Principessa 61 -62-63-64-65- 66-67- 68- 69- 70-kapitola

                                                             61. kapitola 

 

    Carlo ju potisol dopredu. ,,Poď, ukážem ti ešte niečo." Viedol ju cez priestranú miestnosť k veľkému stolu, na ktorom stáli rady rozmerných kameninových nádob, naplnených hustou zmesou. 

,,Tomuto sa hovorí pomáda. Skús ju ovoňať." 

Gabriela sa váhavo na neho pozrela, potom sa mierne naklonila a vdýchla omamnú vôňu. Zalial ju blažený pocit. Ruže akoby znova ožili. Vnímala tú istú vôňu ako, keď ich zbierala s Mateom na poli. Prešli do ďalšej miestnosti. Tam starší muž usilovne pracoval. Carlo k nemu pristúpil a potichu mu voľačo povedal. 

  Muž sa na ňu pozrel, pohybom hlavy ju pozdravil a Carlovi na jeho otázku prikývol. 

  Carlo k nej znova pristúpil a vysvetlil: ,,Toto je majster Augusto. Pýtal som sa, či ho môžme chvíľu pozorovať pri práci. Dovolil to." Chytil ju za ruku. ,,Tu si sadneme," ukázal na nízke stoličky pri okne. 

   Ani v jednej miestnosti nebola klimatizácia. Vzduch tam prúdil, len cez otvorené okná. Ale i tak tam vládla neznesiteľná horúčava. 

   Gabriela sa nečudovala, lebo v štyroch otvorených ohniskách horeli polená, na ktorých stáli kotly so stúpajúcimi kúdolmi pary. Neďaleko od nich trónili obrovské prútené koše plné lupienkov kvetov. 

  Obrátila sa ku Carlovi. ,,Čo sa dáva do tých kotlov okrem kvetov?" 

,,Rozpustený hovädzí loj a bravčová mať." 

  Pokývala hlavou na znak toho, že ho dobre počula. 

,,Kupujeme, len tie najkvalitnejšie suroviny od našich stálych dodávateľov," dodal na vysvetlenie. 

  Musela priznať, že ju tento zastaralý výrobný proces upútal. Nepridávali žiadne chemikálie, ani urychľovače, len prirodzené látky najlepšej kvality. 

  Pozorovala, že čím viac kvetov prisypávali do kašovitej zmesi, tým viac sa znásobovala jej vôňa. Keď obsah kotlov dostatočne zhustol, vzniknutú hmotu rýchlo precedili cez sito, aby z nej odstránili zvyšky kvetov a uvoľnili miesto pre ďalšiu várku. 

,,Ako dlho sa do tých kotlov pridávájú kvety?" 

,,Niekedy aj niekoľko dní. Pokiaľ dokáže tuk absorbovať ich vône. Potom sa kotle vyprázdnia, vyčistia a celý postup sa opakuje." 

,,Je to dosť náročná práca." 

,,To naozaj aj je. Zmesi, ktoré získame z týchto kotlov, pasírujeme a nalievame do kameninových nádob. Tie sa uzatvoria, zapečatia a uskladnia v pivnici." 

,,A z tejto pomády sa potom vyrábájú parfémy?" 

Carlo pokrútil hlavou. ,,Nie, Augusto ich robí z essencií." 

,,A tie sa ako získávajú?" 

,,To ti vysvetlím nabudúce. Myslím, že dnes už stačilo." Vstal, podal jej ruku, aby jej pomohol. Potom podišiel k Augustovi. Potľapkal ho po pleci a podal mu ruku. 

  Ten súhlasne pokýval hlavou a venoval sa práci. 

,,Poďme, už si videla toho dosť," a nasmeroval ju k východu. 

 

                                                   X                                       X 

 

  Lasaro je proste zázrak... 

 

                                                                       62. kapitola 

 

    Keď vyšli von, na denné svetlo, Gabriela si vydýchla od toho horka a spary, ktorá vo vnútri panovala. 

   Obrátila sa ku Carlovi. ,,Poučná exkurzia. Máte v tom vašom Lasare ešte ďalšie zaujímavosti, ako túto?"

,,Samozrejme, že áno. Lenže musím nimi šetriť, nemôžem ti ich ukázať všetky naraz, ale pekne po poriadku. Lebo potom by si sa tomu až tak veľmi nečudovala." 

,,Tebe sa páči, keď stojím s otvorenými ústami a vypúlenými očami?" Pozrela na neho a šťuchla mu do boku a zagánila. 

,,To vieš, že áno. Vyzeráš pri tom ako školáčka, ktorá objavila nové písmeno a naučila sa ho používať," zasmial sa nahlas a žmurkol. 

   Gabriele prišiel v tom okamžiku neodolateľný sveták. Nevedela, čo sa práve stalo, ale niečo ju pichlo pri srdci. Panebože! Snáď ma nezasiahol Amorov šíp? Zasmiala sa vo vnútri tej hlúpej myšlienke. 

   Neprestala na neho pozerať, usmievať sa. Naklonila hlavu na bok, aby si mohla lepšie zapamätať jeho tvár a neskôr spomínať, keď už nebudú spolu. 

   Carlo ju chytil za pažu a postavil sa za ňu. ,,Opri sa o mňa, pomôžem ti vysadnúť na kobylu." 

  Urobila, čo povedal. Položila mu ruku okolo krku, pritlačila sa k nemu a vyložila nohu do strmeňa. Jeho telo príjemne hrialo. Skoro po troch rokoch znova mala vedľa seba silné mužské telo. Už aj zabudla na ten pocit slasti a naplnenia. 

  Aj Carlo ju dlhšie na sebe držal, než bolo nutné. Nehovorili nič, len si pozerali priamo do očí. A rozumeli si aj bez slov. 

  Gabriela zrazu dostala strach, bála sa opäť zamilovať, desila sa nového sklamania. Preto sa od neho rezko oddelila a vyhupla na kobylu. 

     Kúzlo sa vytratilo. 

  Carlo len pokrútil hlavou a pristúpil k žrebcovi a vyšvihol sa do sedla. Dobehol ju a prispôsobil sa jej pomalému tempu. 

,,Čo mi zajtra ukázeš?" Opýtala sa náhle. 

,,Budeš znova unesená, lebo pôjdeme na pláž k moru."

,,Zbožňujem more. Pred tromi rokmi som bola na Mallorke  a učila som sa jazdiť na vodných lyžiach," na chvíľu sa odmlčala, spomienky sa jej vrátili. ,,Neviem, či by som to teraz znova dokázala." 

,,Nemusíš mať obavu, nebudeme sa lyžovať, ani potápať. Ukážem ti niečo lepšie." 

,,Som veľmi zvedavá, milujem prekvapenia, lebo stále myslím, čo sa za tým skrýva až do doby, než to vidím." 

,,Som rád, že sa dokážeš tešiť aj z obyčajných maličkostí. Niektoré ženy potrebujú nákladné dary, aby mali radosť, aspoň na chvíľu." 

   Gabriela si uvedomila, že tou poslednou vetou myslel, asi na svoju prvú ženu. Ktovie, aká je. Zatiaľ sa na ňu nepýtala a nikto jej o nej nič nehovoril, ani Mateo nie. Chvíľu sa jej to zdalo aj čudné, ale potom si uvedomila, že to robia kvôli nej, aby sa necítila trápne. 

  Carlo sa pritlačil tesne k jej kobyle a objal ju okolo pása. 

  Nebránila sa, neprotestovala, mala túžbu pocítiť silnú moc domova. 

 

                                                            X                                X 

 

   Ktovie, čo jej ukáže zajtra? 

 

                                                                          63. kapitola 

 

     Zamierili rovno do stajní. Zoskočili na pevnú zem a viedli kone k mladíkovi, ktorý na nich čakal. Zobral opraty a chystal sa o žrebca a kobylu postarať, kým ich odvedie do boxov. 

  Carlo vyhľadal Gabrielinu ruku a silno ju zovrel do tej svojej a takto zakliesnení do seba kráčali k hlavnému domu. 

  Vo dverách ich privítal majordóm. Pozrel na Gabrielu a povedal: ,,Principessa, ereditario principe, vás čaká vo svojej pracovni. Dovediem vás tam." 

  Gabriela nechápavo pozrela na manžela. ,,Principessa? Prečo mi tak stále hovoria? Nerozumiem." 

,,Choď za otcom, všetko ti vysvetlí." 

,,Ten ereditario principe, je tvoj otec?" 

Prikývol. 

  Rýchlo si ten titul preložila do slovenčiny. ,,To nie," sledovala ho vydeseným pohľadom. ,,Čo ste vlastne za rodinu?" Bola vystrašená. 

  Pristúpil k nej a chytil za ruku. ,,Neboj sa, nie je to nič strašné, len..." 

,,Len čo?" Zvýšila hlas. ,,Čo si mi ešte zatajil?" Vytrhla ruku z jeho dlane. Odstúpila od neho a zlostne na neho gánila. 

,,Pšš... len sa nerozčuľuj. Veď o nič nejde." 

,,Že nie? Tak prečo chce tvoj otec so mnou hovoriť? Všetci mi tu hovoria principessa, len ja o ničom nemám, ani tušenia. A ako mám oslovovať teba?" 

,,Gabriela, prosím, nedramatizuj, otec zrejme chce s tebou prebrať praktické veci." 

,,Nejdem tam," postavila si hlavu. 

,,Prečo? Veď ti len oznámi naše rodinné postavenie a čo si sobášom so mnou získala. A aké záväzky z toho pre teba vyplývajú." 

  Zakryla si rukami uši. ,,Nechcem nič počuť! Dajte mi pokoj! Od tvojej rodiny nič nechcem! Dokážem si na seba zarobiť koľko potrebujem." 

,,Per carita! Gabriela, si ako malá, len si ho vypočuješ, aby si vedela kto sme." 

  Chvíľu rozmýšľala, potlačila prvotnú paniku, ktorá ju zachvátila. Snažila sa uvažovať triezvo a neriešiť veci v náhlom afekte. 

,,Tak ako si sa rozhodla? Pôjdeš za ním?" 

,,Dobre, pôjdem, ale iba preto, aby som bola informovaná do akej famílie som sa vydala. Inak ma nič viac nezaujíma a nerobím si nároky na žiaden majetok. Je jasné, čo hovorím?" 

  Prevrátil oči. ,,Poď, zavediem ťa do otcovej pracovne," obrátil sa k majordómovi, ktorý stál obďaleč a tváril sa, že nič nepočuje. ,,Ďakujem Giovani, ja sám zavediem principessu k otcovi. Môžete odísť." 

,,Áno, principe," otočil sa a zamieril smerom ku kuchyni. 

,,Práve teraz som sa dozvedela, že si princ, aké zaujímavé," povedala ironicky. 

,,Preboha, Gabriela, veď ten titul v dnešnej dobe nič neznamená. Je to len slovo pred menom. Ja ho vôbec nepoužívam. Nemáš sa prečo hnevať." 

,,Myslíš? Ale aj tak si mi to mal povedať, aby sme medzi sebou hrali čistú hru." 

,,Bon, budem si to pre druhý raz pamätať. A teraz už poď, nech otec nečaká," vystrel k nej ruku. 

  Váhala, pozerala na ňu, uvažovala, či ju má prijať, lebo stále bola na neho málinko nasrdená. 

  Nakoniec mu ju predsa len dala na znak zachovania rodiaceho sa vzťahu. 

 

                                                          X                                      X 

   Zajtra pokračujeme... 

 

                                                                   64. kapitola 

 

      Prešli cez dlhú chodbu a ruka v ruke zamierili do posledných dverí v rade. Nič nehovorili, len poslušne kráčali. 

  Carlo ju zastavil. ,,Tu je to. Chcem ťa poprosiť, nevystupuj proti otcovi nepriateľsky, nech ti povie čokoľvek. Nemá to rád. Nechcem, aby voči tebe zaujal nepriateľský postoj. Budem pri tebe a keby toho bolo veľa zasiahnem." Čakal na odpoveď. 

  Gabriela prikývla. Pozrela na neho, celkom pokojne. Pochopila, že nemá zmysel odpovedať a stavať sa na zadné, pokiaľ nevie, čo vlastne od nej vyžaduje, alebo ponúka. 

,,Dobre, v poriadku. Poslúchnem ťa." 

,,Tak teda poďme," otvoril dubové dvere a mierne ju postrčil dnu. On vošiel za ňou. 

  Donato del Mora sedel za písacím stolom a prezeral si dokumenty rozložené po celej pracovnej doske. Keď ich zbadal, zodvihol hlavu. 

,,Prejdite," povedal krátko. 

,,Otec, ak nemáš námietky ostanem s manželkou." 

,,Nie. Sadnite si," ukázal rukou na kreslá a sedačku. Vstal, obišiel stôl a pristúpil k nim. V ruke držal niekoľko papierov. ,,Naopak, som rád, ak si to vypočuješ aj ty." Prisadol si k nim. ,,Vážená nevesta..." 

,,Hovorte mi Gabriela a tykajte mi, budem sa cítiť lepšie, ako, keď ma nazývate nevestou." 

   Donato sa pozrel na syna, a potom na ňu. ,,Tak dobre. Gabriela... určite si už postrehla, že ťa niektorí naši zamestnanci oslovujú - principessa." 

Kývla hlavou. 

,,Moje celé meno znie: ereditario principe Donato del Mora. Vieš to preložiť do tvojej reči?" 

,,Áno. Po našom by to bolo: koruný princ Donato del Mora." 

,,Správne. No môj syn po mne ten titul zdedí a po ňom zase jeho syn a tak ďalej. Teba sa týka to, že ako jeho manželke ti prislúcha oslovenie principessa. Viem, že pre vás mladých tituly už nič neznamenajú. Carlo si dokonca z mena vynecháva aj - del, čo označuje aristokratický pôvod. Ale my starší si stále potrpíme na tom, čo nám právom patrí." Urobil malú prestávku. Potriasol dokumentami, ktoré držal v ruke. ,,Žiadal som Carla pred svadbou, aby právnici spísali predmanželskú zmluvu, ale odmietol. Preto som učinil určité opatrenia. V testamente som napísal, že ak sa do konca tohto roka neožení, Lasaro stratí dedičnú hodnotu. A darujem ho na dobročiné účely. Lenže teraz je to už bezpredmetné," významne sa na ňu pozrel. ,,Lasaro, bude navždy patriť rodine - del Mora. Ale, je to podmienené tým, že vy dvaja sa nemôžete rozviesť, inak znova Lasaro bude po mojej smrti patriť opusteným deťom a sirotám. A každý ďalší potomok z nášho rodu sa musí oženiť do veku tridsať päť rokou a nesmie sa nikdy rozviesť," znova potriasol papiermi, ktoré držal. ,,Všetko je tu, čierne na bielom." 

  Carlo sa pozrel na otca. ,,Prečo si niečo také urobil? Nastavajúce generácie ťa prekľajú, lebo už teraz si im zničil život! Otec, ty stále žiješ v tom, čo bolo pred tým, lenže teraz je už iný svet, moderný. Nežijeme v 18. storočí, ale v 21." 

,,Synak, nech sme v ktorom koľvek storočí, náš rod sa bude rozvíjať a zachová sa jeho celistvosť. Nedovolím, aby..." 

,,Nezmysel," Carlo vyskočil zo sedačky. ,,Ty nedovolíš! Pomyslel si na to koľko ľudí urobíš nešťastných, len preto, lebo si si niečo zaumienil vo svojej senilnej hlave?" Rozzúrene začal chodiť po miestnosti. 

 

                                                            X                                     X 

 

          Pokračujeme... 

 

                                                                           65. kapitola  

 

               ,,Sadni si," Donato dôrazne upozornil syna. ,,Mne je úplne jedno, čo si myslíš o mojom konaní. Lasaro je dedičstvo rodiny Mora a ja stále stojím na jej čele. Preto urobím také opatrenia, ktoré považujem za správne. Možno mi raz za ne poďakuješ." 

,,Sotva," povedal rozčúlene Carlo a sadol si znova na sedačku. 

   Gabriela na rozdiel od neho bola pokojná. Lebo jej sa to priamo netýkalo. Pozorovala starého pána ako prekladá dokumenty v ruke a číta v nich. 

,,Je tu ešte jedna vec. Keďže ste uzatvorili nové manželstvo, mali by ste spolodiť dieťa, aby nebolo pochýb, že ste dostáli mojej záveti." 

,,Ale otec, veď ja dieťa mám." 

,,Áno, ale s inou ženou. Teraz žiješ v manželstve s touto... ženou, preto je nutné, aby ste mali svoje dieťa." 

   Carlo znova vyskočil. ,,Nemienim počúvať tieto hlúpe reči." Obrátil sa ku Gabriele. ,,Poď," podal jej ruku. ,,Ak tam nájdeš, v tých tvojich písomnostiach niečo rozumné, otec, tak mi to pošli. Rád si to prečítam." 

   Gabriela vstala a chytila ponúknutú ruku. Nezapojila sa do debaty medzi otcom a synom, lebo nevedela, čo má povedať. 

  Zarazila sa, čo keď... čo, keď je tam niečo, čo by mala predsa len vedieť. Obrátila sa na svokra a povedala: ,,Dimmi tutto." 

,,Vidíš, ona je rozumná, na rozdiel od teba. Chce vedieť všetko." 

  Carlo sa trocha upokojil. Sadol si na kraj pohovky. ,,Tak dobre." Pozrel otcovi priamo do očí. ,,Decci la verita. Diccela adesso." 

,,Aké milé. Tak ti chceš vedieť pravdu a chceš ju počuť hneď. Čomu vďačím za tú zmenu?" Donato sa viditeľne rozčúlil. 

,,Dille tutto," Carlo opakoval, čo už pred tým naznačil, len to trocha zmenil a požadoval od otca, aby jej povedal všetko. 

  Gabriela tomu perfektne rozumela a presne vedela, o čo ide jej manželovi. Keď už má počuť závet, nech o ňom pozná komplet všetko. 

  Pozrela na manžela, potom na svokra a dodala: ,,Ditemelo." 

 

                                                             X                                    X 

 

  Pokračujeme... 

                                                                      66. kapitola 

 

     ,, V našej rodine si veľmi vážime ženy a zvlášť tie, ktoré nám privedú na svet deti," začal rozprávať Donato del Mora. Hlas mal pokojný a pozeral rovno na Gabrielu. Lebo sa to bezprostredne týkalo jej. ,,Prvá manželka môjho syna je na teraz oproti tebe vo výhode. Dostáva každý mesiac štedrú rentu a my ju vždy vrelo privítame, keď k nám zavíta." Odmlčal sa, nasál vzduch do pľúc, aby mohol pokračovať. ,,Ak by si mala s mojim synom dieťa ty a zotrvala by si v manželstve, prvé miesto by patrilo tebe. Hoci náš vnuk Mateo ako prvorodený má nárok na väčšiu časť majetku, ale ani tvoje deti by neprišli skrátka. A samozrejme, že ani ty by si netrpela núdzou. Aj teraz podľa mojej závete odo dňa uzatvorenia manželstva s mojim synom, budeš dostávať rentu. Rozumieš dobre, čo hovorím?" 

   Gabriela pokývala hlavou. ,,Myslím, že chápem, vaše slová dokonale. Chcete mi povedať, že ak chcem okrem peňazí získať aj výsostné postavenie vo vašej rodine, mala by som porodiť dieťa. Je to tak?" 

,,Správne. Vedel som, že si chápavá a teraz..." 

  Gabriela ho zastavila zdvihnutím ruky. ,,Dovoľte mi, ale pripomenúť, že o pár mesiacov z vašej krajiny odchádzam. Pobyt mám určený na pol roka. Preto sa mi zdá zbytočné bojovať o postavenie s vašou bývalou nevestou." 

   Donato sa nechápavo obrátil na syna. ,,Myslel som, že si zariadil predĺženie jej pobytu  a zažiadal o talianske občianstvo. Bral som to ako samozrejmosť." 

,,Prepáčte... prepáčte... ale myslím, že sa to týka, len mňa, či chcem ostať v Taliansku, alebo sa vrátiť na Slovensko. Zabudli ste, mám tam rodičov, priateľov... je to predsa môj domov. A vy nemáte právo o mne rozhodovať, to môžem len ja," sršala hnevom. Chcelo sa jej vstať a odísť, zatvoriť dvere a už nikdy sa nevrátiť. Lenže zmysel pre povinnosť a zdravý rozum jej hovoril, že niečo také urobiť nemôže. 

,,Ako mám tomu rozumieť?" Povedal pohoršene del Mora. ,,Nechceš ostať v Taliansku? Veď si prijala naše meno a z toho vyplývajú pre teba aj záväzky," rozčúlene hodil na stôl papiere, ktoré stále zvieral v prstoch. ,,Povedz aj ty niečo, Carlo, je to predsa tvoja manželka." 

   Ten, len pokrčil ramenami. ,,Ak nechce ostať, nasilu ju držať nemôžem." 

,,Mne sa zdá, že vy ste sa celkom zbláznili, obidvaja. Pokiaľ si spomínam, tak naša dohoda znela - vydať sa za Carla Moru, zotrvať v manželstve, ale nežiť s ním naveky. Na začiatku si mi hovoril," obrátila sa na manžela, ,,že stačí, ak si ťa zoberiem a môžem si robiť, čo chcem a odísť, kam sa mi uráči. A nikdy viac sa nemusíme vidieť. Tak prečo teraz..." Gabriela nevydržala ďalej potláčať slzy a rozplakala sa. 

 

                                                      X                                              X 

  Príbeh ešte nekončí... 

 

                                                                           67. kapitola 

 

   ,,To si jej naozaj povedal? Ale veď vieš dobre, že závet to nepripúšťa!" Povedal pohoršene Donato del Mora. 

,,Do čerta, s tou tvojou záveťou, otec! Všetkým nám, ňou pokazíš život! Prečo musíš veci komplikovať a vymýšľať si nové klauzuly. Myslíš pri tom na nás, na ľudí?" 

,,Nechápeš, že sa snažím o zachovanie nášho rodu? Chcem, aby titul, meno a majetok ostali v rodine a žili ďalej aj, keď už nebudem! Je ťažké porozumieť môjmu konaniu?" 

  Carlo vstal, Donato ho nasledoval. Prechádzali nervózne po pracovni. Destikulovali rukami, kričali a rozprávali veľmi rýchlo, používali aj nárečové výrazy. 

  Gabriela vedela, že to robia naschváľ, lebo nechcú, aby im rozumela. Snažila sa zachytiť aspoň niečo, ale veľa toho nebolo. Kým si to vložila do vety a preložila, oni už hovorili o niečom inom. 

   Sedela, celá utrápená a nešťastná. Stále si opakovala, prečo sa dala na tú šarádu nahovoriť? Mala pri prvej príležitosti odísť a nenechať sa ovplyniť Mateom, ani Lasarom. 

  Zbadala, že hádka tých dvoch sa strhla do poriadného kriku. 

  Prudko sa otvorili dvere a na prahu stála Frederika del Mora. Smutne pozorovala syna a manžela. Nič im nepovedala. 

   Carlo sa zarazil, prestal kričať, podišiel ku Gabriele. Zodvihol ju za ruky na nohy a popri matke ju ťahal von. 

 

                                                                      X                      X 

 

    Vyšli na chodbu. ,,Poď, pôjdeme na tichšie miesto. Zavediem ťa k moru. Obidvaja sa potrebujeme schladiť." 

  Gabriela nenamietala, lebo aj ona cítila, že vo vzduchu sa vznáša poriadne dusno. 

   Aj personál, ktorý pracuje v dome, musel počuť ten krik a zvadu, lebo sa všetci skryli buď v kuchyni, alebo niekde inde. Nikoho nebolo vidieť. Ten rev sa niesol po celom dome. 

  Zobudil aj Frederiku del Mora, ktorá odpočívala vo svojej izbe. Keď zbadala manžela rozzúreného do nepríčetnosti, neverila vlastným očiam a nezmohla sa na slovo. Nevedela, čo ho dostalo do stavu - amok. No, potom zbadala syna a ten tiež pobehoval po pracovni ako tiger v kllietke. Len nevesta sedela, a so strachom v očiach ich pozorovala. 

  Keď videla Carla vyletieť von a ťahať za sebou manželku, utrpela šok a nedokázala zo seba dostať, ani hlások, ktorý by dával zmysel. 

  Donato sa pozeral na manželku a ľutoval, že ho videla v takom rozpoložení. Cítil sa trápne. 

,,Drahá, poď ďalej a zatvor dvere. Myslím, že toho teátra už bolo dosť." Vzdychol, pretrel si dlaňou tvár. ,,Carlo už odišiel?" 

  Frederika urobila, ako jej manžel kázal. Podišla k pohovke a sadla si. ,,Áno, myslím, že odišiel aj s manželkou." 

,,Prepáč, nechal som sa trocha uniesť emóciami." 

,,Čo sa vlastne stalo?" Pozrela nechápavo na manžela. 

  Fľochol. ,,Ale nič, len som chcel neveste objasniť, čo obsahuje môj testament. No a... nášmu synovi sa niektoré podmienky nezdali vhodné. Stále ma upozorňoval, že žijeme v 21. storočí a budúcim generáciam zasahujem do ich identity a diktujem staromódne požiadavky." 

  Frederika pokrútila hlavou a povedala len: ,,Aha..." 

 

                                                            X                             X 

 

   Pokračujeme... 

 

                                                                         68. kapitola 

 

         Keď jej pomáhal Carlo vysadnúť do sedla kobyly, všimla si jeho ustarostený a vážny výraz. ,,Veľmi ťa trápi tá hádka s otcom?" Opýtala sa nesmelo. 

,,Trápi, ale len kvôli tebe," odpovedal stroho. ,,Už na to nemysli. Uži si naše medové dni." Plesol kobylu po zadku, vyskočil na koňa a popchal ho do klusu. 

  Cválali po úzkej ceste medzi lánmi ruží až k pobrežiu. Gabrielou prechádzal studený vietor, ktorý vial od mora. Cítila vlhkosť, premočenosť, ale nič mu nepovedala, ani sa nesťažovala. Videla, že má silno zovreté pery a nahnevaný výraz. Nehovoril, len cválal vedľa nej. Občas narazil o krík ruží. Nechal sa ním pohladiť, bez povšimnutia uháňal do predu. 

  Konečne prišli priamo k moru. Carlo zoskočil z koňa. Ak ti to nevadí, ostal by som tu až do rána. Ak chceš, môžeš sa vrátiť. Potrebujem si urovnať myšlienky." 

,,A kde budeš spať?" 

,,Kúsok odtiaľto je malý, celkom dobre udržiavaný drevený domček. Miestni ho volajú - Dom ruží." 

,,Dom ruží?" Zasmiala sa. ,,Aký zvláštny názov pre drevený, starý dom." 

   Carlo zodvihol prst. ,,Pozor, ten názov zodpovedá tomu na aké účely sa využíval." 

,,Skladovali sa tam kvety?" Opýtala sa nevädomo. 

Zasmial sa. ,,Vôbec nie, keď ti rozpoviem príbeh, ktorý sa viaže k tomu miestu tak sa budeš určite červenať." 

,,Tak schválne, čakám..." 

,,Traduje sa, že v 18. storočí jeden môj predok využíval tu drevenicu na milostné účely. Vždy si vybral, nejakú peknú zberačku, ktorú doviedol do toho príbytku. Ale pred tým dal posypať lupienkami ruží prístupový chodník, posteľ a okolie. Vášnivo sa s nimi miloval celú noc. Ruže nádherne voňali, milenocv opíjali omamnou vôňou. Od toho sa odvádza názov." 

,,Znie to zaujímavo, som naň dosť zvedavá." 

  Pristúpil k nej a privinul si ju k sebe. ,,Dio, veď si celá premrznutá! Prečo si mi to nepovedala? Boli by sme cestou zastavili. Tesnejšie ju ovinul do svetra. Vyzliekol si vetrovku a zabalil ju do nej. 

,,To prejde. Je to len počiatočný chlad zo stresu. O chvíľu to bude preč." Gabriela sa schúlila do jeho náručia, kde cítila teplo a útechu. Sotva si uvedomovala nárazy studeného vetra, šíriaceho sa od mora. Blížila sa jeseň, večer a v noci to už bolo poznať. 

  No, v jej duši tiež vládol chlad a mráz. Predstavovala si nádherný týždeň strávený s Carlom v Lasare, ale jeho otec všetko pokazil tým, že im čítal rôzne klauzuly, ktoré obsahoval jeho závet. Na jednej strane ho chápala, chcel, aby poznala, hneď od začiatku na čom je. Ale pre ňu to boli, len prázdne vety, lebo si nerobila nárok na peniaze rodiny Mora. Keď sa nad tým zamyslela, čo vlastne čakala a čaká od toho manželstva? V tejto chvíli si nedokázala odpovedať na svoju vlastnú otázku. 

  Pozrela na oblohu. Nevidela, ani jednu hviezdu, len počula zavíjanie vetra. Noc bude poriadne chladná, pomyslela si. 

   Carlo pozrel na Gabrielu, ktorá sa striasla. ,,Ak sa chceš vrátiť do domu, ukážem ti kadiaľ treba ísť." 

,,Nie, ostanem s tebou. Ak sa ma opýtaš prečo? Sama neviem, jednoducho to tak cítim. Ale vysvetliť to nedokážem." 

,,Poď so mnou," podal jej ruku a nasmeroval na úzku cestu. ,,Priviažem kone a dobehnem ťa, choď stále rovno pomedzi kríky ruží." 

 

                                                                   X                       X 

Pokračujeme... 

 

                                                                         69. kapitola 

 

      O chvíľu počula za sebou kroky. Nemusela sa, ani obzrieť, lebo vedela, že patria Carlovi. 

,,Kam ideme?" 

,,K tomu domčeku, ktorý som spomínal. Je tam posteľ aj ohnisko. Zobral som aj niečo na jedenie," zodvihol plátenú tašku, ktorú si pred tým nevšimla. 

,,Ako vidím, si pripravený. Noc určite zvládneme." 

,,O tom nepochybuj." 

   Po chvíli sa im pod nohami objavil piesok a zároveň počula šum mora narážajúceho na skaly. 

,,Už ho vidím! Aký je... krásny. Pripomína mi domček z perníka," Gabriela sa radovala, ako malé dieťa. Pribehla k vrátam a s miernym vŕzganím ich otvorila. 

,,Carlo, pozri, všetko je tu zachovalé! Aj posteľ, dokonca tu je aj stôl a štyri stoličky," rýchlo pobehala celý priestor. ,,Mal si pravdu, je tu aj ohnisko." 

   Carlo stál vo dverách a sledoval jej nadšenie. Nevedel, čo to je, čo k nej vlastne cíti. Bola pekná, možno sa mu páčil jej výzor. Nie, nie, nebol to len jej zjav, ktorý ho k nej priťahoval. Snáď to bude jej energia, alebo vitalita? Poznal, že sa dokáže nadchnúť pre obyčajné veci z ktorých behom minúty vytvorí niečo veľkolepé. 

,,Založím oheň." 

,,Máš zápalky, alebo zapaľovač?" 

,,Samozrejme, na všetko som myslel." 

,,A čo drevo na oheň a prikrývky?" 

,,Pozri, tu vedľa," ukázal rukou do malej komory. 

  Gabriela si ju skúmavo obzerala. Na jednej hromade nad sebou boli uložené prikrývky a vankúše. V rohu miestnosti videla poukladané drevo, pripravené na kúrenie. 

,,Ty si to dopredu plánoval? Vedel si, že tu prídeme na noc?" Pozrela sa na neho s otázkou v očiach. 

,,Nie, naozaj, ver mi. Takto je to tu stále. Správca udržuje tú chalupu pre prípad, že by niekto zablúdil, alebo potreboval prespať." 

  Gabriela sa na neho nedôverčivo pozrela. ,,Kto by tu asi zablúdil? Veď nikto cudzí tu nemá prístup a vy domáci tento kraj poznáte dokonale."

,,Ja neviem. Skrátka to tu udržuje pre prípad núdze." 

,,A ty o tom odkiaľ vieš?" 

,,O tom vie každý. A čo si policajt, že ma vypočúvaš?" Zobral zo zeme plátenú tašku do ktorej dal jedlo. Rozložil ho po stole. Chlieb, dva plastové taniere, príbory, obrúsky. Domácu paštétu, maslo, pečené rebierka, kyslé uhorky naložené v sklenenom pohári, šťipľavé feferóny. Víno, poháre... 

,,Ty si tuším, kuchárke vyraboval celú špajzu." 

,,Neuhádla si. Ona sama mi to nabalila, keď som povedal, že možno strávime noc v Dome ruží." 

   Gabriela sa postavila oproti neho a zaujala bojový postoj. Ruky si dala v bok a z očí jej sršali blesky. ,,Aha, pán Carlo del Mora, plánoval, že unesie svoju manželku," zámerne zvýraznila celé meno. Nezabudla pridať pred priezvisko - del, aby poznal, že má zlú náladu. ,,A ja hlúpa, som myslela, že je to romantická náhoda. Asi chceš splniť otcove slová zo závetu." 

,,Pre Boha, ktoré?" Pozrel na ňu udivene. 

,,Že by sme mali naplniť manželstvo a splodiť dieťa." 

,,Prosím ťa, nebuď smiešna. Chcela si vidieť tajomstvá Lasara. Chcel som ti ukázať, len ďalšie z nich. Predpokladal som, že by sa ti mohlo páčiť, stráviť tu noc. Nič iné v tom nehľadaj. Žiaden komplot, ani spiknutie proti tebe. Plánoval som to ešte pred tým, než otec prišiel s tým nezmyselným testamentom. Vedel som, že ti chce objasniť naše postavenie v spoločnosti, ale nevedel som, že do svojej závete pridá nové klauzuly. Preto ma to tak rozčúlilo." 

,,Hovoríš pravdu?" Pozrela na neho miernejšie a ruky pripažila k telu. 

,,Madonna Mia! Prečo by som klamal?" 

 

                                                           X                        X 

 

                                                                   70. kapitola 

 

    ,,Vieš... bol tu jeden muž," Gabriela si sadla k stolu. Carlo jej nalial víno. 

,,Nalož si jedlo," ukázal rukou, ,,... bude sa ti lepšie rozprávať. Zatiaľ založím oheň." 

  Vzdychla. ,,Stalo sa to skoro pred troma rokmi, no nedokážem na neho a na všetky tie udalosti okolo toho zabudnúť. Je moja nočná mora. Preto nemôžem, okamžite veriť mužom. Vodil ma za nos, spával so mnou, kupoval mi darčky, strávili sme spolu dovolenku snov na Mallorke... a pritom, neustále myslel na inú... keby si vedel..." Zarazila sa. Lebo tá obrovská bolesť, ktorú sa snažila potlačiť, opäť povstala, ako bájný vták Fénix. 

   Carlo zapaľoval triesky a pozorne ju počúval. Obrátil sa k stolu, kde sedela, podopierala si hlavu a pila víno. Sledoval nešťastný výraz jej tváre a vnímal utrpenie, ktoré sprevádzalo jej slová. 

   Veľakrát si lámal hlavu, prečo taká krásna žena súhlasila s manželstvom bez budúcnosti. Zo začiatku si myslel, že ju zaujali peniaze, ktoré jej ponúkol. No, práve v tejto chvíli pochopil, že finančná odmena nehrála zásadnú úlohu. Myslela si, že manželstvo jej prinesie zabudnutie a pokoj. Veľmi túžil ponúknuť jej bezpečné krídla, aby sa mohla pod nimi skryť a cítiť ochranu a útechu ubolenej duše. 

,,Veľmi ti ublížil?" 

   Gabriela si poriadne odpila z vína a bolestne sa zasmiala. ,,Ublížil? Vieš, on ma nikdy nemal skutočne rád. Videl vo mne peknú hračku s ktorou sa podľa nálady pohral a odložil. Občas som mala taký pocit, že mu prekážam, obťažujem ho svojimi výmyslami. Vždy, keď sme sa v noci milovali, hovorila som si: zajtra ma už bude ľúbiť. Zajtra... lenže to - zajtra sa nikdy nekonalo. Milovala som ho viac, než život. Šla by som s ním hoci kam. Možno aj na kraj sveta, keby ma o to požiadal." Cítila, že Carlova ruka ju zo zadu pevne objala. ,,Netušila som, že mi nie je ani po tom všetkom, ako mi ublížil, ľahostajný." Odmlčala sa a znova si poriadne uchlipla z vína. 

    Carlo mlčal, vedel, že potrebuje zo seba dostať všetok bôľ, žiaľ, smútok a hnev. Každý raz, keď vypila obsah pohára, zodvihol fľašu a dolial jej. 

,,Mnohokrát som si povedala, že som hlúpa, keď som mu dala takú obrovskú lásku a on ju behom chvíle zadupal do zeme. Lenže... na druhej strane si myslím, že som musela pre neho niečo znamenať, inak by som nemala pocit takej... prázdnoty. Každý oceňuje jeho chytrosť a to, ako sa dokázal zo samého dna siroty z detského domova vyštverať tam, kde teraz je. Má obrovskú húževnatosť, keď sa pre niečo nadchne, musí to doviesť do zdárneho konca. Je pekný, šarmantný, švihák. Ženy sa za ním obzerajú. Viem, že aj jeho dlhoročná asistentka ho tajne obdivuje a vo všetkom mu vychádza v ústrety." Zhlboka sa nadýchla. ,,Často si kladiem otázku." 

,,Akú otázku?" 

,,Prečo ľudia v ňom nevidia tú dravosť, pokrytetctvo, faloš, schopnosť podraziť tých druhých ako to urobil mne." Zaklonila hlavu, pozerala do stropu. ,,Ale možno v ňom tí druhí predsa len vidia, aj tie dobré stránky, ktoré teraz nevidím a ktoré nechcem objaviť. Prečo, len nikdy ku mne necítil lásku, keď ja som sa tak veľmi snažila byť milá, prítulná, chápajúca?" 

  Carlo si k nej prisunul stoličku, zobral ju do náručia a neobratne ju tíšiacim hlasom kolísal zo strany na stranu. 

,,Potom, keď... dal prednosť jej..." prehltla slinu, ,,... ochrnutej dievčine, do ktorej sa beznádejne zamiloval, som zatvrdla." 

  Carlo ju obrátil k sebe. ,,Ten namyslený chlap, vedomý si svojho postavenia alfa samca, sa zamiloval do ochrnutej ženy?" Pozrel na ňu neveriaco. 

,,Áno, presne tak. To je čo? Ani ja som tomu nemohla uveriť. Dokonca aj jej sestra mala pochybnosti a chcela tomu zväzku zabrániť." 

 

                                                                    X                            X

 

                                                                                        

---