Muž číslo nula - aktuálna poviedka.

Námet tejto poviedky je práve teraz ten najaktuálnejší. 

                                                   Muž číslo nula - poviedka  

 

   ,,Kde mám čiapku?" 

  ,,Ja nemôžem nájsť šál." 

,,Chlapci, chlapci, tichšie." 

Vlado stál pod sprchou, prúd vody mu stekal po tele. Napriek šuchotu vody počul manželku Veroniku ako napomína ich synov, ktorí sa chystali do školy a škôlky. 

Zastavil kohútik, osušil sa a obliekol kúpací plášť. Postavil sa k umyvadlu, nad ktorým viselo zrkadlo. ,,To zase bola noc," vzdychol a obzeral oči podliate krvou. ,,Musím si aspoň pár hodín pospať. Pre istotu si dám paralen a čaj." Už niekoľko dní sa necítil dobre. Bolela ho hlava, kýchal, sem-tam aj zakašlal. Ale nedalo sa nič robiť musel nastúpiť na nočnú službu. Mestských policajtov v teréne nie je nikdy dosť. Šéf ich upozornil, aby boli opatrní, hlavne pri styku s bezdomovcami, že sa šíri chrípka odnekiaľ z Číny. Ale veľkú váhu tomu neprikladali, nedostali, ani žiadne ochrané prostriedky. Veď Čína je od nás ďaleko, určite sa to tu nedostane, ale predsa len si treba dať trocha pozor. 

   Otvoril dvere kúpeľne a vyšiel na chodbu, kde sa jeho manželka snažila dostať chlapcov do oblečenia. 

,,Tati..." 

,,Tati, som rád, že ťa vidím. Tomáš mi zobral čiapku." 

,,Vieš, čo sa hovorí o žalobníkoch," upokojoval syna. ,,Poďte sem," roztiahol náruč. Obidvaja sa k nemu rozbehli. Pritúlil ich na hruď a dal každému bozk na čelo. ,,Poslúchajte mamu." Vstal, šiel pozdraviť manželku. Privinul ju k sebe a dal bozk na ústa. 

   Tá si okamžite všimla, že s ním nie je niečo v poriadku. ,,Celý horíš, čo sa deje?" 

,,Nič neobvyklé. Niečo som chytil, nejaký chrípkový vírus. To prejde, trocha sa vyspím." 

,,Daj si raňajky. Máš ich na stole. Keď sa budem vracať domov z práce, zastavím sa v lekárni a kúpim ti šumivý aspirín. Je dosť účiný." 

,,Ďakujem, drahá. Nie som hladný, dám si len čaj a paralen. Vyspím sa a večer som fit. Cítim sa iba unavený." 

,,Ako chceš, Vladko." Ešte raz ho pobozkala a postrčila chlapcov z bytu. No, nedalo jej to a medzi dverami zavolala. ,,Poriadne hicuješ," na to vyšli von. 

  Vlado ostal sám. Obklopilo ho ticho. Ľahol si do postele. Na stolík si postavil hrnček s čajom. Okamžite zaspal. Nebol to pokojný oddych. Zo začiatku sa mu zdalo, že sa ocitol na púšti. Cítil horúci piesok pod nohami. Pálil ho. Snažil sa opatrne našľapovať, ale nešlo to. Horúčava sílila. Popraskali mu pery. Vo vnútri ho spaľoval oheň. V polospánku sa natiahol a zobral čaj zo stolíka. Na jeden dúšok ho celý vypil. A znova zaspal. 

    Teraz sa premiestnil z púšte do ľadovne. Teplo vystriedalo chlad. Vytiahol si prikrývku až nad hlavu. Jedna nestačila, potiahol si na seba aj manželkinu. Aj tak drkotal zubami. Nedokázal vstať z postele. Skúšal to, no, nohy mal vratké, ruky slabé, bezmocné. Skúšal volať o pomoc. Uvedomil si, že ho nikto nepočuje. ,,Panebože, čo sa to so mnou deje?" Zašepkal z posledných síl, kým upadol do horúčkového delíria. Uvedomoval si svoje telo, ale nedokázal ho ovládať. Neostávalo mu nič iné, len čakať, kým sa vráti Veronika z práce. Prosil Boha, aby posunul čas. 

   Okolo štvrtej hodine po obede sa otvorili dvere do bytu. Vošla pani Veronika Homolová so synmi. Tí, sa ako obyčajne postrkovali. 

  Všimla si, že dvere do spálne sú zatvorené. Znamenalo to, že manžel ešte spí, a preto upozornila chlapcov. ,,Buďte tichšie. Ocko spí. Choďte do svojej izby. Prezlečte sa, prídem vás skontrolovať." 

   Šla do kuchyne. Uvarila čerstvý čaj. Všimla si, že manžel nič nejedol. ,,Asi tá chrípka bude trocha vážnejšia," povedala pre seba. Zobrala hrnček s čajom a opatrne otvorila dvere do spálne. 

,,Panebože!" Skríkla. Pohľad, ktorý sa jej naskytol ju šokoval. Pribehla k posteli. ,,Vlado, Vladko," zatriasla ním. 

Žiadna odpoveď. Dala mu ruku na čelo, tvár... cítila, že je neskutočne rozpálený. Odmerala mu teplotu. Výsledok ju šokoval. Štyridsať. 

,,Dievča, len pokoj," povedala pre seba. ,,Žiadnu paniku," snažila sa znova zavolať na manžela. Neodpovedal, ležal na chrbte, oči mal otvorené, ale nijako nereagoval. Napadlo ju zraziť mu studenými zábalmi teplotu. Ale najskôr zavolá doktorovi, aby svojim rýchlym konaním niečo nepokazila. 

  Lekárovi popísala situáciu a pýtala si radu. 

  Ten, jej povedal, že o pol hodinu je u nich. Nezdala sa mu tá vysoká teplota, a preto nechcel nič podceniť. 

   Presne o pol hodinu zazvonil pri dverách Homolových. 

,,Kde máme pacienta?" 

,,Tu, pán doktor," ukázala na spáľňu. ,,Ráno mi hovoril, že sa necíti dobre, ale nezdalo sa mi to až také vážne. Keď som prišla z práce, našla som ho v takomto stave." 

  Doktor skontroloval pacienta. Pred tým si pohotovo nasadil ochranú rúšku a jednorázové rukavice. 

,,Milá pani, nechoďte sem," zastavil ju. ,,Kde máte deti?" 

,,V izbe. Poslala som ich tam hneď po príchode." 

,,To je dobre, nech tam ostanú." 

   Po chvíli prišiel za ňou do kuchyne, kde skormútene sedela. 

,,Počuli ste o novom tipe chrípky, ktorá k nám ide z Číny?" 

,,Áno, ale..." 

,,Mám podozrenie, že váš manžel ju dostal." 

,,Kristepane! Čo teraz?" 

,,Pani Homolová, len pokoj. Zavolám sanitku so špeciálnym vybavením, aby vášho manžela odviezli do nemocnice na infekčné oddelenie. Dal som mu injekciu na posilnenie srdca. Viac teraz urobiť neviem. Je nutné, aby ste ostali vy aj deti v karanténe. Je niekto, kto vám môže doniesť potraviny?" 

   Prikývla a rozplakala sa. ,,Moja mama," povedala cez slzy. 

,,Dobre. Zavolajte jej. Ale nepúšťajte ju do bytu. Nech, zazvoní a nechá nákup pred dverami. Dajte mi telefóne čísla a mená všetkých ľudí s ktorými ste prišli do styku a tiež čísla do škôlky a školy vašich detí." 

,,Na čo?" 

,,Pôjdu do karantény a tiež aj ja. Dám to vedieť aj náčelníkovi mestskej polície. Musí nariadiť okamžite karanténu všetkých zamestnancov a ich rodín. S koľkými ľuďmi prišiel do styku váš manžel, len ťažko zistíme, určite sú to stovky osôb. Ale aspoň podchytíme to najväčšie ohnisko ľudí, ktorí by sa mohli od neho nakaziť. Jeho zdroj bude ťažké lokalizovať."  

,,Pán doktor, to je až také vážne?" 

,,Áno, musíme zabrániť šíreniu nákazy. Vystavím vám práce neschopnosť." Doktor ju poučil, ako má postupovať a dôkladne umývať ruky deťom a sebe. Medzitým prišli dvaja muži v špeciálnych oblekoch a odviezli jej manžela. 

   Musela sa vzchopiť. Uložila deti spať. Vysvetlila im hravou formou, že ocka navštívil zlý baciľ a musí byť pod dohľadom uja doktora a oni tiež, preto nepôjdu do školy, ani škôlky. 

  Keď to všetko zvládla, bola už neskorá noc a jej sa nechcelo spať. Stále premýšľala, čo s nimi bude, či to Vlado zvládne prekonať, lebo lekár jej telefonoval, že je vo vážnom stave a museli ho pripojiť na pľúcnu ventiláciu. 

  Veronika Homolová zistila, že je odteraz na všetko sama. Na deti, domácnosť aj na boj s neznámym nepriateľom, ktorého nie je vidieť a všetci ho volajú - korona vírus. 

  Keď boj, tak boj. Zaviazala si ústa a nos šatkou, natiahla gumené rukavice a pustila sa do čistenia celého bytu. 

,,Ja ti ukážem, ti mrška malá. Uvidíš, že ten boj vyhrám ja." 

 

                                                   Koniec.

 

---