Principessa - 71 - 72-73-74-75-76-77- 78- 79-80-kapitola

                                                                       71. kapitola 

 

    Carlo jej naložil na plastový tanier pečené mäso a chlieb. Pozoroval, ako si automaticky vkladala do úst kúsky jedla. A premýšľal. Zo začiatku, keď ju spoznal, sa mu zdala chladná, plytká, vypočítavá kariéristka naháňajúca sa za peniazmi, úspechmi a slávou. Postupne ako ju spoznával, pochopil, že jej pretvárka bola, len zastierací manéver, ktorý mal zakryť bolesť v jej duši. 

  Gabriela dojedla, utrela si ústa a na dúšok vypila posledné víno z pohára. 

   Prešla ku komore. Vytiahla odtiaľ dve prikrývky a dva vankúše. Vyzula si topánky a oblečená vkĺzla pod prikrývku. 

   Carlo ju pozoroval. Pozbieral jedlo, ktoré ostalo, dal ho do tašky. Sfúkol sviečku, ktorú zapálil, keď sa začalo stmievať. Priložil poleno na oheň a ľahol si bez opýtania k nej. 

  Gabriela sa obrátila na bok. Cítila, že Carlo je zvedavý, ako jej vzťah s Martonom dopadol. A preto pokračovala v rozprávaní. 

,,Keď ma surovo odstavil na druhú koľaj a opustil, nazdávala som sa, že nepotrebujem už nikoho a nič, že stačí moja práca, ktorej som sa začala naplno venovať. Opakovala som si, že sa môžem obrniť pred okolím a žiť vo vlastnom vnútornom svete. Nikam som nechodila, zatvorila som sa vo svojom byte. Chodila som, len do kancelárie a nosila som si prácu aj domov. Neustále som potrebovala zamestnávať mozog niečím iným, než bol Marton a Monika Alfrédova. Zároveň som sa bála, aby mi znova niekto neublížil. Stránila som sa ľudí. V bezpečí som sa cítila len vo svojom byte. Moja priateľka Silvia Matová a jej dvaja synovia mi ukázali, že svet je stále krásny a netreba sa ho báť. Preto som sa odvážila uchádzať o miesto prekladateľky v Ríme. No  tu sa mi otvoril nový obzor, keď som stretla... teba a Matea. Tvoj syn je ako ruža, ktorá vzišla zo slnka a zeme. Ovplýva životnou energiou, ktorú si nenecháva, len pre seba, ale rozdáva ju aj iným. Nakazil ma svojim elánom a ja som zistila, že život sa nezačína a nekončí, len pri Robertovi Martonovi. Je mnoho iných vecí a ľudí, pre ktorých sa oplatí ísť ďalej a nepozerať sa dozadu, ale stúpať v pred." 

   Carlo ju pritlačil k sebe. 

Cítila teplo, ktoré z neho sálalo. 

,,Dio, doteraz som nemal, ani tušenie, koľko bolesti dokáže znášať a ukrývať ľudská duša. Keď som sa rozviedol s Mariol, myslel som, že moje utrpenie je to najväčšie na svete. Lenže ja som, ani z jednej tretiny neprežíval to, čím si si pešla ty. Medzi nami už láska vyhasla, ak aj vôbec nejaká bola. Naše rodiny trvali na tom, aby sme sa zosobášili. Je pekná, inteligentná, vie vystupovať v spoločnosti. A tak sme usúdili, že na manželstvo to stačí. Ale nestačilo. Posledné roky sme už len trpeli jeden druhého. Ukončenie tej nezmyselnej frašky bolo pre nás vykúpením. Myslím, že moji rodičia sa viac trápili našim rozchodom, než my dvaja. A preto dal môj otec do svojho závetu tú hlúpu podmienku o tom, že sa musím znova oženiť a nikdy viac rozviesť. Vedel, že mi záleží na Lasare a chcem, aby ostalo v našej rodine, a preto ho použil proti mne. Bol to jeho vydieracký úskok." 

,,Som veľmi rada, že som ti povedala o Robertovi Martonovi. Potrebovala som sa konečne oslobodiť od tej nočnej mory, ktorá ma neustále v noci strašila." 

,,Ja som tiež rád, že som dokázal priznať a nahlas povedať, ako to v skutočnosti bolo medzi mnou a Mariol. Jediné dobré čo z toho zväzku vzišlo je Mateo. Za neho jej budem do smrti vďačný. Predstavuje pre mňa celý svet." 

,,Verím, je to úžasný chlapec. Veľmi rozumný, všímavý a na svoj vek nezvyčajne inteligentný." 

 

                                                     X                                                X 

 

                                                                   72. kapitola 

 

    Bola ešte tma, keď sa Carlo zobudil. Opatrne otvoril oči, jeho nejasný pohľad spočinul na Gabriele, ktorá sedela na kraji postele. 

,,Prečo ešte nespíš? Určite je málo hodín, lebo je úplná tma." 

   Pri zvuku jeho hlasu zmeravela a vzpriamila sa. ,,Nemôžem spať. Je mi chladno. Sníval sa mi zlý sen." 

   Carlo vstal a prešiel k ohnisku. Prehrabal uhlíky a položil na pahrebu pár polien. ,,O chvíľu tu bude zase teplo. Ľahni si a skús zaspať." 

,,Nemôžem. Cítim sa mizerne. Ako keby ma niekto ovalil po hlave," odvetila sotva zrozumiteľne. 

,,To spôsobilo víno. Zajtra budeš v poriadku," ubezpečil ju a pristúpil k nej. ,,Dovoľ, aby som ti pomohol do postele." 

   Spustila nohy na chladnú podlahu a snažila sa postaviť. ,,Netušila som, že je také silné. Bolo sladké a opojné. Dobre sa pilo." 

  Chvíľu ju sústredene pozoroval. ,,Madonna Mia! Opri sa o mňa, lebo spadneš." Nastavil ruku. 

   Váhala. Vystrúhala bolestnú grimasu. Pošúchala si spánky. ,,Panebože, ako mi hučí v hlave." 

Prinútil sa k úsmevu. ,,Tak čo? Zaprieš sa o mňa?" 

Bezradne pokrčila ramenami. ,,Asi budem musieť. Točí sa mi hlava a vidím dvojmo." 

,,Nechce sa ti vracať?" 

,,Zatiaľ nie, len hlavu mi ide roztrhnúť." Dotkla sa jeho ruky, poriadne sa do nej oprela. 

  Carlo ju pritlačil na seba, aby získala stabilitu. 

,,Cítim sa trápne, ale potrebovala by som ísť von. Vieš prečo?" 

Prikývol. ,,Tadiaľto." Viedol ju k dverám. 

  Gabriela neisto kráčala na roztrasených nohách. ,,Takto to dopadne, keď to niekto preženie s alkoholom." Nadávala sama sebe. 

,,Ale prosím ťa, nebuď na seba prísna. Potrebovala si utopiť žiaľ vo víne. Občas sa to každému stane."  

Znehybnel a udivene sa na ňu pozrel. ,,Vôbec sa o mňa neopieraš. Bez mojej pomoci sa von nedostaneš." 

,,Prepáč," zašepkala. Keď vyšli pred dvere, oprela sa o neho trocha silnejšie. 

,,Carlo..." 

,,Áno?" 

,,Keby si len vedel, ako sa cítim trápne. Nie som zvyknutá, aby sa niekto o mňa staral." 

,,To vidím." Posunul ju dopredu a zahol za drevenicu. ,,Vrátim sa o kúsok ďalej, keď budeš... hotová, zavolaj na mňa." 

,,Sí." 

   Po chvíli na neho zavolala a zdárne sa vrátili do domčeka. Pomohol jej do postele. 

,,Mala by si sa dobre vyspať." 

,,Veď nie som chorá, len som to prehnala s vínom. O dve hodiny mi bude lepšie." 

,,Verím." 

Prikryl ju a o pár minút počul, ako pravidelne odfukuje. Aj on sa vedľa nej uložil a zaspal. 

 

                                                             x                           x 

 

     Zobudil sa. Cítil, ako sa k nemu niekto silno pritláča. Otvoril oči a rýchlo sa snažil spomenuť, kto to môže byť. Obrátil hlavu a v šere miestnosti zbadal Gabrielu, ktorá sa na neho tlačila celou váhou tela. 

  Mierne ňou potriasol. Niečo zahundrala. Pohladil ju po vasoch. Trocha sa odtiahla a vykríkla. 

,,Psst..." tíšil ju. Vystrel ruku a hladil ju po vlasoch, aby sa upokojila. Počul, že niečo hundre, ale spí. 

    On už spať nemohol a premýšľal o tejto krehkej žene, ktorá mu ležala v náručí. 

    Spoznala, čo je zrada, ako chutí bolesť a poníženie. Uvedomil si, že to, čo sa jej stalo, nedokáže vrátiť späť. Dokonca aj teraz, po rokoch, ktoré od vtedy uplynuli, Carlo videl, keď mu rozprávala svoj príbeh, že ešte stále v nej víria emócie. 

 

                                                                  X                              X 

 

                                                                           73. kapitola 

 

     Svitalo. Cez okené žaluzie sa predieralo rané svetlo. Odhadol, že môže byť okolo šesť hodín. Gabriela ešte stále spala. Bez pohnutia ležala na jeho ruke. Obzeral si jej tvár. Bola dokonalá. Žiadne škvrny, ktoré by ju špatili. V spánku vyzerala pokojne. 

   Odrazu otvorila oči a pozrela na neho. No ostala ležať bez pohnutia, iba ho pozorovala, ako on ju. 

,,Už je ti lepšie?" 

Prikývla. ,,Mal si pravdu. Spánok mi pomohol. Nie som zvyknutá piť. Preto, keď o niečo viac vypijem, skončím s poriadnou opičkou." Málinko sa vystrela. ,,A teraz sa za to hanbím." 

,,Nemusíš. Už dávno som na to zabudol." 

,,Carlo, si naozaj taký milý a chápavý, alebo sa len taký robíš?" 

,,Gabriela, viem, že máš za sebou zlú skúsenosť, ale prosím ťa, ber ma takého aký som. Žiadnu pretvárku v tom nehľadaj." Vyzeral, ako keby sa ho jej slová dotkli. 

,,Prepáč. Asi som z toho všetkého šialená. Hľadám ihlu v kope sena, hoci tá ihla tam nie je." Zakryla si dlaňou oči. 

,,Mala by si vedieť, že klamstvo nie je súčasťou mojej povahy. Od začiatku som ti všetko povedal na rovinu." 

,,Ja viem," precedila pomedzi zuby. ,,Nechcel by si sa so mnou milovať?" Položila mu tú otázku prirodzene, ako keby sa ho opýtala, či už je ráno. 

Nadvihl obočie. ,,Neviem, či som správne rozumel." 

,,Dobre si počul. Chcem skúsiť, ako sa vedia milovať Taliani." 

Zasmial sa. ,,Si si celkom istá, že z teba nehovorí včerajšie víno?" 

Oprela sa na lakti. ,,Vážený principe, som si naprosto istá, že to chcem. Žiada sa mi vidieť vás, nahého a dotýkať sa vašej pokožky. Rozumeli ste môjmu prekladu?" 

   Zaskočený na ňu hľadel. Potmehúdsky sa usmial. ,,Prečo nie, ak si to želáte, principessa." 

,,Proste by som sa chcela milovať so svojim manželom. Dopraj mi tento rozmar," zasmiala sa. ,,Chcela by som skúsiť Taliana. Som zvedavá, či ste v posteli naozaj dobrí ako sa o vás hovorí." 

   Uvedomil si, že Gabriela koná impulzívne iba zriedkavo. Istotne má nejaký dôvod, pre ktorý to chce urobiť práve v tejto drevenici. Zrejme to nejako súviselo s mučivými spomienkami, ktoré ju všade prenasledovali. 

   Ľahla si polovicou tela na jeho hrudník. Pozerala mu priamo do očí. ,,Máš niečo proti tomu?" 

Pomaly pokrútil hlavou. ,,Nie," zašepkal. ,,Nemám proti tomu nič." Cítil, že je v nej obrovské napätie, ktoré sa začalo prenášať aj na neho. Chvíľu premýšľal, ako by ho prelomil. Jemne, rukou preniesol váhu jej tela, ktoré si o neho opierala, na posteľ. Vstal. Postavil sa tak, aby na neho dobre videla. Pozvoľna sa začal vyzliekať a o chvíľu stál pred ňou celkom nahý. 

  Gabriela ho bez slova sledovala. Vychutnávala si pevné, dobre vypracované telo. 

,,Toto si si želala?" 

,,Áno," povedala bez váhania. 

 

                                                                     X                            X 

 

                                                                  74. kapitola 

 

       Pomaly po ňom prechádzala očami a pozorovala ho. Odhliadnuc od pohnútok, ktoré ju k tomu viedli, Carlo videl, že po ňom túži. 

    Samozrejme, že aj Gabriela zbadala, že je Carlo vzrušený. Jeho vztýčená mužnosť, nozdry, ktoré sa mu chveli a líca sfarbené rumencom boli toho dôkazom. 

   Jasne videla, že po nej túži a toto vedomie vyvolalo vzrušujúcu ozvenu aj v jej tele. 

   Bez slova vstala a vyzliekla sa. A ostala pred ním stáť. 

   Carlo neváhal, ani sekundu a začal sa jej dotýkať, zatiaľ len pohľadom. Ale aj to stačilo, aby sa v ňom rozochvel chtíč a zažali sa iskričky túžby. 

   Pohotovo schmatol prikrývku z postele a držal ju v dlani. Druhou rukou chytil Gabrielu a ťahal ju k ohnisku. Hodil na zem prikrývku. 

,,Ľahni si," povedal stroho a priložil poriadnu hromadu polien na oheň, aby sa rozhorel plameň a ohrial ich nahé telá. 

   Poslúchla ho, bez jedinej námietky. 

   Zozadu sa pritlačil k jej chrbtu a rukami ju uchopil za prsia. 

   Sprudka sa nadýchla. Na zadočku pocítila tlak jeho vzrušenej mužnosti. Sklonila hlavu a pozorovala jeho hnedé ruky na svojej bielej pokožke. Jeho dlane ju kĺzavým pohybom dráždili. Zatvorila oči a vychutnávala si nádherný pocit z milostnej predohry. Vzápätí sa pomalým pohybom jeho dlane presunuli nižšie, až zastali na jej bokoch. Naklonil ju dopredu, tým ju naviedol, aby sa zaprela o podlahu. 

,,Áno, takto som to chcel," prechádzal po jemnej, vláčnej pokožke. Každý pohyb vystriedal bozk. 

   Gabriela vzdychala, zatvárala a otvárala oči. Fučala. Rozum jej prestal uvažovať. Teraz nebola Gabriela Danová, rozvážna, racionálne uvažujúca tlmočníčka, ale žena, samica, túžiaca po párení so svojim vyvoleným samcom. Funela, ako zviera prežívajúce akt naplnenia. 

,,Teraz ešte roztiahni nohy..." 

Urobila, ako prikázal. 

Vnikol do nej jediným rýchlym pohybom. Vykríkla, nebola pripravená na taký dravý vpád. 

Znehybnel. ,,Bolí ťa to?" 

,,Nie." Zavrela oči a usilovala sa dýchať rovnomerne. ,,Iba je to také... zvláštne." V tele cítila jeho horúcu tvrdosť, pod dlaňami zasa studenú podlahu. Bolo to v skutku zvláštne a nad mieru vzrušujúce. 

  Rytmicky sa v nej začal pohybovať. Vnikal do nej pomaly a hlboko, umožňujúc jej vychutnávať každý milimeter jeho tela. Prstami skĺzol nižšie a nahmatal citlivý bod na mieste jej ženskosti. Potom ho ukazovákom začal jemne stláčať. Na krku a pri uchu cítila jeho horúci dych. 

Pocity, ktoré v nej vyvolával, boli priam neopísateľné. Na chrbte cítila nárazy jeho hrude. Vrážal do jej tela čoraz rýchlejšie a prudšie. Nežne hrýzol lalôčok jej ucha. 

,,Páči sa ti to však? Nie si sklamaná? Asi nie, keď tak nádherne kolíšeš bokmi, prijímaš ma, berieš si ma..." 

   Neodpovedala. Nevládala zo seba dostať ani slovíčko. Jeho prst ju naďalej dráždil krúživým pohybom.  

 

                                                                     X                          X 

                                                                     75. kapitola 

 

    Vzápätí sa nad ňou naklonil a do dlaní vzal jej prsia. Láskal ich, stískal a dráždil, zároveň hlboko vnikal do jej tela. ,,Dám ti pocítiť raj, ale iba, keď povieš," skoro z nej vykĺzol, aby sa vzápätí znova ponoril do jej vlhkého tepla, ,,... že som najlepší." 

   Jaho pohyby boli silné, nárazové a drsné, akoby ním zmietala horúčka a dravosť orla. 

,,Tak už mi to povedz, dočerta!" Stával sa z neho drsňák.

,,Ako... ti to mám... povedať, keď cítim toľko slasti, že nevládzem hovoriť?" 

   Na okamih v nej znehybnel. ,,Madonna Mia! Mal som vedieť, že... keď sa ťa raz dotknem, už nedokážem s tým prestať." 

  Jediným pohybom ju prevalil na prikrývku, ostala ležať na chrbte. 

Teraz konečne videla jeho tvár, zračila sa v nej túžba, vzrušenie a snáď aj... smútok?

Keď sa do nej opäť ponáral prudkými, nedočkavými nárazmi, zaliala ju mohutná, horúca vlna. Skríkla a zaborila nechty do jeho chrbta. 

Keď ich telami zmietali posledné kŕče slastného uvoľnenia, privinul ju pevne k sebe. 

                                                          x                                  x 

 

    Gabriela ležala na boku obrátená ku Carlovi chrbtom. Mala otvorené oči a premýšľala. Carlo bol pritlačený k nej. Nikto z nich nerozprával, zamestnávala ich vlastná myseľ. Do miestnosti presvitalo rané slnko. Na ohnisku dohorievali posledné zbytky polien. 

   Carlo jej prechádzal vankúšikmi prstov po pokožke. 

Príjemne ju to šteklilo. 

,,Mali by sme sa pomaly vydať na cestu späť, do hlavného domu. Matka bude určite umierať od strachu," povedal Carlo a ďalej ju dráždil. 

,,Dobre, oblečme sa a poďme." Začala pomaly, neohrabane vstávať. Carlo ju nasledoval. Upratala prikrývky a vankúše do komory. On rozhrabal a uhasil ohnisko. Chvíľu počkali, kým úplne vyhaslo. Zatiaľ sa obliekli a zabalili veci. 

  Už boli na odchode, keď sa jej Carlo opýtal: ,,Prečo?" 

   Pozrela na neho prekvapene, mierne zatriasla hlavou a nechápavo rozhodila rukami. 

,,Prečo si to navrhla a pristala na také drsné zaobchádzanie?" 

,,Sama neviem," odvetila a zahanbene odvrátila zrak. ,,Zdalo sa mi to správne. Veď sme manželia, ktorí sa nemôžu rozviesť. Rozdeliť nás môže len smrť. Tak prečo... by sme to nemali skúsiť? Čaká nás mnoho spoločných rokov, ktoré si môžme spríjemniť." 

   Carlo ju chytil za bradu a otočil jej hlavu tak, aby mu pozerala do očí. ,,A to bol jediný dôvod pre ktorý si sa chcela so mnou milovať?" 

,,Veľa sa vypytuješ," mykla plecom. ,,Mali by sme sa ponáhľať. Kone budú určite nepokojné, nechali sme ich tam priviazané celú noc." 

,,Sú zvyknuté. Ja čakám na odpoveď." 

,,Bože, aký si neoblomný. Pretože si bol na mňa dobrý, vypočul si ma, zastal pred otcom. A za dobro sa odpláca dobrom." 

  Na jeho tvári sa zjavil ostražitý výraz. ,,Ty si sa mi chcela takto poďakovať?" 

,,Preboha nie! Prekrútil si moje slová a ja ti to teraz neviem jasne vysvetliť. Nechaj tomu chvíľu čas. Ten nám odpovie na mnohé otázky a možno aj na tie, ktoré sme nevyslovili." 

,,Ako si želáš... veď uvidíme, čo z toho vzíde." Už sa viac nevypytoval. Snažili sa, čo najrýchlejšie prísť ku koňom na ktoré skoro zabudli. A potom mlčky cválali až k hlavnému domu. Kone odovzdali stajníkovi, aby sa o ne postaral.

 

                                                            X                                   X 

 

                                                                         76. kapitola 

 

             Gabriela vbehla do domu ako prvá a hneď zamierila ku schodom. Nutne sa potrebovala umyť a prezliesť do čistého. Stála už skoro na štvrtom schode, keď počula, ako na ňu volá Carlo. 

,,Keď si odpočinieš, prídem za tebou. Je nutné, aby sme sa vážne porozprávali." 

Obrátila sa. ,,O čom sa chceš rozprávať? Veď sme sa jasne na niečom dohodli." 

Neodpovedal. Kývol rukou, prešiel cez halu a stratil sa jej z dohľadu. 

    Gabriela pokrútila hlavou, cmukla jazykom a pokračovala do svojej izby. 

 

                                                       x                                             x 

 

O tri hodiny neskôr, keď Carlo zaklopal na jej dvere, ostala ticho sedieť, bez pohnutia. Chcela, aby si myslel, že spí a odišiel. Vedela, že je to zbabelé, ale nemala ani najmenšiu chuť s ním rozoberať ich budúcnosť. Vedela, že Carlo cíti povinnosť vytvoriť s ňou spoločný domov. Ich milovanie bral, ako záväzok a zodpovednosť postarať sa o ňu. Lenže ona ešte nebola pripravená viesť také zaväzujúce reči. 

    Chvíľu čakala, kým si bola celkom istá, že odišiel. Až potom vstala z kresla a začala sa chystať na obed. 

   Keď schádzala dole, okamžite zaznamenala manželovu prítomnosť pri poslednom schode. Bol upravený, prezlečený, plný energie. Vôbec na ňom nepozorovala únavu a nevyspatosť. Samozrejme, že čakal na ňu. Trocha sa zarazila, snažila sa rýchlo premýšľať, čo mu odpovie na otázky, ktoré očakávala. 

   Keď prišla k nemu celkom blízko zistila, že sa mýlila. Ani v najmenšom nebol odpočinutý. Pozrela mu do očí a preskúmala obličaj. Hneď si všimla v jeho tvári obrovskú únavu a ustaraný výraz. Na oboch stranách úst mal hlboké vrásky a pod očami tmavé kruhy. Keď ho videla z diaľky nepoznala, čo sa odohráva v jeho tvári prekrývalo to elegantné oblečenie a upravený zjav. 

  Pocítila priam bolestné nutkanie pohladiť ho, objať a utešiť.  

,,Klopal som na dvere tvojej izby. Neozvala si sa." 

,,Zaspala som. Aj ty by si si mal ľahnúť a odpočinúť. Vyzeráš hrozne." 

,,Ďakujem za kompliment." 

,,Bože prepáč. Nemyslela som to doslovne. Len som chcela povedať..." 

,,Nechaj to tak. Musíme sa porozprávať o dôležitých veciach," prerušil ju mávnutím ruky. 

,,Nepočká ten rozhovor na neskôr? Nemám náladu rozoberať, čo všetko musíme v budúcnosti urobiť."

,,Rozumiem ti, ale je to dosť dôležité." 

,,Som hladná, poďme sa najesť a potom sa uvidí." 

    Carlo vzdychol, ale už ju viac netrápil. Ponúkol jej rameno a odviedol do jedálne. Keď ich majordóm zbadal, okamžite vydal príkaz, aby začali nosiť na stôl. 

 

                                                                 X                           X 

 

                                                                       77. kapitola 

 

     Nasledujúce dni sa vyhýbala Carlovi a jeho otcovi. Obávala sa, že by znova začali rozprávať o tituloch, zodpovednosti, peniazoch a majetku. Vedela, že v najbližšej dobe bude musieť takýto rozhovor opäť absolvovať, ale nateraz si chcela užívať krásu Lasara, ktoré jej stále dokazovalo, čo už vedela, že sa tam zastavil čas. Z každého kúta na ňu kričala a dýchala minulosť predkou tohto čarovného miesta. 

   Keď sa chcela stratiť Carlovi a jeho rodine vybrala sa medzi kvety. Skryla sa v labyrinte chodieb medzi jednotlivými záhonmi. Obdivovala rôznorodosť farieb a vôní. Poznala už mnoho zberačov, ktorí ju ochotne zasväcovali do tajomsta pestovania a zberu jednotlivých druhov kvetov a nie len ich, ale aj ostatných plodín, ktoré sa v Lasare pestovali. 

   Pripadala si tu ako v malom raji. V úplne inom svete, aký doteraz poznala. 

   Niekedy sa jej doslova krútila hlava zo všetkých vôní, ktoré cítila na každom kroku. 

   Vôbec nemyslela na rušný Rím, na prácu v módnom salóne Bernardi, ani na šéfku madam Francescu. Všetko sa jej zdalo vzdialené a zahalené pomyselnou bielou plachtou. Nevidela to, ani sa o to nesnažila. 

   Chcela cítiť, len voľnosť, krásnu prírodu a vietor vo vlasoch. Lenže si bola vedomá toho, že medové dni v Lasare skončia. Príde nedeľa a oni sa vrátia do Ríma. 

  Počítala, každý deň, ktorý prešiel a ľutovala, že už je preč. 

   Carlo sa stále snažil nadviazať rozhovor, ale vždy sa na niečo vyhovorila a zmizla z jeho dosahu. 

   Donato del Mora sa o to, ani neusiloval, lebo pochopil, že jeho novú nevestu zaujíma niečo iné ako majetkové pomery. 

 

                                                                     x                           x 

 

      Nakoniec si medové dni predĺžili z plánového týždňa na dva. 

  Gabriele sa z Lasara veľmi ťažko odchádzalo. Sedela v aute vedľa Carla a cez okno zaujato pozorovala obrovské lány kvetov, vínnej révy, sady olivovníkov, pomarančovníkov. A len horko-ťažko sa dokázala premôcť, aby nevyskočila z vozidla a nevrátila sa naspäť. 

   Keď opustili územie Lasara pocítila obrovský smútok, hoci dúfala, že sa tam čoskoro vrátia. 

   Carlo mlčal, no pri tom ju stále pozoroval. A rozumel tomu, čo prežívala, lebo aj jemu sa to stávalo. Nechal ju, aby sa s tým sama vysporiadala. 

   Po príchode do Ríma ju bez zbytočného vypytovania a otázok zaviedol do hotela, kde bývala. Momentálne ju nechcel rozrušovať ešte viac ako bola. 

    Vedel, že si musí počkať na ten správny okamih a využiť príležitosť, keď jej rozpoloženie nebude nabité emóciami. 

 

                                                            X                              X 

 

                                                                             78. kapitola 

 

    ,,Pre ktorú z variant si sa rozhodla?" Opýtal sa Carlo manželky pri večeri. 

  Tá, len vzdychla a prosebne na neho pozrela. ,,Zatiaľ neviem." 

,,Gabriela, veď sme manželia vyše mesiaca a ty si sa za ten čas nedokázala rozhodnúť, kde budeme bývať?" 

,,Je to zložité. Som v Taliansku už štyri mesiace a za dva by som sa mala vrátiť na Slovensko," rozhodila rukami. ,,Ešte som sa nerozhodla, či tu ostanem. U nás doma mám rodinu, rodičov, priateľku. Narodila som sa tam, žila do dvadsaťpäť rokou. A tu... som krátko. Každý ma považuje za cudzinku. Neviem, či som pripravená žiť tu." 

,,Chápem, ale som tu ja a Mateo. Ten ťa doslova zbožňuje. Mysli pri svojom rozhodovaní aj na neho. Čo to urobí s jeho detskou dušou, keď sa vytratíš z jeho sveta. A čo ja? Myslela si aj na mňa? Netajím sa tým, že som si ťa obľúbil. Dokonca priznávam, že ťa mám rád. Necháš ma tu a vrátiš sa k predošlému spôsobu žitia? Ostaneš stále o ňom snívať a umárať sa predstavou čo bolo a čo mohlo byť?" 

,,To určite nie. Už som ho dávno zaradila medzi minulosť. Zatiaľ ešte neviem, čo chcem robiť po návrate. Premýšľala som, že si zariadim prekladateľskú agentúru. Tlmočníkov z taliančiny u nás nie je veľa. Ale má to zase svoje za a proti. Vybudovať kvalitnú agentúru stojí dosť úsilia aj peňazí. Viem, o čom hovorím. Až o pár rokou začne prinášať zisk." 

,,Ja by som navrhoval toto: Kúpme si dom na okraji Ríma. Skúsme spolu žiť, budovať si domácnosť. Agentúru si môžeš založiť aj tu. Pomôžem ti. Nie len finančne, ale aj radami a vybavovaním potrebných dokumentov po úradoch. A na Slovensko môžeš zaletieť hoci kedy. Sadneš do lietadla a za hodinu si na letisku v Bratislave. Tvoja priateľka k nám môže prísť na celé leto. V Lasare a pri mori sa im bude páčiť. Spomínala si, že má dvoch chlapcov a ja mám tušenie, že Mateo ich bude chcieť učiť zbierať kvety." 

,,Carlo," pohladila ho cez stôl po ruke, ,,si dobrý človek a mám ťa tiež rada, vážim si ťa a viem, že čo hovoríš, myslíš úprimne. Lenže..." 

,,Aké lenže? Čo ťa ešte drží na Slovensku o čom si mi nepovedala?" 

,,Nič! Naozaj..." 

,,Tak potom, nevidím žiadny problém, aby si neostala v Ríme." 

,,A čo rodičia? Sú už starí. Na nich si zabudol?" 

,,Ani to nie je problém. Ak budú chcieť, môžu sa presťahovať aj oni. Kúpim im menší dom na dedine blízko Ríma a zabezpečím opatrovateľku." 

,,Panebože! Vy Taliani! Všetko je pre vás jednoduché! Nenávidím to vaše - nemá probléma." 

Carlo pokrútil hlavou. ,,Ja skutočne nikde problém nevidím." 

Gabriela vzdychla. ,,Ja neviem..." 

,,Čo nevieš? Ak nechceš dom, môžme ostať v mojom terajšom byte. Je priestraný a nachádza sa v centre. Veď ho poznáš a si v ňom celkom spokojná, alebo kúpim väčší?" Pozrel sa na ňu s otázkou v očiach. 

,,Ideš na mňa dosť rýchlo. My Slováci nie sme taký ohnivý národ ako vy Taliani." Začala destikulovať rukami. ,,Potrebujeme na rozmyslenie viac času, ak..." Nedopovedala, lebo k nim prišiel čašník a pýtal sa, či im má ešte niečo priniesť. 

Carlo pokrútil hlavou a kázal si vystaviť účet. 

,,Prosím, láska," obrátil sa znova na Gabrielu. ,,Premýšľaj o tom, čo som ti povedal. Veľmi mi záleží, aby sme boli spolu. Jedno manželstvo mi nevyšlo, ale tomuto dajme spoločne šancu." 

    Gabriela sledovala jeho prosebný pohľad a verila mu, že chce s ňou vytvoriť domov a rodinu. Sama nevedela prečo, ale tiež zdieľala jeho snahu o zachovanie ich rodiaceho sa vzťahu. 

 

                                                                 X                      X 

 

                                                                      79. kapitola 

 

    O mesiac neskôr.

 

         Gabriela sedela za písacím stolom vo svojej pracovni v agentúre Bernardi. Pozerala na obrazovku počítača. Snažila sa pracovať. Ale ako sa zdalo, jej snaha vychádzala v nivoč. Nedokázala sa sústrediť na preklad, ktorý videla na monitore. 

  Mala najvyšší čas rozhodnúť sa, čo ďalej. Vráti sa na Slovensko, alebo ostane v Ríme? Posledný mesiac sa skoro stále zdržiavala v Carlovom byte. A zatiaľ im spolužitie spôsobovalo radosť z krásneho milovania, večere a príjemné rozhovory. 

    Doposiaľ sa nemohla na nič sťažovať, ale kto jej zaručí, že to bude stále také pekné? Lenže tieto záruky by nedostala, ani keby si zobrala Slováka. 

    Z celej duše nenávidela vážne rozhodovania, ktoré majú ovplyvniť jej život. 

  Odrazu počula, že jej zvoní telefón. Pozrela na displey. Svietilo tam meno - Silvia. To, že jej volala, bolo nezvyčajné. Vlastne sa to stalo prvý raz za päť mesiacov, čo bola v Ríme, že jej priateľka telefonovala do obeda. Vždy boli dohovorené na určitom čase a termíne. Bolo to jednoduchšie pre obidve. 

   V prvom momente, keď videla jej meno svietiť na obrazovke telefónu, zachvátila ju panika, ale potom sa upokojila a zasmiala podozreniu, ktoré ju napadlo. Povedala si: ,,Všade vidíš, len to zlé." 

   Zobrala do ruky telefón a radostným hlasom spustila: ,,Ahoj, Silvi. Čo nové?" Žiadna odpoveď, len hlasný plač. Napadlo ju, že jej prvý odhad sa potvrdil. 

Niečo sa stalo! 

,,Silvi, počuješ ma?" 

,,A... áno..." 

,,Zlatko, povedz, čo sa deje?" 

,,Richard..." a zase sa ozval srdcervúci plač. 

   Gabriela vedela, že to súvisí s manželom Silvie. Že by ju opustil a našiel si v Nemecku milenku? Uvažovala. Nie, nemožné! Veď žil, len pre rodinu. Skúšala sa od nej dozvedieť niečo bližšie. 

,,Drahá, čo je s Richardom?" 

,,Mal nehodu," nastala odmlka, bolo počuť hlasný nádych. ,,Spadol z lešenia. Je vo vážnom stave..." nasledovali vzdychy a poťahovanie nosom. ,,Majú ho zajtra previesť lietadlom na Slovensko. Gabi, bojím sa. Neviem, čo mám robiť. Ak, zom..." Znova sa ozval hurónsky plač. 

,,Sivi, počúvaj, kde sú chlapci?" 

,,U mojej mamy," povedala cez slzy. ,,Chcem ich od toho najhoršieho ochrániť." 

,,Dobre, nechaj ich tam. Priletím, okamžite prvým lietadlom. O všetko sa postarám. Ak je to aspoň trocha možné, upokoj sa. Lebo sa ti niečo stane od nervového vypätia. Silvi, prosím," chcela, aby jej hlas znel rozvážne, hoci to bolo dosť ťažké, ,,príliš sa nestresuj! Vieš, aký sú doktori, povedia aj to, čo nie je pravda a vždy nadsadia. Uvidíš, že to bude dobré," snažila sa priateľku upokojiť aj, keď sama s tým mala problém. Medzi tým, ako s ňou telefonovala, hľadala v zozname druhého aparátu číslo Carla. 

,,Zlatíčko, ja teraz vypnem prístroj, aby som si mohla zabezpečiť letenku, dobre?" Rozprávala sa s ňou ako s malým dieťaťom, ktoré potrebuje útechu. 

,,D... dobre," ozvalo sa len. A nastalo ticho. 

  Pre Gabrielu bolo strašné počuť priateľkin zúfalý, nešťastný, rezignujúci hlas, plný bôľu a utrpenia. Lebo ona bola vždy tá, z nich duševne silnejšia. 

   Po druhom zvonení sa ozval Carlo pokojným hlasom. ,,Áno, drahá...?" 

,,Teraz pred chvíľou mi volala priateľka zo Slovenska, Silvia, rozprávala som ti o nej," vychrlila na neho. 

,,Viem, a...?" 

,,Jej manžel mal nehodu v Nemecku. Spadol z lešenia. Je to vážne. Zajtra ho majú previesť na Slovensko. Idem si zohnať prvú letenku, ktorú zoženiem, musím byť pri nej, keď..." 

,,Gabriela, ja sa o to postarám," odrazu bolo počuť, že Carlo už nemal pokojný hlas. ,,Ty len povedz Francesce, čo sa stalo, zober si taxík, zbaľ si potrebné veci. O dve hodiny ťa vyzdvihnem v mojom byte. Ostatné je na mne."

,,Ale, Carlo..." protest Gabriely už nepočul, lebo vypol telefón. 

  Tá, len mlčky pozerala na tichý prístroj. Pokrútila hlavou, vstala, rýchlo nahádzala veci do kabelky, vypla počítač a bežala splniť príkazy manžela. 

 

                                                                          X                         X 

 

                                                                          80. kapitola 

 

     O necelé dve hodiny Carlo vbehol do bytu a prvé, čo povedal bolo: ,,Si pripravená?" 

,,Áno, čakám len na teba. Zohnal si mi letenku?" 

    Carlo bez odpovede bežal do spálne. Otvoril skriňu, vybral cestovnú tašku, nahádzal tam zopár kusov oblečenia a vbehol do kúpeľne pre hygienické potreby. 

   Gabriela ho pozorovala. ,,Čo robíš?" Opýtala sa začudovane. 

,,Balím sa. Idem s tebou. Snáď si si nemyslela, že ťa nechám odísť samú?" 

,,Ale veď..." Nenachádzala slová. ,,A letenky máš?" 

,,Nie," povedal krátko a bežal pre niečo do obývačky. Gabriela ho nasledovala. 

,,Ako to, že nie?" Bola nahnevaná. ,,Prečo musím z teba ťahať každé slovo?" 

,,Lebo nemám čas na vysvetľovanie." Schmatol tašku a Gabrielu. ,,Poď, ideme. Auto mám pred domom." 

,,My ideme autom?" Gabriela sa nevzdávala. 

,,Madonna Mia!" Zvolal a vytlačil ju z bytu, rýchlo zamkol a smeroval ju k výťahu. 

   V aute bola Gabriela ticho, nechcela ho rozptyľovať, lebo vedela, že musí kľučkovať pomedzi autá, vyhýbať sa dopravným zápcham. Stále niečo nezrozumiteľne hundral a nadával. Evidentne sa ponáhľal a každý ho zdržiaval. Snažil sa, čo najrýchlejšie, a pri tom opatrne prejsť cez rušné ulice Ríma. Čo ho naozaj stálo mnoho síl.

    Približovali sa k značke, ktorá upozorňovala, že budú onedlho na letisku. 

   Pozrela na neho vytreštenými očami. ,,Ale veď si povedal, že nemáš letenky. Tak prečo smerujeme na letisko?" 

,,Nemal som čas podrobne všetko vysvetľovať. Potrebovali sme sa, čo najskôr presunúť sem." 

,,Tak mi to povedz teraz," trvala na svojom. 

,,Dobre, lebo inak sa tvojich otázok asi nezbavím. Keď sme spolu dovolali, spojil som sa s otcom. Vysvetlil som mu vážnosť situácie a požiadal o pomoc. Nevedel som, či ma neodmietne, ale na moje prekvapenie, okamžite zavolal pilota svojho súkromného lietadla a dal mu inštrukcie. Ten pripravil lietadlo a vyžiadal povolenie. Nevedel som, ako dlho to bude trvať. Ale argumenty, ktoré otec predložil leteckej spoločnosti všetko posúrili. A my môžme odletieť. A to je hlavné, nie?" 

    Gabriela otvorila ústa, ale hlas z nich nevyšiel. Od úžasu a prekvapenia onemela. Pohladila ho po ruke, ktorú mal položenú na volante. ,,Carlo... ja neviem, čo mám povedať. To si skutočne pre mňa urobil? A tvoj otec... on má svoje lietadlo?" Zakryla si rukou ústa. Potláčala slzy dojatia. 

,,Možno sa to tak nezdá, ale naša rodina stojí pri každom jednom členovi. Otec má lietadlo, ktoré využíva, keď obchádza svoje majetky v cudzine, alebo, keď s matkou navštevujú príbuzných vo vzdialených častiach Talianska." Úkosom na ňu pozrel. ,,Možno to tak nevyzerá, ale rodičia si ťa obľúbili." 

,,Vážne?" 

Prikývol. 

,,Prekvapuje ma to. Lebo obidvaja majú zvláštne povahy. Nič nepovedia priamo, len pozerajú pohľadom, ktorý by dokázal vypáliť aj dieru do steny." 

   Zasmial sa tomu prirovnaniu. ,,To preto, lebo zo začiatku len málo komu veria. Musia najskôr zistiť, že ten človek si ich dôveru zaslúži." 

Potriasla hlavou. ,,Veď áno, každý z nás hľadá u tých najbližších pochopenie." 

,,Pozri, už sme tu." Autom vošiel priamo k lietadlu. Kde na nich čakal pilot a navigátor. Rýchlo vystúpili. Zobrali si cestovné tašky.

Gabriela sa obzrela. ,,Auto necháš tu?" 

,,Otcov šofér poň príde." 

,,Aha." 

,,Ponáhľajme sa...." 

 

                                                               X                                    X

                          

---