Zelené oči - 31- 32-33- 34-35-36-37-38-39-40- kapitola

                                                     31. kapitola 

 

   ,,Choď preč, Onirpa!" Stefano ukázal na dvere. ,,Náš rozhovor skončil." 

,,Želám vám peknú cestu, vznešený pane." V jeho hlase zaznievala už len zdvorilosť. ,,Dúfam, že budete spokojný s tovarom, ktorý som vám doporučil. Sidónia určite splní vaše požiadavky." Otvoril dvere. Na jeho perách zaihral nepríjemný úsmev, ktorý neveštil nič pozitívne. ,,Urobíte dobre, ak sa budete o svoju otrokyňu príkladne starať. Veď predsa vieme, že mladé dievčatá, sa podobajú na krehké kvetinky. Môžu bez varovania zvädnúť, alebo zahynúť." Nečakajúc na odpoveď rýchlo za sebou zavrel dvere. 

    V miestnosti po jeho nenávistných slovách ostalo divné napätie. 

Ako prvá prehovorila Sidónia. ,,Odpusťte mi, pane, že som zaspala. Ale teraz som už pripravená na cestu." 

   Stefano odtrhol meravý pohľad od dverí a pozrel sa na Sidóniu. ,,Rozumela si tomu, čo ti ten lotor práve povedal? On sa ti vyhrážal! Jasne naznačil, že môžeš zomrieť." 

   Prikývla. ,,Pochopila som jeho slová správne. Ja viem, že je to nebezpečný a zákerný človek..." 

,,Ale i tak sa tváriš, akoby sľuboval, že ti pošle darček." 

,,A čo mám robiť? Chce sa mi pomstiť za Bertu. Plánoval, že ju výhodne predá do niektorého nevestinca. Lenže ja som mu to prekazila, preto teraz tak zúri. Preto musím byť ostražitá, ale nesmiem kvôli jeho vyhrážkam nechať poznačiť strachom každý deň môjho života." 

,,Zaujímavý názor. Vidím, že žiješ len pre dnešok a vôbec ťa netrápi, čo sa stane v budúcnosti." 

,,Dnešok je jediné, čo mám. O osude otrokyne rozhoduje jej pán." 

   Všimla si, že Stefano sa nad ňou týči ako obrovský strom a pozerá sa na ňu z výšky. Ten dojem z neho dotváralo aj jednoduché oblečenie - obtiahnuté nohavice, čižmy z čiernej kože, kabátec z hnedého zamatu. 

,,No možno máš pravdu, treba využiť každú chvíľu, ktorá sa nám naskytne, lebo už nikdy viac sa nemusí opakovať." Začal si naťahovať jazdecké rukavice, ktoré mu siahali až po zápästia. ,,Povedz, ako sa ti spalo v mojej posteli? Nemyslela si pri tom na mňa?" 

,,Zsapala som hneď a spala som ako zabitá, kým ma Júlia Marzo nezobudila," odpovedala mu úplne vecne.

,,Myslím, že by som ťa mal naučiť, ako treba lichotiť mužom. Lebo oni občas radi počúvajú malé klamstvá. Od všetkých svojich otrokov občas vyžadujem, aby mi lichotili," pozrel sa na ňu a v očiach mu zaihrali šibalské iskričky. 

,,Ale pán Renzo povedal, že okrem mňa iných otrokov nemáte." 

   Ľahostajne mávol rukou. ,,Aj jedna otrokyňa stačí, aby som zaviedol také pravidlá." 

   On si zo mňa robí srandu, uvedomila si danú skutočnosť Sidónia a bola prekvapená, že má takú dobrú náladu. Lebo doteraz ho videla len ako mrzutého, podozrievavého človeka, ktorý otvorene prejavoval svoju živočíšnu túžbu po žene. 

,,Vidím, že ste dnes v radostnom rozpoložení, môj pane." 

,,Teší ma, že už odtiaľto odchádzame. Nerád čakám. Nezabúdaj na to." Pohladil ju po tvári. 

,,Nezabudnem. Pane, a prečo ste sa zdržali vo Florencii, keď ste rád, že odchádzate. Na čo ste vlastne čakali?" 

,,Predsa na teba, Sidónia." Podišiel k dverám a otvoril ich.  

 

                                                 X                                X 

 

                                                        32. kapitola 

 

      Nechápavo naňho hľadela. ,,Čakali ste na mňa? Ale veď..." Stíchla, pretože pochopila, že to všetko má súvislosť s Onirpom. ,,Onirpa mi povedal, že ste uzavreli dobrý obchod. Už to chápem! Na námestí, keď som vás okradla..." 

,,To bola len skúška tvojich zlodejských zručností. No a ty si obstála. Keby že nie, tak tu teraz spolu nestojíme." Stefano otvoril dvere. ,,Tak už poď a nezdržuj! Renzo na nás čaká pri koňoch. Kúpil som ti aj nejaké šaty. Máš ich v brašni priviazané o sedlo. Neboj sa, vybral som ti pokojnú kobylu, lebo som predpokladal, že si ešte nikdy nesedela na koni." 

,,Nie, nesedela," odpovedala Sidónia zamyslene. ,,Hovoríte, že potrebujete dobrú zlodejku. Už poznám dôvod prečo ste si ma kúpili, ale neviem, čo chcete ukradnúť." 

,,Keď som ťa kupoval od Giovaniho, chcel som získať umelkyňu vo svojom remesle. Bol som presvedčený, že ťa to baví. A že si šikovná. Lenže podľa toho ako sa na mňa pozeráš, dostávam dojem, že premiestňovanie mešcov nie je práve tvoja záľuba." 

,,Priam to nenávidím. Keď idem niečo ukradnúť, predtým prežívam hotové muky. No, ale teraz aspoň už viem na čo ma potrebujete." 

   Na tvári sa jej objavili rozpaky. Na vrchnej pere sa jej ligotali malé kvapky potu. 

,,Kristepane, čo sa to s tebou deje? Z čoho máš strach? Veď ťa nejdem biť. Urobíš pre mňa len to, čo si robila pre Onirpu. Vôbec nerozmýšľaj o tom, že by si mi neposlúžila!" Pozrel na ňu prísne.  

,,Veď som sa zaviazala, že vás budem poslúchať." 

   V tom momente pocítil jej bezmocnosť. A práve tak aj vyzerala. Ktovie, aké to je, keď je niekto vydaný na milosť toho druhého. A jeho život záleží len od vôle jeho pána. Vedel, že sa len usiluje prežiť v tom krutom a neznámom svete. No pritom si zachovať štipku sebaúcty a nezávislosti. 

,,Chcem, aby si pre mňa ukradla jednu vec a len raz. Potom už kradnúť nemusíš. Keď odídeme z paláca Solomon, nájdem ti..." 

,,Stefano, miláčik," bolo počuť milý, ulisný hlas Júlie. ,,Ani si sa so mnou nerozlúčil." 

,,Mal som dojem, že sme sa rozlúčili už včera večer," odvrkol. 

,,Vieš, bola som na teba nahnevaná. A v hneve človek povie aj ostré slová. Teraz to ľutujem. Odpusť, že som kričala. Udobrime sa. Zlatko, čakám, vystískaj ma. Navrhujem, aby sme sa rozlúčili ako priatelia." Pozrela nenávistne na Sidóniu. ,,Keď tu nebola táto malá potvora, nemali sme medzi sebou žiadne nezhody." 

,,Nemám rád, keď sa niekto neúctivo správa k tomu, čo je moje. A ona je moja, kúpil som ju a pomerne draho. Preto si musím svoj majetok brániť." Zobral Sidóniu za ruku a ťahal ju k dverám. ,,Neviem prečo som si nevšimol skôr, že si zlá a nenávistná dračica. Už sa k tebe nikdy nevrátim." 

,,Stefano, miláčik, veď ja som..." nedokončila, slová ostali visieť vo vzduchu, lebo tesne pri nose sa jej zavreli dvere. 

  V tom momente do nej všla obrovská zúrivosť, prechádzala celým jej telom. Dlane sa jej samovoľne zovreli do pästí. Vedela, že sa mala v noci kontrolovať, keď za ňou prišiel. Nemala vyrieknuť tie nenávistné slová. Lenže ona žiarlila. Panebože! Naozaj žiarli na to vychudnuté decko? Ktovie, možno to bude aj dobre, že Stefano už za ňou nepríde. Onirpa mal pravdu. Žena v jej postavení by sa nemala viazať na zákazníka. Pre ňu by mali byť dôležité peniaze a nie potešenie srdca. Možno by sa nemala na Stefana hnevať. Veď jej otvoril oči a ukázal, kde je jej miesto. 

   Pomaly vystupovala po schodoch do svojej spálne. A pri tom uvažovala. 

  Nie, prečo by mu mala byť vďačná? Za to, že si na jej tele ukájal vášeň. V tom sa jej do mozgu opäť vrátila zlosť. Chcela sa mu pomstiť. Musí zájsť za Onirpom a povedať mu, čo počula. Veď jej predsa sľúbil, že jej zaplatí sedem dukátov, ak mu zistí nejaké informácie o Saerdovi. 

   Potom si pripomenula, kam majú namierené. Solomon, stále si to opakovala, lebo to miesto sa jej zdalo akési povedomé. Ale nevedela si spomenúť, kde ho počula. 

 

                                                          X                               X 

 

                                                              33. kapitola 

 

     ,,Je ďaleko ten palác Solomon?" Opýtala sa Sidónia, keď jej pomáhal Stefano vysadnúť do sedla pokojnej kobyly. Zatvorila oči, aby sa nemusela pozerať v akej výške sa ocitla. Silno uchopila uzdu, až ju zaboleli obidve ruky. Premáhala sa, lebo inak by začala vracať. Žalúdok jej vypovedal poslušnosť. 

,,Je to kúsok od Pisy." 

,,A čo tam mám ukradnúť?" 

,,Kľúč." 

,,A kde ten kľúč pasuje?" 

,,Do zámku vo dverách," rozprával sa s ňou ako keby bola dieťa, ktoré otravuje nezmyselnými otázkami. Medzitým sa vyšvihol do sedla svojho koňa. 

   Sidónia sa zamyslela. ,,Čo sa za tými dverami nachádza?" 

    Renzo už sedel na koni, pozoroval ich a hlasno sa smial. 

,,Si príšerne zvedavá." Stefano sa stával dosť podráždený. 

,,Raz mi to aj tak musíte povedať, keď to mám ukradnúť," poznamenala vecne. ,,Nepáči sa vám, môj pane, keď kladiem takéto otázky?" 

,,Nie, len sa pýtaj, ak sa ti to žiada." 

    Renzo sa na nich stále smial a provokatívne poznamenal: ,,Môžeš si byť istý, že sa jej to žiada." 

   Stefano sa otočil a nahnevane povedal: ,,To by si nebol ty, keby si to nekomentoval." 

,,Musíte mi predsa povedať, môj pane, čo mám robiť, aby ste boli so mnou spokojný," ozvala sa Sidónia. ,,Doposiaľ som nemala iného pána, než Giovaniho. A v jeho dielni som presne vedela, čo mám cez deň urobiť, aby ma nebil za neposlušnosť." 

,,O tom chlapovi už nechcem počuť ani slovo. Rozumela si?" Nervózne obrátil žrebca na západ. 

,,Áno, môj pane." 

   Renzo v tom momente vybuchol do smiechu. 

Stefano sa vražebným pohľadom obrátil na druha. ,,Keby som tu teraz mal poriadny drúk tak by som ťa ním určite ovalil." 

,,Stefano, myslím, že nejdeš dobrým príkladom pre toto mladé stvorenie." 

,,Renzo, mám sto chutí ťa..." potom zmĺkol a chvíľu premýšľal. ,,Sidónia, dnes večer sa zastavíme v hostinci U dvoch mečov, tam ti všetko vysvetlím." Bodol koňa ostrohami a poriadne rýchlo vyrazil na cestu. No ešte stačil skríknuť na Renza. ,,Postaraj sa o ňu!" 

    Sidónia ostala smutná a utrápená. ,,Nahneval sa na mňa?" 

   Renzo len krútil hlavou. Nespoznával priateľa. Nedokázal si vysvetliť jeho správanie. A preto sa ho snažil ospravedlniť. ,,Je podráždený z toho, čo sa tu deje. Myslím, že čoskoro vybuchne. Aj tak sa čudujem, že sa dokázal ovládať tak dlho." Pomkol koňa a priblížil sa k Sidónii úplne blízko, aby jej mohol zobrať uzdu a viesť jej kobylu. ,,Dnes nás čaká dlhá cesta. Tuším som ho nemal toľko podpichovať." Potom sa pomalým cvalom vybrali tým istým smerom, kde sa pobral Stefano. 

 

                                                   X                                    X 

 

                                                                 34. kapitola 

 

     Cesta bola naozaj taká náročná ako predpovedal Renzo. Keď po dlhom a úmornom dni konečne dorazili do hostinca U dvoch mečov, Sidónia si necítila stehná ani zadok. Najmenej tisíckrát chcela požiadať svojich spoločníkov, aby zastavili a niekde si oddýchli, ale každý raz si to rozmyslela a radšej trpela. 

    Vstúpili do priestranej miestnosti v hostinci, kde sa zdalo byť celkom čisto a útulne. Stoly boli utreté, podlaha zametená a v kozube praskali horiace polená. Miestnosťou sa vznášala aróma pečeného zajaca. 

    Odrazu sa pred nimi objavil hostinský. Celý vysmiaty ich úctivo privítal. ,,Dobrý večer, vznešení páni. Som rád, že ste ku mne znova zavítali. Ak sa môžem opýtať ako dlho sa ráčite zdržať?" 

,,Len jednu noc. Zavčas ráno vyrazíme na cestu." Odpovedal Stefano. Pritom si stiahol dlhé kožené rukavice a zastrčil si ich za opasok. ,,Antonio, dohliadni, aby sa dobre postarali o naše kone a nech nám slúžka prinesie teplú večeru." 

,,Hneď to bude, vznešený pane. Prikážem synovi, aby sa osobne postaral o kone tak vzácnych hostí." Nato luskol prstami. Slúžka okamžite pribehla a ponáhľala sa k hosťom. 

,,Líza, ihneď priprav teplú vodu pre pána Saerdu a jeho spoločníkov." V tom si všimol, že tretí človek v jeho doprovode je žena. ,,Určite si spomínate, vznešený pane, že máme len dve izby. Pani by sme mohli..." 

,,Pani bude spať so mnou," nenechal ho dohovoriť Stefano. ,,Len, čo zo seba spláchneme špinu, pošli k nám Lízu aj s večerou." 

   Renzo sa automaticky vybral k úzkym schodom, kde sa nachádzali izby. ,,Idem si trocha natiahnuť kosti. Keď bude hotová večera tak ma zavolajte." Bol už celkom hore, keď sa zohol a zakričal nadol: ,,Nezabudni sa postarať o tú svoju uličnicu, lebo tuším, každú chvíľu od únavy dpadne." 

   Stefano sa rýchlo pozrel na Sidóniu. 

,,Nie je to so mnou až také zlé. Snáď... trocha som vyčerpaná." Pritom sa snažila pevne stáť na nohách. ,,Ešte nikdy som nesedela na koni. Tak preto..." 

,,Kriste!" Stefano ju v poslednej chvíli zachytil. ,,Preboha, prečo si mi nepovedala, že si potrebuješ oddýchnuť?" 

,,Povedali ste, že sa veľmi ponáhľate." 

,,No a ty si radšej trpela, než by si nám to bola povedala. Správaš sa nerozumne." Stefano otvoril dvere malej izby vedľa miestnosti, ktorú obsadil Renzo, a trocha nahnevane ju sotil dovnútra. ,,Teraz si ľahni, oddychuj, daj sa do poriadku, Líza ti o chvíľu donesie večeru." 

,,Prečo by som mala ležať? Veď nie som chorá," tak ako vždy musela sa s ním o všetko prieť. 

   Impulzívne ju zobral do náručia a uložil na posteľ. ,,Ja sa nebudem dohadovať, jednoducho urobíš, čo poviem. Ak nie tak ťa prinútim. Nemám čas sa s tebou hrať." 

,,Môj pane, naozaj som zdravá, nechcem, aby ste mali so mnou starosti." 

,,Robíš si zo mňa srandu?" 

   Sklopila viečka a potlačila úsmev, aby sa ešte viac na ňu nenahneval. Jeho starosť o ňu jej prišla smiešna, lebo nikdy nikto sa o ňu nezaujímal ani, keď bola malá. 

,,Ctihodný pane, to by som si nedovolila." 

,,Ty si, ale prefíkaná potvora! Ako všetky ženy. Idem za Renzom, zatiaľ si odpočiň." 

,,Ale, pane, ja som len žartovala. Chcem sa vám zapáčiť a dobre slúžiť." 

  Zrazu sa na jeho tvári objavil teplý úsmev, ktorý zmil jeho zamračený pohľad. Nato zavrel za sebou dvere. 

  Aký zvláštny človek, uvažovala. Nevedela a nedokázala odhadnúť jeho správanie, jeho reakcie. Položila hlavu na vankúš, zatvorila oči, snažila sa nevnímať bolesť na stehnách a medzi nohami. 

    Chcela na chvíľu zaspať, lenže pred očami stále videla toho drsného a neoblomného muža. 

    Silno pritláčala viečka. ,,Panebože, ten jeho úsmev bol skutočne úchvatný..." 

 

                                                    X                              X 

 

                                                           35. kapitola 

 

     ,,Musím vám zaželať dobrú noc, lebo som poriadne unavený," oznámil Renzo. Vstal, pozrel sa na Stefana a Sidóniu, ktorí mlčali a po očku na seba zazerali. 

,,Mám povedať Líze, aby odniesla taniere z tejto vynikajúcej večere?" 

,,Ja to odpracem," ponúkla sa pohotovo Sidónia, rýchlo vstala. Začala ukladať na seba taniere. ,,Je to moja povinnosť postarať sa o vaše pohodlie." 

,,Sadni si Sidónia. Nie si naša slúžka, aby si po nás upratovala. To je práca Lízy." Tón, akým to povedal, zodpovedal jeho ležérnej polohe, ktorú zaujal na stoličke. ,,Renzo, povedz Líze, nech príde a dá izbu do poriadku." 

    Sidónia si sadla späť na stoličku, nechcela ho dráždiť. Bol síce pokojný, ale neveštilo to nič dobré. 

    Renzo súhlasne prikývol a vykročil k dverám. ,,Uvidíme sa ráno. Dobrú noc." 

   Po jeho odchode zavládlo v izbe nepríjemné ticho. Občas ho prerušil praskot horiacich polien v kozube. Napätie stúpalo. Sidónia nemala odvahu zodvihnúť oči a prihovoriť sa mu. Prečo mlčí? Hnevá sa na mňa, preto, že mu občas odporujem? Sama nevedela prečo to robí. Bola už raz taká. Snažila sa robiť veci po svojom, hoci bola len otrokyňa. 

    Pokúsila sa o zmier. ,,Pán môj, mali by ste mi dovoliť, aby som sa o vás postarala. Mojou povinnosťou je slúžiť vám." 

,,Nekúpil som ťa preto, aby si robila slúžku. Neboj sa, dočkáš sa, tvoj čas príde." 

  V tom jej padol pohľad k jedinej posteli v izbe. Stefano si to okamžite všimol. Pochopil na čo myslí a začal sa smiať. ,,Neuhádla si. Ani na to som si ťa nekúpil. Ak sa to stane tak to bude pre nás obidvoch niečo navyše." 

   Sidónia mu chcela odporovať, no v poslednej chvíli si to rozmyslela. Nechcela ho rozčúliť, keď mal takú dobrú náladu. Preto zmenila tému. ,,Pane, sľúbili ste, že mi poviete, čo je za tými dverami, ku ktorým mám ukradnúť ten kľúč." 

,,Ty si na to nezabudla?" 

,,Nie, pane. Potrebujem to vedieť, lebo to možno zmení môj život. Pochopila som, že ste bohatý muž, preto si neviem vysvetliť, prečo chcete kradnúť." 

   Stefano sa cynicky usmial. ,,Moja milá, nepočula si, že niektorí boháči sa nedokážu uspokojiť s tým, čo majú a chcú ešte viac?" 

,,Počula som to, ale nemyslím, že práve vy, patríte k tým ľuďom." 

,,Odhadla si ma správne, ja skutočne nie som taký. Ale poznám jedného človeka, ktorý sa volá Francesco Iramad a on taký je." Zahľadel sa do plameňov, horiacich v kozube. ,,Áno, presne taký je. Všetko mu je málo. Nestačilo by mu, ani keby vlastnil mestské štáty v celom Taliansku. Je pahltný a nenásytný. Túži vlastniť všetkých a všetko. 

,,Stefanovi zmizol úsmev z tváre. ,,Nedovolím, aby vďaka Zeleným očiam získal ešte väčšiu moc ako už má." 

,,Akým Zeleným očiam? Nerozumiem." 

,,Zelené oči sú klenot. Náhrdelník so smaragdov a malých zlatých doštičiek. Tie sú majstrovsky tvarované. Zatiaľ to nikto nedokázal tak precízne napodobiť. Nevie sa kto ho vyrobil, bol to, ale umelec na slovo vzatý. Táto vzácnosť bola od nepamäti mejetkom nášho rodu. Dedila sa z generácie na generáciu. Vždy ju vlastnil, opatroval a chránil najstarší syn." Pri týchto vyrieknutých slovách vyzeral vznešene, pyšne až majestátne. 

,,Keď som bol nedávno vo Francúzsku, kde som viedol rokovanie o kúpe lodiarskych dielní, ten lotor Iramad využil situáciu podplatil sluhu, aby mi ten šperk ukradol. Teraz ho horlivo stráži vo svojom paláci - Solomon." 

 

                                                               X                    X 

 

                                                                   36. kapitola 

 

    ,,Odkiaľ to viete?" Opýtala sa Sidónia pohotovo. 

,,Renzo a ja sme si trocha podali toho predajného sluhu. Po dôkladnom vyšetrovaní sa nakoniec priznal." 

    Sidónia vedela, čo myslel tým dôkladným vyšetrovaním, preto jej prešiel mráz po chrbte. ,,Ak je zrejmé, že ten klenot patrí vám, pane, tak si ho zoberte naspäť. Možno aj za použitia sily. Renzo spomínal, že ste mali armádu a bojovali ste spolu s otcom." 

,,Ak sa mi ho nepodarí ukradnúť, budem to musieť skúsiť aj takýmto spôsobom. Lenže je tu jeden problém. Pred dvoma rokmi som rozpustil oddiely a neviem, či by som ich dokázal dať dohromady." Trocha sa pohniezdil na stoličke, ktorá zavŕzgala. ,,Obávam sa odvety zo strany Iramada a taktiež možno aj od Borgiu. Určite by zaútočili na Mandru. Hoci ju dobre strážime jej opevnenie nie je dosť silné. Neviem, či by sme sa dokázali ubrániť Borgiovým vojskám." 

,,Borgiové vojská?" Nechápavo sa na neho pozrela. 

,,Nepočula si ešte o tom slávnom kardinálovi? Určite si o ňom musela počuť. Veď ho pozná celé Taliansko." 

,,Ale áno, počula som o ňom. Šírili sa chýri, že má záujem o Florenciu. Lenže, kto je Iramad, to neviem." 

,,Iramad je kondotiér, ktorý teraz bojuje po boku Borgiu. Majú spoločný cieľ - mať a vlastniť všetko." 

   Sidónia sa nemusela pýtať aké metódy používajú pri svojich dobyvateľských výpravách. ,,Pane, prečo sa radšej nevzdáte toho šperku? Veď si môžete dať urobiť mnoho ďalších jemu podobných." 

,,Nepočúvala si ma, keď som hovoril, že je to unikát? Mnoho zlatníkov, umelcov a odborníkov na slovo vzatých sa pokúšalo vyrobiť Zelené oči, ale vždy to bola len kópia, nie originál. Nikde na svete podobný nejestvuje. Náš rod je s ním spojený." Bol úplne zmenený, keď o ňom rozprával. Z očí mu vyžarovala neha a hlas sa mu chvel dojatím. ,,My chránime ich a ony chránia zase nás." 

,,Ja to vôbec nechápem. Obyčajný šperk a..." 

,,Nemusíš to chápať. Tvojou úlohou je ukradnúť strážcovi kľúč a dať ho mne. Preto som si ťa aj kúpil." 

,,Keď to takto hovoríte tak to vyzerá jednoducho." 

,,Nemusíš sa báť. Vymyslíme plán a spolu to zvládneme. Postarám sa, aby sa ti nič nestalo." 

,,Teší ma vaše ubezpečenie. Dúfam, že sa nestretnem s tým Iramadom. Lebo pre takých ľudí otrok nemá žiadnu cenu." 

,,Ak ma vo všetkom poslúchneš tak z toho vyviazneš bez ujmy a s Iramadom sa ani neuvidíš. Musel som podplatiť veľa sluhov, aby som sa dozvedel, kde sa nachádza klenotnica, kde ten diabol ukrýva Zelené oči." 

,,A viete iste, že práve tam skrýva ten Iramad ten váš náhrdelník?" 

,,Som si tým viac ako istý. Považuje ho za najväčší poklad aký doposiaľ ukoristil." 

,,Nechápem na čo mu je? Veď ste spomínali, že je to talizman vášho rodu a chráni len vás." 

,,Chce ho vlastniť z viacero dôvodov. Ale hlavne ma chce ponížiť. Dobre vie, že Zelené oči sú pre našu rodinu všetkým. Určite tuší, že ich budem chcieť získať späť." 

,,A prečo by mal chcieť Borgia, aby Iramad mal ten šperk?" 

,,Hovorí sa, že pápež Alexander je márnivý muž, ktorý zbožňuje starožitnosti a klenoty. Jeho syn Cesare Borgia sa mu chce zavďačiť, a preto mu vždy donesie nejakú vzácnosť. Za to nad ním pápež drží ochrannú ruku a podporuje jeho výbojné výpravy." 

,,A Zelené oči sa považujú za vzácnu starožitnosť?" 

   Stefano sa usmial. ,,Áno, je to naozaj veľká vzácnosť a aj dosť stará. Iramad sa nimi chce zavďačiť Borgiovi a ten zase pápežovi. Dúfa, že za ne dostane náležitú odmenu v podobe kniežatstva." 

    Sidónia premýšľala. ,,Určite mu pápež za náhrdelník nedá takú veľkú odmenu." 

,,A prečo nie? Pápež je veľmi poverčivý človek a o Zelených očach koluje veľa legiend. Nie je to len taký obyčajný náhrdelník. Že vraj ten umelec, ktorý ho vytvoril skryl do jednotlivých zlatých tehličiek nejaké tajomstvo, alebo odkaz." 

,,Aké tajomstvo, aké legendy?" 

 

                                                          X                          X 

 

                                                            37. kapitola 

 

    Stefano sa mierne pohniezdil na stoličke. Premýšľal, či jej toho neprezradil až príliš mnoho. Napadlo ho, či by to raz nemohla použiť proti nemu. 

    Hlúpy nápad, veď je to len otrokyňa, uvažoval, je povinná slúžiť pánovi a byť mu oddaná, kým ju nepredá. Lenže nad touto možnosťou sa nezamýšľal. 

,,Vieš, to tajomstvo sa zatiaľ nepodarilo nikomu rozlúštiť. A jedna z legiend hovorí, že ten klenot prináša jeho majiteľovi šťastie v boji, úspechy u žien, zdravie a harmóniu." 

   Sidónia sa usmiala. ,,A vy, pán môj, tomu veríte?" 

Stefano sa zarazil, nevedel ako jej to má vysvetliť, čo pre neho ten šperk znamená. ,,Neviem, čo ti mám na to odpovedať. Náš rod je úzko spojený s tým smaragdovým náhrdelníkom. Smie si ho dať na krk, len manželka pána nášho sídla. A to iba pri zvláštnych príležitostiach. Od nepamäti vždy patril rodu Saerda. Je to silný rod, držíme spolu, navzájom sa podporujeme a nebojujeme proti sebe. A určite to nezapríčinil nejaký čarovný šperk." 

   Nechápavo pokrútila hlavou. ,,Tak potom prečo by Iramad dostal za smaragdový náhrdelník kniežatstvo?" 

,,Ach, Sidónia! Čo dnes znamená nejaké malé kniežatstvo v súčasnom Taliansku? Veď každý väčší štát si zabral nejaké mestské štátiky. Francúzi obsadili Janov, Miláno, Neapol si rozdelili so Šanielmi. Preto sa nečudujem, že Borgia chce zjednotiť rozdrobené územia." V jeho hlase zaznela ľahostajnosť, keď rozprával o zaberaní Talianska inými štátmi, hoci o Zelených očiach a o ich rode hovoril vzrušeným hlasom. 

,,Vám je to jedno? Veď Taliansko je aj vaša vlasť." 

   Nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,Mojou domovinou je Mandra. Ak tú nechajú na pokoji tak mi je jedno, čo sa stane s ostatnými územiami." Zvedavo sa pozrel na Sidóniu. ,,A pre teba je to snáď dôležité?" 

Chvíľu premýšľala. ,,Je pravda, že otrok nemá žiadnu domovinu. Ale i tak som chcela niekam patriť." 

   Zahľadel sa na ňu skúmavými očami. ,,Je ťažké zmieriť sa s osudom otrokyne?" 

   Pokrčila ramenami. ,,Vždy som bola len otrokyňa." 

,,Napriek tomu sa mi nezdá, že by si prejavovala známky pokory. Skôr naopak, získal som dojem, že si odvážna a vzdorovitá." 

   Spýtavo sa naňho pozrela. 

,,Ja by som niečo také nedokázal strpieť," povedal prudkým tónom. ,,Vedel by som aj zabiť, len aby som bol slobodný. Ušiel by som na také miesto, kde otroctvo neuznávajú. Nemala si chuť urobiť niečo podobné?" 

,,Nikdy ma to nenapadlo. Brala som to ako fakt. Keď som bola malá, mama mi vravievala, že sa musím zmieriť so svojim osudom." Na perách sa jej zjavil neistý úsmev. ,,Občas bolo ťažké prežiť, čo i len jedeň deň. Ale nakoniec som si zvykla." 

   Vstal zo stoličky. ,,Bože, aké zvláštne reči tu vedieme. Nakoniec ťa začnem prehovárať, aby si ma zabila a odišla odo mňa." Prudko sa k nej obrátil. ,,Ale nech ťa to ani nenapadne! Našiel by som ťa a bol by som dosť zlý. Keď ma občas prichytíš rozcíteného, tak to nič neznamená. Spôsobuje to teplo z kozuba a pohľad do tvojich prekrásnych očí, ktoré čakajú, aby som im povedal niečo pekné. Tvoja matka vyslovila múdre slová, keď ti radila, aby si sa zmierila so svojim osudom. Od momentu, keď som ťa kúpil si moja a tak to aj ostane." 

   Prekvapene sa na neho pozrela. ,,Ale veď ja som s tým zmierená. Nemám kam by som odišla." Odrazu videla, že stojí pri dverách a drží kľučku. ,,Vy niekam idete, pane?" 

,,Pozrieť sa von." 

,,Chcete sa osobne presvedčiť, či je o vášho koňa dobre postarané?" 

,,Presne tak. Kôň má niekedy cenu života." 

Odrazu sa začala smiať. 

,,Prečo sa smaješ?" Zvážnel. ,,Zdám sa ti príliš mäkký a starostlivý? To sa môže ľahko zmeniť. Keď sa vrátim, chcem ťa tu nájsť oblečenú do vlastnej nahoty. Zoberiem si to, na čo som mal chuť už včera. Nebudem tu nikomu za hlupáka ani tebe ani Renzovi. Rozumela si?" 

,,Áno, pán môj." Odrazu sa vzduch v izbe stal nedýchateľný, priam nabitý napätím. Sidónia zvážnela. ,,Veľmi dobre rozumiem, môj pane." 

,,Tak potom je to v poriadku." Rázne za sebou zabuchol dvere. 

 

                                                  X                               X 

  

                                                           38. kapitola 

 

    Keď sa po dvoch hodinách Stefano vrátil do izby, Sidónia sedela na stoličke pri kozube úplne nahá. Začala koktať: ,,Bola tu Líza, zobrala podnos a doniesla víno a ovocie. Je váš kôň obriadený?" Na prsiach mala prekrížené ruky snažila sa aspoň čiastočne zakryť svoju nahotu. ,,Zajtra už dorazíme k palácu Solomon, alebo sa ešte niekde zastavíme?" 

,,Postav sa! Chcem sa pokochať tvojim telom." 

   Cítila strach, obavy, vnútorné chvenie, ale i tak poslušne vstala. Jej póza bola meravá, nedokázala sa Stefanovi pozrieť do očí. ,,Už ste ma videli, môj pane. V dome Júlie Marzo, keď som sa kúpala. Uvidíte presne to isté." 

,,Ty nerozumieš tomu ako sa muži pozerajú na ženu a čo pri tom cítia." Prechádzal pohľadom po jej obnaženom tele. ,,Ak sa človek pozorne pozerá, každý raz môže objaviť niečo nové." 

   Cítila, že ju zalieva horúčava, červeň sa jej šírila od hlavy až po päty. Od strachu a nervozity zovrela ruky do pästí, až sa jej nechty zaryli do dlaní. Jej pocity boli zvláštne, miešal sa v nich stud, vzrušenie, beznádej. Nevedela, čo má povedať, alebo, či má vôbec otvoriť ústa, či len poslúchať jeho príkazy. Nakoniec povedala, čo ju prvé napadlo. ,,Mám si kľaknúť, vznešený pane?" 

,,Nie!" Skríkol. Jeho ostrý tón spôsobil, že zodvihla zrak a okamžite sa na neho pozrela. Všimla si, že jeho čierne oči blčia ako polená v kozube. Vyžarovalo z neho napätie. 

,,Kedy si už uvedomíš, že ja nie som ten podliak Giovani?" Pristúpil k nej. Zacítila vôňu sena, konský pach a chladnú jarnú noc. ,,Volám sa Stefano. Zopakuj to. A poriadne nahlas." 

   Zatiaľ nepoložil ruku na jej telo, no ona napriek tomu pocítila páľavu, ktorá z neho vyžarovala. Zdal sa jej iný, zmenený. Mal zvláštne privreté oči a rýchlejšie dýchal. Nemohla urobiť krok, oťaželi jej nohy a podlomili kolená. 

,,Povedz, čo som ti kázal," jeho hlas znel naliehavo a nedočkavo. On nepožadoval, on rozkazoval. 

,,Stefano," zašepkala. ,,Môj pán." 

,,Len Stefano. Teraz som obyčajný, roztúžený muž. Nie som tvoj pán a ty nie si v tejto chvíli otrokyňa." Odrazu k nej vystrel ruku na ktorej mal hnedú jazdeckú rukavicu. Začal ňou prechádzať po jej krku. Najskôr sa snažila nedýchať, ale potom sprudka nasála vzduch do pľúc. Nehybne čakala, čo a bude diať. V tom ju nečakane zachvátila zimnica. 

    Stefanova ruka znehybnela. Nechápavo sa na ňu pozrel.  

,,Je studená," rýchlo si vymyslela výhovorku. 

   Automaticky pristúpil ku kozubu, vystrel ruku nad plameň a zohrieval rukavicu. Otáčal ju z každej strany. 

   Sidónia ho uprene pozorovala. Nedokázala odtrhnúť oči od tej hnedej kože. Snažila sa na niečo myslieť, o niečom premýšľať, ale mozog ju odmietal poslúchať. Len fascinovane sledovala súhru ohňa a kože. 

,,Chcel by som, aby si navždy ostala taká, aká si teraz. Dokonalá. Vedel by som ťa pozorovať hodiny, tie nádherné záblesky tancujúce po tvojom tele." 

   Sidónia pociťovala spokojnosť obdivovanej ženy, no zároveň ju neopúšťali zmätené myšlienky. Uvedomovala si svoju nahotu, bezmocnosť, zraniteľnosť. Bála sa budúcnosti a neistého osudu. Nevedela, čo s ňou zamýšľa urobiť, keď vykoná to, čo od nej požaduje. Už mu potom bude na nič. Vec, ktorej sa bude chcieť zbaviť. Komu ju predá? Alebo ju odhodí na smetisko, ako čižmy, ktoré mu už doslúžili? 

,,Si útla. Prvý raz ťa to bude bolieť." 

   Sidónia sa strhla, vyrušená z úvah. Vôbec nemyslela na to, čo s ňou zamýšľa teraz robiť. Trápila sa skôr tým, čo nastane po tom, keď si ju zoberie ako ženu a využije ju aj ako zlodejku. 

   Chcela to mať už za sebou. 

,,Skúsim byť jemný, ale zároveň sa mi veľmi žiada byť s tebou. Cítim sa vo vnútri ako šialený, divoký. Musíš ma poslúchnuť a nebrániť sa, lebo inak by som ťa mohol poraniť a to nechcem. Rozumela si, čo ti chcem vysvetliť?" 

,,Áno, pane. Podvolím sa vašej žiadosti." 

 

                                                      X                          X 

 

                                                              39. kapitola 

 

     ,,Urobíš to len preto, lebo som tvoj pán?" 

Neodpovedala. 

Usmial sa a odvrátil sa od nej. ,,Tak to už chodí vo svete. Niekto rozkazuje a iní musia poslúchať." 

 Odtiahol ruku od ohňa a začal sa jej dotýkať. Prechádzal jej po prsiach, po krku, hladil jemnú pokožku, ktorá ho nesmierne vzrušovala. 

  Ľavou rukou skĺzol dolu po jej brušku a narazil na ostrovček kučeravých chĺpkov. V tom momente sa stal z neho roztúžený samec. Silno dýchal, nozdry sa mu chveli, oči mal privreté. 

   Keď sa chlap dotkne rozpáleného ženského tela v tej minúte sa z neho stáva iný muž. A Stefano nebol výnimka. Nedokázal svoj chtíč dlhšie udržať. 

,,Chcem do teba vniknúť, Sidónia. Rozkroč nohy." 

  Triaška vzrušenia zaplavila aj ju. Sotva stála, skúsila sa pohnúť, no nedokázala to. Stefanova ruka až príliš dráždila, vyvolávala v nej neznámy pálčivý pocit. 

,,No tak, Sidónia!" V jeho hlase sa ozývala netrpezlivosť a panovačnosť. 

Splnila jeho naliehavé želanie. 

,,Trochu viac." 

 Roztiahla nohy. 

,,No vidíš, teraz je to už lepšie. Ostaň tak a nehýb sa." Ruka v koženej rukavici sa posunula nižšie. A masírovala stehná a intímne miesta. Zavrela oči a vychutnávala vlny rozkoše, ktoré sa valili jej telom. Vnímala ich ako divoké uspokojenie. Zatackala sa. ,,Bolí to!" 

,,Neverím. Nedokážeš zatiaľ rozlíšiť bolesť a túžbu. Cítiš to? Hlad. Žiaru..." 

,,Asi nie," rukou sa dotkla jeho pleca, aby sa zachytila. 

,,Nedotýkaj sa ma! Ešte na to neprišiel čas. Ak to urobíš, prestanem sa ovládať." Vzal ju do náručia a položil na posteľ. ,,Je veľa druhou hladu. No tento, ktorý práve cítim je najtrýznivejší." 

   Neprestával ju dráždiť. Pohľad upieral na ňu. Pozorne sa sústredil na jej pootvorené ústa a prižmurené oči. 

   Zahryzla si do pery, aby potlačila výkrik, ktorý sa jej natískal do úst, snažil sa vyslobodiť a ukázať svoju silu. Nedokázala už ďalej odolávať. Inštinktívne zovrela stehná a vystrela nohy. 

,,Nie!" Zadržal ju. ,,Ešte chvíľu si to vychutnávaj." Stefanov prst zrýchlil tempo. ,,Chcem sa na teba pozerať," povedal drsným zastretým hlasom. ,,Si nádherná." 

    Opatrne sa snažil do nej vniknúť prstom. Zastal. ,,Bože, aká si len úzka. Ak ťa to bude bolieť, povedz, prestanem. Snažím sa pripraviť ťa na to, čo príde." 

   Sidónia vnímala každú drsnosť kože, jednotlivé stehy na rukavici. Jej telo bolo až prekvapivo vnímavé. Jej pľúca pracovali na plný výkon. Vdychovali a vydychovali slasť, ktorú jej spôsoboval Stefano. 

   Medzitým zrýchlil tempo, vytiahol prst a znova do nej vnikol. Jej telo sa skrúcalo, prehýbalo. 

,,Prosím vás, môj pane." 

,,O čo prosíš, povedz mi to." 

,,Sama neviem. Je mi horúco. Cítim tvrdosť kože..." V tom zakvačila nechty do prikrývky, lebo sa jej napli svaly na podbrušku a zároveň sa aj kŕčovito stiahli. 

,,Chceš pocítiť aké to je, keď sa muž spojí so ženou?" 

,,Áno." Privolenie takmer zašepkala. Mala stiahnuté a vysušené hrdlo. 

    Vytiahol z nej prst, vzpriamil sa a odstúpil od postele. Stiahol si rukavice aj oblečenie. ,,Panebože, ako veľmi po tebe túžim." Rýchlo si vyzul topánky a odhodil ich do kúta. ,,Dievča, keby si vedela, čo to so mnou robí, keď sa len na teba pozerám." 

  Zodvihla hlavu a videla, že je nahý. ,,Vy ste sa vyzliekli? Giovani sa nikdy nevyzliekol, keď to s mojou matkou robil." 

  Stefano sa na ňu ostro pozrel.  

,,Prepáčte, ale musím vás dvoch porovnávať, lebo predtým bol on mojim pánom a teraz ste ním vy." 

 

                                                  X                            X 

 

                                                      40. kapitola 

 

      Stíchla. Oči jej začali blúdiť po Stefanovom nahom tele. Tento muž sa vôbec nepodobal na Giovaniho. Bol samý sval a vyžarovala z neho sila. Jej pozornosť upútali tmavé chĺpky na hrudi a okolo jeho mužnosti. 

,,Tak už to vidíš, ako si mi počarila? Stačí, že sa na teba pozerám a prechádzam rukou po pokožke a je zo mňa niekto iný." 

,,Vidím, pane." 

Rozosmial sa. ,,Neboj sa, bude ti dobre. Po chvíli ťa to už nebude bolieť. Ženské telo je dosť prispôsobivé." 

   Veľmi pochybovala o jeho slovách, ale povedala si, že keď už s tým nič nezmôže urobiť, aspoň sa nebude trápiť dopredu. ,,Vyzeráte silný, pane... na všetkých miestach." 

   Kľakol na posteľ. Nahol sa nad ňu. Bol rovno oproti nej. ,,Nerád pripravujem ženy o panenstvo." 

,,Tak to nerobte, pane." 

,,Tebe sa to ľahko povie, ale pre mňa je to nemysliteľné. Musím to urobiť, lebo po tebe túžim od momentu ako som ťa uvidel." 

,,Nie, pane, klamete. Zapáčila som sa vám až potom, pri kúpaní, keď ste zistili, že nie som škaredá." 

,,Nechápem, prečo sa musíš so mnou stále dohadovať? Mám radšej, keď si ticho a len vzdycháš." 

   Poslušne sa odmlčala a čakala, kedy už začne. Cítila napätie a strach. 

,,Čo sa na mňa tak divne pozeráš? Veď ja ti nechcem ublížiť, ale musím. A ver mi, že ma to vôbec neteší." Chytil ju za ramena a mierne ňou potriasol. Nemal rád, keď veľa rozprávala, no zároveň ho zraňovalo aj to, keď sa vzdala a len rezignovane čakala, čo príde. 

   Pritlačil sa k nej. ,,Vydrž, maličká, jeden pohyb a máš to za sebou..." zahundral a prikryl jej dlaňou ústa. ,,...len jeden." 

   Pripravil sa a urobil prudký výpad dopredu. 

Bolesť. Tlak. Zvláštny pocit. Ťažoba iného tela na sebe. Horúčava. Blesk. To všetko v tom momente pocítila. Chcelo sa jej kričať. Striasť zo seba toho votrelca, ktorý ju tlačil. Zmocnila sa jej zlosť, hnev. Začalo jej šumieť v ušiach. Túžila zakričať - nie! 

   Stefano jej to videl na očiach a vo výraze tváre. Jeho dlaň tlmila bolestný výkrik, ale i tak nezabudne na tie oči plné hrôzy. 

  ,,Zavri ich! Nepozeraj sa na mňa!" Pritom do nej vnikal hlbšie. 

  Poslušne zatvorila oči. Jej vnímanie sa ponorilo do tmy. Vonkajší svet prestal existovať. Pociťovala na sebe ťažobu mužského tela a niečo ostré, pichľavé, ktoré vnikalo do nej a spôsobovalo bolesť. 

   Po stehnách jej kĺzala chlpatá pokožka Stefanových nôh. Počula ako ťažko a zrýchlene dýcha.. 

   Sidónia vo svojom krátkom živote vytrpela už mnoho bolesti. A preto sa snažila vytrpieť aj túto. Ležala pokojne a čakala. Nakoniec sa dočkala. Bolesť sa pomaly strácala a namiesto nej prichádzal pocit slastného trenia. 

   Tak veľmi nechcela vnímať jeho ťažké telo ako balvan. Chcela sa uvoľniť a prispôsobiť rytmu Stefana, ale nedokázala to. Zovrel ju ako do klieští. A neprestával do nej vnikať. Jeho výpady sa stávali rýchlejšími a šialenejšími. 

   Istotne je toto tá rozkoš, ktorú pociťujú muži, keď sú spojení so ženou, pomyslela si Sidónia. 

  Nevedela prečo náhle zodvihla nohy a objala ho nimi. 

  ,,To je ono. Presne takto je to krásne." Vzdychol a stonal. 

   V tom momente si uvedomila, že Stefano Saerda je divoký muž, ktorý nepozná hranice svojej vášne. Všetko robil a prežíval naplno. Prudko a nemilosrdne ju vtláčal do mäkkej postele. 

   Sidónia sa cítila ako bábika v jeho rukách. Nevážila absolútne nič v porovnaní s ním. 

  Stefano ju viedol, pritláčal ju k sebe, odtískal. On bol pánom situácie. 

  Myslela si, že to bude trvať snáď večne, ale vzápätí to prišlo. Stefano zmeravel a tlmene vykríkol, potom sa s námahou zvalil vedľa nej. Nič nehovoril, len ťažko dýchal. V miestnosti vládlo ticho, prerušované praskotom polien v kozube. 

 

                                                    X                                  X

 

 

---