Zelené oči- 41- 42- 43- 44- 45- 46-47- 48- 49-50- kapitola

                                                      41. kapitola 

 

,,Pane, môžem už otvoriť oči?" 

,,Samozrejme, prečo by si ich nemohla otvoriť?" 

,,Zakázali ste mi to." 

,,Ach, Bože," zašomral. S námahou vstal z postele. Prešiel cez izbu, kde stála misa s vodou. Zobral handričku, namočil ju. Vrátil sa k nej a podal jej ju. ,,Umi sa dôkladne a potom si ju tam prilož. Bude ťa chladiť. Nepocítiš bolesť, ani páľavu." 

   Urobila presne tak ako jej povedal. Mal pravdu. Chladilo ju to a zmierňovalo tep, ktorý tam vnímala. 

,,Bolí ťa to ešte?" 

,,Už to prestáva. Naozaj je ženské telo dosť prispôsobivé." 

,,Presne tak. Hovoril som ti to." Prikryl ju. ,,Teraz si pospi. Zajtra nás čaká dlhý deň." 

   Sidónia bojovala so spánkom. Oči sa jej samé zatvárali. No stačila si všimnúť, že znova vstal a podišiel ku kozube. Sklonil sa a hodil tam niekoľko polien, ktoré okamžite zapraskali a vytrhli ju zo slastného zaspávania. Podoprela sa na lakti a pozorovala ho. 

,,Pane, dúfam, že som vás nesklamala? Je dôležité, aby bol pán spokojný s prácou svojej otrokyne. Ak máte nejaké výhrady, povedzte mi to. Vynasnažím sa na budúce nesklamať." 

   Zamyslene pozoroval oheň v kozube, ktorý naberal na intenzite. 

,,Vieš o tom, že veľa rozprávaš? Kázal som ti, aby si spala." 

,,Ale, pane..." 

,,Nemusíš mať obavy, nesklamala si ma a teraz zatvor oči a spi." 

,,Áno, pane." Pritlačila sa celkom k stene. Prikryla sa, otočila na bok. ,,Zatvorila som." 

,,Vidíš, keď chceš, dokážeš aj poslúchať." 

,,Som učenlivá pane, stačí mi to raz ukázať." 

,,Verím ti a teraz už naozaj spi." 

   O malú chvíľu sa ponorila do hlbokého spánku. 

   Stefano to okamžite zistil. Ani sa o tom nemusel presvedčiť. Ešte dlho stál a pozoroval praskajúci oheň. Jemu sa nechcelo spať, miesto toho sa mu natískali rôzne myšlienky, ktoré sa týkali jeho otrokyne. Premýšľal, čo s ňou urobí, keď už bude po všetkom, keď splní úlohu pre ktorú si ju kúpil. 

   Po chvíli sa zvrtol a zamieril k posteli. Ľahol si vedľa Sidónie. Robil to všetko opatrne, nechcel ju zobudiť. Ležal vystretý a stále napätý. Kládol si tak strašne veľa otázok, no odpovedať na ne nevedel. Túžil byť vykúpený spánkom, ale ani to mu nebolo dopriaté. 

 

                                              X                                          X 

 

                                                            42. kapitola

 

     ,,Solomon?" Gudio Onirpa zamyslene stál a pozeral sa na Júliu Marzo. ,,Si si istá, určite povedal Solomon? Nebolo to niečo iné?" 

,,Nie som hlúpa, viem, čo počujem." Júlia pristúpila k vyrezávanej skrinke, otvorila ju a hodila do nej päť dukátov, ktoré jej dal Onirpa za správu, ktorú mu práve prezradila. 

,,Dosť neskoro si mi to povedala. Neviem, či to budem môcť využiť. Možno som zbytočne vyhodil peniaze za informáciu, ktorá mi bude na nič." 

,,Mala som iné povinnosti," odvrkla a sadla si k stolu. 

,,Alebo si až príliš zahľadená do toho Saerdu." Podotkol úlisne Onirpa. ,,Júlia, mne sa vidí, že si mazaná. Chcela si odmenu, no zároveň si dopriala Saerdovi čas na únik." 

,,To nie je pravda," ostro sa ohradila. ,,Bola som naozaj veľmi zaneprázdnená." Bože, ako nenávidela toho nepríjemného človeka. Hnusil sa jej už vtedy, keď pre neho pracovala. Lenže dukáty sú dukáty, môže si za ne kúpiť všetko aj slobodu. Keď sa jednalo o ne, vtedy jej osobné pocity šli bokom. 

,,Nevieš náhodou, kto vládne v paláci Solomon?" 

,,Viem to a vieš to aj ty. Predsa Francesco Iramad. Pred nedávnom sme s ním uzavreli obchod." 

   Júlia si ťukla prstom do čela. ,,Už si spomínam. Keby som tušila, že sa jedná o Iramada tak oželiem tých päť dukátov a nechám si tú informáciu pre seba. Sľúbil si, že po pol roku mi Lauru vráti späť, keď sa jej nabaží. Vieš ako dlho som za ňu hľadala náhradu?"

,,V našom obore sa občas stávajú aj nepríjemnosti. Riziko povolania. Ale aj ty máš na tom vinu. Dobre si vedela, že požičať také mladučké dievča takému zvrhlíkovi ako je Iramad môže byť riskantné. Ale nakoniec si súhlasila, lebo ti za ňu ponúkol toľko, že si na to pristúpila." 

,,Prečo si mu nedal jednu zo svojich zásob?" 

,,Preto, lebo Iramad žiadal len to najlepšie. Nechcel som ho uraziť tým, že by som mu poslal jednu zo svojich dievčat. Laura bola mladá, no napriek tomu sa vyznala vynikajúco vo svojom remesle. Smola, niektoré ženy nevydržia bolesť, ktorú im spôsobujú muži." 

,,Ale nechápem, prečo ju musel zabiť," Júlia pokrútila hlavou. ,,Pochybujem, že sa mi podarí od neho dostať odškodné." 

  Onirpa súhlasne prikývol, lebo dobre vedel, že takýto páni neradi platia za tovar, ktorý poškodili, alebo zničili. Okrem tohto paláca vlastní aj dom v Piese. Ktovie, kde sa teraz zdržuje." Chvíľu premýšľal. ,,Najskôr pošlem sluhu s odkazom do Solomona. Ak tam Iramada nenájde, poviem mu, aby šiel do Pisy." 

   Júlia sa nestačila čudovať. ,,Ty a varovanie? A kedy chceš vypýtať odmenu za tú dôležitú informáciu, ktorú som ti poskytla?" 

,,Všetkému si ty na vine, Júlia. To ti nikdy neodpustím! Teraz už možno moja snaha bude bezcenná." 

,,Tak prečo tam chceš poslať posla, keď tým nič nezískaš?" 

,,Možno tým nezískam dukáty, ale predsa niečo z toho vyťažím. Iramad mi bude zaviazaný. Je dobré mať niekoho na vysokom poste." 

   Júlia sa začala nahlas smiať. ,,Bože, Onirpa, ty si myslíš, že ten kondotiér bude k tebe cítiť nejakú povinnosť splatiť službu? Slovo - česť mu asi nič nehovorí." 

,,Veď uvidíme. A keby aj nie, tak aspoň prichytí Sidóniu pri krádeži. A ty sa môžeš tiež tešiť. Počul som, že ten tvoj statný milenec sa zahľadel do tej malej otrokyne. A čo si myslíš, že sa stane, keď ju chytí pri krádeži?" 

   Júlia veľmi dobre vedela, čo muž so sklonom k sadizmu a zvrátenosti, dokáže urobiť s mladým dievčaťom, ktoré sa dostane do jeho pazúrov. Náhle pocítila niečo ako súcit. Zlosť, ktorú k nej prechovávala už vyprchala. Lebo si uvedomila, že je len jedna z mnohých, ktoré sa snažia prežiť, tak ako ona. 

,,Veľmi ju nenávidíš?" Opýtala sa. 

  Onirpa sa škodoradostne usmial. ,,Čo je to nenávisť? Sidónia je len chudinka, biedna otrokyňa, ktorá si nezaslúži moju nenávisť. Nie, ona musí byť skôr príkladne potrestaná. Nedovolím, aby sa o mne klebetilo, že ma dokáže oklamať obyčajná otrokyňa. A čo moja povesť? Ja nie som ako ten tyran Iramad, moja odplata musí mať zmysel." 

   Onirpa sa chystal na odchod. Bol to človek bez svedomia, bez zľutovania. Peniaze stáli u neho vždy na prvom mieste. Nedokázal cítiť lásku, nehu, jeho srdce chladilo ako obrovská kryha ľadu. Poznal len dukáty, silu moci, odplatu a zákernosť. 

  Júlia veľmi dobre poznala jeho charakter, lebo roky pre neho pracovala. Mohla by sa ho zbaviť, veď ho už nepotrebovala. To on sa jej stále držal ako štenica. 

,,Mrzí ma, že si ma o celej veci informovala tak neskoro. Som nespokojný s tvojimi službami. Želám ti, aby si v túto noc nezarobila ani deravý groš a tvoj milenec nech je násilník ako Iramad." 

  Júlia sa usmiala. ,,Musím ťa sklamať. Dnešnú noc strávim s krásnym mladíkom pri ktorom by si slintal ako pes nad kosťou." Milo sa na neho pozrela, chcela ho poriadne nahnevať a vrátiť mu jeho vyhrážky, ktorými ju rád obdarovával. 

,,Počúvam a rozumiem tomu správne, keď si myslím, že si si našla úplne iného chlapa než je Saerda?" Pokrútil hlavou. ,,Robíš pokroky, Júlia." 

  Nečakal na odpoveď. Zatvoril za sebou dvere. 

  Júlia chvíľu nehybne stála a premýšľala, čo tým Onirpa myslel. Potom mykla plecom, ako keby sa chcela zbaviť odpornej príťaže. 

   Potom podišla k šnúre pri dverách, zatiahla za ňu. Zvoncom dala znamenie slúžke, aby jej priviedla pána Godala. 

 

                                                    X                             X  

 

                                                      43. kapitola 

 

    ,,Nie!" Sidónia sa prudko zmietala z boka na bok, rozhadzovala rukami, udierala nimi, kopala nohami, ale stále mala zatvorené oči, čo naznačovalo, že spí. 

   Stefano ju chytil za obidve ruky a pritlačil ich na madrac. Nechcel, aby si ublížila. ,,Prebuď sa!" 

  Lenže ona naďalej zúfalo kopala a bránila sa. 

,,Panenka Mária! Čo ti je? Si chorá?" 

   Sidónia zrazu prestala vyvádzať. Sadla si a neprítomným pohľadom sa obzerala po izbe. 

,,Kde to som?" 

,,Predsa v hostinci." 

,,Chválabohu," vydýchla si. Pozrela sa na ruky. ,,Stále ich mám." 

Stefano nechápal. ,,Čo máš?" 

,,Ruky." Vystrela ich a krútila nimi. ,,Snívalo sa mi, že ma chytili pri krádeži a odsekli mi ich." 

,,Hlúposť. To bol len zlý sen. Ľahni si a ešte spi." 

,,Zlý... sen," ospalo po ňom zopakovala. Vyznelo to skôr, že sa chce skutočne uistiť, že sa jej to len snívalo. Poslušne si ľahla, ale spánok k nej už neprichádzal. Možno sa len bála, že tá strašná mora sa vráti. Ticho, bez pohnutia ležala vedľa Stefana. Pri tom vnímala teplo, ktoré z neho vychádzalo. Zdalo sa jej to zvláštne. Ešte nikdy nespala so žiadnym mužom. V tom ju napadlo, že si bude musieť na to zvyknúť. 

,,Už sa ti niekedy snívalo, že ti odsekli ruky? Alebo teraz to bolo prvý raz." 

,,Často, môj pane. Som síce zlodejka, ale nie som odvážna." 

   Nastalo ticho noci. Sidónia si myslela, že zaspal.

,,Nikto nemôže za to, čo sa mu sníva. Každý z nás sa niečoho bojí. To nemá so zbabelosťou nič spoločné. Myslím si, že je prirodzené, keď sa bojíme následkov nášho konania." 

   Nervózne sa zasmiala. ,,Videla som, ako vyhodili zlodeja z väzenia a miesto rúk mal len krvavé kýpte. Kričal, prosil a mával nimi. Nikto si ho nevšímal. Ľudia od neho odvaracali zrak. Bol im odporný, vôbec ho neľutovali. Každý si myslel, že si za to môže sám, lebo nemal kradnúť." 

,,Neboj sa. Tebe sa nič také nestane o to sa postarám." 

,,To dúfam..." 

,,Ver mi! Určite nie. Potrebujem získaž ten kľúč, ale teba pri tom nechytia. Ak urobíš všetko, čo ti poviem, odídeš odtiaľ bez ujmy," zahundral. 

   Nahnevala som ho, uvažovala. Nakazila som ho svojimi obavami a teraz sa cíti vinný, že ma tam chce poslať. Mala by som ho upokojiť a ubezpečiť, že to zvládnem. Veď preto si ma kúpil, aby som pre neho ukradla ten kľúč. V tom si uvedomila, že ho stála mnoho dukátov, ale zatiaľ za ne neodviedla žiadnu prácu. Mala by... odrazu ju prepadla únava. 

   Obrátila sa smerom k stene, zakryla sa až po bradu a silno zatlačila oči. Túžila zaspať, nič necítiť a zobudiť sa v inom svete. Nechcela myslieť na to, čo ju čaká a čomu sa nevyhne. Áno, bola zlodejka, ale vykonávala to len z nutnosti z potreby prežitia. 

   Tak veľmi túžila byť niekto iný, žiť inak. Ktovie? Možno sa jej ten sen vyplní. Túžila, aby sa jej plnili len tie pekné sny, tie hrôzostrašné ostali v zabudnutí. 

   Trocha sa pohniezdila. ,,Odpuste, môj pane, že som vás zobudila. Je mi to ľúto." 

,,Hovor mi Stefano." 

,,Dobre, pane." 

,,Nepočula si, čo som ti povedal?" 

,,Počula, pane... Stefano." Nechápala, prečo ho tak veľmi dráždi. Prečo nie je s ňou spokojný, keď ona sa tak veľmi snaží. ,,Zapamätám si to... Stefano." 

   Namiesto odpovede sa obrátil na druhú stranu a potichu zahrešil. 

  Ešte dosť dlhú chvíľu trvalo, kým zaspala, lebo stále si uvedomovala prítomnosť veľkého teplého mužského tela vedľa seba. 

 

                                                    X                    X

 

                                                                44. kapitola 

 

    ,,Vidím, že si nejaký veselý," zavrčal Stefano na Renza, keď pomáhal Sidónii vysadnúť na kobylu. 

,,A prečo by som nemal byť," Renzo sa tváril nechápavo. ,,Čo ti zase preletelo cez nos? Správaš sa ako grobian." 

   Stefano na jeho výčitky neodpovedal, lebo vedel, že jeho priateľ má pravdu. Naozaj sa správal arogantne a neodpustiteľne. Bojoval sám so sebou. Už teraz s istotou vedel, že Sidónia sa obáva o svoj osud. Nevie, či dokáže ukradnúť to, čo od nej požaduje. Bojí sa, aby jej z rúk neostali kýpte. V noci sa jej o tom sníva a cez deň to prežíva vo svojej predstave znova a znova. A on je nútený od nej žiadať túto službu, aj napriek tomu, že ona kvôli tomu prežíva muky. 

   Stefano ju veľmi chcel aj ako ženu, a preto to bolo pre neho o to horšie žiadať od nej túto vec. Hnevalo ho nie len to, že dopustil, aby mu Iramad ukradol Zelené oči, ale aj to, že musel do ich opätovného získania zapojiť ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné a pritom môžu veľa stratiť. 

  Stefano sa nahnevane vyšvihol do sedla, bodol koňa a rozbehol sa do cvalu. 

  Renzo len vzdychol. ,,Som presvedčený, že tento deň sa bude nápadne podobať tomu včerajšiemu. Márne som dúfal, že keď si Stefano ukojí túžbu po tebe, bude s ním rozumnejšia reč." Pozrel sa na Sidóniu. ,,Poďme, dievča, lebo inak ho dobehneme až pri paláci Solomon." 

  Sidónia pomkla kobylu. ,,Vy ho poznáte asi veľmi dlho, že?" 

  Uprel na ňu skúmavý pohľad. ,,Dosť dlho na to, aby som vedel, že včera určite stratil trpezlivosť a ukojil túžbu po tebe. Mám pravdu?" 

   Mierne, hanblivo prikývla. 

,,Vieš, milá Sidónia, telesná túžba dokáže muža pevne pripútať k žene. V Mandre budeš také puto veľmi potrebovať, aby si zvládla prekonať všetko, čo ťa tam čaká." 

,,A čo ma tam čaká? Povedzte mi to." 

   Na perách sa mu objavil úsmev. ,,Myslím, že to tam nebudeš mať ľahké. Pani Katerina nebude nadšená z tvojho príchodu." 

,,Kto to je?" 

,,Katerina Saerdová je matka Stefana. Je priama, keď sa jej niečo nepáči dokáže to dosť ostro dať najavo." 

,,Tak sa jej musím zapáčiť hneď od začiatku." 

Vyprskol smiechom. ,,Myslím, že to nebude také jednoduché. Pani Katerina je silná, svojrázna osoba, ktorá dokázala brániť Mandru, keď Stefano a otcom bojovali. Vôbec sa neštítila zajať veliteľa, ktorý obliehal Mandru. Jeho vojsko sa napriek tomu nechcelo vzdať. Ona neváhala a dala ho obesiť a vystaviť na hradby pre výstrahu." 

   Sidónia sa začala obávať stretnutia s ňou. Cítila, že sa jej zviera žalúdok. Veď kto je ona? Len otrokyňa. Nemôže súperiť s matkou svojho pána. Ak ju neprijme, bude odsúdená k nemilosti. 

,,Zdá sa, že je to silná a energická žena." 

,,To áno." Podrobne si ju premeral. ,,Nesmieš sa nechať zastrašiť. Inak si ťa podrobí a si stratená. Časom sa ťa aj Stefano nabaží a budeš mu na príťaž. Všetko záleží len od teba." 

,,Nenechám si po hlave skákať. Viem sa ozvať." 

,,Verím, už som ťa zažil v akcii." 

,,Prečo vám záleží na tom, aby som tej žene neustúpila?" 

,,Snažím sa rozmiestniť figúrky na šachovnici, ale do samotnej hry nezasahujem. Potom už len pozorujem." 

  Sidónia sa odrau cítila osamelá, opustená. Mala pocit, že ju nikto nemá rád. ,,Možno ma do Mandry nezoberie, veď sa na mňa stále hnevá." 

,,Nehnevá sa na teba, ale na seba. Vie až príliš dobre, čomu ťa musí vystaviť. Trápi ho neistota. Túži po tebe a zároveň sa preto cíti vinný. Preto si myslím, moja milá Sidónia, že sa po ceste ešte niekde zastavíme." 

 

                                                            X                   X

 

                                                              45. kapitola 

 

Renzova úvaha bola správna. Naozaj sa po este zastavili. Stefano celý čas klusal pred nimi, až na poludnie obrátil koňa a vrátil sa k Sidónii a Renzovi. 

,,Trocha si odpočinieme a počkáme, kým slnko prestane tak silno pripekať," oznámil im stroho. 

     Renzo sa poobzeral provokatívne dookola, zdalo sa, že niečo hľadá. Nachádzali sa blízko veľkej lúky a zurčiaceho potôčika. 

,,Možno sa mi zahmlieva zrak, ale ja žiadnu krčmu nevidím." 

,,Ale i tak si tu odpočinieme," odpovedal mu nahnevane Stefano, ktorý si bol vedomý toho, že ten starý lyšiak dobre vie, prečo tam zastavili. 

,,Nezdá sa mi ani veľmi teplo," neprestával ho provokovať. 

    Stefano si nevšímal jeho uštipačných poznámok, zošmykol sa z koňa a pristúpil k Sidónii. 

,,Zoskoč!" Vystrel k nej ruky, aby jej pomohol. 

  Sidóniu zarazila naliehavosť v jeho hlase, no nezmohla sa na odpor, lebo jeho tvár blčala divokou túžbou a netrpezlivsťou. Hoci bola neskúsená vo veciach lásky, ale i tak vedela, že Stefano po nej túži ako po žene. 

   Surovo ju strhol z kobyly a bez ostychu jeho ruky blúdili po jej tele. 

,,Pane, vy chcete..." 

,,Buď ticho," vyžarovala z neho násilnosť, neha ostala v hostinci. ,,Nevypytuj sa a daj mi, čo potrebujem. A práve teraz chcem teba." Prudko jej strhol z pliec šaty a odhalil prsia. 

   Sidónia pocítila ostych, lebo Renzo bol svedkom ich začínajúcej milostnej hry. Pozeral na ňu a videl ju do polovice tela obnaženú. 

   Stefano si jej rozpaky nevšímal a bolo mu úplne jedno, že pri nich stojí Renzo Dasaro. Pritlačil ju na brucho kobyly a začal prudko sať jej ľavé ňadro. Druhou rukou silno stláčal bradavku pravého prsníka. 

   Sidónia napriek studu pocítila rovnaké chvenie a príjemný pocit ako minulú noc. Ale i tak mu musela položiť rovnakú otázku. 

,,To chcete robiť tu? Veď je tu pán Renzo a pozerá sa na nás." 

,,Pán Renzo bude taký láskavý otočí sa na opačnú stranu a zatvorí oči." No v tom sa spamätal a chytil Sidóniu za ruku a ťahal ju hlbšie do lesa. 

  Musela za ním bežať, aby mu stačila. 

   Po chvíli zastal, pustil ruku, ktorú pevne zvieral a sotil ju na mach pod strom. Netrpezlivo rozviazal šnúrky, ktoré mu pridržiavali nohavice. Po úpornom boji s povrázkami s nedočkavosťou a nervozitou mu vyhupla vzrušená mužnosť. 

 

                                                         X                      X

 

                                                              46. kapitola 

 

    ,,Poslúchaj ma a rob, čo hovorím," povedal rozhodným hlasom. Pritom neotáľal, ľahol si k Sidónii a začal jej nadvihovať sukňu. Silno sa na ňu natlačil a hľadal jediné miesto, ktorým sa vchádzalo do jej tela a ktoré mu poskytovalo rozkoš. 

   Po chvíli sa k nemu konečne prebojoval. 

,,Buď dobré dievča. Obím ma nohami kolo pása a pritlač na seba, nech môžem do teba ľahko vstúpiť." 

,,Pane..." Nestačila dopovedať, lebo v tom momente pocítila prudký vpád jeho údu. Bol veľký, mocný a nekompromisný. Toľkú silu nečakala. Úplne v nej heglo a zabolelo. Snažila sa uvoľniť, aby stlmila prudkosť s akou sa dobýjal do jej vnútra. Zaklonila hlavu dozadu na machový vankúš. Cítila vôňu lesa, trávy a kôry zo stromov. Vnímala ťažké mužské telo, ktoré ju vtláčalo do zeme, vypínalo sa a fučalo. Sidónia sa pozerala hore do koruny stromu a premýšľala, aké to je byť tvrdým drevom, ktoré sa týči k oblohe, nič ho netrápi o ničom nesníva. 

    Jej myšlienky prerušil tlmený ston, ktorý zo seba vydal Stefano Saerda. Znehybnel a zvalil sa na ňu. Prudko dýchal. Sidónii sa zdalo, že takto bude na nej ležať do večera. Snažila sa nasávať vzduch, aby ju nezadusil a počítala minúty, kedy sa z nej odvalí. 

   Prudko otvoril oči. Zadíval sa jej do tváre. ,,Tuším, dievča, že ty si z toho nič nemala." 

  Neodpovedala, len poslušne ležala. 

Zaklial. 

Ĺahol si vedľa nej do príjemnej mäkkosti machového koberca. Nespúšťal oči z jej tváre. Prstami siahol na miesto, kde jej vytŕčal malý púčik. Začal ho dráždiť, trieť. Jedným prstom vošiel do vlhkého otvoru, kde sa nenásytne pohyboval. 

   Zastonala. Vypla sa ako tetiva na luku. 

,,Panebože, áno. To som potreboval vidieť." 

  Zahryzla si do pery, vzdychala a narážala divokými pohybmi v rytme jeho prsta. Zadržala výkrik, ktorý sa jej automaticky dral z hrdla. Cítila vlnu slasti. Nie jednu, ale dve, tri... 

,,Musel som to znova vidieť." Položil ústa na jej rozpálené čelo. Chcel si vychutnať kŕče slasti, ktoré v nej doznievali. Úplne jasne vnímal pôžitok, ktorý práve zažila. Vybral prst z jej lona. Utrel si ho do nohavíc a neobratne ju pohladil po vlasoch. 

   Doprial jej ešte chvíľu oddychu a potom sa postavil. ,,Je čas, aby sme sa vrátili k Renzovi. Prepáč, ak som bol hrubý, ale veľmi som po tebe túžil." Rýchlo si začal zaviazovať šnúrky od nohavíc. ,,Mala by si sa aj ty upraviť, je čas pokračovať v ceste." Vykročil, no v tom sa k nej ešte obrátil. ,,Zvykaj si na moje spôsoby. Si otrokyňa, ktorá sa musí naučiť dávať pánovi radosť vždy, keď po nej zatúži. Veľa ráz sa stane, že nebudem ochotný čakať na posteľ." 

,,Pochopila som." 

,,To je dobre. A teraz si rýchlo naprav sukňu, umy sa v potoku a o pár minút vyrážame." 

 

                                                        X                         X 

 

                                                          47. kapitola 

 

     Renzo poslušne sedel na pni stromu a čakal. V ruke držal knihu a čítal. Počul za sebou šum, rýchlo sa obrátil. Posmešne sa usmial a urobil grimasu. 

,,Zdá sa mi, že ste sa dosť ponáhľali. Myslel som, že to bude dlhšie trvať." Vstal, odložil knihu do cestovného vaku, oprášil si nohavice. ,,Čo hovoríš, priateľu, nebudeme mať o nedlho ďalšiu zastávku?" V očiach mu ihrali veselé ohníčky. 

   Stefano si jeho narážky nevšímal, odviazal koňa vyšvihol sa naň. ,,Dnes sa už nebudeme zastavovať až v Solomone." Netrpezlivo vyrazil. 

   Sidónia pristúpila ku kobyle a snažila sa vysadnúť. Hlavu mala zvesenú, hanbila sa, lebo dobre vedela, čo si Renzo Dasaro myslí. 

   Pristúpil k nej a pomáhal vysadnúť. ,,Dievča, daj si pozor, lebo teraz je už skutočne nahnevaný. Nie na teba, ale na seba. Neviem ako, ale dokázala si odpútať jeho pozornosť od hľadania Zelených očí, ktoré sú preňho všetkým. Rod Saerda má životné poslanie ochraňovať ten náhrdelník. A teraz do jeho života zavítaš ty a odlúčiš ho od poslania. Tento údel mu vštepoval otec od malička. Ten šperk je ako prekliatie, ktoré celé stáročia zotročuje ich rod." 

,,Zotročuje? To nie je pravda. Veď Stefano je veľký pán, ktorý vládne celému hradnému mestu."

,,Ty to nikdy nepochopíš, dievča. Rodové symboly sú ako okovy, ktoré zviazujú celé generácie. A preto bude lepšie, keď ho budeš stále udržiavať v stave vzrušenia." 

,,Ale ja neviem, čo mám robiť, aby po mne túžil. Ako iné ženy zvádzajú mužov? Povedzte mi to." 

   Renzo vysadol na koňa. ,,Svätá prostota! Veď každá žena vie, ako má zvádzať muža, len ty si pýtaš radu odo mňa. Myslel som, že máš viac rozumu." Pokrútil hlavou. ,,Ktovie, možno práve tá naivita priťahuje Stefana." 

   Sidónia vôbec nerozumela tomu, čo jej vysvetľoval. 

   Renzo ju popohnal, aby klusali rýchlejšie a dobehli Stefana. No pritom si neodpustil ešte dodať: ,,Vieš, ľudia radi vládnu druhým, majú v obľube moc nad ich životmi. Lenže často sa im z toho zakrúti hlava. Len Boh vie, či tú vášeň, ktorú dokážeš zapáliť v Stefanovi, nepoužiješ na získanie postavenia. Nemám nič proti ctižiadostivým ľuďom, lenže ani táto vlastnosť by sa nemala zneužívať. Ak zistím, že to robíš, bez milosti ťa odstránim." 

,,Ale, pán Renzo, veď ja nemám vôbec také úmysly. Neviem, ani, čo to je." 

,,Tak ostaň pri tom aká si teraz." 

,,Prečo to robíte? Prečo pre neho zabíjate?" 

,,To keby som vedel." Zhrozene pokrútil hlavou. ,,Ako je možné, že človek má pocity, ktorým nerozumie? Vie, že ten čin musí vykonať, ale nevie prečo. Zvláštne, že?" V tom bodol koňa ostrohami. 

 

                                                  X                           X

 

                                                       48. kapitola

 

      K večeru prišli k malému drevenému domčeku, ktorý stál úplne osamotený. Popri ňom tiekol potôčik. 

,,Sme tu," povedal Stefano a zoskočil z koňa. ,,Tam za tým kopcom je dedina a za ňou sa nachádza palác - Solomon. Ostaneme tu, nechcem, aby si niekto všimol troch cudzincov. Tu sa k nám pridá aj Marcus." 

,,Kto je Marcus?" Zaujímala sa Sidónia. 

,,Môj brat. Oddýchnite si. Idem sa opýtať, či nás nechajú majitelia tohto domu u nich prenocovať." Priviazal koňa o strom a vykročil k dverám domca. 

  Sidónia sa za ním pozerala a premýšľala, ako málo toho vie o svojom pánovi. Lámala si hlavu, aký bude jeho brat, ako ju prijme. Veď je otrokyňa, majetok svojho pána, ktorý má menšiu hodnotu ako jeho kôň. Bude k nej jeho brat krutý? Alebo ju použije v posteli ako vec? Budú si ju bratia posúvať? Na tom by nebolo nič čudné, lebo ona je nikto, len tovar, ktorý sa dá predať a kúpiť. 

   Odrazu jej ostalo smutno za Florenciou. Tam v dielni tlačiara Balana, aspoň vedela, čo má robiť a kde a kedy jej môže hroziť nejaké nebezpečie. Ale pri Stefanovi Saerdovi bol jej osud neistý. 

  Renzo k nej pristúpil. Pomohol jej priviazať koňa. ,,Marcus je úplne iný než Stefano, veď uvidíš. Výzorom aj povahou. Je jemný, citlivý."

,,Moja otrokyňa tu nie je preto, aby skúmala povahu môjho brata. A už vobec nemám v úmysle deliť sa s ním o ňu," prerušil ho náhle Stefano, ktorý sa k nim vrátil. 

,,Ale nehovor! Aký si zrazu úzkoprsý. Inokedy ti nevadí, keď sa s ním delíš o..." 

,,Dosť bolo hlúpych rečí. Zdá sa, že tá chyža je čistá. Zaplatil som majiteľovi, aby nás tu nechal prenocovať. Ostaneme samí. Odíde so ženou a s deťmi k bratovi. Cestou sa zastaví v dedine, vyhľadá Marcusa a povie mu, že tu na neho čakáme." 

,,Výborne," potešil sa Renzo. ,,My sa môžme zatiaľ opláchnuť v potoku, postarať sa o kone a trocha si odpočinúť." 

   Stefano sa obrátil k Sidónii. ,,V dome je len jedna obytná miestnosť. Nebudeme mať pre seba žiadne súkromie." Chytil kone za uzdy. ,,Nepozeraj sa na mňa ako vyoraná myš a pomôž mi. Renzo, choď si obzrieť chyžu a ty poď so mnou, napojíme a postaráme sa o zvieratá." 

  Sidónii chvíľu trvalo, ale potom to pochopila. ,,Vy to chcete so mnou znova robiť?" 

,,Pozrieme sa, či je v stajni dostatok sena." 

Pobehla za ním. 

Otvoril vráta stajne, prebehol ju pohľadom. Priviazal kone o voľné státie. ,,Pozri tam v rohu je kôpka sena." Chytil ju za ruku a ťahal. ,,Ĺahni si na ňu, vyhrň si sukňu a silno roztiahni nohy. Bože, ako po tebe túžim. Tuším, si mi počarovala. Každú minútu musím myslieť na to, ako sa vnáram do tvojho teplého otvoru." 

  Sidónia mlčala a poslúchla ho, lebo vedela, že tvár má rozpálenú, nozdry roztiahnuté a rýchlo dýchal. Pripadal jej ako samec v ruji. 

   Začala si vyťahovať sukňu, no on si k nej ľahol a netrpezlivo ňou šklbal a rýchlo do nej vošiel. 

   Bola to nespútaná jazda.  Keď skončil, chvíľu si oddýchol a zobral si ju ešte raz. Po dosiahnutí vrcholu dychčal a zosunul sa vedľa nej. 

,,Nenávidím, keď si môj chtíč rozkazuje, čo mám robiť. Dúfam, že to nebude dlho trvať." 

,,Keby ste to naozaj nenávideli, tak by ste to nerobili." 

Neodpovedal. 

,,Je to so mnou iné ako s Júliou Marzo?" 

  Ironicky sa usmial. ,,Júlia je kurtizána, skúsená žena, je jasné, že v tomto smere je lepšia. Ty si... naivne detská. Keby tu bola Júlia určite by som po nej siahol, a nie po tebe." 

  Sidóniu jeho slová zaboleli. ,,Je mi ľúto pane, že vám nevyhovujem, ale snažím sa. Možno, keby ste mi povedali, kde robím chyby, tak..." 

,,Chyby? Si veľmi úzka, príliš zvodná a tvoja pokožka je ako zamat. Viem, že by som nemal... ale nedokážem ti odolať. Si ako opojný nápoj, ak ho raz skúsiš, musíš sa ho napiť znova." 

,,Je mi ľúto, že..." 

,,Buď ticho a vyzleč sa," prikázal a vyskočil na nohy. 

 

                                                     X                      X

 

                                                          49. kapitola

 

     Sidónia neverila, že po nej opäť zatúžil. Veď Balan to robil s jej matkou len raz za deň. 

,,Postav sa a strhni zo seba šaty." 

  Poslúchla ho a po chvíli stála pred ním úplne nahá. Pristúpil k nej. Obzeral si ju zo všetkých strán, dotýkal sa jej rukou, pritláčal červené bradavky, ktoré sa na neho týčili ako dva pahorky. 

,,Si moja. Rozumieš? Len moja, nikto iný sa ťa nemôže dotýkať, kým ostaneš u mňa, budeš slúžiť len mne." 

Rýchlo prikývla. 

,,Povedz, že si len moja." 

,,Som vaša." 

,,V poriadku. Obleč sa a utekaj za Renzom do chyže. Zober si niečo jesť." 

,,Môžem vám pomôcť." 

,,Utekaj dnu." 

   Sidónia vykročila k vrátam silno nimi mykla, aby ich otvorila. No v tom zastala, obrátila sa a... ,,Už sa vás tak veľmi nebojím, viem, že mi nechcete ublížiť." 

,,Prečo by som ti mal chcieť ublížiť? Veď od teba potrebujem, aby si mi ukradla Zelené oči." 

,,Viem, že ich potrebujete. Z celej svojej bytosti sa vynasnažím získať pre vás ten kľúč. Sľúbila som vám to. A ja sľuby plním. Kedy ma odvediete do toho paláca?" 

,,Keď príde Marcus zistím, či sa dozvedel všetko, čo potrebujem vedieť. Ak áno, tak by sme tam mali ísť dnes v noci." 

   Sidóniu to prekvapilo a zaskočilo. Nebola na to, ešte duševne pripravená. ,,Už dnes? Ale veď, ste mi o tom nič presné nepovedali. Neviem ako sa dostanem do vnútra, koľko je tam stráží..." Pozrela na neho veľkými, vypulenými očami plnými hrôzy a obáv. 

,,Nemaj strach. Dostaneš sa tam ľahko. Choď za Renzom, kým príde Marcus musíš byť umytá a prezlečená do čistých šiat. Nezdržuj sa a bež." 

  Aké zvláštne, preblesklo jej hlavou, toľko nových vecí sa udialo za takú krátku dobu. Jej život, jej doterajší svet sa rozpadol ako nepodarený domček z kariet. Odrazu do neho vtrhli dvaja muži a odviedli ju na neznáme miesto, povedali a ukázali jej toľko nových vecí, že má v hlave obrovský zmätok, obavy, strach. Nevie, čo s ňou bude, kam sa podeje až splní svoju úlohu. Nechá si ju, alebo ju predá novému pánovi? Zatiaľ ju chce, ale, čo bude potom, keď mu už bude na obtiaž? 

  Stefano si všimol, že meravo stojí, silno stláča vráta, upiera na ne divný pohľad a nehýbe sa. 

,,To tak, dievča, ponáhľaj sa!" 

  Okamžite precitla zo zamyslenia. Zvrtla sa a bežala k domu. 

 

                                                   X                               X

 

                                                          50. kapitola

 

     Deň sa chýlil ku koncu. Na oblohe sa objavil mesiac. Stefano začínal byť netrpezlivý. No v tom počuli dupot konských kopýt. Vyšli pred chyžu a videli prichádzať jazdca. Stefano v ňom spoznal brata - Marcusa. Približoval sa k nim rezko a svižne. Už z diaľky im kýval na pozdrav. 

   Sidónia si všimla krásne formovanú tvár s klasickými, súmernými črtami. Pekne tvarované ústa sa na nich smiali. 

,,Tak ako sa ti pozdáva?" Spýtal sa Renzo Sidónie stíšeným hlasom, pritom sledovali Stefana ako kráča bratovi oproti. 

,,Výzorovo je úplne iný ako pán Stefano. Zdá sa byť šťastný a plný chuti do života." Chvíľu premýšľala. ,,Myslím, že je to muž, ktorý rád dvorí ženám. Hrá na mandolíne, tvorí a spieva serenády. Je jemný a citlivý." 

   Renzo na ňu prekvapene pozrel. ,,Ale? Čo si vedma, že si ho tak dokonale odhadla." 

  Sidónia pozorovala mužskú krásu mladíka, ktorý bol zabratý do rozhovoru s bratom. Marcus sa skoro vôbec nepodobal na Stefana. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že je mladší. Ťažko ho mohla hodnotiť, lebo krása tela je slabým vodítkom k dokonalému charakteru človeka. 

,,Myslím, že maľuje, lebo, keď prichádzal pozoroval okolie a západ slnka. Hodnotil to očami umelca." 

  Renzo vybuchol do smiechu. ,,Si dobrá pozorovateľka." 

  Obidvaja muži sa pozreli ich smerom. Marcus sa prívetivo usmial. ,,Vidím, že môj príchod ťa potešil." 

,,Dobrý večer, Marcus. Dovoľ, aby som ti predstavil Sidóniu, ktorá je dokonalou znalkyňou ľudských duší. Marcus skutočne maľuje, ale neskladá serenády." 

  Ten sa naňho nechápavo pozrel a vystrúhal grimasu. ,,Renzo, ty a tie tvoje zlomyseľné a uštipačné poznámky. Predpokladám, že si už stihol vymyslieť o mne nejakú neprístojnú historku." 

,,V žiadnom prípade, Marcus, to by som si nedovolil. Smial som sa na tom ako ťa zhodnotila Sidónia. Požiadal som ju, aby mi povedala svoj názor na teba. Presvedčil som sa, že je dobrá pozorovateľka." 

,,Naozaj?" Ozval sa ticho Stefano a prerušil debatu, ktorú viedli. 

,,Ja som sa nikoho nechcela dotknúť, pane. Messer Renzo ma požiadal, aby som sa pokúsila... Bola to len taká hra, niečo ako hádanka." Obhajovala sa Sidónia. 

,,Na zábavu máte čas, ale premýšľať o tom, že nás čaká dôležité poslanie sa nikomu z vás nechce." Zahriakol ich Stefano. 

  Marcus vrhol pohľad na brata. ,,Madonna Sidónia, je mi cťou, že vediete o mne s Renzom rozhovor, a že sa vám zdám príjemný, ale ako poznám brata nepotrpí si na takéto hry."  Usmial sa. ,,A tiež poznám Renza, ktorý má rád takúto zábavu, kedy môže človeka chytiť do svojich pascí. Však, Renzo?" 

,,Niekedy." 

,,Veľmi často," opravil ho Marcus. ,,Stefano mi povedal, že nám pomôžete získať Zelené oči. Keď uvidíte, aký je ten šperk nádherný a zvláštny, pochopíte, prečo nemôže ostať v rukách Iramada." Milo sa na ňu usmial. ,,Ste veľmi láskavá." 

 

                                                   X                                   X 

  

 

---