mal. Ukázal mi fotografie z predošlého večera z baru, kde bolo jasne vidieť, že sa mu vynímali na ruke. Dožadoval sa polície. Ja som vedela, čo by to znamenalo. Tím vyšetrovateľov, psovody, brali by otlačky. Každý by sa pýtal, čo sa deje? Hostia by sa začali odhlasovať. Máme veľa rezervácii na jarné prázdniny. Predstav si ten škandál. Titulky v novinách - krádež v horskom hoteli. Okamžite by som tam mala televízie. Vedenie by mi telefonovalo. Viem, že by poslali teba, aby si dal celú nepríjemnosť do poriadku. Sú to už starší páni, ktorí nemajú radi reklamu tohto druhu." 

   Aleš vstal. Obliekol si župan. Vybral z krabičky, ktorá ležala na stole, cigaretu. Nervózne ju zapálil. 

,,No a? Ako to dopadlo? Lebo my na vedení sme žiadnu sťažnosť nedostali. Teraz o tom počujem prvý raz od teba." 

   Takéto nepríjemnosti sa v hoteloch občas stávali, ale nie v ich Združení. Pýšili sa tým, že ich služby dosahujú najvyššiu úroveň. Nemohli si dovoliť negatívnu reklamu. Veď len pred dvoma rokmi sa im úspešne podarilo zahladiť nepríjemnosť s Vierou Alfrédovou, kedy sa jej skoro podarilo priviesť Združenie hotelov do konkurzu. Vtedy im pomohol Robert Marton, súčasný manžel ich majoritnej akcionárky Moniky Alfrédovej Martonovej. A teraz zase toto! Ako by tých problémov nebolo dosť. 

  Za tie dva roky zrekonštruovali väčšinu hotelov a získali opäť svoju úroveň. A teraz by ju mali stratiť len preto, že im tam vyčíňa zlodej? To teda nie! 

 

                                 X                       X                         X                      X 

 

    Príbeh pokračuje...  

                                                               Deviata kapitola. 

 

    Adela tiež vstala. Našla na podlahe hodenú Alešovu košeľu. Obliekla si ju. Odrazu mala pocit, že potrebuje byť chránená. 

,,No tak, Adela, už mi konečne povedz, čo si urobila s tou krádežou?" 

  Sadla si oproti a pozorovala ho. Vedela, že, čo mu teraz povie sa mu nebude páčiť. 

,,Urovnala som to." 

,,Preboha ako?" 

,,Nezavolala som políciu. Hosťa som odškodnila z peňazí, ktoré mám ako rezervu na nepredvídané účely. Vybavili sme to v tichosti. Pán dostal aj zľavu na pobyt. Súhlasil s tým. Možno dostal viac ako stáli tie hodiny, lebo proti návrhu, ktorý som mu predložila nič nenamietal. Na druhý deň odišiel. Myslela som, že tým je to vybavené a rovnaký prípad sa nebude opakovať." 

,,Nenapadlo ťa pozrieť si kamerové záznamy?" 

,,Urobila som to ako prvé. Dookola som si to púšťala. Spomaľovala, približovala..." 

,,No a?" 

,,Nič." 

,,Nič? Ako to nič! Niekto musel vstúpiť do izby." 

,,Áno." 

,,Kto tam bol?" opýtal sa netrpezlivo a začal chodiť po miestnosti. 

  Adela videla, že je nervózny, lebo krádež v hoteli je niečo strašné... vrhá to zlý tieň nie len na personál, ale na celý koncern. 

,,Vstúpil tam len hosť, ktorý tam býval a chyžná, ktorá má pridelené dané poschodie. Nik iný. Chyžnú som si osobne zavolala do kancelárie. Sľúbila som jej, že ak tie hodiny vráti, tak ju neprepustím a nikomu nič nepoviem, len sa nesmie viac dopustiť rovnakej chyby." 

,,Priznala sa?" Aleš bol netrpezlivý. Zdalo sa mu, že sa ešte nedostali k meritu problému. 

,,Prisahala na vlastné deti, že ich neukradla. Poznám ju osobne, neklamala by mi." 

,,Potom je tu ešte jedna možnosť. Krádež si vymyslel ten hosť. Vyhovovalo mu, keď si odmietla zavolať políciu a dobre ho odškodnila. Možno to bol podvodník, ktorý sa živí týmto spôsobom." 

,,Presne toto isté napadlo aj mňa, keď už bol preč. Naletela som podvodníkovi. Lenže, o tri týždne sa opakovalo to isté, len s malým rozdielom. Nezmizli hodiny, ale prsteň. O týždeň náhrdelník... všetko som urovnala, škody nahradila, ale donekonečna to robiť nemôžem. Mám parazita v hoteli a neviem si s ním poradiť. Do konca som obchádzala v noci chodby a sledovala, či sa niekto tajne nezakráda do apartmánov. Kontrolovala som technické miestnosti, kuchyne, šatne zamestnancov, či tam nenájdem podozrivú osobu. Som tým úplne posadnutá. Nespím, v noci pozerám záznamy z kamier. Ale nedokážem skontrolovať všetky poschodia za jednu noc. Som z toho zúfalá." 

 

                                                    X                X                 X                 X 

 

Príbeh pokračuje... 

                                                                 Desiata kapitola. 

 

    ,,Pošli mi materiály a životopisy všetkých zamestnancov, hlavne brigádnikov aj tých, ktorí u nás pracovali, povedzme rok dozadu. Sezónny zamestnanci sú najmenej nápadní. Prídu, odídu a nikto si ich veľmi nevšíma. Naopak oni si dokážu zapamätať chod celého hotela a tým pádom sa stávajú podozrivými číslo jedna. Stály zamestnanci si  len málo kedy dovolia kradnúť." 

   Adela vzdychla. ,,To je obrovské množstvo dokumentov. Kým to preštuduješ nejaký čas to potrvá. A dovtedy? Čo mám robiť, ak sa to bude opakovať? Môže sa ľahko stať, že niektorý hosť neprijme ponuku na vyrovnanie a zavolá políciu. V tom momente sme obidvaja bez zamestnania. Lebo sme kryli zlodeja a nenahlásili celú udalosť vedeniu."

   Aleš vstal z kresla a začal chodiť po miestnosti. Premýšľal, preberal možnosti, ktoré by vyriešili tento začarovaný kruh. 

   Ak, vyjde z pravdou von, nastane presne tá situácia akú vykreslila Adela. Akcie Združenia klasnú, členom vedenia sa to nebude páčiť. Budú sa pýtať: ,,Prečo k tomu došlo? Kto za tými nepríjemnosťami stojí? Nie je to dielo konkurencie?" 

  Ako prvého si na - koberec - pozvú jeho, potom Adelu. Ich kariéra bude ohrozená. Klesnú rezervácie, cestovné kancelárie zrušia zmluvy. Lebo, ak sa kradne v jednom hoteli, kde je záruka, že sa nekradne aj v ostatných? 

   Ale, ak všetko zametú pod koberec a budú platiť okradnutým hosťom, tiež sa nič nevyrieši. Práve naopak. Len podporia konanie zlodeja a ten môže pokojne kradnúť ďalej. 

  Je to naozaj začarovaný kruh. 

Adela ho pozorovala. Videla, že prehodnocuje situáciu. ,,Už si na niečo prišiel? Čo urobíme?" 

Obrátil sa k nej. Podišiel ku kreslu, sadol si. ,,Pravdu povediac som na bode - nula. Na nič rozumné, čo by celú túto nepríjemnosť ukončilo, som neprišiel. Potrebujem trocha viac času. Zajtra zavolám Robertovi Martonovi. Je síce finančný poradca, ale pozná mnoho ľudí a okrem toho má prehľad, racionálne uvažovanie. A tak isto sa ho to aj týka, lebo jeho manželka vlastní majoritný podiel akcii." 

,,Myslíš, že nám dokáže pomôcť?" 

,,Uvidíme. Ak nie, tak aspoň niečo poradí." 

,,Ja neviem, ako toto skončí," povzdychla Adela. 

,,Hlavu hore, dievča. Teraz v noci už nič nevymyslíme. Vyspíme sa na to a zajtra preberieme plán postupu." 

   Potom sa vrátili do postele. Aleš sa obrátil k stene a zanedlho už spal. No Adela ležala ešte najmenej dve hodiny s otvorenými očami a premýšľala. 

 

                                               X                     X                     X                     X 

    Príbeh pokračuje...   

                                                                                           Jedenásta kapitola. 

 

    Adela už skoro ráno behala po byte. Našlapovala na špičky, aby nezobudila Aleša. 

   Rýchlo sa osprchovala, uvarila kávu, nachystala raňajky a čakala, kedy sa Aleš zobudí. Bola dosť nervózna. Obávala sa stretnutia s Robertom Martonom. Nevedela, ako bude reagovať na problém, ktorý mu rozpovedia. Určite má svoje starosti a toto sa ho priamo netýka. Obávala sa odmietnutia, a potom Čierny Peter, ostane znova len im. 

,,Prečo ešte nespíš?" 

  Adela sa strhla. Obrátila sa a videla Aleša stáť vo dverách. Mal na sebe modrý župan, strapaté vlasy a rozospaté oči. 

,,Vyľakal si ma. Nemôžem už spať. Pripravila som raňajky a kávu. Veľmi mi pomáha, keď pracujem, vtedy nemyslím, čo bude a ako všetko skončí." 

,,O chvíľu zavolám Robertovi. Uvidím, čo mi povie, a potom si môžme urobiť program na dnešný deň." 

,,Ja neviem, či sa mi bude chcieť..." 

,,Ale bude sa ti chcieť niekam ísť. Sama hovoríš, že musíš niečo robiť, aby si nemyslela, čo ťa čaká, keď sa vrátiš do hotela." 

,,To je pravda, ale..." 

,,Žiadne, ale. Idem volať Martonovi a vyrážame do ulicíc Bratislavy." 

  Adela viac neprotestovala, lebo vedela, že ju chce rozptýliť a priviesť na iné myšlienky. 

   Pozerala ako berie do ruky telefón. A hľadá v zozname číslo, ktoré potrebuje. Cítila ako jej stúpa červeň a tlak do tváre. Od Martona si veľa sľubovala. Lenže je to len človek, zázraky nedokáže robiť, ani on. Nemá čarovnú paličku, ktorou by zamával a krádeže zmizli. 

Počúvala. 

,,Áno, som to ja, Aleš Hudák. Potreboval by som nutne prebrať jednu záležitosť. Je to súrne. Do večera to počká. Dobre, prídem o siedmej, ale nie sám. Ostatné vysvetlím osobne. Pozdravujem Moniku. Dovidenia večer." 

  Adele sa zdal ten telefonát dosť stručný, lenže chlapi nepotrebujú po aparáte rozoberať detaily, radšej si všetko povedia osobne. Na rozdiel od žien. Ona by nevydržala, určite by mu aspoň načrtla o čo ide. 

 

                                                       X                     X                     X 

Príbeh pokračuje...

---