Gašparko

Na stole ležala papierová maska. Taká, akú používajú deti na karnevale alebo pri strašení kamarátov. Teda táto by sa dala použiť iba na karnevale, lebo kto by sa bál klauna? Oválna tvár mala dva elipsovité výrezy na oči, ktoré však nebolo až tak dobre vidieť, lebo tvorili zreničky obrovských okáľov. Ústa boli veľké, červené a na lícach sa vynímali výrazné ružové kruhy. Vedľa masky ležala pestrofarebná čiapka s troma huňatými brmbolcami. A potom tu bolo ešte niečo-

S tichým vrznutím sa otvorili dvere. Bolo počuť zopár šuchotavých krokov a dvere niekto zatvoril. Človek, čo vošiel do miestnosti prešiel k stolu a fascinovane sa zahľadel na masku. Potom ju opatrne vzal a dlho si ju obracala v rukách, ako keby nevedel, na čo sa tá vec používa. Onedlho si masku nasadil a klaunove ústa v prekrásnom úsmeve skryli úškrn, ktorý sa zjavil na perách jej terajšieho majiteľa. Potom uchopil aj čiapku a dal si ju na hlavu. Keď si klaun uvedomil, čo ešte zostalo na stole, jeho oči sa zaleskli v túžobnom opojení, ktoré však trvalo iba chvíľu. Dvere sa prudko otvorili a niekto druhý vošiel dnu.

„To je moja maska.“ Miestnosťou sa rozľahol detský hlas. Klaun skryl ruky za chrbát a rýchlo sa otočil. Nikoho však nevidel. „Počuješ? Je moja, tak ju daj dole.“ Trochu sa pootočil a pod oknom zbadal sotva sedemročného chlapca. Oblečené mal červenozelené nohavice a košeľu tej istej farby, na nohách mal obuté veľké červené papuče. Klaun vydal akési zvuky, no nebolo im rozumieť.

„Vráť mi to, lebo to poviem mame.“ Malá rúčka sa natrčila v nedočkavom očakávaní, že chlapec dostane to, čo mu patrí. Klaun však hľadel iba pred seba a trochu pokrútil hlavou. Opäť nezrozumiteľné zvuky. „A tato ťa zbije.“ Teraz už trochu nazlostene riekol chlapec a pozrel k dverám, či sa v nich nezjaví jeden z rodičov.

„Ja-a sssom gašššparko...“ ozvalo sa spod masky.

Chlapec prešiel trochu bližšie ku klaunovi a oči sa mu nenávistne zaleskli. „Ty nie si gašššparko, ale obyčajný hlupák.“ Klaun urobil krok dozadu. „Obyčajný sprostý hlupák, tak to povedal tato.“ Na chlapcovej tvári sa zjavil škodoradostný úškrn. Klaun sklonil hlavu a spod masky sa ozvali vzlyky. „A pôjdeš späť do ústavu, aj to povedal tato.“

„Tto-to nie je-ee prav-av-da.“ V klaunových očiach sa zjavili slzy. Chlapec otvoril ústa, že ešte pridá niečo pichľavé a jeho starší brat sa buď pustí do plaču alebo urobí niečo, čím si zaslúži nejaké pohlavky od jeho nevlastného otca, ale začul približujúce sa kroky. Pozrel smerom k chodbe, ktorá viedla do miestnosti. „Daj mi konečne moju masku,“ povedal detským afektovaným hlasom a nespúšťal zrak z dverí.

„Tto-to nie je-ee prav-av-da, žee pojdem do-do...“ viac zo seba dostať nedokázal. Predstava bielych stien, malého okienka, úzkej postele a jednej stoličky mu zatemnila myseľ natoľko, že nedokázal myslieť na čokoľvek iné. Spomenul si takisto na násilných ošetrovateľov a ich praktiky spacifikovania neskrotného blázna.

Klaun zovrel pevne sánky a pozrel na zákernú bytosť, čo ho vydesila k smrti. „Nepojdem.“ Povedal autoritatívnym tónom, potom presunul zrak k dverám. Myseľ mu kázala ešte niečo dodať, no strach z toho, čo bude nasledovať, ak to začuje otec, mu to nedovoľoval.

Kroky boli čoraz zreteľnejšie, až napokon ustali. To už však v miestnosti stál muž v námorníckom tričku s krátkymi rukávmi. Malé potkanie očká zlovestne hľadeli na veselú klaunovu tvár. Jeho ruky sa zovreli v päsť, dal ich do úrovne pása a na bicepsoch mu vystúpili žili. Vytetovaný drak na jeho predlaktí chŕlil oheň. „Čo to má zase znamenať.“ Vykríkol podráždene a trochu zafučal. „Nechce mi dať masku.“ Vystrašene mu odpovedal jeho syn, no chlap na to teraz nebol vôbec zvedaví. Podstatné bolo, že ten dementný panghart mu dal opäť príležitosť trochu si precvičiť ľavý hák. „Pýtal som sa ťa, čo to má znamenať ty spomalený kretén.“

Chlapec chcel zopakovať, čo pred chvíľou povedal, ale vzápätí si uvedomil, že otec si ho nevšíma a takisto mu došlo, že spomalený kretén je jeho nevlastný brat.

Nie mýliš sa. Napadlo klauna, ja nie som spomalený kretén, ja som, „ja som gašššparko.“ Ani si neuvedomil, ako vyslovil nahlas svoje myšlienky.

„Tak gašššparko?“ Izbou sa prehnal cholerický výbuch smiechu. „Ja ti dám gašššparka,“ ešte stále so smiechom v hlase zahučal chlap a urobil krok dopredu. Zrazu sa však prudko zastavil a výzor jeho tváre skamenel. Nemo otvoril ústa a vzápätí nasucho preglgol.

To, čo uvidel behom sekundy mu doslova vyrazilo dych. Jeho nevlastný syn prudko poskočil dopredu, jednou rukou zdrapil chlapca okolo krku a pritlačil ho k stene. Pritom však nespúšťal oči zo svojho otčima. „Tatíí,“ vykríkol chlapec, ale jeho hlas rýchlo zanikol. Zovretie okolo krku natoľko zosilnelo, že z jeho hrdla nevychádzal žiadny vzduch. A keď sa chcel nadýchnuť, nešlo to. Chlapec sa zúfalo vzoprel, no nemalo to žiadny význam.

„Pusť ho ty-“ teraz už tichšie povedal chlap a jeho ruky nevládne klesli. Vzápätí si však uvedomil, že slová na toho pangharta neplatia a tak sa rozbehol smerom k nim. V tom momente však klaun dal druhú ruku pred seba a otčim ani nevedel, ako sa nabodol na dlhý kuchynský nôž. „Kde-?“ Všetko okolo neho sa rýchlo ponorilo do bieleho oparu, klaun pustil chlapca a ľavou rukou zasadil chlapovi prudký úder do tváre. Ten sa zviezol na zem, vystrel ruky pred seba, zakašľal a z úst mu vyšla krv. Klaun k nemu podišiel, pevnejšie zovrel nôž, sklonil sa a prudko mu ho vrazil do hrude. Čepeľ sa na okamih zastavila na jednom z rebier, ale vzápätí ľahko prenikla medzirebrovým svalstvom a prebodla mäkké tkanivo pľúc. Muž sa trochu nadvihol, ale to bolo posledné, čo sa jeho telu podarilo dosiahnuť. Nasledoval krátky pocit bolestnej agónie a potom prišla smrť. „Gašššparko nepojde nikam.“ Ozvalo sa spod masky a klaun s námahou vytiahol nôž z mužovej hrude. Fascinovane hľadel na lepkavú tekutinu, čo sfarbila bielomodré tričko do tmavočervena. Jeho myseľ začala rýchlo pracovať, no nič mu nedávalo zmysel. Jediné, čo vedel, bolo, že konečne má pokoj od toho nízkeho plešatého svalnáča, ktorého musel volať tati a od ktorého častokrát dostával päsťami do tváre. A do ústavu už tiež nepôjde...

Onedlho ho vyrušilo namáhavé chrčanie, ktoré sa ozývalo spoza jeho chrbta. Otočil sa a hľadel do lesknúcich sa očí svojho brata. Chlapec sa držal oboma rukami okolo krku, akoby odťahoval neviditeľnú ruku, čo ho stále škrtí.

Klaun sa pomaly postavil a prešiel k nemu. Keď si to chlapec uvedomil, vzoprel sa proti stene. „Daj to-to dooole.“ Vyšlo spod masky a klaun vystrel ruku aj s nožom, aby ukázal na chlapcov pestrofarebný odev. Po čepeli stiekla kvapka krvi a dopadla chlapcovi na ruku. Ten keď to uvidel, pokúsil sa zrevať, no z úst mu nevyšiel ani hlások. Zhypnotizovane hľadel na červenú machuľu, ktorá sa vytvorila na jeho ruke a stále otváral ústa v nemom výkriku. Zrazu zacítil, ako sa klaun druhou rukou dotkol jeho tváre a vytočil mu hlavu tak, aby mohol hľadieť do jeho tváre. Do tváre veselého klauna s ústami sformovanými do nádherného úsmevu, do tváre s veľkými čiernymi očami.