Zelené oči - 21-22-23- 24-25-26- 27- 28- 29- 30-kapitola

                                                     21. kapitola 

 

 Po chvíli sa priblížili k cieľu. Vtedy Renzo znova prehovoril a ukázal na dom Júlie Marzo. 

,,Už sme skoro tu." Kritickým pohľadom si premeral Sidóniu. ,,Nie som si istý, či ťa donna Júlia vôbec pustí dnu, lebo ona si veľmi potrpí na to, koho prijme do svojho domu." 

,,Ale ja jej predsa nechcem nič ukradnúť." 

,,Nemal som na mysli to, že si zlodejka." Mierne pokrútil hlavou a chytil sa za nos. ,,Skôr som chcel podotknúť, že sa potrebuješ okúpať a prezliesť do čistých šiat." 

,,Nie som špinavá. Dnes ráno som sa umývala. A okrem tých šiat, ktoré mám na sebe žiadne iné nemám. Takže sa nemôžem pre..." Sidónia zastala, lebo práve zabočili za roh a ona ostala udivene stáť s vytreštenými očami a otvorenými ústami. 

,,Tak v skutku toto je naozaj prekrásny dom. Vyzerá ako palác. Nikdy ma nenapadlo, že by ľahké ženy a kurtizány mohli takto zbohatnúť. Muži sú aj tak hlúpi, keď za krátky prchavý okamžik telesnej lásky žene zaplatia toľko peňazí. Veď tá slasť trvá len chvíľu..." 

    Renzo protestne vykrivil ústa. ,,Takto môže hovoriť len niekto, kto tú slasť nezažil. A preto mne sa to nezdá čudné. K tým hlupákom, ako si nás ráčila označiť, ktorí si za príjemnú rozkoš radi zaplatia, patrím aj ja a Stefano." 

   Obrátila sa, zaklonila hlavu, aby mu videla do tváre. Tento človek sa jej zdal chladný a neprístupný. Nevedela si ho predstaviť vo vášnivom náručí roztopášnej neviestky, ktoré sa podľa nej stále len smiali a pili lacné víno. Tak si ich vybavovala ona. Lenže kurtizány v takomto peknom dome boli možno iné. 

,,Tak aj vy sa stýkate so ženami ľahkých mravov?" 

,,Myslím, že to už stačí! Už som ti toho prezradil viac ako dosť." Chytil ju za lakeť a nasmeroval ku vchodovým dverám, na ktorých bolo zavesené veľké strieborné klopadlo. 

   Bez dovolenia ich otvoril a postrčil ju do vnútra, pritom sa na ňu vôbec nepozrel, len ju strkal, aby mohol za nimi zatvoriť. Pritom si pre seba skoro nečujne hundral: ,,Samozrejme, že som sa stýkal a stýkam so ženami, čo poskytujú mužom útechu a rozkoš. Veď, ktorý muž by niečo také odmietol? Ty si ešte malé dievčatko, ktoré o tom nemá ani poňatia, čo predstavuje pre muža taký, hoci aj prchavý okamžik." 

 

                                             X                                   X 

 

                                                          22. kapitola 

 

     ,,Stefano, ak chceš, aby tu tá tvoja otrokyňa prenocovala, mal by si ísť za Júliou a porozprávať sa s ňou. A možno bude potrebné, aby si použil svoje jedinečné kúzlo osobnosti." Renzo sa opieral o zárubňu dverí, vedúcich do Stefanovej komnaty. ,,Pomohol som jej rozmiestniť tie deti do nových hniezd, tak ako si odo mňa chcel, ale zásadne odmietam asistovať pri hádke tých dvoch hašterivých žien." 

,,Kam si ju odviedol?" Stefano sa zodvihol zo stoličky a náhlivo sa ponáhľal k dverám. 

,,Do komnaty Júlie." Renzo nasledoval Stefana, ktorý sa rozbehol po chodbe. ,,Len, čo sme vstúpili do domu, zjavila sa tam Júlia a začala kričať, odmietala prijať do svojho domu otrokyňu, ktorá páchla ako zdochnutá mačka. Júlia trvala na tom, aby ju slúžka okamžite odviedla do kúpeľa." 

,,No a?" 

,,Sidónia to rázne odmietla. Zanechal som ich vo chvíli, keď ju násilím dve slúžky držali, ona kričala rôzne vyhrážky a kliadby, no a Júlia sa ju pokúšala vyzliesť z tých smradľavých zdrapov a strčiť do kade." 

   Renzo mierne otvoril dvere a nazrel dovnútra. ,,Zdá sa, že tri boli na jednu dosť, a preto sa im to aj podarilo." 

,,Prečo ma nechceš počúvať, ty sprostá ženská? Hovorím ti, že nepotrebujem žiadny kúpeľ!" Počuli rozhnevaný hlas Sidónie. Jasne naznačoval obrovskú zlosť. 

   Stefano otvoril dvere a rázne vstúpil do miestnosti. Zastavilo ho porozhadzované šatstvo váľajúce sa po zemi. Vždy starostlivo upravená Júlia mala strapaté vlasy rozpustené na pleciach. Perly, ktoré v nich mávala zapletené boli roztrhané a rozkotúľané po dlážke. Živôtik jej pekných modrých šiat bol tiež značne poškodený. Celá dlážka bola zašpliechaná vodou a Júlia tak isto. 

,,Panebože, čo sa tu stalo?" 

    Nikto mu neodpovedal, len Júlia horlivo drhla Sidóniu mydlom a slúžky sa ju zúfalo snažili udržať v kadi. 

    Keď Sidónia zbadala Stefana stáť vo dverách a pozorovať tu spúšť, prestala sa brániť. 

,,Ani jedna z nich ma nepočúva. Nedajú si vysvetliť, že som čistá." 

,,To nie je pravda, veď smrdí ako zdochnutý potkan," sťažovala sa nahnevaná Júlia. ,,Renzo mi povedal, že táto rozzúrená bosorka patrí tebe, ale ja nedovolím, aby sa zdržiavala v mojom dome a pri tom tak neznesiteľne páchla." V tom momente namočila špongiu a začala ňou silno šúchať chrbát Sidónie. 

,,To bolí!" Skríkla a snažila sa rukami odsotiť Júliu. Lenže to bolo márne, slúžky ju mocne držali. 

,,Pán Stefano, povedzte im, aby mi už konečne dali pokoj..." No v tom zmĺkla, lebo si uvedomila, že je celkom nahá. Zbadala jeho pohľad, ktorým sa na ňu pozeral divne, zamyslene. Zarazilo ju to. Do líc jej vošla červeň. Nervózne sa nadýchla. 

,,Prosím vás, pane, prikážte jej, aby prestala." 

   Stefano mlčal a civel. 

,,Prosím vás, pán môj." Sidónia zúrila, oči jej blčali hnevom.

,,Mám rád, keď ženy prosia." Povedal to viac menej len pre seba, ale zároveň dôrazne. 

,,Stefano, nepleť sa do toho. Musím ju dať do poriadku, lebo by mi tu mohla zaniesť nejakú chorobu." 

,,Júlia, pozri, mne sa to jej telo zdá celkom čisté," vecne poznamenal. Pritiahol si čalúnenú stoličku, ktorá stála blízko kade a pohodlne sa usadil. Jeho pohľad okamžite upútali jej červené bradavky, ktoré vyčnievali z vody. Napadlo ho, že ani samotný Boh by nedokázal stvoriť tak krásne tvarované prsia. Keď bola špinavá a v handrách zdala sa mu obyčajná a škaredá. Kto by si pomyslel, že stačí odhodiť tie handry za ktorými sa skrýva tak očarujúce telo. 

,,Júlia, myslím, že nemá zmysel zbytočne drhnúť a škriabať takú jemnú pokožku, ak je čistá." 

,,A čo ten zápach?" 

,,Ten sa šíri z mojich vlasov," podráždene jej skočila do reči Sidónia. ,,Stačí, keď mi umyjete vlasy a smrad sa stratí. Ja sa umývam každé ráno a vtedy si do vlasov vtieram zmes." 

   Júlia sa zahľadela na dievča v kadi. ,,Ty si každé ráno natieraš vlasy nejakým svinstvom?" 

Dievča prikývlo. ,,Od dvanástych rokou. Je to zmes cesnaku, rybieho tuku a..." 

,,To stačí! Mňa vôbec nezaujíma, čo za smrad si dávaš do vlasov,"povedala nahnevane Júlia a dala sa znova do drhnutia. 

 

                                                        X                          X 

 

                                                              23. kapitola 

 

    ,,Ale mňa to veľmi zaujíma, z čoho si tú zmes miešala," ozval sa od dverí Renzov hlas. 

    Stefano nasmeroval pohľad k priateľovi, no potom sa znova obrátil k dievčaťu. ,,Mňa nezaujíma zloženie tej mixtúry. Skôr by som chcel vedieť, prečo si to robila?" 

,,Giovani Ballan bol veľmi vyberavý muž. Nemal rád zápach. Keď moja mama ešte žila, prikázal jej, aby sa každé ráno okúpala a navoňala. Potom ju hrozbami prinútil, aby si nahá kľakla na dlážku a robil to s ňou tak, ako pes so sukou. Keď mama zomrela, pochopila som, že mňa čaká podobný osud. Nemohla som to pripustiť, a preto som to zariadila tak, aby som mu pripadala odporná." 

   Renzo sa zasmial. ,,No a čo, zabralo to?" 

,,Áno, dal mi pokoj." 

    Stefano ostal vážny. Jemu to ani trocha nepripadalo smiešne. Skôr cítil protichodné emócie, hnev a ľútosť. Predstavoval si Sidóniu ako kľačí nahá na dlážke a čaká na svojho pána, kým do nej vnikne. Zachvátila ho odrazu prudká telesná túžba. Pochopil, že v jeho predstave tým mužom na ktorého Sidónia čaká nie je Ballan, ale on sám. 

    To poznanie ho prudko zasiahlo. Vyskočil zo stoličky. ,,Umi jej poriadne vlasy," zahundral a podišiel k dverám. ,,A potom ju priveď do mojej komnaty." 

   Renzo kráčal za priateľom. Prešli spolu mlčky cez chodbu do Stefanovej izby. Renzo pohotovo zobral džbán s vínom a nalial do dvoch kalichov. Jeden podal Stefanovi. ,,Daj si trocha vína, lebo vidím, že sa potrebuješ schladiť." 

,,Ty si veľký manipulátor, vieš o tom? Neviem, čo tým sleduješ, keď si ma prinútil, aby som tam šiel," ozval sa Stefano sadajúc si do kresla. ,,Čo máš vlastne za lubom?" 

,,Sám neviem, som len pozorovateľ," odvetil Renzo a zatváril sa ako nevinatko. ,,Tá tvoja otrokyňa sa dosť o teba zaujímala. Preto mi napadlo, že vás trocha zblížim a umožním ti, aby si ju videl, ako ju Pánboh stvoril." Vzápätí vybuchol smiechom. ,,Ani som netušil, že tá malá bosorka je taká príťažlivá. Všetko zakrývali tie handry a smrad. Všimol si si to aj ty?" 

,,Ale všimol." Stefano musel na chvíľu zatvoriť oči, aby odohnal predstavu Sidónie, ako jej telo zakrývali oblaky pary, vody a mydlovej peny. ,,Ty sám dobre vieš, že som ju nekúpil preto, aby so mnou spávala." 

,,Ale samozrejme, že to viem." Renzo sa pozrel priateľovi priamo do očí. ,,A preto to bude pre mňa o to viac zaujímavejšie sledovať, ako sa ďalej vyvinie situácia." 

 

                                                          X                        X 

 

                                                              24. kapitola 

 

    ,,Už teraz sa na to teším," zasmial sa ironicky Renzo. 

,,Skrátka, tešíš sa, že budeš môcť sledovať, ako uviaznem v pasci. Nemyslím, že ti poskytnem až tak veľa zábavy. To, že sa s ňou možno vyspím nebude nič mimoriadne. Veď za posledné roky sa v mojej posteli vystriedalo mnoho rôznych žien a nič zvláštne si na tom nepozoroval." 

,,Lenže v tomto prípade je to iné. Ty si jej pán a ona je tvoja otrokyňa. Patrí ti. Je tvoj majetok. A ty si príliš majetný človek. Nedokážeš sa vyrovnať so stratou čohokoľvek, čo ti patrí. Najlepším dôkazom toho je, čo všetko si ochotný urobiť preto, len aby si získal späť Zelené oči. Obyčajný náhrdelník, ktorého imitácie si môžeš dať vyrobiť nespočetné množstvo, ale nie, my sa trmácame tisíce kilometrov, podstupujeme rôzne riziká." 

    Stefano sa neveriaco pozrel na priateľa. ,,Ja neverím vlastným ušiam! Veď Zelené oči nie sú len obyčajný šperk, je to unikát. Dedí sa z generácie na generáciu." 

   Renzo pokrčil ramenami. ,,Nechápem, prečo ten náhrdelník pokladáš za niečo tajomné, posvätné, ktorý treba strážiť a chrániť. Pre mňa je to, len klenot, ktorý nosia ženy na krku, aby priťahovali nás, mužov. Nič viac v tom nevidím." Renzo si odpil z kalicha, usmial sa spod jeho okraja. ,,Čo sa podľa teba stane, keď si Sidóniu dovedieš do Mandry?" 

,,Nemám v úmysle ju tam brať." 

,,Mne spomínala niečo iné." 

,,To som chcel, ale ešte predtým než..." Stefano zmĺkol. Poriadne sa napil vína. 

,,... než si po nej zatúžil?" 

,,Áno. Ale na druhej strane, prečo nie? Veď mi patrí. Je moja, môj majetok, ako si spomínal." 

,,Ani ja nevidím dôvod, prečo by si sa s ňou nemal vyspať. Veď človek so svojim vlastníctvom môže naložiť podľa vlastného uváženia." Renzo sa na chvíľu zamyslel. ,,Budem ťa vtom podporovať." 

,,Prečo ti tak veľmi záleží na tom, aby Sidónia skončila v mojej posteli?" 

,,Pretože ju obdivujem." 

Stefano nechápavo hľadel na priateľa. 

,,Čo sa tak na mňa pozeráš? To, čo som ti povedal, je skutočne pravda. Sidónia mi pripomína moje detstvo, ktoré som strávil v Neapoli. Bojuje o prežitie, ako sa len dá. Nachádza nové a nové metódy svojej záchrany, ak niektorá zlyhá, okamžite vymyslí novú. Jej jedinou chybou je, že má mäkké srdce. To môže byť jej záhuba." 

,,Naozaj chceš, aby sa stala mojou milenkou len preto, že ju obdivuješ?" 

,,Pôvodne som jej chcel dať do ruky zbraň. Lebo ako otrokyňa je voči tebe úplne bezmocná. Predstav si, ona stále verí, že sľuby by sa mali dodržiavať. Človek by si myslel, že život, ktorý viedla, jej zobral vieru a ilúzie." 

,,Neboj sa, nebude proti mne potrebovať žiadnu zbraň. Nemám v úmysle s ňou zle zaobchádzať." 

,,Aké máš s ňou potom plány? Hlavne vtedy, keď ju zoberieš do Mandry." 

   Stefano sa prudko narovnal. ,,Veď vieš, že nezvyknem brávať milenky do Mandry." 

,,Ale Sidónia je predsa niečo iné, ona ti patrí." 

,,Nie, priateľu, to nikdy..." 

,,Ale tentoraz to urobíš," prerušil ho Renzo. ,,Už teraz sa teším, čo sa z toho všetkého vykľube." 

,,Si zlomyseľný. Ide ti len o to, aby si sa mohol zabávať na tom, ako sa trápim." 

   Renzo zvážnel. ,,Nie. Len si myslím, že tá trápna záležitosť v Mandre trvá už príliš dlho. Je načase, aby niekto zasiahol." 

 

                                                           X                                 X 

 

                                                              25. kapitola 

 

      ,,Renzo, nestaraj sa do toho!" 

   Na Renzovej tvári sa objavil ironický úsmev. ,,Ale, kamarát, to vieš, že sa do toho nebudem miešať. To je tvoja vec. Chcem len podotknúť, že Mandra je presýtená zdvorilosťou a rytierskou zdržanlivosťou... Nič pre mňa, lebo sa nemám na čom zabávať." 

,,Tak to ma mrzí, ale obávam sa, že ty to nezmeníš. Moje pravidlo znie: do Mandry si nikdy nevoď milenky." 

,,To sa ešte uvidí." Renzo dopil víno, postavil kalich na stôl a vstal. ,,Prajem ti dobrú noc. Zajtra mi povieš, aké to bolo so Sidóniou." Podišiel k dverám. ,,Poda mňa je ešte panna. Nečakal som to, ale potom, čo sa zmienila o tej svojej geniálnej voňavke, nemám pochybnosti." Obrátil sa a jeho oči horeli ohňom. ,,Predstav si aká bude vzrušená a ako príjemne sa ti budú počúvať tie tlmené výkriky z novo objavenej slasti." Práve chcel otvoriť dvere na chodbu, keď sa tam objavila Sidónia, ktorá vychádzala z kúpeľne. ,,Len poď ďalej, tvoj pán ťa už očakáva. Vyzeráš naozaj čarovne." Otvoril dvere a vyšiel na chodbu. 

    Do Stefanovej spálne vstúpili Sidónia  s Júliou. 

   Júlia pohybom hlavy ukázala na Sidóniu. ,,Tak čo, teraz sa ti už páči?" 

   Stefano si skúseným pohľadom prezeral malú, drobnú dievčinu, ktorá meravo stála bez pohnutia. Bolo mu jasné, že Júlia na ňu žiarli. O to viac ju to nahnevalo, keď si všimla, že Stefano o Sidóniu prejavuje záujem. Preto jej obliekla tie najskromnejšie a úplne jednoduché šaty. Boli ušité z tmavého zamatu, bez akýchkoľvek výšiviek a ozdôb. Úzke rukávy jej siahali až po zápästia. Vypasovaný a v drieku predĺžený živôtik mal štvorcový výstrih. Sukňa jej siahala až po zem. V kontraste s tmavou farbou šiat žiarila Sidónina pokožka zlatistým odtieňom a výstrih odhaľoval pôvabnú líniu šije a zvýrazňoval oblé tvary jej malých pŕs. 

   Stefano na ňu pozeral ako urieknutý a v slabinách zacítil dráždivé chvenie, ktoré hraničilo s bolesťou. 

,,Tá malá je teraz naozaj pekná. Čo dokáže urobiť voda a čisté oblečenie, to by človek ani neveril." 

,,Vlasy som jej musela umyť až trikrát, kým som dala preč ten odporný zápach. Pozerám, že dnes ma už nebudeš potrebovať," poznamenala jedovato Júlia. 

,,Veru nie." 

   Zvrtla sa na podpätku a široká sukňa jej šiat rozvírila vzduch. ,,Si blázon! Ak túžiš po zmene, môžem ti poslať omnoho krajšie ženy, než je táto malá bosorka." Na to nahnevane zabuchla za sebou dvere. 

,,Je odporná," podotkla chladným hlasom Sidónia. 

,,Určite si to isté ona myslí o tebe." Stefanovi sa podarilo odtrhnúť oči od jej tváre. ,,Máš ešte vlhké vlasy." 

,,Naozaj? Veď mi ich dlho utierali, neviem prečo mi nevyschli." 

  Stefano zistil, že jej vlasy nie sú gaštanové, ako sa predtým domnieval. Ten hnusný mix, čo si do nich vtierala, zabraňoval vyniknúť prirodzenej farbe. Teraz vo svetle sviečok žiarili do zlatohneda. 

,,Poď bližšie, chcem na teba lepšie vidieť," milo sa jej prihováral. 

   Sidónia bola na rozpakoch, váhala. Potom však pomaly kráčala k nemu. Zastala priamo pred ním. 

,,Vznešený pane, sám vidíte, že nie som pekná. Som veľmi chudá, malá a nemám svetlú pokožku ako Berta, alebo Júlia Marzo. Určite nebudete so mnou spokojný." 

   Stefanovi zaihral úsmev na perách. Cítil jej strach, plachosť a neistotu. Panebože, ako ho to len dráždilo! 

,,Si na omyle. Júlii som pred chvíľou povedal, že sa mi páčiš a myslel som to vážne." Uprel na ňu skúmavý pohľad. ,,Páči sa mi tvoja pleť. Pripomína mi zlato a smaragdy, z ktorého je..." Zarazil sa, lebo si uvedomil, že ju chcel prirovnať k Zeleným očiam, ktoré by sa nádherne vinímali na jej krku. Dosť ho to znepokojilo. To všetko zapríčinili jedovaté Renzove poznámky. 

   Snažil sa ovládať. Zodvihol čašu k perám. ,,Vieš prečo si tu?" 

,,Viem. Spoznala som to už pri kúpaní, keď ste sa na mňa tak divne pozerali. Giovani sa tak isto pozeral na moju matku. Chcete moje telo." 

,,Ja nie som sko Ballan!" Odrazu ostal podráždený. To prirovnanie sa mu nepáčilo. 

,,Dali ste ma okúpať a navoňať. Želáte si, aby som si vyhrnula sukňu a kľakla na dlážku?" 

,,Nie!" Skríkol. ,,Poznám mnoho iných spôsobov, ako treba potešiť ženu. Veď nie si suka, čo sa hára." Zrazu ho niečo napadlo. ,,Mám taký dojem, že ma chceš odhovoriť od môjho zámeru, a preto ma prirovnávaš k Ballanovi. Renzo ma upozornil, že, keď chceš niečo dosiahnuť, vieš použiť rôzne úskoky a zbrane." 

,,Ale pane, ja nemám žiadne zbrane. Sľúbila som vám predsa, že vás budem vo všetkom poslúchať." 

 

                                                   X                                X 

 

 

                                                            26. kapitola 

 

   Vraj nemá zbrane. To isté povedal aj Reno. Lenže ona zbrane má. No zatiaľ o nich nevie. Keby o nich vedela, určite by ich použila proti nemu bez váhania. 

    Sidónia mu patrí, je jeho majetok. Mohol by si s jej telom robiť, čo chce. Ona to vedela a zmierila sa s tým. Tak prečo potom má pocit, že sa jej musí ospravedlniť za svoje vzrušenie? 

,,Každý nie je taký sebec ako Ballan. Veľa mužov to robí inak. A žena pri tom zažíva slasť." 

,,Určite sa mýlite, môj pane. S tým nemôžem súhlasiť. Pôžitok z toho majú len muži. Ženy sú len nástrojom pre ukájanie mužov. Moja mama z toho pôžitok nikdy nemala." 

,,Moja milá, a vieš prečo? Lebo s ňou zaobchádzal ako so zvieraťom." Prudko vstal. ,,Ukážem ti, ako sa..." Zarazil sa lebo zbadal jej pohľad plný zúfalstva. V tom mal pocit, že ju musí povzdudiť. ,,Počúvaj, ty moja malá otrokyňa, sľubujem, že ťa nepoužijem na svoje chĺpne chúťky, kým ma o to sama nepožiadaš. Vážne, neurobím to dovtedy, pokiaľ sama nekľakneš a nedovolíš, aby som sa ťa zmocnil." 

   Bolo jasné, že Stefanove slová ju šokovali. ,,Pán môj, prečo by ste mi niečo také sľubovali? Veď vám môže byť jedno, čo pri tom budem cítiť. Som len vaša otrokyňa. Nemám žiadne práva, som vaše vlastníctvo." 

,,Mne to, ale nie je jedno." V jeho hlase cítila, že sa mu len ťažko darí držať žiadostivosť na uzde. ,,Sám tomu nerozumiem." Zobral jej malú ruku do svojej veľkej dlane, primäl ju, aby si kľakla pred stoličku, na ktorej sedel. ,,Obávam sa, že túto moju slabú chvíľku tisíckrát oľutujem... a teraz sa pozri na mňa." 

   Poslušne zodvihla hlavu. V jeho očiach videla horieť oheň túžbi. 

,,Povedz mi, čo na mne pozoruješ." 

,,Že ste veľmi vzrušený." 

,,Áno, správne." Silnejšie jej stisol ruku. ,,Vždy, keď sa na teba pozriem, budem myslieť len na to, ako by som to s tebou robil." Už iba tieto vyrieknuté slová, ho natoľko vzrušovali, že mu silno začala tuhnúť jeho mužnosť. ,,Budem sa ťa dotýkať vždy, keď sa mi zachce." Odhalil jej plecia. ,,Rozumieš? Stále budem hladiť toto krásne, horúce telo plné života, energie a vitality. A bude mi jedno, či nás niekto uvidí." 

    Sidónia sa nezmohla na slovo, len stála, držala a pozorovala jeho dlane, ktoré sa jej dotýkali tak, ako to zatiaľ nerobil nikto. ,,Si ešte nepoškvrnená panna?" 

Nervózne si olízla pery. ,,Áno, pane. Zatiaľ nebol v mojom tele žiadny muž." 

,,To je dobre." Pocítil príliv mužskej spokojnosti. Chcel ju naučiť ako treba prijímať rozkoš a užívať si ju. Jeho mužské ego práve teraz o niečo podrástlo. ,,Myslím, že len vďaka tomu svinstvu, čo si si dávala do vlasov, si zatiaľ panna." 

    Nedokázal sa udržať napriek sľubu, ktorý jej dal. Jeho ruka nekontrolovateľne vkĺzla pod živôtik jej šiat a dotkla sa jemnučkej pokožky na ňadre. 

   Stefano zreteľne cítil rýchly tlkot jej srdca. Sklopila viečka. Premýšľala, čo by mu mala povedať, aby ho odvrátila od jeho úmyslu. 

,,Povedz mi, prečo máš tak krásne, pevné prsia? Dotýkal by som sa ich naveky." 

,,Ja to neviem. Možno preto, že som chudá, alebo chorá, lebo sa cítim divne." 

,,Vôbec nie si chorá. Si len citlivá na nežnosti, ktoré ti dokážem dať. Vždy budeš takto reagovať na môj dotyk. Viem to." Nato ho ľahko stisol. 

   Sidónia prudko otvorila oči. Pozerala sa na neho. 

,,Robí vám to dobre?" 

,,Áno. Rovnako ako tebe." 

,,Ale mne to nerobí dobre. Cítim sa tak zvláštne..." 

 

                                              X                                            X  

 

                                                           27. kapitola 

 

     Stefano vedel, že Sidónia nevie ako sa prejavuje vzrušenie a preto ho nazýva zvláštnym pocitom. Chcel jej ukázať, o čo v živote prichádza. Stisol jej ňadro a zároveň ľahko prechádzal palcom okolo ružového výbežku na jeho vrchole. Palcom a ukazovákom dráždivo poťahoval zväčšenú bradavku. Aké by to asi bolo, keby ju začal sať a hrýzť? Vydráždený touto predstavou pevne stisol bradavku. 

    Prudko sa zachvela, strnula a pozerala sa vystrašenými očami. Čakala, čo bude nasledovať. Neverila sľubu, ktorý jej dal. Veľakrát na vlastné oči bola svedkom, čo dokážu muži, keď zatúžia po žene. Zoberú si ju násilím, alebo jej za radovánky zaplatia. 

    Vtom okamžiku sa Stefano spamätal a uvoľnil zovretie prstov. ,,Nechcel som ťa vyľakať." 

,,Nevyľakali ste ma, len som nevedela, čo mám robiť. Zdalo sa mi to také... neobvyklé." 

    Stefano sa potreboval v prvom rade upokojiť a dostať pod kontrolu svoje hormóny. Uvedomaval si, že ak neukončí túto hru, sotva by sa už dokázal ovládať a nestráviť so Sidóniou chvíle rozkoše. 

    Prečo práve on musí byť taký gentleman, hoci je vzrušený na zbláznenie? Každý chlap na jeho mieste by si ju zobral do postele a ihral by sa s ňou rôznymi spôsobmi a nakoniec by vnikol do jej sladkej jaskynky. Len on musí byť ohľaduplný a musí vedieť, že ešte nie je naň pripravená. Prečo je vlastne taký... sprostý? Zaťal pevne zuby. Určite by sa nechal srhnúť divokou vášňou a riadil by sa pudmi samca. A ona by došla k poznaniu, že každý chlap je taký surovec ako Ballan. A to rozhodne nemohol dopustiť. 

    Pomaly, neochotne vytiahol ruku z výstrihu Sidóniných šiat. ,,Vstaň! Postav sa. Dnešná lekcia zvádzania skončila." Na perách sa mu objavil slabý úsmev. 

    Postavila sa. Ustúpila o krok dozadu. ,,Dnes v noci sa ma už nechcete dotýkať?" 

    Vstal a vykročil k dverám. ,,Vyzleč sa a choď spať." 

,,Ale kam?" 

Ukázal na posteľ. ,,Azda si myslíš, že som ako Ballan a nechám ťa spať v komore na dlážke?" 

,,Ale tá posteľ je vaša. Kde budete spať vy?" 

,,O mňa sa nestaraj." Otvoril dvere a urobil krok... 

,,Kam idete, pane?" 

,,Za Júliou. Potrebujem ženu, ktorá je ochotná dať mi rozkoš. Na rozdiel od teba. Jej je jedno, kto ma vzrušil, ona chce cítiť slasť a moje dukáty. Myslím, že sa ti dokonca poďakuje." 

,,Nemyslím si to. Počula som, že predajné ženy rozkoš iba predstierajú, aby dostali viac peňazí." 

   Prekvapene na ňu pozrel. ,,Aká si zrazu múdra." Potom sa zamyslel. Je možné, že by Júlia uspokojenie predstierala? Veď sa na neho tak tešila. To všetko bol iba klam? 

   Sidónia sa zasmiala. 

   Bože, veď tá malá čarodejnica ho iba podpichuje. Jej smiech bol nakazlivý, Stefano sa nedokázal ubrániť úsmevu. ,,Spýtam sa jej na to, ako to v skutočnosti je. A ty si spytuj svedomie, či si náhodou len nepredstierala, že ma nechceš." 

,,Pane, veď som vám už predsa povedala..." 

,,Ja viem, že je to nepríjemné. Ale aj tak si spytuj svedomie." Na to sa obrátil a nechal ju samú vo svojej spálni s obrovskou posteľou v ktorej bude spať celkom sama. 

 

                                                           X                             X

 

                                                                28. kapitola 

 

 

     Sidónia sa vyzliekla. Úhľadne si uložila šaty na stoličku, zhasla sviečku a hupla do mäkkej postele. Prikrývku si vytiahla až po bradu. Myslela si, že okamžite zaspí, lenže spánok neprichádzal, miesto toho musela myslieť na toho neobvyklého muža, ktorý sa stal jej novým pánom. Nemohla uveriť, že za jeden deň sa dokáže zmeniť toľko vecí. Stačilo tak málo a prišla o domov v ktorom bývala od svojich troch rokov. 

    A teraz je tu tento pán Saerda, ktorý po nej túžil od chvíle, keď ju uvidel nahú pri kúpaní. Čo si s ním len počne? Vedela, že by si ju najradšej zobral takým spôsobom, ako sa Giovani zmocňoval jej matky. Videla mu to v očiach ten oheň, tú túžbu, ktoré v ňom horeli. Ale prečo to neurobil? Veď je jeho otrokyňa, patrí mu, je ľahko dostupná korisť. 

    Potom jej zišlo na um, že má možno výhodu, že je otrokyňa. Pretože niekomu patrí a má postarané o strechu nad hlavou a jedlo, kým slobodné ženy, alebo vdovy, pokiaľ boli pekné, končili v Onirpových nevestincoch. Ak neoplývali krásou, dožívali v biede, ponevierajúc sa po uliciach ako prašivé psy.  Boli nikto, len žobráčky, ktoré mohol každý ľahko zneužiť, a potom odkopnúť do stoky. Nikto sa o nich nestaral. 

    A čo sa s ňou stane zajtra, keď sa k nej vráti jej pán? Zoberie si ju násilím, hoci jej dal sľub, že nič také neurobí? Lenže dá sa tomu veriť? 

   Vedela, že sa to musí raz stať aj keď sa toho bojí. Predtým sa obávala Giovaniho, ale aj hociakého iného muža, ktorý ju v nestráženom okamžiku zdrapí na ulici. Raz sa to už skoro stalo. Námorníkovi, ktorý sa potuľoval po uliciach sa tak žiadalo ženy, že ju chytil a zavliekol do akejsi diery. Vôbec mu nevadil ani jej pach.  Od toho chlípného lotra sa jej podarilo oslobodiť iba vďaka šťastiu a dobre mierenému kopancu do rozkroku. 

   Na strate panenstva jej príliš nezáležalo. Bála sa len tej bolesti o ktorej počula, a preto chcela, aby sa to stalo s jej súhlasom. Aby sa mohla na ňu pripraviť. Prišlo jej zvláštne, že, keď sa Stefano Saerda dozvedel, že pred ním nemala muža, tak urobil gesto, ktoré naznačovalo samčú spokojnosť. Vtedy pocítila podivné šteklenie v lone. To isté cítila, keď sa jej dotýkal. Vnímala to ako pocit nástojčivého hladu. Prečo jej prišlo na um práve toto slovo? Možno túžiť po mnohých iných veciach, ale nie po dotyku mužských rúk. Nerozumela tomu. 

    Teraz si chcela naplno vychutnať túto nádhernú posteľ. Lebo ešte nikdy nespala v ozajstnej posteli. Snažila sa dokonale prežiť krásu tejto chvíle. Hoci jej neustále prichádzali na um myšlienky, ktoré jej nedali zaspať. 

   Chudobný človek nikdy nevie, či bude mať zase niekedy také šťastie, tak si bude môcť aspoň privolať spomienky na všetky krásne chvíle. Potom sa jej nebude zdať život taký krutý a dokáže sa s ním ľahšie popasovať. 

   Musela prestať premýšľať, lebo už dlhšie nedokázala odolávať spánku. Ten ju nútil zatvoriť oči, prijať čiernu tmu a ponoriť sa do sna. 

 

                                                     X                         X

 

                                                        29. kapitola 

 

     Bože, čo sa to so mnou deje? 

    Stefano stál ako stĺp a zarazene hľadel na spiace dievča. V jeho mysli vládol zmätok. Prvý jasný svit padal na jej hnedé vlasy a odkrýval hodvábnu pokožku ramien. 

    Sidónia ležala schúlená na boku s tvárou zaborenou do vankúša. Mierne odfukovala a sem-tam s ňou zaškubalo. Zjavne sa jej dobre spalo. 

   Kto by mu mohol práve teraz zakázať zobudiť ju, oznámiť jej, že mu patrí a môže si s ňou robiť, čo chce, len aby sa už konečne oslobodil od naliehavej túžby. Preboha, veď je to jeho otrokyňa, ktorú kúpil  a jednal sa o jej cene. Je jeho tovar s ktorým si môže naložiť podľa ľubovôle. Ona to vie, a preto by mu určite poslúžila bez jedného slova protestu. 

    Poslúžila? Čo ho to len napadlo za slovo? V tom momente sa mu vybavili spomienky na mestá, ktoré vyplienil s oddielmi svojho otca. Ten ho presviedčal, že rabovanie, zabíjanie a znásiľňovanie je cena pre víťaza. Všetci to brali ako niečo samozrejmé. Preto si časom aj on na to zvykol. Hoci mu bolo vštepované, že rytierske správanie je len pre naivných hlupákov, ale i napriek tomu sa nechcel Sidónie zmocniť len preto, že je jeho otrokyňa a musí ho vo všetkom poslúchnuť. 

   Madonna, čo sa to s ním deje? Keď odišiel od Sidónie a pobral sa za Júliou, nebol schopný prebudiť v sebe ani kúsok túžby po krásnej žene. Bol z toho otrasený a šokovaný, doposiaľ sa mu to nikdy nestalo. Jediné, čo si uvedomoval bolo, že jeho telo prahne práve po Sidónii. 

   Nečujne sa zohol a odkryl prikrývku. Ležala na bielom prestieradle úplne nahá. Vyzerala zraniteľná ako nádherný motýľ. Jej pokožka mala farbu zlatého zamatu a vlasy kontrastovali s plachtou z bieleho plátna. 

   Nechápal, prečo sa mu to útle žieňa zdá vzrušujúcejšie ako krásne telo skúsenej kurtizány Júlie. 

   Zmocňoval sa ho pud samca, ktorý cíti potrebu párenia. Od vzrušenia bol ako nepríčetný, vedel, že ho už nič nezastaví a zmocní sa toho dievčenského tela, ktoré ho premenilo na zviera bez pudu zdržanlivosti. 

   Opatrne sa nad ňu naklonil a prechádzal pohľadom po tých malých ružových bradavkách. Už pri pomyslení, že by sa ich mal dotýkať, sa mu rozbúchalo srdce. Zaumienil si, že dá pre ňu ušiť šaty s výstrihom, ktorý zvýrazní krásu jej šije. 

    Sidónia sa pohniezdila, vzdychla a obrátila sa horeznačky. 

   Bože, aká je len chudá! Vyzerala skoro ako dieťa, až na tie krásne prsia a tmavý chumáčik chĺpkov v jej love. 

   Samozrejme, že už nie je dieťa, pripomenul si rýchlo. Má predsa šestnásť rokov. V tomto veku je už väčšina žien vydatá. Keď sa narodil, jeho matka mala pätnásť rokov. Upokojoval sa tým, že podľa výšky veku na ňu nemusí brať ohľad ani na jej bezmocnosť. 

    Zahĺbená do spánku niečo nezrozumiteľné zahundrala. Otočila sa k nemu. Zdalo sa, že sa prebúdza. Nie, opäť tvrdo zaspala. 

   Stefano pozoroval jej tvár. Na pravom líci zbadal tmavý fľak. Mierne sa naklonil, aby mohol rozpoznať, čo to je. Uvedomil si, že to nie je škvrna, ale sinka po údere, ktorý na rozlúčku utŕžila od Ballana. Ešte teraz ním lomcovala zlosť, keď si na to spomenul. Ten naničhodný chlap si dovolil siahnuť na niečo, čo už bolo jeho. 

   Dosť! Nemal by o nej takto uvažovať. Preboha! Veď je to len otrokyňa! Človek, ktorý nemá žiadne práva a ktorý nemôže nič vlastniť. Ale i tak si spomenul na pocit, ktorý ho ovládol pred chvíľou, keď odkryl prikrývku a uvidel jej nahé telo. Ako prvé ho napadlo slovo - motýľ. Nádherný, zamatový, nežný a prekrásne sfarbený. Mal by na ňu dávať dobrý pozor, lebo tieto bytosti sú veľmi krehké a je ich možné ľahko zraniť, alebo zabiť. 

   A preto usúdil, že sa nič nestane, keď počká, kým si Sidónia oddýchne, zosilnie a bude sa v jeho prítomnosti cítiť lepšie. 

   Nesmie, ale zabudnúť prečo ju vlastne kúpil! Nie preto, aby bola jeho milenka, ale hlavne, že je šikovná zlodejka. Musí sa držať prvotného zámeru. Veď mu ide najmä o to, aby získal späť Zelené oči. 

   Neochotne zakryl pôvabné telo dievčiny. Otočil sa a potichu sa vzdiaľoval k dverám. Našľapoval na špičky, aby sa nezobudila, nežiadalo sa mu vysvetľovať, čo robil pri posteli, kde spala. Ako ju mal možnosť poznať, tak tá by si vysvetlenie určite žiadala. Hoci pánom nad jej životom a smrťou je on. 

   Cestou k dverám zvažoval, kam by sa mohol uchýliť na zbytok včasného rána.  K Júlii sa nechcel vrátiť, lebo, keď od nej odchádzal, zúrila ako fúria. Napadla ho len jedna možnosť. Renzova izba. Musí riskovať jeho zodvihnuté obočie a škodoradostný úsmev. 

 

                                                      X                                            X 

 

                                                           30. kapitola 

 

       ,,Zobuď sa, dievča!" Júlia silno triasla ramenami Sidónie. ,,Vstávaj. Už na teba čakajú." 

   Strhla sa. Otvorila oči a uvidela zlostnú tvár Júlie Marzo ako sa nad ňou skláňa. 

,,Už som hore." Rýchlo si sadla. Ostré lúče slnka jej svietili priamo do tváre. ,,Koľko je hodín?" 

,,Bude osem." 

,,Panebože, už toľko?" Vyskočila z postele a schmatla šaty, ktoré odložila na operadlo stoličky. ,,Ako je možné, že som zaspala? Vždy vstávam na svitaní. Pán Saerda sa na mňa veľmi hnevá?" 

,,Opýtaj sa ho na to sama," odvrkla Júlia a otočila sa na odchod. Zastala, obrátila sa smerom k Sidónii. ,,Stefano nepatrí k mužom, ktorí radi čakajú." A už na chodbe dodala. ,,Na stole máš víno a ovocie. Rýchlo sa najedz a o desať minút zíď dole." 

,,Prídem o päť minút." Rýchlo hádzala na seba šaty. ,,Ja nezvyknem raňajkovať. Jedla som večer. Pán Renzo mi kúpil chlieb a ovocie. To mi stačí." 

,,Poslúchni! Stefano ma požiadal, aby som dohliadla, či si pred cestou jedla. Nemyslím, že už tých päť minút zaváži. Hnevať sa bude tak, či tak. Máš to zajedno, aj tak pocítiš jeho zlosť." Zlomyseľne sa usmiala. 

    Sidónia pozerala na tú neviestku v nemom úžase. Zdala sa jej pichľavá ako osa, nenávistná a zlá. Ale prečo sa k nej tak správala? Urobila jej niečo? 

   Júlia zastala pri dverách, rukou pevne zvierala kľučku. ,,Ja neviem, čo môže muža akým je Stefano, na tebe priťahovať? Si chudá, malá, smradľavá..." Pokrútila hlavou. ,,Možno ho budeš baviť niekoľko týždňov, ale nakoniec ho aj tak začneš nudiť. Ako sa môže taký chlap cítiť pri takom decku? To naozaj neviem." Jej oči boli plné hnevu a nenávisti. 

,,Ja nechcem byť jeho milenka! Zabúdate, že si ma Stefano kúpil. Som jeho otrokyňa, musím urobiť všetko, čo mi rozkáže, lebo mu patrím." 

    Sidónia nemala, ani potuchy, prečo jej odpoveď Júliu ešte viac rozzúrila. Zahundrala oplzlú nadávku a buchla dverami. 

  Sidónia pokrútila hlavou nad jej správaním a pokračovala v obliekaní. Zrak jej zablúdil k stolu, kde bolo víno a jablká. Pamätala si na chuť toho ovocia, keď ho pred niekoľkými rokmi ochutnala. Ale tieto vyzerali lákavejšie. Rýchlo si jedno zobrala a schovala si ho do záhybu šiat. Zamierila k dverám, nechcela, aby na ňu dlho čakali. Stefana zatiaľ nepoznala a nechcela ho hneď v prvé ráno nahnevať. 

    Pri schodoch prudko zastala, lebo počula hlasy. Jeden patril Onirpovi a druhý Stefanovi. Meravo ostala stáť. Po chvíli sa spamätala a uvedomila si, že Onirpa nad ňou už nemá žiadnu moc. Aj Berta je pred ním už v bezpečí. A preto pokojne začala zostupovať. 

   Už jej ostávali len tri posledné schody, keď Onirpa zodvihol zrak a zbadal ju. Uznanlivo pokýval hlavou. ,,Netušil som, že pod tou špinou a zápachom sa skrýva taká krásavica. Keby som to vedel, asi by som váhal, či ťa mám ponúknuť pánovi Saerdovi." Zodvihol kožený mešec a poťažkal ho. ,,Čo mám teraz robiť? Neostáva mi nič iné len sa uspokojiť s malou Bertou," dodal s posmešným úsmevom. ,,Len, čo vybavím túto obchodnú záležitosť, pôjdem navštíviť Giovaniho." 

   Sidónia sa na neho spokojne pozrela. ,,Giovaniho vaša návšteva určite poteší, ale Bertu u neho už nenájdete." 

   Onirpa spozornel. ,,A kde je?" 

,,U pána Benedetta a jeho milej manželky. Musela som sa predsa postarať o jej budúcnosť, keďže odchádzam z Florencie. Dobre si spomínam, ako ste sa starali o jej budúcnosť vy. Do mesiaca sa vydá." 

,,Čože? Ona sa bude vydávať? Ty striga jedovatá! Som oklamaný, podvedený!" Začal horekovať. ,,Vznešený pane, za Sidóniu by som mal dostať viac." 

,,Prečo? Veď ešte pred dvomi minútami vám to bolo dosť. Uzavreli sme dohodu a tá platí," mrazivo poznamenal Stefano. 

,,Lenže to som ešte nevedel, že..." obrátil sa k Sidónii. ,,Podviedla si ma, ty suka!" 

,,Nič som neurobila zlé, len som chcela ochrániť Bertu." 

,,Predo mnou?" 

,,Pred všetkou zlobou," odvetila a nebojácne sa mu pozerala do očí. 

,,Tvoja Berta ma už prestala zaujímať. Ale ty nie. Budem sa naďalej informovať o tebe a tvojej budúcnosti. Nemám rád, keď si niekto myslí, že je múdrejší ako ja a snaží sa mi prejsť cez rozum." 

   Zrazu Sidóniu zachvátil strach, lebo poznala zákernosť Onirpu. Trocha sa osmelila. ,,Odchádzam. Takže nebudeš mať možnosť o mne sa niečo dozvedieť." 

,,Ja viem čakať, maličká," Onirpa stíšil hlas, aby v ňom nebolo počuť zlosť. 

 

                                                  X                            X

---