Čo je poézia

2007, výstup seminára s Fedorom Matejovom

Strážayovu poéziu som nepovažoval za poéziu a chcel som to dokázať.

 

Čo je poézia?

 

Roman Jakobson

 

1. poetická téma sa nedá vymedziť – „Nie je zátišie alebo akt, krajina alebo myšlienka, ktoré by teraz boli mimo okruhu poetických tém.“
2. poetické prostriedky sa nedajú vymedziť – „...dejiny umenia svedčia o ich stálej premenlivosti.“

 

Básnickosť spočíva v tom, že „slovo je pociťované ako slovo a nie ako prostý reprezentant pomenovaného predmetu alebo ako výbuch emócie. V tom, že slová a ich skladba, ich význam, ich vonkajšia a vnútorná forma nie sú ľahostajným poukázaním na skutočnosť, ale získavajú vlastnú váhu a hodnotu.“[1]

 

Milan Jankovič

 

Dielo je „projektovaný zmysel skutočnosti“, je v ňom  „akási výrazová energia naviac“ a táto „významotvorná energia v básni sa nespotrebováva v lineárnej realizácií určitých významov, skôr pre ne vytvára silové pole, v ktorom sa môžu objavovať. Báseň „exponuje celkový postoj človeka ku svetu v rovine ešte prvotnejšej ako je akékoľvek kladenie otázok a rozvrhovanie zmyslu, ktoré je už založené na istom ustálení jednotiek nesúcich význam.“[2]

 

Jonathan Culler 

 

Básne „aktívne pracujú so štandardnými polohami a kategóriami obvyklých spôsobov myslenia a často si ich pokúšajú prispôsobiť a pretvoriť, čím nám ukazujú, ako sa chopiť myšlienky, ktorou sme sa na základe svojho jazyka neboli schopní vyjadriť a núti nás zamestnávať sa kategóriami, cez ktoré sa bezmyšlienkovite pozeráme na svet.“[3]

 

„Významom diela nie je to, čo mal autor na mysli v určitom momente tvorby diela, alebo čo si autor myslí, že dielo znamená, potom ako je dokončené, ale skôr to, čo sa autorovi podarilo do diela vložiť.“

 

„Lyrická poézia, v minulosti primárne vnímaná ako spôsob vznešeného vyjadrenia, ako elegantné formulovanie kultúrnych hodnôt a stanovísk, začala neskôr byť považovaná ako prostriedok na vyjadrenie intenzívnych pocitov.

 

„Súčasní teoretici však stále častejšie nepovažujú lyriku za vyjadrovanie básnikových pocitov, ale skôr za asociatívnu a imaginatívnu hra s jazykom, za experimentovanie s jazykovými spojeniami a formuláciami, ktoré z poézie činia rozvratný prvok kultúry skôr ako hlavný depozitár jej hodnôt.[4]

 

Videli sme, že báseň sa nedá vymedziť ani prostredníctvom poetickej témy, ani prostredníctvom poetických prostriedkov. Avšak, poetická téma a poetické prostriedky pramenia primárne z autorského subjektu píšuceho báseň, ktorý rieši ultimátny problém sveta a ľudskej existencie v ňom – vo všetkých svojich podobách. Myslím si, že každá báseň vyjadruje časť problematiky životnej skúsenosti autorského subjektu.

 

Válek povedal, že poézia je „poznanie + ilúzia“. Ak tento výrok rozvinieme, vyjde nám, že básne vychádzajú z reálneho sveta, zo životnej skúsenosti, pričom prostredníctvom lyrického subjektu dochádza k jeho interpretácií, prípadne zachyteniu jeho problematiky. Báseň sa zmysel života a sveta, vrátane jeho paradoxov, snaží pochopiť, zachytiť, reflektovať, poukázať naň, povedať o ňom niečo „nové“. Ak hovoríme, že báseň je „o živote“, neznamená to, že je „o každodennom živote“, ale o tom, čo je v živote navyše – jeho zmysel. Báseň je možné označiť za zárodočné, marginálne, fragmentárne a torzovité pochopenie celej problémovosti sveta.

 

 

O čom je poézia?

 

Interpretácia poézie je kladenie si otázky – O čom text je?

 

„Významom textu nie je samotný výrok, ale to, čo tento výrok robí, jeho potenciál pôsobiť na čitateľa. Interpretovať dielo preto znamená rozprávať príbeh čítania a prenikať k podstate postojov rozprávača na základe náznakov uvedených v texte a našich všeobecných vedomostí a bežných situácií.“[5]

 

Báseň je silovým poľom štyroch prvkov, ktoré sú v určitej miere nezávislé:

 

·       intencia autora – text – kontext – čitateľ.

 

Zjednodušene povedané: autor píše báseň s intenciou, ktorá sa premietne do textu, pričom tento proces sa odohráva v rámci určitého kontextu a potom do básne vstúpi čitateľ  a posunie ju svojim smerom – pri čítaní básne vchádzajú do hry súbory konvencií a očakávaní a zároveň významy prameniace z jednotlivých zložiek „silového poľa“ básne.

 

Z čitateľského hľadiska už samotný verš, základný rys poézie, „blokuje epickú konzumpciu textu, nech sú v texte prítomné akékoľvek silné epické znaky. Je to výrazový prostriedok vyššej úrovne ako spomenuté epické signály.“[6] Verš dáva znamenie, že nepôjde o „obyčajnú“ výpoveď, ale že pôjde o niečo viac.

 

Od zobrazovania sveta bohov prešla poézia počas tisícročí k zobrazovaniu sveta ľudí, so všetkým, čo s ním súvisí. V tomto trende môžeme badať aj určitú „desymbolizáciu“ poézie – zbavenie sa alegorických symbolov a priblíženie jazyka poézie jazyku ľudí. Túto tendenciu presne zhŕňa Zajac: „...vpád novej témy a jazyka blízkeho súčasnému čitateľovi do básne spôsobuje, že lyrický text prestáva byť tajuplným zaklínadlom a stáva sa súčasťou každodenného ľudského života, jedným z jeho prejavov. Sviatočná báseň sa mení na báseň na každý deň.“[7]

 

Táto posledná veta nás vedie priamo k poetike Štefana Strážaya.

 

Poézia Štefana Strážaya

 

Poézia Štefana Strážaya (1940) sa vyznačuje výrazovou a metaforickou úspornosťou, civilnosťou, záznamovo-momentkovým charakterom – keby nešlo o verše, mohli by sme hovoriť o prozaických poznámkach. Vo svojich  básňach prezentuje Strážay svet z pozície trochu skeptického, trochu nadšeného pozorovateľa, akoby ho už na svete nič nemohlo prekvapiť, ale aj tak sa nevzdáva nádeje. Básne sú krehké a pýtajú sa, prípadne hovoria svoj názor na ľudské problémy a poukazujú hlavne na ambivalenciu života.

Svet Strážayovej poézie je sekulárnym svetom urbánnej každodennosti.[8] Pod touto každodennosťou sa však skrývajú existenciálne problémy. Skúsenostná a poznávacia aktivita subjektu voči významonosnej skutočnosti sa pretavuje do strohých, vecných výpovedí so zhusteným významom. Strážay nachádza pre nás, čitateľov a pravdepodobne aj pre seba vo svete súvislosti a vzťahy, momentky a okamihy, poznámky a obrazy, ktoré unikajú bežnej, všednej pozornosti.

 

Pod zdanlivo „prozaickým“ povrchom textu sa črtá racionálna konštrukcia, ktorá svet stavia do podoby paradoxov. Realita v Strážayovej básni ostáva autorským subjektom zdanlivo nezasiahnutá, nepretvorená, neuspokojujúco transparentná, málo významonosná, Strážay akoby prekračoval hranice poézie. Za „zaznamenanými“ reáliami je potrebné hľadať širšie významové súvislosti, ich všeobecnejšie významy a zážitkové (etické, filozofické) implikácie. Zobrazenú realitu je potrebné vnímať ako usporiadanú nie z „vôle“ seba samej, ale z „vôle“ autorského subjektu. Je to správa; pravdaže organizovaná. Sám Strážay o tom hovorí:

 

Z POETIKY

 

...Všetko

nakoniec je práca. Niekedy

aj dýchanie. To, čo píšem,

je informácia, správa;

pravdaže, organizovaná.

 

(Š. Strážay, Malinovského 96)

 

Strážayova báseň nie je „reportérskym“ záznamom reality, ale naopak, realita je tu až v prekvapujúco vysokej miere organizovaná, usporiadaná podľa záujmov autora. Tieto záujmy nepramenia v periférnych, inferiórnych zložkách ľudskej subjektivity, ale súvisia s prežívaním najzákladnejších otázok ľudskej existencie.[9] Tieto skutočnosti sa pokúsim ozrejmiť na príkladoch básní zo Strážayovej zbierky Malinovského 96.

 

Pri interpretácií básní Š. Strážaya používam dôsledne čitateľský prístup k analýze literárneho diela. Interpretáciou umeleckého diela rozumieme subjektívny postoj recipienta k nemu, ktorej zmyslom je charakteristika spočívajúca v explicitnej argumentácií podloženej textom, identifikácia jeho zmyslu. K básňam pristupujem s tým s „tušením“, že motivické východisko výpovede nie je totožné s východiskom textu dve základné výrazové polohy lyrického subjektu sú:

1. počiatočná zmyslovo-konkrétna podoba básne
2. vecná, zdanlivo nezaujatá, neosobná „nadhľadovosť“, racionálne ambiciózna a lakonicky zvládnutá analytickosť presahujúca do „analyzujúcej“ a „poznámkovitej“ neobraznosti, „minimálnej poetickosti“, [10]

pričom napätie medzi týmito dvoma zložkami je možné nazvať poéziou. Zmyslová angažovanosť vo svete sa spája s jeho intelektuálne neúprosnou analýzou, básnik sa vyrovnáva sa s realitou, chce preklenúť poznanie, vysvetliť ho, vyriešiť „večný problém života.“

 

Zbierka Malinovského 96 má už v názve konkrétnu adresu, takže môžeme tušiť, že pôjde o „civilnú“ poéziu. Táto zbierka sa skladá z básnických momentiek a životných okamihov. Témou básní sú všedné, každodenné činnosti (napr. nakupovanie, ranné vstávanie, upratovanie, polievanie kvetov, umývanie, obliekanie, cestovanie, situácie z domácnosti a pod.) vo všedných, každodenných priestoroch (napr. nemocnica, jedáleň, obedňajšia prestávka, konečná električiek, krčma, vestibul, byt, hotel, záhrada, letisko, vlak, ulica, kuchyňa, špinavý breh rieky, cintorín, prístav, kino, izba a pod.). Ide o „medzipriestory“, vedľajšie, druhotné priestory, v ktorých sa vyskytujeme akoby na ceste odniekiaľ niekam. Strážay v poézií využíva koncentrovanú všednosť a na nej naznačuje problémy, ktoré obsahuje.

Prejdem však priamo k interpretáciám jednotlivých básní vybraných podľa môjho osobného vkusu. 

 

ÚSTUP

 

Deti si robia po svojom,

uvzato, nekompromisne.

Pretože nevedia, od začiatku

hrnú sa do príbehov.

Zarazení odstupujeme,

ustupujeme: rastie

ich milá bezohľadnosť,

ubúda z našej

netrpezlivej láskavosti.

Čo sa týka mňa, rozumiem:

nežijeme v spoločnom svete,

neprekračujem jeho

výrazné hranice,

nakreslené

tichou farebnou kriedou.

Spomaľujem. Ich svet

letí pomimo a zároveň

mnou.

 

Názov básne má viacero možných konotácií – ustúpenie z pozície, frazeologizmus „múdrejší ustúpi“, ústup v boji (prehra), prípadne ústupky deťom. Tento významový rozptyl naznačuje, že v básni pôjde o konflikt dvoch strán – jedna ustupuje a druhá zaujme miesto prvej.

Z hľadiska štruktúry básne vidno členenie na deti (ony – 3. osoba plurál – verše 1-4), dospelých (my – 1. osoba plurál – verše 5-9) a lyrický subjekt (ja – 1. osoba singulár – 10-koniec). 

V prvom verši: Deti si robia po svojom / uvzato, nekompromisne sú deti chápané skôr všeobecne, ako generácia. Sucho sa tu konštatuje, že deti pri svojom konaní neberú ohľad na iných (dospelých), sú tvrdohlavé a nerobia kompromisy. Zaujímavé tu je „stupňovanie“ prísloviek a nezvykle tvrdý a triezvy jazyk pomenúvajúci detstvo.

Pretože nevedia, od začiatku / sa hrnú do príbehov – deti ešte nemajú dostatok poznania, ešte „nevedia“, že by mali byť opatrné a prežívajú svoje začiatočné/začiatočnícke príbehy náhle, hrnú do nich (prostredníctvom expresívneho slovesa), zatiaľ čo my (dospelí):

Zarazení odstupujeme / ustupujeme, rastie – zarazení, prekvapení, šokovaní, doslovne zastavení, prenechávame deťom naše miesto a zároveň to znamená náš ústup, resp. ústupky deťom. Sloveso rastie je exponované na koniec verša a naznačuje spojenie rastu detí s rastom ich bezohľadnosti. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že táto zarazenosť vyplýva z generačného rozdielu – každá mladá generácia prekvapuje starú, pričom ju zároveň vytláča z jej miesta.

ich milá bezohľadnosť / ubúda z našej / netrpezlivej láskavosti – ich bezohľadnosť (hoci je spočiatku milá ako ony) rastie. Máme ich radi, ale strácame s nimi trpezlivosť, keď sú k nám bezohľadní. Zaujímavá je hra paradoxov, oxymorony – milá bezohľadnosť (detí) a netrpezlivá láskavosť (dospelých), kde opäť naplno vyznieva ambivalentné napätie, ktoré prostredníctvom slov vytvára napätie aj medzi generáciami, ktoré sa naplno objaví neskôr v básni.

Čo sa týka mňa, rozumiem: - lyrický subjekt vstupuje do výpovede – rozumie deťom z pozície nezúčastneného pozorovateľa a vysvetľuje:

nežijeme v spoločnom svete – tu už je svet detí ostro oddelený od sveta dospelých. Svet detí je iný ako svet dospelých sú v ňom iné problémy, dejú sa v ňom iné veci.

neprekračujem jeho / výrazné hranice – lyrický subjekt ako zástupca dospelej generácie vníma výraznú hranicu medzi svetom detí a svetom dospelých. Svet detí je výrazne oddelený od sveta dospelých, nie je možné doňho preniknúť (nie je možné sa doňho vrátiť) – existuje medzi nimi neprekonateľný rozdiel, rozdiel medzi generáciami.

nakreslené / tichou farebnou kriedou – tento verš zobrazuje protiklad k výrazným hraniciam, výpoveď sa opäť problematizuje. Hranice sú síce výrazné, ale zároveň sú nakreslené kriedou – takto nakreslené hranice sú málo trváce a dajú sa zmyť (je možné prejsť z detského do dospelého sveta – v čase).

Posledné tri verše, ako to u Strážaya býva, ukrývajú pointu.

Spomaľujem. Ich svet / letí pomimo a zároveň / mnou – lyrický subjekt spomaľuje tempo života (v náväznosti na „zarazení odstupujeme“). Spomaľovanie môže byť znakom staroby. Svet detí, ktorý lyrický subjekt prísne oddelil od sveta dospelých letí pomimo (zaujímavý je tu vzťah hrnú sa – letí pomimo). Svet ho predbieha, deti letia inou cestou ako lyrický subjekt a zároveň dospelý. Avšak, opäť to nie je také jednoduché: napriek tomu, že lyrický subjekt svet detí ohraničil a oddelil od sveta dospelých, stále sa ho tento svet dotýka.

 

O čom táto báseň je? Aký problém je v tejto básni?

Detský svet je iný ako svet dospelých, sú to dva samostatné, oddelené svety. Básnik detský svet nezobrazuje idylicky so záujmom osláviť detstvo, ale z pozície racionálneho, pragmatického pozorovateľa analyzuje. V básni je zachytený rozdiel týchto dvoch svetov: nekompromisnosť (ilúzia?) detského sveta – ústup (dezilúzia?) dospelého sveta. Dospelý človek nemôže vstúpiť do detského sveta (sveta budúcnosti), ale napriek tomu, keďže spomalí, ustúpi, „preletí“ tento detský svet okolo neho a zaujme jeho miesto, prípadne miesto pred ním, pričom však aj tak vzniká určitý prienik medzi jednotlivými svetmi.

 

 

Z POVINNOSTÍ

 

Chlapec sa vo vlaku stará,

či načas odídeme, či nezabudneme

zastaviť v našej stanici,

 

pozerá na jablone pri trati,

sú plné jabĺk a on sa bojí,

či neopadajú, akoby od neho

záviselo počasie, slnko,

ľudské vzťahy –

 

v zovretej malej ruke

s lístkom –

 

Minulý rok si myslel viac.

Je už veľký.

 

Názov básne naznačuje povinnosť – niečo, čo človek MUSÍ urobiť. Pri názve „Z povinností“ očakávame vymenovanie nejakých povinností.

Chlapec sa vo vlaku stará – z prvého verša vidíme, že dej básne je umiestnený do vlaku, medzipriestoru, kde sa najprv zobrazuje chlapec, predstaviteľ detstva, ktorý má zvedavé otázky, trochu nepokojné:

či načas odídeme, či nezabudneme / zastaviť v našej stanici – chlapca zaujíma, či bude všetko fungovať tak ako má, chce dohliadnuť na neovplyvniteľné veci – akoby bolo jeho povinnosťou ovplyvniť pohyb vlaku (pevne stanovený čas odchodu) a jeho zastávky (zastavenie v našej stanici) – z hľadiska dospelého človeka sú to neovplyvniteľné skutočnosti.

pozerá na jablone pri trati / sú plné jabĺk a on sa bojí / či neopadajú, akoby od neho – chlapec sa pozerá z okna a opäť „kontroluje“ veci, bojí sa, aby jablká neopadali, opäť chce ovplyvniť nezmeniteľný svet a jeho nemenné zákonitosti – gravitáciu, prírodu.

akoby od neho / záviselo počasie, slnko, ľudské vzťahy – lyrický subjekt vstupuje do básne a triezvo konštatuje, že chlapec je naivný, nemôže nič ovplyvniť – ani vlak, ani počasie, ani slnko, ani ľudské vzťahy

v zovretej malej ruke / s lístkom – v tomto verši cítiť napätie, chlapec zviera lístok  (na cestu vlakom, ktorú je možné chápať aj ako cestu životom), pričom chlapec v tejto situácií môže ovplyvniť len túto jednu maličkú vec, jeho jediná „povinnosť“ je držať, nestratiť lístok. Zovretá ruka nadväzuje na slovesá stará sa a bojí sa. Malá ruka nadväzuje na ľudské vzťahy a naznačuje, že ľudské vzťahy má predsa len vo svojich rukách, hoci z pozície chlapca sú ľudské vzťahy napriek tomu málo ovplyvniteľné.

Minulý rok si myslel viac. – Posledné verše sú opäť smerodajné pre význam básne. Pred rokom si chlapec myslel viac, že má viac povinností ovplyvňovať chod vecí vo svete, ale keďže:

Je už veľký. – stráca pocit povinnosti dohliadať na veci, ide o akési rezignovanie na možnosť ovplyvnenia chodu života a sveta. Chlapec si „myslí čoraz menej“ o povinnosti ovplyvňovať svet.

 

V básni ide opäť o deti, o ich vnímanie sveta. Pohľad básnika tu však nie je pohľadom dieťaťa, neprebieha žiadne stotožnenie, básnik nezdieľa infantilizačnú predstavu detstva, naopak, opäť chlapca v určitej situácií podrobuje svojej charakteristicky triezvej analýze. Vlak má pevný, nemenný poriadok, príroda má svoje zákony, zatiaľ čo chlapec ma iluzórnu kompetenciu, že môže tieto veci ovplyvniť. Je tu tiež paradox: myslieť si viac obyčajne znamená, že rastom a dospievaním prichádza rozum, ale tento chlapec akoby rastom strácal myšlienky. Zaznievajú tu náznaky, že čím je človek starší, tým si menej myslí (namýšľa) o svete a jeho kompetenciách v ňom. Dalo by sa hovoriť o rezignácií, dezilúzií, ktorá sa časom zväčšuje. Navyše, cestovanie vlakom môže v tomto prípade znamenať aj cestovanie v čase (životom), čo túto domnienku potvrdzuje.

 

Nasledujúca interpretovaná báseň poukazuje na existenciu intertextuálnej komunikácie medzi jednotlivými autormi.

 

MOTÍV Z B.

 

Viem, kam cestujem,

otváram okno,

vo vlaku,

vychádzam na chodbu,

sadám si, vstávam,

beriem do rúk noviny,

odkladám ich,

porozprávam sa,

mlčím,

neponáhľam sa,

ponáhľam,

akoby to všetko

ešte niečo

mohlo zmeniť.

 

„Štefan Strážay v básni Motív z B. v zbierke Malinovského 96 odpovedá na Brechtovu báseň Výmena kolesa z Buckowských elégií“[11] Toto poznanie sa opiera fakt, že tento preklad Brechtovej zbierky vyšiel približne v tom období, kedy Strážay vydal túto zbierku.

 

VÝMENA KOLESA

 

Sedím na kraji cesty

Šofér vymieňa koleso.

Nie som rád, odkiaľ idem.

Nie som rád, kam idem.

Prečo sa dívam na výmenu kolesa

S netrpezlivosťou?

 

Viem, kam cestujem – lyrický subjekt pozná cieľ svojej cesty (vo vlaku) a pritom vymenováva činnosti, ktoré vo vlaku vykonáva:

otváram okno, / vo vlaku / vychádzam na chodbu – v rámci možností vlaku vykonáva všelijaké možné činnosti (ktoré sú obmedzené miestom – vlakom, kupé) a ďalej pokračuje:

sadám si, vstávam / beriem do rúk noviny / odkladám ich, / porozprávam sa / mlčím – je tu zreteľná hra protikladov. Tento výpočet činností implikuje nudu, zabíjanie času, dlhú chvíľu a zároveň sú to všetky činnosti, ktoré sa vo vlaku dajú vykonávať. Lyrický subjekt síce vykonáva jednotlivé činnosti („z núdze cnosť“), ale má pred sebou len cieľ svojej cesty, akoby tieto činnosti boli vedľajšie, nepodstatné. Potom prichádza ďalší protiklad, ktorý tento významový pohyb završuje:

neponáhľam sa / ponáhľam – vo vlaku je vlastne úplne jedno, či sa človek ponáhľa alebo neponáhľa, pretože aj tak nie je v jeho kompetencií ovplyvniť ho. Toto si jasne uvedomuje:

akoby to všetko / ešte niečo / mohlo zmeniť – všetky vymenované činnosti a aj ne/ponáhľanie už nezmenia nič na tom, že ide do svojho cieľa o ktorom viem. Opäť tu zaznieva rezignácia na nemožnosť čokoľvek urobiť, iba sa viezť do svojho cieľa a pritom robiť nejaké vedľajšie aktivity. Obrazne povedané – človek sa díva do diaľky a uniká mu to, čo sa deje v jeho blízkosti.

 

Z uvedených troch ukážok vidno, zdanlivo „nepoetické“ básne obsahujú základný atribút poézie: napätie medzi skutočnosťou a tým, ako ju vníma autor. Tieto básne sa zmysel života a sveta, vrátane jeho paradoxov, snažia pochopiť, zachytiť, reflektovať, poukázať naň, povedať o ňom niečo „nové“. Objavujú skryté zákutia života vo všedných situáciách. Strážay v týchto básňach vystupuje ako pragmatický, triezvy, ba až skeptický pozorovateľ, ktorý súvislosti života podáva ich neobyčajným spôsobom tak, aby zaznela ich problémovosť a nejednoznačnosť. Zároveň v básňach cítiť určitú autorovu rezignáciu a dezilúziu týkajúcu sa života.

 

Literatúra

 

---