Principessa - 21- 22- 23- 24- 25-26-27-28-29- 30-kapitola

                                                                    XXI. kapitola 

 

   Na druhý deň sa skutočne cítila lepšie. Nemusela sa namáhať, aby otvorila oči. Šlo jej to samé. Pozrela na ruku, bola bez hadičiek, len na predlaktí mala čiernu modrinu, dôkaz toho, že jej tadiaľ tiekla infúzia. Zmizli aj prístroje, ktoré stáli za jej hlavou. Mala izbu len sama pre seba. Ležala priamo pod oknom. V miestnosti bola ešte šatníková skriňa, malý stôl, dve stoličky, stolík pri posteli a na protivnej strane videla dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Na stene oproti postele visel plazmový televízor. 

   Veľmi ju zaujala váza na nočnom stolíku v ktorom bola veľká kytica červených ruží. Možno ju sem dal niekto z nemocničného personálu, aby to tam nemala smutné, uvažovala. Ale veľmi s tým stotožnená nebola. 

   Počula otvoriť dvere. Sestra strčila do vnútra hlavu. 

,, Nespíte? Je vám lepšie?" 

,,Áno. Doktor mal pravdu, dnes sa cítim dobre." 

,,Až tak, že by ste mohli prijať návštevu?" 

   Nestačila odpovedať, do izby sa vrútila Francesca Bernardi, ktorá vytlačila sestru na stranu. Rozhadzovala rukami, kričala a tvárila sa umučene. ,,Dio! Drahá, tak veľmi sme sa o teba báli. Keď si neprišla do práce, volala som do hotela. Tam si sa tiež neukázala. Dostala som ešte väčší strach. Dala som si zavolať šoféra, ale ten o tebe tiež nič nevedel. Povedal, že ťa odviezol na Palazzo Venezia a odtiaľ si ho poslala preč. Až včera nám volali z nemocnice. Zlatíčko, musela som ťa vidieť." 

,,Francesca, nemusíš sa báť, som v poriadku," utešovala ju Gabriela. ,,Doktor hovoril, že to nebolo nič vážne, len šok a nejaké odreniny. Trocha ma boleli rebrá, ale už aj to prešlo. Nemala som, ani nič zlomené." 

,,Sí, hovorila som s doktorom," roztiahla ruky, pozerala sa k stropu a teatrálne zvolala: ,,Grazie, Madonna!" 

  Gabriela sa mierne usmiala, ešte si nezvykla na afektované spôsoby Talianov, ktorí každú udalosť prežívali, nie len vnútorne, ale aj na vonok. A Francesca Bernardi v tom bola úplne dokonalá. 

   Sadla si na stoličku vedľa postele. ,,Drahá, volala som na Slovensko tvojmu šéfovi, že si mala nehodu." 

,,To si nemala. Budú mať obavy. Určite dá vedieť aj mojej rodine. Rodičia sú starší, nechcela som ich tým zaťažovať, keď sa nejedná o nič vážne." 

,,Zlatíčko, musela som. Potrebovali údaje z tvojej zdravotnej poistky, aby boli pokryté náklady na ošetrenie," ospravedlňovala sa Francesca. 

,,Prepáč, chápem." 

,,Pýtala som sa doktora, kedy ťa pustia. Hovoril, že ak sa nepridajú žiadne nepredvídané okolnosti, tak v pondelok. Skvelá správa, že?" 

,,Áno. Teším sa," súhlasila s ňou Gabriela. ,,Len neviem, ako sa odtiaľto dostanem. Pošleš mi šoféra?" 

,,To nebude nutné, prídem pre teba. Ak nebudeš unavená, pôjdeme odtiaľto na módnu prehliadku. Potrebovala by som, keby si ju prekladala do Slovenčiny. Budú tam významní klienti z tvojej krajiny. Je to pre mňa dôležité. Máme novú kolekciu, ktorú potrebujeme dostať do módnych salónoch, nie len u nás, ale aj v zahraničí." 

   Gabriela pochopila, o čo madam Bernardi ide. O biznis. Nečudovala sa, veď vlastne kvôli tomu do Talianska prišla, aby pracovala. Za to ju módny dom Bernardi platí. 

   ,,Ale iste, pôjdem s tebou na módnu prehliadku. Veď hovorím, že sa cítim už dobre." 

    Francesca zatlieskala rukami a šťastne sa usmiala. ,,Výborne. Molte grazie, drahá. Vedela som, že sa dohodneme. Á... už pôjdem. Nechám ťa odpočívať." 

  Keď Francesca Bernardi odišla, Gabriela ležala a pozerala na krásnu kyticu ruží. Lámala si hlavu, kto ju priniesol. Madam Bernardi vylúčila aj personál nemocnice. 

Zazvonila na sestru. 

,,Sí, la sinora?" 

,,Neviete , kto mi priniesol tie kvety?" 

,,il sinor Mora. Bol vás pozrieť, ale vy ste spali. Povedal, že sa znova zastaví. Pýtal sa doktora ako sa vám darí." 

,,il sinor Mora?" Čudovala sa. Premýšľala, meno jej nič nehovorilo. ,,Kto to je? Vy ho poznáte?" 

,,Sí. To je ten muž, čo vás zrazil autom." 

,,Grazie." 

   Sestra odišla a Gabriela sa snažila vybaviť si jeho tvár, ale jej snaha bola márna. Ostávala tam len veľká čierna tma. 

 

                                                           X                                   X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                              XXII. kapitola 

 

   Gabriela prespala skoro celý deň. Keď sa zobudila za oknami bola už tma. Pohniezdila sa. Vankúš si upravila tak, aby si mohla sadnúť. 

   Na stolíku vedľa seba videla podnos s jedlom. Zobrala si malý kúsok ovocia, aby si napravila chuť v ústach. Zazvonila na sestru. Tá sa o malú chvíľu objavila. 

,,Sí, la sinora..." 

,,Neviete, kde mám svoje veci? Hlavne telefón." 

Sestra otvorila šatník, vybrala odtiaľ tašku a podala jej ju. 

   Gabriela v nej našla, čo hľadala. Obrátila sa na sestru. ,,Prosím, ten pán Mora, nenechal číslo, chcela by som sa mu poďakovať za kvety." 

,,Sí, uno momento," odbehla a o chvíľu sa vrátila a podala jej bielu vizitku. 

,,Molte grazie," usmiala sa na sestru. 

Tá ju pohladila po ruke a odišla. 

Neváhala, ani minútu vyťukala číslo napísané na vizitke. Po dvoch zvoneniach sa ozvalo: ,,Per favore..." 

,,Bon giorno. Volám sa Gabriela Danová. Som tá žena, čo ste zrazili autom na Piazza Venezia. Chcela som sa ospravedlniť za nepríjemnosti a poďakovať za krásne ruže." 

   V telefóne nastalo ticho. 

,,il sinor, počujete ma?" 

,,Sí. Ste ešte v nemocnici?" 

,,Áno."

,,Zajtra sa za vami zastavím." Spojenie prerušil. 

  Gabriela držala v ruke telefón a neveriaco krútila hlavou. ,,Čo je to za človeka, keď sa ani nepredstavil a vôbec nereagoval na moje ospravedlnenie? Určite jeden z tých, ktorí majú dosť ťažkú povahu. Ešte toto mi chýbalo." 

   Mávla rukou a hneď na neho zabudla. Nepočítala, že by ju navštívil. Určite to povedal, len tak, aby sa jej zbavil. Začala si prezerať neprijaté hovory a správy. Videla, že sú od rodičov. Zavolala im a upokojila ich, že je v poriadku, nech si nerobia starosti. 

   Ďalej videla, že jej niekoľkokrát volala Francesca Bernardi, jej šéf zo Slovenska a priateľa Silvia. 

   Francesce volať nemusela, s ňou sa dohodla osobne. So šéfom sa hneď spojila. Tiež mal o ňu obavy. Pýtal sa, či nie je nutný prevoz na Slovensko, aby sa tam doliečila. A on zatiaľ pošle za ňu náhradu. Keď si predstavila Púčika, alebo Zajacovú ako sa radujú z jej krátkeho pobytu v Ríme, tak tú možnosť zamietla a uistila ho, že ju v pondelok pustia z nemocnice a okamžite sa ujme práce. 

   Počula v jeho hlase spokojnosť. Jej šéf bol človek, ktorý nemal rád zbytočné komplikácie.

   Nakoniec si nechala Silviu, lebo vedela, že to bude najtvrdší oriešok. S ňou to nepôjde tak ľahko. 

   Po troch zvoneniach sa ozvala: ,,Gabi, vieš o tom, že si zlé dievča? Umieram od strachu, volám tvojim rodičom, či nevedia niečo nové. Povedali mi, že si v poriadku, že to nebolo nič vážne. Tak prečo si mi okamžite nezavolala, ale nechávaš ma v neistote? Vieš dobre aká som, bojím sa každej nehody. Tŕpnem strachom a prežívam hotové muky." 

   Gabriela sa v duchu zasmiala, nad zveličovaním priateľky, ale vedela, že presne taká je. Starostlivá mama. 

,,Silvi, v prvom rade sa upokoj. Som ešte v nemocnici, ale už mi nič nie je, len pár odrenín a modrín. Prestali mi dávať infúzie aj lieky. Som tu už len na pozorovanie. Nebolo to vážne. Viac som utrpela šok zo strachu ako skutočný úraz. V pondelok ma pustia a hneď pôjdem pracovať." 

,,Vážne?" 

,,Vážne." 

,,A čo ten zloduch, čo ťa zrazil? Dúfam, že pôjde do basy." 

,,Silvi, bola to moja vina, nie jeho. Vlastne ja by som mala ísť do basy, nie on. Ale i tak mi poslal nádhernú kyticu kvetov a sľúbil, že ma navštívi. Ale veľmi tomu neverím." 

,,Aký je? Pekný, mladý, slobodný..." 

,,Zadrž, Silvi! Vôbec si ho neviem vybaviť. Stalo sa to rýchlo. Odrazu som mala pred očami tmu." 

,,Ak ťa navštívi, daj mi vedieť." 

,,Samozrejme, že áno. Prepáč, Silvi, prišla sestra ide mi merať tlak. Musím končiť. Daj za mňa chlapcom pusu." 

,,Počkaj predsa, chcem toho..." 

  Gabriela vypla telefón, lebo sa cítila vyčerpaná a hovor s priateľkou by trval donekonečna, keby ju nechala, vypytovať sa. Silvia bola dokonalá dohadzovačka. Stále ju chcela s niekým dať dohromady. Verila na večnú lásku, ktorá samozrejme neexistuje. 

 

                                                  X                                             X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                          XXIII. kapitola 

 

      Sestra jej doniesla večer tabletku na spanie, oddych a upokojenie tela aj mysle. Po jej požití upadla do hlbokého spánku z ktorého sa zobudila až ráno. Cítila sa sviežo a uvoľnene. Nič ju nebolelo. Mala pocit, že sa jej chce lietať a vznášať. 

   Keď ju prišla sestra skontrolovať tak jej povedala: ,,Nemohla by som ísť domov už dnes? Je mi báječne. Nič ma nebolí, ani netrápi." 

  Mladá žena v rovnošate sa na ňu usmiala. ,,Dnes ešte nie. Až zajtra. Tak to nariadil doktor. Len odpočívajte. Donesiem vám raňajky." O chvíľu sa vrátila s podnosom plným dobrôt. 

   Na starostlivosť sa Gabriela sťažovať rozhodne nemohla. Všetci boli k nej milí. Uvažovala, prečo je to tak. Azda preto, že je cudzinka a oni sa chcú pred ňou ukázať v najlepšom svetle. A ktovie... možno sa naozaj tak pekne chovajú ku chorým. 

   Pred obedom si krátila chvíľu tým, že si prechádzala materiály, ktoré jej nechala Francesca. Robila si poznámky a preklady. 

   Ozvalo sa klopanie. 

   Začudovala sa. Nikoho nečakala, že by ju chcela Francesca potešiť a prišla ju pozrieť? 

,,Sí, per favore..." 

   Otvorili sa dvere a do vnútra sa strčila mužská hlava. ,,Bon giorno. Môžem ísť ďalej?" 

,,Per favore," Gabriela odložila listiny na stolík a milo sa usmiala. ,,Vy ste il sinor Mora?" 

,,Správne," muž sa tiež usmial. V ruke držal kyticu červených ruží. ,,Tie sú pre vás." 

,,Ďakujem. Vy ma, ale rozmaznávate." 

,,Musím, veď vďaka mne ste v nemocnici." 

Mora položil kvety na stolík a pritiahol si k posteli stoličku, pohodlne sa usadil. ,,Ako sa vám darí?" 

,,Dobre. Zajtra ma pustia domov. Pán Mora, prepáčte moju nevychovanosť. Volám sa Gabriela Danová," vystrela k nemu ruku, ktorú on prijal. 

,,Ja som Carlo Mora." 

,,Teší ma," povedala milo. ,,Vôbec som nečakala, že prídete." 

,,Prečo nie? Veď som to sľúbil." 

,,Áno... ale v dnešnej dobe má každý svoje povinnosti a na ostatných sa zabúda. Pán Mora, veľmi ma mrzí, že som vám spôsobila nepríjemnosti. Viete, som prvý raz v Ríme a tu je toľko zaujímavých historických pamiatok, že som zabudla dávať pozor." 

,,Bola za vami polícia?" 

,,Zatiaľ nie, ale keď prídu, samozrejme, že očistím vaše meno. Veď vina je len na mojej strane. Nemusíte mať obavy." 

,,Mňa už vypočúvali, hneď po udalosti. Možno vám donesú podpísať, len zápisnicu z nehody." 

,,Aj tak je to od vás milé, že ste ma prišli navštíviť." 

,,Vy, v Taliansku pracujete?" 

,,Áno." 

,,Dobre ovládate našu reč. Bál som sa, že mi nebudete rozumieť. Ale doktor ma uistil, že moje obavy sú zbytočné. Kde pracujete?" 

,,Prekladám pre módny dom Bernardi." 

,,Bernardi?" Povedal začudovane. 

,,Vy ho poznáte?" 

,,Áno, poznám majiteľku Francescu." 

,,Aha, zdá sa, že Rím nie je zase až taký veľký." 

   Mora sa pohniezdil, ako keby jej chcel povedať niečo dôležité a nevedel nájsť tie vhodné slová. 

,,Slečna Danová, nešli by ste so mnou na obed v priebehu budúceho týždňa? Chcel by som sa s vami o niečom vážnom porozprávať." 

 

                                                         X                                       X 

 

  Príbeh pokračuje... 

 

                                                               XXIV. kapitola 

 

    Gabriela sa na neho pozrela vytreštenými očami. Neveriacky pokrútila hlavou. ,,Sinor Mora, vôbec sa nepoznáme, nechápem, o čom sa môžme my dvaja vážne rozprávať. Pokiaľ, ide o tú nehodu, tak vás môžem uistiť, že nemám žiadne finančné nároky na vás. Už som povedala, vina je len na mojej strane." 

,,Nie, nie, zle ste ma pochopili. Nejde o tú hlúpu nehodu, tú som už uzavrel. Ide o niečo iné a veľmi podstatné. Týka sa to priamo vás a mňa. Nerád by som to rozoberal teraz tu v nemocnici. Chcem vám to objasniť na inom, vhodnejšom mieste." 

,,Pán Mora, začínam sa báť. Hovoríte tajomne a tvárite sa ako, keby šlo niekomu o život." 

  Prehodil hlavu zo strany na stranu. ,,No... možno aj áno... dalo by sa to takto povedať." 

,,Sinor Mora! Nežartujte!" Pozrela na neho prísne. ,,Naháňate mi strach! Nepoznám vás a neviem, čo vlastne odo mňa chcete! A vôbec nemám chuť to vedieť." 

,,Sinorina, prepáčte, naozaj som to prehnal. Ale som v zúfalej situácii, preto sa dopúšťam nevhodných prešľapov. Neberte ma doslovne. Chcel by som len, jedno: vypočujte ma, prosím, a potom uznáte, čo urobíte. Samozrejme, že konečná voľba bude na vás. Nebudem naliehať, nech už sa rozhodnete akokoľvek." 

,,Hovoríte čím ďalej záhadnejšie. Viem, že by som mala odmietnuť. Lenže... moja zvedavosť je silnejšia. Súhlasím so stretnutím, aspoň si vypočujem, čo mi chcete povedať." 

,,Výborne," zaradoval sa. ,,Povedzme v utorok? Večer o siedmej na Španielskom námestí. V blízkosti je veľa útulných reštaurácii. Môžme si tam sadnúť, povečerať a ja vám vysvetlím svoju prosbu." 

   Gabriela sa zamyslela. ,,Dobre, na utorok večer nemám zatiaľ program." 

,,Budete vedieť, ako tam máte prísť? Nemám vás počkať pred hotelom?" 

,,Netreba. Poprosím hotelového šoféra ten ma vozí všade, kde potrebujem aj ráno do práce. Bez neho by som bola stratená." 

,,Dobre, slečna Danová, budem tam čakať. A ďakujem, že ma vypočujete. Verte mi, že to nie je ani pre mňa ľahké. Ale nemám inú možnosť." 

Vstal, stoličku postavil na miesto, kam patrila. A chystal sa na odchod. 

   Gabriela mala príležitosť si ho lepšie prezrieť. Okamžite podľa vzhľadu uznala, že je od nej starší. Tipovala, že azda aj o desať rokou. Dosť vysoký, do sto deväťdesiat centimetrov. Nie štíhly, ani zavalitý. Každé kilo sedelo k jeho výške. Podlhovastá tvár, tmavé, jasné oči, čierne vlasy, opálená pokožka, plnšie ústa, rovný nos. Oblečené mal čierne nohavice dokonalého strihu, ktoré mu sedeli, ako uliate. K nim ladila jasno modrá košeľa. Jednou vetou by sa dal jeho zjav zhrnúť ako elegantný muž, príjemného vzhľadu aj vystupovania.  

 

                                                        X                                         X 

 

Osud Gabriely pokračuje... 

 

                                                                XXV. kapitola 

 

      Gabriela nemohla vydržať, kedy ju pustia z nemocnice. Jednostaj premýšľala, čo ten záhadný sinor Mora môže od nej chcieť. Len dúfala, že nebude od nej žiadať obličku, alebo iný orgán pre seba, alebo niekoho z rodiny. Keby to tak bolo, neprekvapilo by ju to. Uvažovala: možno lekári zistili, že má rovnaké krvné testy ako jeho dcéra, alebo syn a chce ju požiadať, aby im darovala kostnú dreň. Premýšľala, ako by sa mala zachovať, keby to bola skutočne pravda. ,,Veď ich vôbec nepoznám," povedala nahlas, lenže, keď niekto odovzdá svoje vzorky do databázy darcov, tiež nepozná toho človeka, s ktorým má zhodné znaky a dá mu kostnú dreň. 

  V každom z nás je určitá časť zbabelca, určitá časť hrdinu odhodlaného na všetko. Otázne je, ktorá časť má prevahu. 

 

                                                         X                                        X 

 

     V pondelok ráno prišla do nemocnice pre Gabrielu Francesca Bernardi. Presne ako sľúbila. 

   Celú cestu na miesto módnej prehliadky jej rozprávala o tom, kto všetko sa tej udalosti zúčastní, aký vplyvní ľudia tam budú sledovať a hodnotiť módnu kolekciu, ktorú budú predvádzať. Kde všade by chcela predávať, aké štáty by túžila osloviť... rozprávala a rozprávala... 

   Gabriela ju počúvala aj nie. Prichytila sa, že jej myseľ je úplne inde. Nedokázala zabudnúť na slová sinora Moru. Počítala hodiny, ktoré jej ostávali do ich stretnutia. 

,,Tak už sme tu." 

   Strhla sa pri slovách svojej nadriadenej a okamžite sa spamätala. Vystúpili z auta. Francesca ju zaviedla do šatne modeliek, kde sa obliekali a pripravovali. Vládol tam čulý ruch, vrava a mierna nervozita. 

    Francesca sa jej stratila. Gabriela nevedela, čo má robiť, kam má ísť. Cítila sa neisto. Krútila sa zo strany na stranu. Niekto ju chytil za lakeť. 

,,Ty si tá nová modelka? No, ukáž sa," nejaký neznámy muž ju odstrčil od seba a obzeral ju. ,,Si trocha menšia, tie šaty ti budú dlhé." 

   Nestačila mu vysvetliť, že ona nie je modelka, ale tlmočníčka, keď ten muž už kričal: ,,Francesca, ja som chcel, aby bola vysoká, nie malá! Čo si mi to doviedla?" No odpovede sa nedočkal. ,,Madonna mia!" Začal horekovať. ,,Ako tu má človek pracovať, keď nedostane kvalitný materiál," teatrálne spojil ruky a obrátil oči k stropu. ,,No, poď, niečo s tebou urobíme," začal ju ťahať. 

,,Počkajte, sinor, vy ste si ma splietli. Ja nie som modelka, ale tlmočníčka. Mám prekladať do slovenčiny pre zahraničných klientov." 

,,Vážne? Ale vyzeráš dobre. Je ťa škoda pre..." 

,,Gabriela, kde si?" V tom sa odnekiaľ zjavila madam Bernardi. ,,Hľadám ťa. Poď, zavediem ťa do publika, budeš prekladať hodnotenie kritikov." 

,,Francesca, zlatíčko, to je naozaj tlmočníčka? Myslel som, že je to tá nová modelka." 

,,Nie, drahý Ornello, je to len prekladateľka." 

,,Aká škoda... no, čo už..." 

   Ostatné nepočula, lebo madam Bernardi ju ťahala preč. 

 

                                                     X                                     X 

 

    Príbeh Gabriely je stále na začiatku. Čo od nej chcel sinor Mora? Ako sa uvedie v Taliansku? Zabudne na Roberta Martona? Je tu stále veľa otázok. Ak chcete poznať odpovede tak sa môžte tešiť na pokračovanie... 

                                                             XXVI. kapitola 

 

      Zdalo sa, že nová šéfka bola s Gabrielou spokojná. Potešilo ju to. Módna prehliadka dopadla úspešne. Madam Bernardi a jej tím si vyslúžili divoké záverečné ovácie. 

   Ornello nakoniec našiel svoju modelku a bol s ňou spokojný. 

 

                                                        X                                       X 

 

   Gabriela v utorok pracovala, ako robot. Rýchlo a automaticky. Snažila sa potlačiť nervozitu a zaháňať myšlienky, ktoré jej neustále prichádzali na rozum. Týkali sa sinora Moru. 

   Ako sa približoval čas ich stretnutia, tým viac sa jej potili ruky a bolela ju hlava. Uvažovala, že mu zavolá a zruší ich schôdzku a povie, že nemá záujem si ho vypočuť. A tým by to bolo uzavreté. Lenže nevedela, či zbabelosť by sa javila ako najlepšie riešenie. A zároveň bola veľmi zvedavá, čo môže byť tak veľmi dôležité, že chce o to požiadať úplne neznámu ženu. 

 

                                                  X                                             X 

 

   Nadišiel utorok večer. Hotelový šofér ju doviezol na miesto, ktoré mu povedala. 

   Ostala tam sama stáť a čakať, lebo prišla v predstihu o desať minút. Pozorovala zaľúbené páry, ktoré sedeli na schodch Španielského námestia. Túlili sa k sebe a šepkali si zamilované frázy. 

   Gabriela nevedela prečo, ale mala pocit, že jej mladosť je už ta - tam. Ako by ju preskočila, zahodila, možno azda stratila. Zomrela spolu s Robertom Martonom. On ju o ňu pripravil. Hoci bola krásna, svižná a mala len dvadsať päť rokou. No dušou, zmýšľaním a bolesťou v srdci sa cítila na šesťdesiat. Na vonok bola mladá, no vo vnútri stará. 

 

                                            X                                                   X 

 

     Carlo Mora prišiel na Španielske námestie presne o siedmej hodine. Okamžite ju zbadal nervózne stáť a obzerať si ľudí. Zdala sa mu dosť mladá, spôsobovala to jej drobná a nízka postava. Ale inak vyzerala, ako víla. Blond vlasy, rovné, ostrihané do módneho tvaru, modré oči, krásne tvarované pery, malý, mierne dvihnutý nos, upravené obočie aj mihalnice. Všimol si aj vkusne vymodelované nechty, decentne namaľované. Ani jej oblečenie nepostrádalo vkus. Bledo modré šaty na ramienka sa jej perfektne hodili k vlasom a očiam. Keby nevedel, že je tlmočníčka, určite by si myslel, že u Francesci robí modelku. 

 

                                                    X                                              X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                               XXVII. kapitola 

 

    Opatrne k nej pristúpil zo zadu, nechcel ju vyľakať. ,,Bon giorno, la sinora Danová." 

   Rýchlo sa obrátila a videla ho stáť priamo za sebou. 

,,Bon giorno, il sinor Mora." Usmiala sa. Nie, nebol to koketný úsmev, skôr priateľský. ,,Trocha ste ma vyľakali." 

,,Vidíte, a práve to som nechcel," aj on sa milo na ňu usmial. ,,Pôjdeme? Poznám tu poblízku malú reštauráciu. Dobre tam varia a okrem toho majiteľ je môj priateľ." 

,,Dobre, nechám to na vás. Vy ste tu doma." 

   Mierne natiahol ruku cez pás Gabriely a jemne ju nasmeroval kam treba ísť. 

  Tie gestá, ten štýl jeho spôsobov sa jej zdali galantné a vychované. Gabriela bola romantická duša, preto milovala konania gentlemanov. 

   Usadili sa v príjemnom prostredí na terase. Nad hlavami mali veľký slnečník, ktorý bránil zapadajúcemu slnku, aby im svietil do očí. 

    Prostredie pôsobilo domácky. Všade veľa kvetov, hlavne červených muškátov. Stoly a stoličky boli symetricky uložené, prikryté bielymi obrusmi. Obsluha milá, usmievavá a rýchla. 

   Gabriela sa obzerala dookola, chcela si, čo najviac zapamätať z tej útulnej reštaurácie, aby to mohla dokonale opísať Silvii. 

   Víno podávané k večery bolo vynikajúce. Červené ako krv a voňalo révou, zemou a slnkom. Ani na jedlo sa nemohla sťažovať. Majiteľ im doporučil grilovanú rybu marinovanú byliknovým maslom k tomu chlieb pečený priamo v peci. 

  Gabriela zabudla pri jedle aj dýchať, čo jej to tak chutilo, len oblizovala prsty a potierala si chlieb maslom v ktorom boli zamiešané bylinky rôznych chutí, ktoré nepoznala. 

,,Ako sa vám tu páči? A čo jedlo?" 

,,Hm, vynikajúce. Už dávno som nič tak dobré nejedla, ak vôbec." 

Usmial sa. ,,Som rád, že som sa vám trafil do chuti. Aspoň sa vám bude s plným žalúdkom lepšie počúvať, o čo vás chcem požiadať a poprosiť." 

  A je to tu, uvažovala pre seba. Teraz ma požiada, aby som mu darovala obličku, alebo kostnú dreň. No, ale vedela si, prečo sa s tebou stretol a hostí ťa ako kráľovnú. Úplne obyčajné rande to nie je - moja milá. 

,,La sinora Danová, chcel by som vám to trocha upresniť a opísať moju rodinu, aby ste tomu rozumeli a pochopili lepšie o čo vás chcem požiadať." 

  Presne ako som tušila, chce moju kostnú dreň, premýšľala a tvárila sa, že ho pozorne počúva. 

 

                                                  X                                               X 

 

  Pokračujeme... Čo vlastne chce Carlo od Gabriely? 

 

                                                               XXVIII. kapitola 

 

   ,,Môj otec, Donato Mora, je veľmi rodinne založený. Jeho rod pochádza zo Sicílie a v tej časti Talianska je rodina posvätná," prestal rozprávať, hľadal vhodné slová. Nechcel ju vyľakať. 

    Gabriela na neho pozerala vyjavene, lebo nechápala prečo začal svojim otcom, čo ten má s tým spoločné?

   Napadla ju ďalšia bláznivá myšlienka v súvislosti so Sicíliou. Možno nebude chcieť obličku, ale ako cudzinka bude ideálna na spáchanie vendety. 

   Určite chce, aby som niekoho zabila, a potom sa stratila v Európe. Som k tomu priamo predurčená, pomyslela si trpko s ironickou nadsáskou. 

   Carlo zobral do ruky pohár s vínom, priložil ho k ústam a pomaly ho vychunával. V skutočnosti premýšľal a naťahoval čas. Stále si nebol na sto percent istý, či ju má o to požiadať. Nevedel, či pochopí pohnútky, ktoré ho k tomu kroku viedli. 

,,Pán Mora, počúvam, už mi konečne povedzte, čo odo mňa chcete, lebo o chvíľu budem musieť ísť. Ráno tlmočím dôležité obchodné jednanie. A treba sa mi na to pripraviť. Preštudovať niektoré odborné výrazy..." 

,,Prosím, sinorita Danová..." odložil pohár na stôl. ,,Pochopte ma, je to pre mňa dosť ťažké žiadať takú vec." 

   Panebože, tak to bude určite tá oblička, snažila sa žartovať, aspoň pre seba. 

,,Tak sa sústreťte a jednoducho mi to povedzte, il sinor Mora. Keď to už bude vonku, lepšie sa nám to bude rozoberať a hovoriť okolo toho. Teraz mám sťaženú situáciu, lebo vy viete, čo odo mňa chcete, ale ja o tom nemám ani poňatia." 

,,Skúsim, ale je to veľmi chúlostivá vec. Sľúbte mi, že mi nevylejete víno do tváre, alebo sa nezodvihnete a ihneď neodídete. Potrebujem, aby ste ma vypočuli až do konca, a potom ma môžete súdiť. Alebo... mi pomôcť. Samozrejme, že tá služba nebude zadarmo." 

,,il sinor Mora, už mám toho naozaj dosť! Buď mi okamžite poviete, čo chcete, alebo odchádzam. Vyberte si. Ja nie som zvyknutá rozprávať sa v hádankách." 

,,Dobre teda, pôjdem priamo k meritu veci. Na vašu odpovednosť." 

,,il sinor Mora..." zahriakla ho a prísne sa na neho pozrela, lebo už celkom strácala trpezlivosť. 

,,V poriadku. La sinorita Danová, chcel by som sa vás opýtať, či by ste sa za mňa nevydali?" 

 

                                                     X                                      X 

 

Čo myslíte? Žiadosť Carla je skutočná, alebo si robí žarty? 

 

                                                              29. kapitola 

 

   Gabriela myslela v prvom momente, že zle počula. Potom sa jej zdalo, že jej vypadnú oči z jamiek, čo ich tak na neho vyvaľovala. Cítila sucho v ústach a v žalúdku silný úder od divokého zvieraťa. 

    Nedokázala si vysvetliť, čo tie jeho slová majú znamenať. Napadlo ju, či to nie je najatý herec a takto nepekne si z nej chce niekto uťahovať. Možno je to odplata za to, že ona získala miesto tlmočníka v Ríme. 

   Neblázni! Napomenula samu seba. To by bolo poriadne uletené, keby to bola skutočnosť. A čo tá havária, tiež bola nastražená? Preboha, nie! A kto by to urobil? Kto by ho najal? Snáď, nie Púčik, alebo Zajacová? Na také niečo by sa určite nezmohli. Reči majú, to áno, ale inak sú zbabelí. 

   Odkašlala. Odpila z vína, pozrela mu priamo do očí a pokojne povedala: ,,Kde je tá skrytá kamera? Na ktorú stranu sa mám usmievať?" 

   Carlo skryl tvár do dlaní, vzdychol a zaklonil hlavu. Po chvíli znova pozrel na ňu. ,,Presne takúto reakciu som očakával. Vedel som, že, keď vám to poviem na rovinu, budete ma považovať za šialenca, ktorého pustili z blázinca. Preto som vás chcel na to pripraviť postupne, aby ste mi verili, že to myslím vážne a v žiadnom prípade nežartujem." 

,,il sinor Mora, ale prečo práve ja? Veď sa vôbec nepoznáme, neviete kto som. O pol roka odídem na Slovensko..." 

,,A práve to mi vyhovuje. Dovoľte, aby som vám to teraz podrobne vysvetlil tak ako som to mal pripravené." 

,,Dobre, vypočujem vás." 

   Carlo prikývol. ,,Začal som tým, že môj otec je veľmi rodine založený. A z toho vzišiel celý problém. Viete, mám tridsať osem rokou a som rozvedený. Môj syn Mateo má šesť rokou. Je pre mňa všetkým. Žije so svojou matkou. No a tu je zádrheľ. Môj otec sa nedokázal zmieriť s tým, že som sa s Mariol rozviedol. Nemôžem povedať, že vina bola len na jej strane. Mali sme na rozpade manželstva podiel obidvaja. Dlho som toleroval výbuchy jej hnevu. Znášal som to len kvôli Mateovi. Nakoniec sme dospeli do štádia, keď sme sa začali nenávidieť. Tak som to ukončil. A otec mi položil nôž na krk. Dal mi podmienku, ak sa do konca tohto roka neožením znova, celý majetok odkáže charite, hoci som jeho jediný syn. Viete, nie som odkázaný na jeho peniaze, lebo mám aj ja svoje podnikateľské aktivity. Ale... je tu Mateo. Chcem, aby zdedil naše rodinné vinice, na ktorých pracovali naši predkovia. K tomu patria aj vínne pivnice a značka - Mora. Veľmi by ma bolelo, keby to dostali ľudia, ktorí k tomu nemajú žiadny vzťah a nič pre nich neznamenajú. Boli by to pre nich len nekonečné hektáre pôdy, ktoré prinášjú peniaze. Ale pre mňa je to niečo iné. Sú tam moje spomienky na detstvo a dospievanie. Lasaro je symbol nášho rodu, domov.

   Nepestujeme len vinnú révu, ale aj rôzne druhy kvetov, jasmín, levanduľu, muškáty, ale najmä ruže. Z ktorých náš majster voňavkár s pomocníkmi vyrába starou metódou vónne masti, esencie a vzácne voňavky. Sú drahé, lebo ich je málo, ale o to viac sú žiadané. Dodávame ich do vychýrených módnych salónoch a dokonca aj na kráľovské dvory po celej Európe. Každá vôňa je originálna a limitovaná na počet kusov. Voňavky sú dodávané v ručne vyrábaných flakónoch s ozdobnými kameňmi. Také niečo nekúpite v žiadnom obchode, robíme ich len na objednávku." 

   Gabriela pokývala hlavou. ,,No páni... ešte som o ničom takom nepočula. Radšej sa, ani neopýtam na cenu jedného flakónu." 

   Carlo vycítil, že získal jej pozornosť a to bolo dobré znamenie. 

,,Chceli by ste vidieť Lasaro a všetko, čo ponúka?" 

 

                                                     X                                      X 

 

       No a teraz sa vlastne začína odvíjať samotný príbeh. 

 

                                                                       30. kapitola 

 

   Gabriela pokrútila hlavou a začudovane sa na neho pozrela. Urobila rukami obrané gesto. ,,Pomaly, pomaly, il sinor Mora. Idete na mňa dosť zhurta. Veď o mne nič neviete, čo keď mám na Slovensku priateľa, ktorý by sa veľmi čudoval, keby som sa v Ríme vydala za neznámeho muža." 

,,Mýlite sa. Keď ste mi spomenuli, že pracujete pre Francescu Bernardi tak som ju požiadal o priateľskú službu." 

,,To snáď, nie?" Gabriela sa rozčertila. ,,Môžem vedieť, čo tá priateľská služba obnášala?" 

,,Podrobnú správu o vás a..." 

Gabriela ho zastavila buchnutím dlane o stôl. Okolo sediaci sa na nich pohoršene začali pozerať. 

  Majiteľ reštaurácie bol v mžitku pri nich. ,,Carlo, je všetko v poriadku?" 

,,Sí, nerob si starosti, Vincenco." 

   Zamračene sa pozrel na Gabrielu a neochotne sa vzdialil. 

   Gabriela sa trocha upokojila, ale vo vnútri ňou stále lomcovala zlosť. ,,Pán Mora, ako ste si niečo také mohli dovoliť? To je narušovanie môjho súkromia a identity. Viete, že v mojej zemi je to trestný čin?" 

   Drzo na ňu žmurkol. ,,Viem o tom, ale mimoriadna situácia si vyžaduje aj odvážne činy. Pochopte, potreboval som vedieť, či ste vhodná pre môj zámer." 

   Gabriela neodpovedala, oprela sa hlavou o stoličku a silno, až bolestne zatvorila oči a prudko dýchala. 

,,Prepáčte úprimnosť sinorita, ale, čo by ste robili vy v takej situácii?" 

,,Určite by som nepožiadala o ruku muža, ktorý by sa mi postavil prvý do cesty." 

,,Sinorita..." usmial sa. ,,Nechápete, že ste pre mňa ideálna? Keby ste zvolili k sobášu, všetko by sa pre mňa vyriešilo. Dostali by ste zaplatené a o pol roka by ste z Talianska navždy odišli. Bol by som voľný a zároveň by som zachránil Lasaro pre syna a ďalšie generácie." 

,,Zabúdate na podstatnú vec. Čo, keď sa časom zamilujete a zatúžite po ozajstnom manželstve, alebo..." 

,,Také niečo mi nehrozí," drzo ju prerušil, ,,jedno skutočné manželstvo mi stačilo. Druhý raz už takú chybu neurobím."

,,A čo ja, il sinor Mora, na mňa ste vo svojom pláne zabudli? Myslíte, že sa nemôžem zamilovať? Som zdravá žena, ktorá túži po rodine. Lenže to nebude možné, keďže vy budete môj manžel. A potom nič nezmôžem, lebo vy sa kvôli vášmu vzácnemu Lasaru rozviesť nesmiete. Pomysleli ste na to, že budeme zviazaní manželským sľubom do smrti, hoci spolu žiť nemienime. Skazíme si život vy aj ja. Pomyslenie, že mám v zahraničí manžela ma nenapní radosťou, ale strachom a obavami." 

,,Sinorita... nesmiete vidieť budúcnosť tak negatívne a pesimisticky. Zajtra ráno vyjde slnko a vy sa na to pozriete veselejšími očami a možno aj svolíte..." 

,,Nie, myslím, že nie, il sinor Mora. Som rozhodnutá. Nezničím si budúcnosť, kvôli vám, ani nikomu inému. Svoj život si chcem riadiť sama. Všade okolo je mnoho žien, ktoré istotne vašu ponuku rady prijmú, ak im ponúknete dostatočnú sumu ako odškodné." 

   Carlo bol odhodlaný tak ľahko sa nevzdať, a preto prešiel do útoku. ,,Slečna Danová, samozrejme, že tú sumu, o ktorej hovoríte, ponúkam aj vám. Za tie peniaze, by ste si mohli istý čas užívať, cestovať, nemuseli by ste pracovať." 

   Zastavila ho kývnutím ruky. ,,Myslím, že je vhodná doba, aby som tú hlúpu frašku zastavila. Jasne a zrozumiteľne vám hovorím - nie! Rozumeli ste?" Pozrela mu priamo do očí. 

,,Úplne jasne, slečna Danová. Myslím, že náš rozhovor skončil," odtlačil stoličku a vstal. 

   Gabriela zaklonila hlavu, aby mu videla do tváre. ,,Tiež si to myslím." 

,,Chcete odviesť do hotela?" opýtal sa odmerane. 

,,Nie, chvíľu ešte ostanem, a potom si zavolám šoféra." 

,,V poriadku." Už na odchode sa obrátil, ako keby ho niečo napadlo, zalovil vo vačku a vybral bielu vizitku, položil ju na stôl. ,,Keby ste si to predsa len rozmysleli, zavolajte mi. Je tam číslo do mojej firmy, do bytu aj do... Lasara." Po tých slovách sa obrátil a bez pozdravu odišiel. 

 

                                                  X                                                         X 

 

   Čo bude nasledovať? Sama som zvedavá...

---