A že nevidí

V sobotu je mama ubolená. „Dala som si Ibalgin, nejako mi nezabral. Nalgesin mi kedysi účinkoval hneď. Pozerala som ho, je už tri mesiace po záruke, to sa bojím.“

„Nemalo by ti to ublížiť, skôr by už nebol taký účinný. V pondelok skúsim vyžobrať v lekárni  bez receptu. Kedysi slabší dávali bez, na silnejší bolo treba lekársky predpis.“

V pondelok sa mi pošťastí kúpiť aj Nalgesin so silnejším účinkom. Popoludní nasadnem na autobus do Biskupíc, odovzdám mame, odtiaľ pokračujem pešo pre Petru do centra.

V utorok ráno. „Čítala som príbalový leták. Nesmie ho brať, kto má vysoký tlak a choré obličky. To tam kedysi nebolo napísané.“ Alebo si to nečítala.

„Tak si ho ani nezobrala?“

„No nie. Nemusela som to radšej čítať. Keby neviem, zoberiem si ho, iste by sa mi z jedného nič nestalo. Veď ja som to kedysi nečítala. To dedko, ten vždy študoval, červeným si podčiarkoval, rozčuľovalo ma to a šak som už jak on,“ s úsmevom priznáva.

Hlavne, že ja hneď letím, nech sa chuderke uľaví od bolesti.

„Potom sa budeš musieť opýtať lekára, keď pôjdeš na nefrológiu, čo môžeš brať od bolesti.“

„Vieš, čo je popísané na tej Fixinele, čo si mi kúpila na záchod?“ mení tému.

„Neviem, ja to nečítam, na také drobné písmenká ani nevidím.“

„Čo treba robiť, keď sa ti dostane na pokožku, čo keď si strekneš do očí. No čo tam také sprostosti vypisujú. Kto už by si to len striekal do očí!“

Asi by som ti mala zasa doniesť nejakú Vasilkovú na čítanie.