Marcová nedeľa

„Dnes zavčasu ráno tu bol taký dupot, horní susedia behali po schodoch, bolo mi to čudné. Pozriem z okna a tam sanitka. Dosť dlho tu stála. Traja chlapi s kufríkmi, neviem, kedy odišla, musela som ísť na záchod. Taká som teraz nespokojná, je tam hrobové ticho. Neviem, či niekoho odviezli a oni išli za ním do nemocnice. Ale koho? Evu, či Frida?“

„Mami, veď zavolaj ich dcére cez domáci telefón a opýtaj sa, budeš na to stále myslieť, budeš nervózna a možno to nebolo nič vážne.“

„Vidíš, to by som mohla. Lebo u Evy zvoniť nechcem, ale veď Lenka je v byte oproti, tej môžem. Ešte chvíľu počkám, okolo obeda skúsim.“

„Dobre, mami, potom mi zavolaj.“

Chystáme sa von, keď mama jedenkrát prezvoní.

„No, čo mamula?“ pýtam sa nedočkavá.

„To najhoršie!“ rozplače sa.

„Eva, či Frido?“

„Frido.“

Trošku sa upokojí a pokračuje: „Zazvonila mi Lydka, či neviem, čo sa deje u horných, že videla sanitku. Hovorím jej, že neviem nič, nechcem rušiť, zvoniť im a vypytovať sa. A naraz Lydka hovorí, že zas je tu sanitka. Lepšie sa pozrie a hovorí, čoby sanitka, veď je to pohrebná služba. Potom som už len videla, ako ho niesli prikrytého. Vyšla som hore, vo dverách stáli dievčence, Eva ani nevyšla. Lenka mi povedala, že srdiečko. Tak som sa rozplakala, Lenka ma doviedla dole, až do bytu.“

„Viem, mamula, bude to ťažké, pre tých čo zostali, ale on mal peknú smrť, presne, ako náš tato.“

„Veď práve. Odkedy tato zomrel, on bol pre mňa jediná istota v tomto dome. So všetkým som sa mohla na neho obrátiť, všetko vedel vybaviť, poradil mi. Ako bude tá Eva bez neho! On nakupoval, zariaďoval. Zásoboval aj dcéry, všetko mal na starosti. Stále chodil na kontroly, na preventívne prehliadky a toto! Tento rok by mal sedemdesiatdeväť.“

„Eva je teraz v šoku, to tak býva, že človek tomu nechce, nemôže uveriť, má pocit, že sa mu sníva. Po pohrebe jej budete oporou. Prežila to Betka, aj ty, pomôžete jej prekonať ťažké obdobie. Blíži sa jar, pôjdete na chatku, do záhradky, nejako to zvládne. Nie je na to sama. Jedna dcéra v dome, druhá cez ulicu, pomôžu si navzájom.“

„Ale na jednu rodinu je toho už naozaj veľa. Minulý rok pochovali pravnúčika, dcéra je ťažko chorá, lekári rozhodujú, čo ďalej a teraz toto. Frido chodil každý deň do chatky, porozprávať sa pri sviečke s malým.“

„No vidíš, už tam budú spolu. Mám prísť za tebou?“

„Nie, čoby si chodila. Lydka povedala, že ma príde pozrieť.“

„Mami, ešte ti zavolám, keď prídeme zvonku. Zober si Lexaurin na upokojenie, ak nie hneď, tak určite pred spaním.“