Ste pre mňa všetkým - 12-13-14-15-16-17-18- 19-20-kapitola

                                                           Dvanásta kapitola. 

 

   ,,Panebože, aká nádhera!" 

,,No vidíš, a tak si sa bránila." 

   Adela stála na palube výletnej lode, ktorá prevážala ľudí po Dunaji. Pozerala do vody a pozorovala, ako ju lodné motory rozdeľujú na dve časti. 

  Vietor sa jej opieral do vlasov, celú ju postrapatil. Jarný vzduch ju príjemne chladil po celom tele. 

   Aleš stál za ňou, robil jej ochraný štít. Cítila sa príjemne. Žena občas potrebuje mať pri sebe muža, ktorý ju podrží v rôznych životných situáciach. A presne takto sa Adela teraz cítila. Mala pri sebe človeka, ktorý pri nej stál. Odrazu vnímala vo svojom mozgu, v duši, voči nemu hlbokú sympatiu. Slovo - láska sa bála vysloviť aj pre seba. Okamžite si tú myšlienku zakázala. Pripomenula si, že nechce žiadneho manžela, žiadne deti, žiadny teplý domov. 

    Ale i tak sa nedokázala ubrániť, vystrela ruku a našla tú jeho. Silno ho stlačila a držala. Slová lásky vysloviť nedokázala, tak mu prejavila aspoň vďačnosť. 

   Aleš vedel, že mu Adela chce niečo povedať, no zastavila slová, ktoré by ju snáď urobili zraniteľnou. Obidvaja boli rovnakí, hrdí, pyšní, karieristy. Nedokázali povedať priamo tomu druhému o svojich citoch. 

  Preto sa k nej pritlačil bližšie a pohladil ju prstom po dlani. Chcel potvrdiť neznámy cit, ktorý k nej aj on prechovával. 

   Stáli tak dlho opretí jeden o druhého. Nevnímali ostatných pasažierov. V tom momente boli len oni a nikto iný. 

   Spamätali sa až vo chvíli, keď sa loď približovala k mólu a ľudia sa pripravovali na vystupovanie. 

,,Bolo to úžasné, že?" 

,,Áno. Som rád, že som ťa presvedčil, aby sme šli na vyhliadkovú plaubu. Človek si mnohé veci uvedomí vo chvíľach, keď to najmenej čaká." 

  Adela sa otočila a pozrela mu priamo do tváre. ,,Ty vieš čítať myšlienky?" 

Zasmial sa. ,,Nie, prečo?" 

,,Lebo práve to, čo si povedal sa mi stalo." 

,,Naozaj?" 

,,Naozaj." 

,,Niektorí ľudia sú spojení myšlienkami, ani o tom nevedia. Ktovie, prečo je to tak?" 

,,Neviem..."

     V tom si uvedomila, že už skoro všetci vystúpili, len oni stále stáli na jednom mieste. ,,Poď, lebo zatvoria mólo a my tu ostaneme, kým nás nejaký dobrý človek nevyslobodí." 

   Posledné slová vyslovila so smiechom. Aj Alešovi to prišlo smiešne, pripadal si ako keby boli dospievajúce deti, ktoré prichytili pri niečom zakázanom. 

  Pevne jej stisol ruku a zamierili k mostíku, ktorým sa vychádzalo na breh. 

 

                                         X                      X                     X                     X 

  Príbeh pokračuje... 

                                                       Trinásta kapitola. 

   Keď prišli do Alešovho bytu Adela zamierila rovno do kúpeľne. Zhodila zo seba oblečenie a vošla do sprchy. Nezabudla si umyť aj vlasy. Chcela sa dôkladne pripraviť na stretnutie s Robertom Martonom a jeho manželkou Monikou. Prvý dojem je vždy najdôležitejší, to boli slová jej mamy na ktoré si teraz spomenula. 

  Zrazu pocítila smútok za rodičmi, ktorých nevidela už dva mesiace. Presne od vtedy ako začali tie krádeže, lebo sa nechcela na dlhší čas vzdiaľovať z hotela. 

,,Keď sa vrátim z Bratislavy tak ich určite musím navštíviť, hoci len na krátky čas," povedala si sama pre seba a pri tom si prečesávala dlhé vlasy medenej farby. Prehodila si na seba biely župan a zamierila do kuchyne. Tam našla Aleša stáť pri šporáku. 

,,Čo tu tak nádherne vonia?" 

,,Pripravil som kávu a pár obložených chlebíkov. Malá svačina nám príde vhod." V tom sa obrátil a zbadal, ako stojí pri stole a ochutnáva zeleninu, ktorú nakrájal a poukladal na tanier. Župan mala rozopnutý. Chlapské oči okamžite zaznamenali oblé kopčeky, hladkú, jemnú pokožku... na ostatné sa radšej ani nepozeral. Ten pohľad spôsobil, že jeho myseľ odmietala poslušnosť a zaoberala sa predstavou príjemne strávenej hodiny v posteli. 

,,Čo sa deje? Prečo si ma tak prezeráš?" 

,,Nič len... uvažujem, že sú zatiaľ len štyri hodiny a u Martona máme byť o siedmej. Keď to spočítam, tak mi vychádza číslo tri. Tri hodiny, ktoré môžeme mať len pre seba." 

  Adela sa nahlas zasmiala. ,,Vy chlapi, ak vidíte ženu myslíte len na jedno."

,,No, čo sa dá robiť. Žijeme, dýchame a občas aj myslíme," poslednú vetu povedal so smiechom. 

  Priblížil sa k nej, vystrel ruku, zablúdil ňou pod župan. V tom okamihu medzi nimi zavládlo úplné súznenie. Pozerali si navzájom do očí a vedeli, že chcú presne to isté. Nebolo treba viac slov. Pohľady, pohyby, vnemy prezrádzali, čo ústa nepovedali. 

  Aleš zobral z taniera kúsok paradajky a vložil ju Adele do úst. Šťava jej tiekla po brade. Jemne, rytmicky ju lízal z miest, ktoré dokážu vyvolať obrovské predstavy. 

  Našiel Adelinu ruku, zodvihol ju k perám a pobozkal ju, potom ich nasmeroval k dverám, ktoré viedli do spálne.  

 

                                             X                      X                     X                     X 

 

   Ešte stále príbeh nekončí, čítajte a dozviete sa viac... 

 

                                                      Štrnásta kapitola. 

 

    ,,Ktovie, koľko môže byť hodín?" 

Aleš vytiahol spod Adely ruku a natiahol sa k nočnému stolíku. Zobral do ruky hodiny, trocha ich vzdialil od seba a zažmúril, snažil sa rozpoznať číslice. Adela sa na ňom zabávala. 

,,Vyzeráš dosť komicky. Prečo si nenasadíš okuliare?" 

,,Chcem sa ti páčiť," odpovedal pohotovo. 

,,Blázonko! Prečo by sa mi nemal páčiť taký fešák?" V tom Adela vybuchla do hlasného smiechu. 

  Aleš sa na ňu pozrel. Bol rád, že žartuje a neumára sa problémom, ktorý ju všade sprevádzal. Predsa len má v sebe trocha hereckého nadania a dokáže ju rozptýliť. 

,,Tak koľko je vlastne tých hodín? Dozviem sa to už konečne?" 

  Lenže Aleš ešte stále bojoval s krátkozrakosťou. 

,,Panenkomária! Ukáž mi ich." 

Ochotne jej ich podal. 

,,O päť minút bude päť," povedala a podala mu ich naspäť. 

  Aleš sa ležérne rozvalil na posteľ a pritahol si ju k sebe. ,,Tak to máme ešte dve hodiny k dobru." 

,,Aké dve hodiny? Len hodinu. O šiestej sa musíme začať chystať, ak chceme prísť načas." 

,,Dobre. Beriem späť. Len hodinu. Ale i tak, čo s ňou?" 

,,Ja neviem? Pustíme si televízor?" Významne sa na neho pozrela. Pri tom jej v očiach ihrali beťárske plamienky. 

,,Vedel by som o lepšej zábave." 

,,Snáď, nie... veď sme sa už milovali dvakrát!" 

,,No a? Prečo nie aj trikrát, štyrikrát..." 

,,Zadrž... človeče." 

,,Napadlo ma, či by si si nechcela zajazdiť na koníkovi?" 

  Adela sa tvárila, že veľmi silno premýšľa. Oprela sa lakťom o jeho nahý hrudník a gúľala očami. 

,,Ako si sa rozhodla? Lebo koník nebude dlho pripravený." 

,,Rozhodla som sa... že možno aj áno." 

,,Tak do toho!" posmeľoval ju. 

Adela sa natiahla cez neho a siahla po balíčku s prezervatívom. 

  Zadržal jej ruku. ,,Skúsme to bez toho. Poznáme sa niečo viac ako rok. Verím ti, že okrem mňa nemáš nikoho iného. A presne to isté sľubujem aj ja tebe. Nemusíš sa báť, som zdravý. Pred týždňom som bol na prehliadke." 

  Pozrela mu vážne do očí. ,,Ja som tiež zdravá. Pravidelne chodím ku gynekológovi, kvôli antikoncepcii. " 

,,Tak čo? Skúsime to?" 

  Adela otočila hlavu do prava, aby pre istotu skontrolovala náplasť na rameni. Rukou sa jej dotkla. Bola tam. Každý mesiac si ju podstivo odlepila a novú nalepila. Bol to dosť jednoduchý a spoľahlivý spôsob antikoncepcie. Nemusela zaťažovať pečeň tabletkami. 

  Potom sa opäť pozrela na neho. ,,Nedbám, skúsme." 

 

                                             X                    X                    X                   X 

Príbeh nekončí! Ešte má veľa nových kapitol, ktoré čakajú na Vás... 

 

                                                          Pätnásta kapitola. 

   O dve hodiny neskôr, sedela Adela v aute vedľa Aleša. Pozorovala cestu. Jej dobrá nálada a uvoľnenosť, ktoré ju sprevádzali počas dňa, sa zmenili. Stal sa z nej znova uzlíček nervov. Vrátila sa do reality. 

  Stále musela myslieť na to, ako ich privíta Robert Marton a jeho manželka. Ešte nikdy sa s nimi nestretla. Dokonca, ani nevedeli, že príde. Aleš mu povedal len, že nebude sám. 

  Určite sa ich prístup zmení, keď sa dozvedia, prečo vlastne prišli. 

   So zlodejstvom nechce mať nikto nič spoločné. Krádeže v hoteloch to je ako vražda v bežnom živote. Tak by sa to dalo porovnať. Hotel, ktorý je verejne označený a usvedčený je na odpis. V obchodnom svete skončil. 

 

                                                           X                                      X  

 

,,Si akási tichá..." Aleš sa pozrel jej smerom. Trápilo ho, že opäť začala rozmýšľať nad krádežami. Celý deň sa snažil priviesť ju na iné myšlienky. Darilo sa mu to, ale momentálne jeho úsilie vyšlo nazmar. 

,,Uvažujem, ako Martonovci prijmú fakt, že si prišiel so ženou o ktorej nič nevedia." 

,,Normálne. Robert je príma chlap a Monika... je slnko. Veď uvidíš. Ich zoznámenie prešlo dosť ťažkou skúškou. Keď budeme mať viac času tak ti ten príbeh porozprávam." 

,,Naozaj? Aj bohatí ľudia majú trampoty? Človek by si myslel, že im všetko vychádza." 

,,Zdanie klame. Aj majetní majú svoje tajomstvá." 

  Adela sa na neho pozrela. Zdalo sa jej neuveriteľné to, čo hovoril. A preto radšej zmenila tému. ,,Je to ešte ďaleko? Mne to príde, že sme prešli už riadny kus cesty." 

,,Vila rodiny Alfrédových sa nachádza za mestom, ďaleko od rušného centra. Je tam príjemne ticho, poblízku je les a nádherný výhľad na celú Bratislavu. Rodine patrí už viac generácii. A tiež toho mnoho pamätá. Určite sa ti bude páčiť." 

,,Ty si tam bol už viackrát?" 

,,Áno." 

  Odrazu začali stúpať do hora po kamennej ceste. Obišli bratislavský hrad, budovu Národnej rady, približovali sa k záhradám a k rodinným vilám. 

,,Skutočne, hovoril si pravdu. Je to tu iné. Človek zabudne, že sa nachádza vo veľkom meste. Skôr si myslím, že ideme niekam na dedinu." 

,,O chvíľu sme tam. Dom stojí na konci tejto dlhej ulice." 

 

                                                 X                 X                 X                 X 

 

  Stále pokračujeme... 

 

                                                      Šestnásta kapitola. 

 

   Aleš Hudák zastavil pred železnou bránou. Vystúpil, stlačil tlačítko domáceho telefónu, niečo povedal a vráta sa otvorili. 

   Zaparkoval blízko domu. Vystúpili. Adelu okamžite upútal veľký park okolo celej vily. Nádherné stromy, ktoré určite majú niekoľko desiatok rokou. Kvety rôznych farieb, ozdobné kríky. Cesta, ktorá viedla do záhrady bola vysypaná bielym štrkom. 

,,No čo, páči sa ti tu?" 

,,Cítim sa ako v inom svete. Možno v 18. storočí. Teraz už len čakám, že z toho veľkého domu vyjde pán a pani v oblečení z tej doby." 

   Aleš sa zasmial. ,,Hovoril som ti, že ten dom a okolie má svoje čaro a mnoho pamätá." 

   V tom sa otvorili hlavné dvere. Nestál v nich muž v kostýme z 18. storočia, ale vysoký elegán v čiernych nohaviciach a bielej košeli. Rukávy mal vysúkané po lakte, vrchné dva gombíky rozopnuté. Odhaľovali časť hrude. Vlasy svetlo hnedé trocha strapaté, modré, usmiate oči, rovný nos, výrazné ústa. Pokožku opálenú. 

   Určite boli niekde na dovolenke, prebehlo Adele mysľou. 

   Rýchlym krokom zostúpil po schodoch a mával na nich. ,,Vítam vás vo vile rodiny Alfrédových. Ja a moja manželka sa vás nevieme dočkať." 

Potriasol rukou najskôr Adele, potom Hudákovi. 

,,Ako si vedel, že prídem so ženou? Veď som nič také nenaznačil." 

,,Vieš kamarát, keď je muž tajomný... vždy ide o ženu. Poznám to z vlastných skúseností." 

   Adela zbadala mladú dámu s dlhými, hnedými vlasmi ako opatrne schádza zo schodov. Držala sa zábradlia a podopierala paličkou. 

,,Vážená slečna, dovoľte, aby som vám predstavil moju manželku Moniku." 

   Žena sa na nich milo usmiala, podala im ruku. ,,Vítam vás. Prosím, poďte do vnútra. Psov a mačku sme zatvorili, vstup je bezpečný." 

,,Vy máte psov a mačky?" opýtala sa zhrozená Adela a vyľakane pozrela na Moniku. 

,,Štyroch psov a jednu mačku. Je to naša malá zoologická záhrada," upresnila Monika Martonová. ,,Nemusíte sa báť, sú to mierumilovné tvory, keď si zvyknú na človeka." 

  Aleš sa spamätal. ,,Prepáčte, som nezdvorilý. Nepredstavil som vám - Adelu Homolovú. Je riaditeľkou nášho horského hotela Skalisko v kysuckých vrchoch." 

Adela sa im mierne uklonila. 

,,... a je tiež moja priateľka," dodal Aleš. 

,,Prosím," Robert Marton vystrel ruku a ukázal smer, ktorým majú postupovať do domu. Posledný za nimi vstúpil on. Pri tom si pozorne prezeral ženu, ktorá dokázala zaujať zarytého starého mládenca Aleša Hudáka. Vedel, že každý muž má svoj súkromný život. Niekto ho dáva na javo pred ostatnými, no sú aj takí ľudia, ktorí nemajú dôvod vôbec, čo i len začať o ňom hovoriť. Jedným z nich bol Hudák. Podstivec do morku kostí, čo sa práce týkalo, ale to ostatné ostávalo zahalené rúškom tajomstva. Hoci on sám parkrát naznačil niečo v tom smere, no Hudák ostával nezlomný. Už si začal myslieť, že ženy nie sú tie, na ktoré zameriava svoju pozornosť. 

   Až do dnešného dňa. Videl, že ho zle odhadol. Ženy áno, ale nepotreboval ich ukazovať svojmu okoliu. Čo sa stalo, že porušil pravidlo? To tento zásadový muž nerobí. Uvažoval, že musí ísť o niečo vážne. 

 

                                             X                    X                      X 

Stále pokračujeme... 

                                                            Sedemnásta kapitola. 

 

     ,,Prosím, pokračujte rovno cez obývačku do zimnej záhrady," usmerňovala ich Monika. ,,Robert sa vám bude na malú chvíľu venovať sám. Idem dať pokyny gazdinej. Pripravila malé občerstvenie." 

,,Monika, nemali ste..." Aleš sa obzrel, no videl už len jej chrbát. ,,Robert, prečo si Monika robí starosti? My sme prišli za účelom rozhovoru a nie, aby ste nás hostili." 

,,Ale prosím ťa, ako by si ju nepoznal. Trápilo by ju, keby nič nepripravila," ospravedlňoval manželku Robert. ,,Minulý týždeň tu bola Magda, určite si na ňu spomínaš, je to moja asistentka, ktorá ma zastupuje v Nitre, keď ja som v Bratislave. Dvakrát do mesiaca tu príde, pracujeme celý víkend a Monika pre nás chystá úplné hostiny. Ona je už raz taká. Tak sa tomu nečuduj. Dlho sedela na invalidnom vozíku a znášala, keď sa o ňu starali, teraz sa potrebuje o niekoho starať ona." 

   Adela spozornela. Pani domu bola pripútaná na invalidný vozík? Ale ako je možné, že už teraz chodí? Hoci trocha opatrne a pomáha si paličkou, ale chodí. Musí sa Aleša opýtať na podrobnosti, ktoré predchádzali zoznámeniu týchto dvoch. Veď jej to sľúbil, či nie? Uvažovala, zakiaľ im hostiteľ miešal prípitok. 

   Počula ako sa Aleš opýtal: ,,Ešte stále maľuje také krásne obrázky?" 

,,Stále. Dokonca ešte krajšie. Dvakrát do týždňa navštevuje kurz kreslenia. Vidíš, dobre, že si mi pripomenul, chcem sa s tebou dohodnúť a usporiadať výstavu jej obrazov a skíc v niektorých vašich hoteloch." 

   Aleš Hudák prikývol. A zobral si od neho nealkoholický miešaný nápoj. Taký istý podal aj Adele, len s tým rozdielom, že jej do neho dal alkohol. Dva položil na barový pult. Pre seba a manželku. 

,,Urobte si pohodlie, Monika sa hneď vráti," vyzval Robert. A pri tom preskúmal očami znalca spoločníčku, ktorú si priviedol Hudák. Prečo to urobil tak náhle ostávalo pre neho stále záhadou. 

     Ale jedným si bol istý. Žena, ktorú očakával po boku Aleša musela byť zvláštna. Žiadna tuctová slečinka. A presne to Adela spĺňala. Nie len vyzážou, hoci aj tá ho upútala, ale i inteligenciou a charakterom. Vyžarovala z nej energia, teplo a zvláštne fluidum. Tipoval, že má tridsať rokou. Menší vzrast okolo 160 centimetrov. Dlhé, rovné vlasy jasno medenej farby. Jemný make up, výrazné zelené oči, rovnomerne tvarované ústa. Najviac ho na nej zaujali pehy, ktoré mala roztrúsené po celej tvári, dekolte a rukách. Keby niekto povedal: ,,Videl som ženu, ktorá vyzerala ako jeseň," tak presne takto by si Robert predstavoval tú dotyčnú. 

 

                                     X                      X                       X                      X 

   Pokračujeme... 

 

                                                             Osemnásta kapitola. 

 

    Počuli jemné klopanie paličky o dlažbu. Robert pristúpil k dverám a otvoril ich. ,,Poď, čakáme na teba." 

,,Prepáčte, musela som dať inštrukcie gazdinej ohľadne večere. Bude sa podávať v jedálni. Dúfam, že som sa vám trafila do chuti." 

   Aleš chcel znova protestovať, no pozrel sa na Roberta, ktorý mlčky jeho námietky vopred zastavil. 

,,Na čo si pripijeme?" opýtala sa Monika a všetkých si pozorne prezerala pátravým pohľadom. 

,,Na stretnutie," odpovedal stručne Aleš Hudák. 

,,Výborný dôvod na prípitok," prisvedčil hostiteľ. 

   Všetci štyria zodvihli poháre. 

,,Teraz vás poprosím, aby ste ma nasledovali do jedálne." Monika vykročila prvá a ostatní šli poslušne za ňou. 

  Večera bola výborná. Pri stole zaznievali len slová chvály. Monika sa usmievala. Vo vnútri ju hrial príjemný pocit. 

  Potom sa znova presunuli do zimnej záhrady. Aleš sa nemohol dočkať, kedy sa dostanú k podstate návštevy. Pôvodne si myslel, že po krátkom zoznámení, Martonovi predostrú účel návštevy, dohodnú sa na ďalšom postupe a o takomto čase už budú v jeho byte. Zabudol pri svojich plánoch na úslužnosť pani domu. 

,,Ak dovolíte, ja a Adela by sme sa chceli s tebou o niečom poradiť," začal opatrne Aleš. 

,,Ja sa môžem pokojne vzdialiť, ak je to dôverné," Monika začala vstávať z kresla. 

,,Nie, nie, ostaňte. Týka sa to aj vás ako majoritnej akcionárky Združenia," zastavil ju Aleš. 

   Opäť sa pohodne usadila. Aj Robert zaujal vyčkávací postoj. Pozorne ich sledovali dva páry očí. 

  Adela si odkašlala, dodala si odvahy a spýtavo sa pozrela na Hudáka. ,,Ak dovolíš, začnem ja, lebo sa ma tá záležitosť priamo týka." 

Aleš prikývol. 

,,Asi pred dvoma mesiacmi sme v hoteli Skalisko, zaznamenali prvú krádež. Zo začiatku som si myslela a dúfala, že ide o ojedinelý prípad. Odškodnila som hosťa a prosila som ho, aby netrval na privolaní polície. Súhlasil. Po čase som sa dokonca domnievala, že som skočila na lacný trik podvodníka." Na chvíľu sa odmlčala. Čakala na reakcie, ale v zimnej záhrade panovalo úplné ticho. Všetci ju sústredene počúvali. A preto pokračovala. ,,Asi o dva týždne neskôr sa stala druhá krádež. Postupovala som rovnako. Lenže intervaly krádeží sa skracovali a zlodej si trúfol aj na hodnotnejšie veci. 

  Nespala som, premýšľala, ako mám celú túto záležitosť ukončiť a odhaliť páchateľa. Prešla som zložky zamestnancov, volala som ich postupne do pracovne a vysvetľovala závažnosť situácie. Vyzývala som ich, že ak je to niekto z nich, nech s tým okamžite prestane. Lebo, ak ten škandál prepukne na verejnosť, vedenie nás všetkých prepustí a v danej lokalite prácu nezoženieme. Tvárili sa, že tomu rozumia a nepodceňujú to. Uisťovali ma, že s tým nemajú nič spoločné. Veď ide aj o ich život a budúcnosť. Že vraj by sa kvôli pár eurám neponížili a neokrádali hostí. 

    Lenže ja som sa s daným vyhlásením neuspokojila a pátrala ďalej. Prezerala som kamerové záznamy na chodbách. Zašla som až na kraj dôstojnosti a kontrolovala som vozíky chyžných, keď vychádzali z izieb, či si tam niečo neschovali. Dokážete si predstaviť tie pohľady, keď som ich zastavovala a sliedila? Privolala som si na pomoc aj recepčnú Zuzanu Krkoškovú. Má malý apartmán priamo v hoteli. Nedochádza domov, lebo pochádza z Trenčína a je sirota. Keď nemala službu tak sliedila so mnou. Ale dve sme na taký veľký hotel nestačili. Netrúfala som si do tej akcie pribrať ďalších zamestnancov, lebo by to stratilo význam." 

   Skončila a pozorovala tváre prítomných. Nikto sa ani nepohol. Sedeli meravo ako sochy. Zrejme vo svojom vnútri zvažovali možnosti, lebo vedeli, že slovo - krádež v každom hotelierovi vyvoláva strach a obavy. 

 

                                                 X                          X                         X 

 

Poďte so mnou hľadať zlodeja... 

 

                                                              Dvätnásta kapitola. 

 

    ,,Počúvam, a dávam vám za pravdu, že situácia je dosť vážna," prerušil ticho Robert Marton. ,,Možno by sa dalo zistiť aj v ostatných hoteloch, či sa niečo podobné neudialo, čo povieš?" pri tom pozrel na Hudáka. ,,Napadlo mi, či to nie je provokácia, pomsta niektorého z prepustených zamestnancov. Lebo každý vie, že ak sa odhalia krádeže, je to v podstate rozsudok zániku pre daný..." 

,,Áno, áno, drahý, oni to vedia tiež," skočila do reči manželovi Monika. Chcela zmierniť napätie, ktoré sa vznášalo vo vzduchu. Nechcela dopustiť, aby sa pokazil pekný večer. 

  Aleš Hudák vstal, a podišiel k oknu. Pozoroval tmu a odraz svetiel v pozadí. Videl osvetlený bratislavský hrad a pamätník - Slavín. Premýšľal, kedy naposledy stál v tejto miestnosti a cítil beznádej. Áno, bolo to pred dvoma rokmi. Presne na tomto mieste, kde teraz stojí on bola Viera Alfrédova a uprene sledovala výhľad z okna. Ktovie, čo práve vtedy cítila, aké myšlienkové pochody ňou prechádzali? Určite to nebolo nič príjemné, keď niekoľko hodín potom, spáchala samovraždu. 

   Dosť! Musí si zakázať temné spomienky, lebo nikam nevedú, len zhoršujú situáciu. 

   Teraz treba zaujať jasné stanovisko. Obrátil sa smerom k Martonovi. ,,Často chodím na revízie po hoteloch. Mohol by som sa diskrétne opýtať, či náhodou v posledom čase nemali nejaké drobné krádeže. Ak áno, porovnali by sme časové údaje. A z toho sa už dá vyvodiť, či to robí jedna osoba, alebo viac. Na čo sa prevážne zameriava. Aké izby si vyberá. A pátrať tým smerom." 

,,Výborná dedukcia, Aleš, ale ja by som navrhoval zveriť pátranie do rúk odborníka." 

,,Vy chcete zavolať políciu?!" Vykríkla Adela a vypulia na Roberta vystrašené oči. 

,,Nie," odpovedal pokojným hlasom. ,,Skôr som uvažoval, najať šikovného súkromného detektíva." 

,,A vy si myslíte, pán Marton, bez urážky, že si niekto nevšimne človeka, ktorý bude všade sliediť a kontrolovať každý pohyb personálu? Aj o mne všetci vedeli, že ich špehujem a podozrievam. Také niečo sa okamžite roznesie." 

,,Práve," Robert sa zatváril tajomne. ,,Adela, prepáčte, ale ja som uvažoval trocha iným smerom než vy. Ja najmem detektíva v Bratislave. Nikto ho nebude poznať. Vy vypíšete konkurz na zamestnanca, ktorý vám práve chýba. Prihlási sa ako jeden z mnohých. Dostane miesto a môže pracovať v dvoch profesiách. Nikto o ňom nebude vedieť kto vlastne v skutočnosti je. Len vy, Aleš a my dvaja. Hlásenia o tom, čo zistil bude podávať vám. No, čo na to poviete?" 

 

                                       X                      X                              X                           X  

 

   Rozbiehame pátranie... 

 

                                                                   Dvadsiata kapitola. 

 

     ,,Je to celkom dobrý nápad, čo povieš, Adela?" Ujal sa slova Aleš. ,,Aj keby sme neodhalili páchateľa, aspoň by sme sa mu dostali na stopu a ostatné by mohla dokončiť v najväčšej diskrétnosti polícia." 

   Adela uvažovala, preberala rôzne možnosti, no na nič lepšie nedokázala prísť. ,,Prečo nie, súhlasím. Dá sa využiť aj táto varianta." 

,,Výborne," ozval sa znova Robert. ,,Som rád, že sme sa zjednotili v názore. Navrhoval by som nasledovný postup: Adela, vrátite sa do hotela. Ukončíte pátranie, urobte to tak, aby si to všetci všimli. Ak sa vyskytnú nové krádeže, vybavte ich ako tie predošlé. Bez rozruchu. Dajme tomu po troch týždňoch vyhlásite konkurz na nové miesto. Na víkend prídete do Bratislavy. Nič neobvyklé, ako som pochopil. Ja vyberiem spoľahlivého detektíva. Zoznámite sa  s ním, nasmerujete ho na čo sa má zamerať. O pár dní sa prihlási na pracovné miesto. A ostatné je na ňom a na vás. Chcem ešte výrazne podotknúť, že je dôležité, aby personál nadobudol dojem, že ste s vyšetrovaním skončili a zmierili sa s danou situáciou. Zlodej sa musí cítiť neohrozený. Potrebujeme, aby začal robiť chyby, ktoré využijeme vo svoj prospech. Keď sa budete rozprávať s detektívom, určite vás naviguje, čo máte presne robiť. Oni majú v tomto smere skúsenosti." 

,,Pán Marton, neviem, ako vám mám poďakovať. Keď premýšľam nad vašim riešením, zdá sa mi, čím ďalej lepšie a lepšie. Mohlo to napadnúť aj nás. Asi sme boli veľmi rozčúlení a uvažovali sme len jedným smerom," podotkla Adela a výrazne zamerala pohľad na Aleša.

,,Som rád, že som vám dokázal pomôcť, hoci zatiaľ, len možnosťou ako by sa dalo v danej veci postupovať." 

   Potom, ako keby všetkým štyrom spadol veľký balvan z pliec i keď boli len na začiatku cesty, ktorá stála pred nimi. No, ale aspoň sa pohli správnym smerom. 

  Adele sa o niečo lahšie odchádzalo z Bratislavy a od Aleša, ktorý tiež schvaľoval Robertov návrch. 

 

                                               X                        X                       X                      X 

 

  Podarí sa im zohnať dobrého detektíva?

---