Zelené oči. Anotácia. Prvá kapitola. 2.- 3. - 4-5-6-7- 8- kapitola

Anotácia: ,,Zelené oči" je názov oslňujúceho šperku, ktorý je jedinečný a nenapodobiteľný. Traduje sa, že kto ho vlastní, získa nepredstaviteľné šťastie, bohatstvo a úspech. Zároveň majú - Zelené oči skrývať tajomstvo, ktoré doposiaľ nikto neodhalil. 

   Ochrancami tohto klenotu je po stáročia rod - Saerda. Lenže oni nie sú jediní, ktorí ho túžia vlastniť. Zelené či - smaragdový náhrdelník so zlatými platničkami, navzájom prepojenými, je snom nie len bohatých, ale aj rôznych podvodníkov a kupliarov, ktorí ho chcú, čo najviac využiť vo svoj prospech. 

   Tento unikát vyrobil v 13. storočí neznámy majster, ako darček pre svoju vyvolenú.

   Príbeh nie je len o Zelených očiach, ale hlavne o ľuďoch, ktorí sú s ním spojení. O ich osudoch, životoch popretkávaných nástrahami, čo na nich číhajú na ich ceste. 

    Samozrejme je tu aj láska, ktorá musí čeliť ľudskej zlobe. 

   Príbeh som rozdelila do dvoch častí. 

  Objavujú sa tu erotické  a násilné scény, nevhodné pre slabšie povahy. Upozorňujem na to, lebo to môže niekoho urážať, znervózňovať.

                                                       Prvá kapitola. 

 

   Jar - 1504 - Taliansko -Itália. 

 

Neznáma krčma v najhoršej štvrti vo Florencii. 

 

     ,,Stefano, neviem, či práve toto miesto je vhodné na uzatvorenie obchodu." 

,,Nestrachuj sa Renzo, radšej sa napi." 

  Dvaja muži: pán, jeho sluha a spoločník sedeli v ohavnej putike, kde bol smrad z výkalov, ktorý sa šíril z otvoreného dvora. V ovzduší sa rozliehala hlasná vrava, smiech a opilecké nadávky. 

   Zdalo sa, že si nikto nevšíma dvoch mužov sediacich v rohu miestnosti, ktorí sa snažili maskovať tváre tmavými plášťami. Lenže opak bol pravdou. Každý ich prítomnosť vnímal a sledoval. Pohyby, gestá, ktoré robili. 

,,Už mešká," rozčuľoval sa potichu Renzo, ktorý bol na rozdiel od svojho pána dosť nervózny. Pod plášťom mal schovanú dýku na ktorej držal ruku. Cítil nepríjemnosti a neveril nikomu. 

,,Len pokoj, Renzo, veď on sa ukáže. Peniaze majú veľkú moc. Dokážu prilákať každého." 

   Odrazu pri ich stole sa objavil muž. Pôsobil priateľsky a vrelo, lenže to bola len zásterka. Jeho vnútro bolo čierne ako samotné peklo. 

,,Dobrý večer, vnešení páni. Je mi veľkou cťou, že vás poznávam. Volám sa Gudio Onirpa." Opieral sa o stĺp a úslužne sa usmieval na dvoch mužov, ktorí ho pozorovali orlími očami. 

,,Krásna donna Júlia mi povedala, že by som vám mohol byť užitočný. Že vraj potrebujete, čo vám môžem ponúknuť." 

   Dával si veľký pozor, aby jeho tvár mala prívetivý a zdvorilý výraz napriek tomu, že ich pohľadom veľmi pozorne hodnotil. Usúdil, že ten starší je určite Renzo Dasaro. Jeho výrazné lícne kosti a hlboko vsadené oči zodpovedali tomu, čo mu o tomto mužovi rozprávala Júlia. Inštinkt ho neklamal. Priam cítil hrôzu, ktorú tento človek šíril. Zabijaka poznal na míle. Aj pod plášťom, ktorý na sebe mal videl, že je štíhly a vysoký. Pôsobil na neho oveľa pozitívnejšie, než jeho spoločník. 

   Onirpa zameral pohľad na druhého muža a pocítil nával nevôle. Ten sa mu zdal až priveľmi mužný, mohutný a na jeho vkus veľmi svalnatý. Ani jeho výška ho neuchvátila, lebo odhadol, že môže merať skoro dva metre bez pár centimetrov. Jeho mohutná stavba tela mala od elegancie ďaleko, nech už by si obliekol aj tie najdrahšie šaty. Výzorom sa podobal na barbarského bojovníka, ktorý svoje svaly a telo používa ako zbraň. A hoci bol pánom Mandry, malého opevneného mesta, Onirpa bol presvedčený, že v skutočnosti o všetkom rozhoduje Renzo Dasaro. 

,,Poďte k nám, pán Onirpa." Saerda uchopil čašu, ktorá stála pred ním, a skôr než ju zodvihol k perám, ukázal ňou na tretiu stoličku, ktorá bola prisunutá pri stole. ,,Sadnite si." 

   Tomu arogantnému bastardovi sa ani neuráčilo zodvihnúť zadok na privítanie, preblesklo Onirpovi mysľou. Jedná so mnou ako so sluhom. Nedal však na javo nespokojnosť, ba práve naopak, široko sa usmial a zamieril k ponúknutej stoličke. Stefano Saerda ho cekom určite pokladá za bezvýznamného človeka, niktoša, s ktorým môže podľa ľubovôle nakladať. Bože! Ako veľmi ho urazilo takéto zaobchádzanie. Nahromadila sa v ňom zlosť s tým, že raz mu všetko vráti aj s úrokmi. Pevne veril, že počas ich obchodného jednania Saerda zmení na neho názor. 

 

                                                X                                 X 

 

                                                        Druhá kapitola 

 

    Renzo Dasaro zobral čašu a nalial mu víno do pohára. 

,,Prosím, ponúknite sa," pritom uprel na Onirpu prívetivý pohľad. 

  Výborný ťah. Onirpov obdiv k Dasarovi stúpol ešte viac. Teraz sa musel rozhodnúť, ktorého osloví ako prvého. Dasara, alebo Saerdu? Bol v pokušení osloviť Dasara ako šedú eminenciu, muža v tieni svojho pána, ale napokon sa predsa len obrátil na Saerdu. Nechcel vyprovokovať skrytú nevraživosť k nemu hneď na začiatku ich jednania. Išlo mu o uzavretie úspešného obchodu a to bolo prvoradé. Osobné pocity museli ustúpiť do úzadia. 

,,Vždy mám nesmiernu radosť, keď môžem poskytnúť nejakú majú službičku priateľom donny Júlie. V čom by som vám mohol byť užitočný, vznešený pane?" 

,,Potrebujem zlodeja, zlodejov. Nad mieru šikovného zlodeja," vyhlásil pokojne Saerda. Pohodlne sa oprel, rozhalil plášť a prižmurenými očami pozoroval reakciu muža, ktroý sedel oproti neho. 

   Onirpa opätoval pohľad, pritom sa neprestával milo usmievať. Zdalo sa, že ho táto nezvyčajná požiadavka vôbec nezaskočila. 

,,Šľachetný pane, bude mi potešením ponúknuť vám služby toho najlepšieho z najlepších. Poznám zlodeja, ktorý nemá konkurenciu v celej Florencii. Mám jednu otázku, mal by to byť len zlodej, alebo by mal dokázať zvládnuť aj niečo iné? Myslím tým, či by vás nemal aj niekoho zbaviť? Poznám zopár takých, ktorí sú v tomto obore dosť šikovní... hoci žiaden z nich sa nevyrovná pánovi Dasarovi." 

   Stefano chvíľu zarazene mlčal, ten zloduch ho svojou priamočiarou rečou trocha zaskočil. No nedal to na sebe poznať a pokojne sa ho opýtal: ,,Vy ste vari niečo v tom zmysle o Dasarovi počuli?" 

,,Akoby nie?" Onirpa sa naklonil do ľava, mimovoľne položil dlaň na rukoveď dýky, ktorú mal Dasaro ukrytú pod plášťom. ,,Veď Renzo Dasaro všetkých udivuje svojimi činmi. Akoby som nemal o ňom počuť?" 

,,Máte pravdu." Saerda sa s pobaveným výrazom pozrel na Dasara, ktorý uprene hľadel na Onirpu. 

,,Počul si to Renzo? Si legenda." 

    Dasaro mierne kývol hlavou. 

,,Ja som len zložil hold mužovi, ktorý je jednotka vo svojom obore," ozval sa rýchlo Gudio Onirpa. ,,Bolo zrejme odo mňa hlúpe pýtať sa, či nepotrebujete aj niekoho, kto je odhodlaný na všetko, keď máte k dispozícii znamenitého pána Dasara. Prečo by ste mali hľadať niekoho iného..." 

,,Správne. Nepotrebujem vraha," prerušil ho ostro Stefano so zjavnou netrpezlivosťou v hlase. ,,Potrebujem majstra zlodeja, ktorý má ruky také rýchle a isté ako šíp vystrelený majstrom lukostrelcom, a zároveň ľahké ako dotyk motýľa." 

,,Vo Florencii žije veľa zlodejov," začal zamyslene Gudio, ,,ja osobne som vyučil niekoľkých." 

,,Presne to mi o vás aj povedali," zalichotil mu Stefano. ,,A nepochybujem, že ste vychovali aj niekoľko na slovo vzatých odborníkov v remesle." 

  Onirpa pokrčil ramenami. ,,Možno jedného, alebo dvoch. Remeslo vraha si vyžaduje odvahu. So zlodejmi je to iné. Je to o niečo ľahšie. Nie je síce také výnosné, ale..." Na chvíľu sa odmlčal. ,,Vážený pán, Saerda, na ako dlho budete potrebovať toho zlodeja?" 

  Stefano Saerda neodpovedal hneď. ,,Takže poznáte aj moje meno," ozval sa hrozivo stíšeným hlasom. ,,Ste dobre informovaný." 

  Onirpa cítil, že mu na čele vyrážajú kropaje potu. Pochopil svoj omyl. Doteraz bol presvedčený, že z tých dvoch je nebezpečný len Dasaro. 

   To však bola veľká chyba. Dopustil, aby ho opustila schopnosť odhadnúť toho muža, túto vlastnosť si vážil viac ako telesnú silu.  

                                                         X                      X  

 

                                                              3. kapitola 

 

    U Gudia Onirpu od začiatku vyvolával podvedome nevôľu ten silný, vitálny muž s mohutnou stavbou tela. V jeho jagavých čiernych očiach postrehol prenikavú inteligenciu, a zároveň cynizmus. A tiež si aj bytostne uvedomoval tvrdosť v tých jeho očiach. 

   Navlhčil si spodnú peru, snažil sa rýchlo zachrániť situáciu a obhájiť svoju jazykovú unáhlenosť. 

,,Pane, vaše meno je známe široko - ďaleko po celej Frolencii. Takého známeho kondotiéra, ako ste vy, pane, by nemalo prekvapiť, že ho pozná..." Onirpa na chvíľu zmĺkol, ale vzápätí pokračoval: ,,Netušil som, že ste do mesta prišli tajne. Ak si želáte, pomlčím, že som vás videl, a že vás vôbec poznám." 

,,A kto vám prezradil moje meno? Žiadal som predsa Júliu, aby nikomu o mne nepovedala, ani slovo." 

,,Vznešený pane, sám viete, aké sú ženy neopatrné. Keď ma donna Júlia zavolala, spomenula vaše meno, ale nič viac. Ctihodný pán Saerda, prisahám, hovorím pravdu. Vari by vám vznešená donna Júlia odporučila moje služby, keby nebola presvedčená o mojej spoľahlivosti?" 

   V tom momente sa ujal slova Dasaro. Dal si záležať na tom, aby jeho hlas znel nízko a chrapľavo. ,,Môžeš si byť istý, že ťa určite zradí, ak mu niekto ponúkne väčší obnos peňazí. Mám sa o neho postarať?" Renzo vyslovil túto vetu úplne pokojne, akoby sa pýtal, či mu môže naliať víno. 

  Onirpa bral jeho slová úplne vážne. Naklonil sa dopredu. Rukou natiahol dýku pod kabátom, odhodlaný brániť sa. 

,,Netreba," odpovedal mu Saerda. ,,Nevie toho veľa, aby mi mohol uškodiť. Nemám čas hľadať ďalšieho prostredníka." 

,,Múdro ste sa rozhodli, sinore Saerda." Onirpa povolil stisk ruky na dýke. ,,Prejdime radšej priamo k veci, čo odo mňa žiadate." 

,,Uvažoval som, aký by mal byť ten zlodej, ktorého mi ponúknete. Chcem, aby mi bol oddaný." 

,,Ako to myslíte?" Zvolal prekvapený Onirpa. 

,,Ten človek mi musí byť oddaný telom i dušou. Neželám si, aby vám donášal, a potom vy by ste tie informácie mohli predať za slušný obnos." Saerda sa usmial.,,Samozrejme, keď dokončí prácu pre mňa, mohol by som ho dať zabiť... ale nepovažujem to vhodné, za to, čo pre mňa urobí. Nemám vo zvyku takéto podrazy." 

,,Chápem." Onirpa sa neisto pozrel na Dasara. Povrávalo sa, že Saerda prijal Dasara do služby, keď mal sedemnásť rokov. Odvtedy prešlo už pekných pár rokov. Čudoval sa ako sa mu podarilo tak dlho pri sebe udržať toho zabijaka. Nebodaj mu bol aj Dasaro oddaný tak, ako to teraz očakáva od toho zlodeja? Onirpa musel o tom dobre premýšľať. 

,,Nájsť takého človeka nebude jednoduché. Musím zvážiť všetky okolnosti..." 

,,Ale veď vy už dobre viete, koho mi doporučíte." Saerda odopol z opasku mešec a hodil ho na stôl. 

,,Obidvaja predsa poznáme spôsoby, ako si získať ľudí. Tak ich použite." 

  Onirpa otvoril mešec. Rýchlo prepočítal dukáty. ,,Celkom slušná kôpka." 

,,Kráľovská odmena za zlodejíčka, ale zároveň veľmi malá za dušu človeka," poznamenal zamyslene Saerda. 

                                                       X                          X 

 

                                                           4. kapitola 

 

   Onirpa sa usmial. ,,Pane, čoskoro sa presvedčíte, či som dobre zvládol vašu požiadavku." Zmĺkol. ,,Môžem si nechať tie peniaze?" Spýtal sa, no automaticky si mešec strkal za opasok. 

,,Onirpa, rozhodol som sa, že vám prejavím dôveru. Ale vecte, ak ma sklamete... môžte sa skryť pod zem, nič vás neochráni pred mojim hnevom. Nájdem si vás aj v pekle." Stefano Saerda sa na neho chladne pozrel. ,,Kedy mi pošlete toho človeka?" 

,,Ešte vám to teraz neviem presne povedať," kľučkoval, snažil sa získať čas. Vstal, narovnal si plášť a opatrne sa pohol k dverám. ,,Musím si to dôkladne premyslieť, zvážiť a vybrať presne toho pravého človeka pre vás..." 

,,Zajtra!" Prerušil ho Saerda. Nezvýšil tón hlasu, akým to povedal, ale v jeho pohľade bolo niečo zlovestné. 

,,A nech príde do tretej hodiny, nie skôr. Nerád čakám." 

  Onirpa postál, zarazene sa na neho pozrel. ,,Ale vznešený pane, to nejde tak rýchlo. Vaša požiadavka je neobvyklá. Dajte mi čas. Musím si to dôkladne zvážiť..." Odmlčal sa. Uvažoval. Ako len, mohlo napadnúť toho prekiateho Saerdu, že už niekoho vybral? ,,Máte pravdu zišla mi na um istá osoba, ale potom som tú myšlienku zavrhol, lebo neviem, či by spĺňala vaše požiadavky." 

,,Nechcem počuť nijaké ale! Priveď mi ju zajtra, ako som povedal." 

,,Možno... budem potrebovať viac dukátov." 

  Saerda sa prísne na neho pozrel. ,,Neznášam, ak si nejaký chytrák myslí, že zo mňa bude za nič, čo som ešte ani nevidel, žmýkať peniaze. Nezabudnite na to, dobre vám radím." 

   Onirpa sa sebavedome vrátil k stolu. Pozrel sa na obidvoch mužov z výšky a vyhlásil: ,,Nemám vo zvyku žobrať. Len si myslím, že za svoj prvotriedny tovar si zaslúžim viac." 

,,Ak dnes večer tomuto nenažrancovi zapichnem dýku medzi rebrá, zajtra v tomto hriešnom meste nájdeme bez problémov najmenej tucet Onirpov," ozval sa mierne zvýšeným hlasom Dasaro, ktorý mal toho naťahovania s týmto niktošom plné zuby. ,,Možno budú viac ústretoví ako tento. Čo povieš, Stefano?" 

   Onirpovi prebehli po chrbte zimomriavky, dobre vedel, že Dasaro je schopný také niečo vykonať bez mihnutia oka. Potreboval si zachovať autoritu a odstup, preto nedal na sebe poznať strach. No zároveň musel priznať rezignáciu, a preto prikývol. ,,Tak zajtra, vznešený pane. No, ak sa mi to nepodarí zajtra, tak pozajtra. Uvedomujem si, že nie som nenahraditeľný, ale vy, ctihodní páni, ste dosť nároční a ja som jeden z mála, ktorý vám môže vyhovieť. Preto ste ma aj oslovili ako prvého. Nemýlim sa, že páni?" 

                                                X                                   X 

 

                                                          5. kapitola 

 

     Stefano Saerda dlho mlčal. Potom sa oprel o operadlo stoličky, premeral si Onirpu, ako keby mu dával ešte jednu šancu. Urobil rukou netrpezlivé gesto a povedal: ,,Najskôr musím vyskúšať, či ten váš rýchloprstý darebák skutočne stojí za toľko dukátov. Chcem ho vidieť zajtra." 

,,Ale, pane..." Onirpa stíchol. Vedel, že odpor by bol aj tak marný. ,,Ako si ráčite želať, ctihodní páni. Pohnem nebom aj zemou, len aby som vám vyhovel." 

,,Zajtra o druhej na námestí s mešcom, v ktorom bude toľko dukátov, ako ste dostali pred chvíľou," vyhlásil Saerda. ,,Ak mi ho váš zlodej dokáže nepozorovane zobrať, je mešec váš. Ale keď nie..." Významne mávol rukou. ,,Je mi ľúto, potom vylovia vaše telo z rieky." Urobil gesto, ktorým ho láskavo prepustil. ,,Dobrú noc, Onirpa. Renzo, neodprevadíš domov toho pána?" 

,,To nie je potrebné. Bývam celkom blízko." Onirpa sa obrátil a zamieril k dverám. Krátko sa obrátil. ,,Želám vám dobrú noc, vznešení páni." 

Saerda sa posmešne usmial. ,,Renzo, predsa len, odprevaď pána. Teraz v noci nie je na uliciach bezpečne. A zvášť, keď má pri sebe plný mešec." 

   Onirpa si uvedomil, že Saerda sa na ňom zabáva. Opäť ho ponižoval. Nebol pre neho nikto, len pasák, ktorý ponúka zlodejov, prostitútky a vrahov. Aká potupa! Stupňovala sa v ňom zúrivosť. Bol už na prahu, keď sa otočil a neodpustil si poznámku smerom k nim: ,,Viem, že ma len skúšate, či mám strach z pána Dasara. Áno, mám z neho strach. Nepatrím k hrdinom, ktorí si nevážia život. Tam, kde som, ma nedostala odvaha, ale šikovnosť. Najdôležitejšie je mať tuto," poklopal si po ľavom spánku. ,,Zajtra vám to dokážem." 

  Onirpa zatvoril dvere. S úľavou si vydýchol, keď zistil, že ho Dasaro nesledoval. Narovnal si plášť, starostlivo si nasadil na hlavu baret a vykročil do chladnej noci. Bol neustále ostražitý, počúval každé šuchnutie. Neveril absolútne nikomu. Veď muž s jeho profesiou má mnoho nepriateľov a tiež konkurencia je veľká. 

  Tu odrazu z kočiara, ktorý stál pri chodníku na neho zamávala elegantná ženská ruka v rukavičke. 

,,Buona sera, Onirpa." 

    Samozrejme vedel komu patrí hlas aj tá ruka. 

Pristúpil bližšie. 

,,Tak ako? Všetko v poriadku?" 

   V kočiari sa ukrývala donna Júlia Marzo. Na tvári jej žiaril úsmev. 

   Onirpa nadvihol plášť tak, aby zbadala mešec. 

Vystrela k nemu ruku. ,,S tebou je naozaj radosť pracovať." 

,,Zajtra sa vyrovnáme," odvrkol a pokúsil sa obísť kočiar. 

,,Nie! Teraz hneď." Zastavila ho. ,,Mám povedať Saerdovi, že nemáš v úmysle splniť, čo si sľúbil? Veľmi pochybujem, že by si došiel domov živý. Do toho domu, ktorý si postavil za peniaze, ktoré si zarobil na neviestkách a zlodejíčkoch." 

    Malo ho napadnúť, že Júlia pošle do tej putiky svojho špeha, ktorý jej ešte za tepla všetko vyzvoní. Nebola len krásna, ale aj prefíkaná. Veď ako inak by sa jej podarilo dostať z područia Onirpu a otvoriť si vlastný okázalý nevestinec pre urodzených pánov. 

  Neochotne otvoril mešec a odrátal päť dukátov na jej nastavenú dlaň. ,,Daj si pozor! Lebo sa môže ľahko stať, že zase skončíš u mňa," vyhrážal sa tichým hlasom. ,,Vyzlečiem ťa donaha, postavím na ulicu a budem predávať tvoje pekné telo, každému chlapovi, ktorý pôjde okolo a bude mať dosť peňazí." 

   Mykla plecom. ,,Nepodarí sa ti zastrašiť ma. Ochraňuje ma dosť silných pánov." 

,,Aký? Takí, ako sú tí dvaja?" Ukázal na smer odkiaľ prichádzal. ,,Madonna Mia, nebodaj máš na neho zálusk? Daj si pozor! Neviestka nemôže nikoho ľúbiť." 

,,Lenže on po mne naozaj túži. Chodí tu už dva roky. A vždy si vyžaduje len moju spoločnosť." 

,,Ale veď to vôbec nie je podstatné. Ty hlúpa, on chce len tvoje telo." Pozrel sa na ňu ľahostajne. ,,Kladiem si však otázku prečo? Ty si predsa povestná vyberaným vkusom a ten tvoj favorit sa mi zdá vyslovene škaredý. Tak isto tu nemá žiadnu moc. Vládne len v tej svojej Mandre." 

,,Čo ty o tom môžeš vedieť? Koľko som ti už dodala mládenčekov a rôznych chlpcov pre tvoje zvrátené chúťky." 

    Vopchal si mešec späť za opasok. ,,Hovor si, čo chceš, trvám na svojom. Mám pre teba návrh. Dám ti ďalších päť dukátov, ak mi zistíš na čo Saerda potrebuje zlodeja." 

   Júlia sa zamyslela. Vidina peňazí bola lákavá. ,,Budem o tom uvažovať. Ale on nepatrí k mužom, ktorí prezrádzajú ženám svoje tajomstvá." 

,,Dokonca ani tebe nie? Dobre, tak ti dám sedem dukátov." 

    Nato obišiel kočiar a stratil sa v tme. 

   Bol to celkom vydarený večer, pomyslel si. Ak ten prešibaný Saerda pristúpil tak rýchlo na jeho podmienky tak v tom bude niečo väčšie. Ale čo? To keby vedel. Mohol by z toho vyťažiť veľa peňazí a predať tie informácie niekomu, kto mu za ne dobre zaplatí. 

  Bol spokojný so svojimi úvahami. Zabočil za roh, no nemieril k svojmu domu, ale vykročil k Via Calimala, kde mal tlačiarensku dieľňu Giovani Ballan. 

 

                                                      X                                  X 

 

                                                             6. kapitola 

 

        ,,Príliš ľahko si sa vzdal, " poznamenal Renzo, keď kráčali po tmavej ulici k nevestincu donne Júlie Marzo, kde boli ubytovaní. 

,,Mal si mu dôraznejšie pohroziť a postrašiť ho, bol by lacnejší." 

   Stefano sa obzrel za seba. Pre istotu, či ich niekto nesleduje. ,,Ak mi ten darebák nájde takého zlodeja, akého potrebujem, nebudem ľutovať tých peňazí." 

   Renzo pokrčil plecami. ,,Ako myslíš..." 

,,Áno, myslím si to." Stefano pridal do kroku, chcel, čo najskôr spočinúť v teplej posteli donne Júlie. ,,Pozajtra odchádzame do Solomona." 

,,Ak Onirpov zlodej obstojí v skúške, ktorú si navrhol," neodpustil si poznámku jeho spoločník. 

,,Pevne dúfam, že obstojí. Ak nie, dovolím, aby si sa s tým darebákom pohral podľa chuti." 

  Na Renzových perách sa objavil úškrn. ,,To myslíš vážne?" 

   Stefano zastal a pozrel na spoločníka. ,,Nazdávaš sa, že mám nejaké zábrany, aby som toho pasáka zveril do tvojich rúk?" 

,,To nie. Len som si myslel, že ty sám vymeriaš trest a nenecháš to na mňa. Niekedy si myslím, že chceš spasiť moju dušu, lenže tá je už dávno zapredaná diablovi. Je čierna, ako samotné peklo. Keď som mal jedenásť rokov, prvý raz som zabil človeka. Na to, čo robí nájomný vrah, nemôže byť nikto hrdý." 

,,Aj ja som bojoval a zabíjal s oddielmi môjho otca. Mal som len trinásť a pozeral som sa ako vojaci vraždia, znásiľňujú a pália mestá." 

,,Lenže to bolo iné. Tým si získaval česť, slávu a uznanie. Ale vraha, toho si neváži nikto. Zomrie v zabudnutí na smetisku ako pes. Nič po ňom neostane. Ani deti, ani žena. Lebo, ktorá by si takého človeka zobrala." 

,,V oboch prípadoch ide o zabíjanie," namietol Stefano. 

,,Prečo si mi neprikázal, aby som zabil Onirpa?" 

,,Najskôr nech ukáže, či dokáže splniť moju požiadavku. Možno ti to prikážem urobiť zajtra." 

,,To neurobíš. Nie si toho schopný. To by si musel vyrásť v Onirpovom svete. Bohužiaľ, to je aj môj svet." 

,,Nesúhlasím. Teraz je tvojim svetom Mandra." 

,,To tvrdíš ty," odsekol Renzo. 

,,Zaslúžil si si to už pred trinástymi rokmi." 

,,Ja viem. Pomocou dýky. Ako vrah." 

,,Ale tým si mi zachránil život a pomstil smrť môjho otca," postavil sa mu na odpor Stefano. 

   Renzo Dasaro sa nahlas zasmial. ,,Stefano, myslím, že robíš chybu, keď odpúšťaš a staviaš sa na stranu samaritánov. Vo svete akom žijeme, kde sa môže človek ľahko stať boháčom, ale aj žobrákom za jednú noc, si nikto nezakladá na ušľachtilosti a jemnocite." 

,,Ušľachtilosť? Jemnocit? Renzo ty si sa zbláznil! Ja stojím pevne na zemi a vidím realitu všade okolo seba. Ja nesnívam, ako môj brat Marcus." 

,,Áno, tvoj brat je snílek, prehnane čestný. Lenže mne sa zdá, že trpíš podobnou chorobou, len v miernejšej forme. Ale áno, len si to priznaj. Možno so mnou nesúhasíš, ale je to tak. Stáva sa z teba citlivka." 

,,Dočerta, Renzo, kedy už konečne prestaneš obracať proti mne moje vlastné slová? Prečo nechceš priznať, že nie si až taký zlý človek ako to o sebe všade prehlasuješ." 

,,Pretože viem, kto som a čo je vo mne." 

  Stefano sa rozčúlene nadýchol a ešte silnejšie pridal do krku. Nechcelo sa mu počúvať tieto kajúcne slová Renza Dasara. Lebo vedel, že pod škrupinou vraha sa skrýva súcit a láska, nech si on sám hovorí, čo chce.

,,Nech ťa čert berie aj s tou tvojou čiernou dušou!" Povedal rozčúlene Stefano. 

,,Ale za jedno sa hanbiť nemusím." 

,,Za čo?" 

,,Že som priateľom Stefana Saerdu," vyhŕkol oddane. 

,,Mám dojem, že si zo mňa uťahuješ." 

  Renzo nadvihol obočie. ,,Samozrejme. Veď ako by som ja, človek bez duše, mohol vedieť, čo je priateľstvo." 

   Stefano ticho zahrešil. ,,Renzo, jedného dňa ťa..." Nedopovedal, lebo prišli práve k domu, kde boli ubytovaní. 

  Vo dverách ich s úsmevom privítala Júlia Marzo, ktorá dorazila, len pár minút pred nimi. 

,,Ctihodní páni, ak dovolíte odvediem vás do vašich izieb. Pre pána Dasara by som tu mala milučké sicílske dievča, ktoré by vám istotne spríjemnilo noc." 

,,Čo na to povieš, Renzo?" 

  Ale ten len odmietavo pokrútil hlavou. ,,Dnes nie." 

,,Čo sa to s tebou deje, priateľu? V poslednej dobe ti nie je žiadna žena dosť dobrá. Začínaš žiť ako mních." 

,,Asi starnem. Mám štyridsaťštyri rokov. Akosi mi ubúdajú mužné sily," odvetil žartom Renzo. Zvrtol sa a zamieril k dverám. Na chvíľu sa obrátil, aby povedal: ,,Ale teba nemienim odhovárať od radovánok." 

,,Ani by som ti to neradil." A pôžitkársky sa zahľadel na donnu Júliu. 

 

                                                 X                              X  

 

                                                             7. kapitola 

 

  Keď sa Júlia o chvíľu vrátila, našla Stefana sedieť na stoličke s vyloženými nohami na stole a zamysleným pohľadom. 

,,Ten Dasaro je ale čudný človek." Júlia zatvorila dvere a oprela sa o ne chrbtom. ,,Nemáš strach z takého spoločníka? Onirpa hovorí, že Dasaro je..." 

,,Nie je o nič horší než hocikto z nás," prerušil ju. ,,Žijeme v nepokojných časoch a človek musí občas použiť aj násilie, ak chce prežiť." 

,,Na čo vlastne potrebuješ zlodeja? Ty taký vážený a bohatý muž," opýtala sa uštipačne. 

  Pozrel na ňu zamračeným pohľadom. ,,Júlia, nemám rád hru na otázky a odpovede." Po chvíli sa na ňu usmial. ,,Myslím si, že také krásne ústa sú užitočnejšie pri inej činnosti ako pri rečnení. Prečo nie si ešte vyzlečená?" 

    Júlia vrhla na neho skúmavý pohľad. Bola si istá, že z neho, len tak ľahko nedostane informácie, ktoré od nej požadoval Onirpa. Avšak v túto chvíľu ju viac rozpaľovalo jej vlastné vzrušenie. V podbrušku zacítila divné zvieranie. Začala rýchlo dýchať a celá sa chvela. V jeho prítomnosti sa cítila vždy roztúžene. Spomenula si na slová Onirpu, keď jej hovoril, že Stefano Saerda nie je pekný. Niekto by ho dokonca označil za škaredého muža. Jeho črty tváre boli ostré, pripomínali sochu vytesanú z kameňa ráznymi údermi kladiva, a nie tvarované precíznou rukou umelca. Vystupujúce lícne kosti a uhľovočierne obočie a vlasy zvýrazňovali tmavú farbu očí. V ktorých sa udomácnila ostražitosť a cynizmus. Bol nakrátko ostrihaný, zvykol si nato, lebo nosieval vojenskú prilbu. Jeho telo bolo pružné, ale nevyznačovalo sa noblesou dvorana. 

   Nie, nebol krásavec, ale vyžarovala z neho drsnosť, mužnosť, odhodlanie a to Júlii veľmi inponovalo a zároveň vzrušovalo. Saerda bol veľmi zdatný nielen fyzicky, ale cítila, že z neho sála vnútorná energia, ktorú u iných mužov nepociťovala. 

,,Cara, začínam strácať trpezlivosť. Mám ti pomôcť s vyzliekaním?" 

  Vykročila k nemu. Cestou si odopla perly, ktoré mala zapletené vo vlasoch. Nedbalým, ale rozhodným gestom odhodila perly na stolík. Pristúpila k nemu bližšie, prechádzala mu dlaňou po stehnách vyššie a vyššie. Cítila, ako pod jej dotykom tuhnú jeho svaly. 

,,Ty ma nikdy nevyzliekaš. Ty si ma len berieš." 

,,Neverím. To som až taký surovec?" Jazykom začal hladkať pokožku jej dlane. ,,Krásne voniaš ružami. Vždy si rád spomínam na tú vôňu, aj keď nie sme spolu." 

,,Aj vtedy, keď ležíš pri inej žene? Do Florencie chodíš len párkrát do roka. Kto ti poskytuje rozkoš, keď nie si tu?" 

    Stefano sa na ňu pozrel s úsmevom. ,,A čo, keď som už taký opotrebovaný ako Renzo a útechu hľadám v knihách?" 

  Vyprskla smiechom. ,,To určite! Ty, taký nenásytný samec! Pochybujem, že dokážeš vydržať bez ženy dlhšie ako týždeň. Stavím sa, že máš v Mandre ženskú, ktorá ti poskytuje telesnú útechu." No v tom pocítila, ako sa jej do dlane zarezávajú jeho zuby. Robil to jemne, aby jej telom neprenikala bolesť, ale túžba. 

,,Prečo chceš vedieť, či mám aj iné ženy? Veď ja sa ťa nikdy nepýtam, koľkým mužom poskytuješ rozkoš." Rozopol široký výstrih šiat, odhalil jej prsia a dlaňou prikryl ňadro. Hladkal ho prstami a sledoval, ako jej tvrdne bradavka. ,,Mňa zaujíma len to, keď sme spolu." Naklonil sa dopredu a vzal do úst zdurený výbežok prsníka. 

,,Stefano....," zašepkala a pritlačila sa k nemu. Potom zaborila prsty do jeho vlasov a v ošiali slasti povedala: ,,Ak by si chcel, mohla by som ťa nasledovať do Mandry." 

 

                                                        X                           X 

 

                                                               8. kapitola 

 

 Stefano prudko zodvihol hlavu, prižmúril oči a rozhodne povedal: ,,Nie!" 

  V tom momente si uvedomila, že sa unáhlila. Mala sa ovládať. Nebolo od nej múdre, že to povedala, no vyslovila to skôr, než si uvedomila, že tú myšlienku povedala nahlas. Dávno vedela, že ju Stefano nezoberie so sebou. Nikdy jej to nesľuboval. V tom okamihu z nej hovorila žiarlivosť na iné ženy, ktoré si predstavovala v jeho posteli. 

,,Drahý, žartovala som," povedala rýchlo a akoby náhodou sa obtrela bradavkou o jeho pery. ,,Prečo by som mala meniť pohodlný život a svoju nezávislosť, ktoré teraz mám, za neisté postavenie vydržiavanej milenky? Tu mám všetko, čo potrebujem, peniaze, šperky, milencov, rôzne radovánky, pekný dom. Veď nakoniec muži sú aj tak všade rovnakí." 

,,Máš pravdu," prisvedčil jej už pokojnejšie. ,,Ale myslím, že ty Júlia si len jedna. Zbožňujem tvoje krásne, voňavé telo, ktoré je tak prispôsobivé a podajné. Si božská Júlia." Vstal, zobral ju za ruku a viedol k posteli, stojacej na opačnom konci izby. ,,Štedrá Júlia." 

   Skúsená kurtizána videla, ako v Stefanovi stúpa túžba a vzrušená mužnosť sa zreteľne črtá cez napätú látku nohavíc. Zaplavila aj ju vlna vzrušenia. ,,Štedrá?" 

,,Dnes by som si overil tvoju vášeň." Sadol si na posteľ a na jeho tvári sa rozžiaril široký úsmev. Pritiahol Júliu k sebe a posadil si ju na kolená. Pritiahol si k perám jej dlaň. ,,Však máš dnes v úmysle byť ku mne štedrá a vášnivá?" 

Trocha sa pohniezdil, chcel, aby ešte silnejšie pocítila jeho túžbu po nej. 

,,Alebo sa mýlim, cara?" 

    Júlia to s ním chcela robiť dnes, zajtra, alebo hoci aj každý deň. Lebo s nikým iným to nebolo také vzrušujúce ako práve so Stefanom Saerdom. Malo to však nejaký význam? Jej ruka pozvoľna, dráždivo blúdila po jeho vzrušenom tele. Pozorovala ho privretými očami. Bol nadmieru vzrušený, citlivý, a preto jej pripadal zraniteľný. 

  Tešilo ju, že práve ona v ňom dokáže vyvolať takýto stav. Cítila v sebe zvláštnu silu a zároveň vnútorné chvenie. 

  Chcela, aby bol Stefano divoký, mocný, nenásytný a pritom opantaný vášňou. 

,,Áno," odvetila pošepky. ,,Budem dnes veľmi štedrá, miláčik. Urobím všetko, čo si budeš želať." 

 

                                                   X                                X

 

    

---