Mimozemšťanka

                                                       Mimozemšťanka.  

    Skutočne tam sedela. Ráno v parku sedela úplne nahá, mladá žena. Dlhé, svetlé vlasy jej zakrývali prsia, ale inak ostatné časti boli jasne viditeľné. Pozerala jedným smerom a stále si hundrala nezrozumiteľné slová. 

   Okolo idúcim sa javila ako poriadne opitá, alebo nadrogovaná. A preto sa pri nej nikto nezastavil a neponúkol pomoc. Pár ľudí ju z diaľky pozorovalo, ale po chvíli sa rozhodli, nevšímať si ju a ísť ďalej. Mladý pár, ktorý ju obchádzal sa len usmial, niečo si zašepkal a šiel po svojom. Študenti sa opodiaľ chichotali, ukazovali na ňu prstom, no nikto nemal chuť, ani odvahu prihovoriť sa jej. Mysleli si, že je blázon, alebo je súčasťou skrytej kamery, ktorá na nich číha. 

   V tom čase chodieval na prechádzku do parku Juraj Homola. Vždy ráno si doprial pomalú chôdzu okolo lavičiek a košatých stromov. Ako doktor na dôchodku dobre vedel, aký je pohyb dôležitý, hlavne v seniorskom veku. 

   Keď prichádzal k onej lavičke, zháčil sa. Tiež zaregistroval peknú, mladú ženu sedieť na mieste, kde zvykol odpočívať. Na tom, že tam mladá dáma sedela, by nebolo nič čudné, ale ona nemala žiadne oblečenie a to už zvláštne bolo. 

   Najskôr si myslel, že ide o stávku. Preto sa rozhliadol po okolí, či ju niekto nesleduje. Ale nič tomu nenasvedčovalo. Prišiel bližšie a začal ju pozorovať očami lekára. Hľadal viditeľné zranenia. Oderky, rany, modriny. Nič nenašiel. Preto ju oslovil: ,,Slečna, ste v poriadku? Nepotrebujete niekomu zavolať?" 

  Vybral z vačku telefón a ponúkol jej ho. ,,Nech sa páči, zoberte si ho. Alebo, ak chcete ja zavolám miesto vás. Stačí, ak mi nadiktujete číslo." Žiadna reakcia. Chvíľu počkal, no žena sa, ani nepohla. Ba dokonca nepozrela, ani jeho smerom. Nadobudol podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Iná by sa na jej mieste, aspoň usmiala, alebo žmurkla, ale ona absolútne nič, len sedela, zrak upierala pred seba do jedného bodu. Otvárala ústa, ale zvuk z nich nevychádzal. 

,,Mladá pani, mali ste nohodu, alebo vám niekto ublížil?" Znova sa jej opýtal, hoci vedel, že sa odpovede nedočká. Sadol na kraj lavičky. Vyzliekol športovú bundu a zakryl jej nahotu tak, ako sa to najlepšie dalo. Už sa jej na nič nepýtal. Navolil na telefóne 155 a zavolal mestskú políciu. Ozval sa mu príjemný ženský hlas. 

,,Dobré ráno, ako vám pomôžem?" 

,,Volám sa doktor Juraj Homola a našiel som v parku sedieť ženu na lavičke. Je celkom nahá a nereaguje na žiadne otázky. Prosím, pošlite hliadku a zdravotníkov. Oni budú možno úspešnejší, než ja." 

,,Má viditeľné zranenia?" 

,,Práveže nie. Skôr je dezorientovaná, pokiaľ to môžem posúdiť. Nie som psychiater, ale bývalý internista na dôchodku." 

,,Upresnite mi prosím, kde, v ktorej časti parku sa dotyčná nachádza." 

   Juraj podrobne popísal operátorke strom aj lavičku, kde ich hliadka nájde. 

,,Ostaňte na mieste, hneď sú pri vás." 

   Medzitým ako čakal na mestkých policajtov zavolal priateľovi psychiatrovi. 

,,Prosím ťa, Braňo, nemohol by si prísť do parku pod ten veľký strom? Našiel som tam mladú ženu sedieť nahú. Vôbec nereaguje na otázky. Čo? Nie. Stále pozerá jedným smerom. Kedy? No hneď. Áno, zavolal som policajtov. Ponáhľaj sa!" 

   Dovolal a skontroloval pacientku. Zistil, že sa za tú pol hodinu, ktorú pri nej sedel, nič nezmenilo. Žena bola stále apatická. Vôbec ju nevyviedli z miery telefonáty, ani občas zvýšený tón jeho hlasu. Zaregistroval, že si ich začali prezerať ľudia. Občas sa zastavili a pokrútili hlavou. Mal dojem, že niekto z nich zavolal políciu. Možno si mysleli, že on je zvrhlík a ona je jeho obeť. Lebo videl, ako sa k nim ponáhľajú dvaja štátni policajti. 

    Vstal a šiel im oproti. ,,Páni, volám sa Juraj Homola som doktor na dôchodku." Pohotovo im podal občiansky preukaz. 

,,Čo sa tu robí?" Opýtal sa mladší z policajtov. 

,,Šiel som okolo, neďaleko tu bývam a našiel som túto ženu. Nemala nič na sebe a neodpovedala na žiadne otázky. Viditeľné zranenia nemá. Zakryl som ju a privolal mestskú políciu o chvíľu určite prídu." 

,,Dobre, ustúpte na bok," jeden z nich podal hlásenie operátorovi a druhý šiel k žene. 

,,Slečna, ste v poriadku? Ako sa voláte a kde bývate?" 

,,Neodpovie vám," upozornil ho doktor Homola. ,,Ja som sa jej už pýtal, ale ona nič. Len sedí a meravo hľadí." 

   V tom prišli aj mestskí policajti a zdravotníci. 

   Tí, sa snažili ženu vyšetriť. Po chvíli skonštatovali, že na jej tele nevidia zranenia, ani vpichy po ihle. Pozreli aj vlasy, či ju niekto neudrel a tým by mohla stratiť pamäť a ostať v šoku. Poranenie nenašli, ale šok nevylúčili. 

   Začali sa zhlučovať zvedavci, ktorí v tom videli senzáciu. Juraj zahliadol aj spravodajské štáby. Vypytovali sa svedkov a robili si sami uzávery. Už videl v novinách tie titulky: ,,Kto je nahá v parku?"

,,Juraj... Juraj..." 

Zbadal priateľa psychiatra ako na neho volá. ,,Poď, sem, možno nám pomôžeš." Doviedol ho k nej vo chvíli, keď sa ju snažili zdravotníci vystrieť na nosidlá. Žena nespolupracovala. Nohy mala stále pokrčené a ruky pri tele, hlavu priečne bez pohnutia. Vyzerala, ako keby ju vybrali z mraziaceho boxu. Nechceli jej násilne vystrieť nohy a zmeniť polohu, aby jej neublížili. Javila sa pre všetkých zainteresovaných ako veľká záhada. 

   Juraj počul šuškať prihliadajúcich. ,,Je to mimozemšťanka, ktorá vypadla z kozmickej lode." 

   Stále sa zväčšoval dav divákov a spravodajských štábov. 

  Nahá žena v parku sa stala senzáciou dňa a možno aj mesiaca. 

,,No, čo povieš?" Juraj sa opýtal priateľa. 

  Doktor Branislav Štrba skúmavo zhodnotil polohu a reakcie mladej ženy. ,,Prosím, pustite ma k nej. Som doktor." Obrátil sa k zdravotníkom. ,,Nemáte vyšetrovateľské kladivko?"

,,Tu," mladý muž v žlto červenom oblečení mu ho podal. 

  Doktor Štrba jej ťukol do kolena. Žiadna reakcia. Mierne ju uštipol do stehna. Bez odozvy. 

,,Hovorím vám, je určite z vesmíru. Nechali ju tu a vrátia sa pre ňu. Je to mimozemšťanka!" Vykríkol muž v dave. 

  Juraj sa zasmial. Čo dokáže vyvolať nahá žena v parku. Ľudia vytvoria okamžite mnoho fabulácii. 

  Doktor Štrba všetkých šokoval. Chytil ženu za ramená a silno ňou zatriasol. Hlava jej lietala dopredu a dozadu. ,,Počujete? Je koniec. Treba sa zobudiť!" 

  Nikto netušil, čo tým sleduje. Dokonca ho začali zastavovať. 

   No z čista jasna sa stal zázrak. Žena žmurkla, zatvorila a rýchlo otvorila oči. Jej telo ožilo. Obzerala sa dookola. 

,,Čo... čo sa stalo? Kde som?" 

,,Na nič si nespomínate?" 

,,Nie. Bola som doma v posteli a..." 

,,Vidíte! Mal som pravdu. Uniesli ju mimozemšťania," vykríkol muž, ktorý sa snažil vyvolať, čo najväčšiu senzáciu. 

,,Ale čerta mimožemšťanka," ohradil sa doktor Štrba. ,,Mám podozrenie, že je námesačná, alebo zhypnotizovaná.  Je na polícii, aby to vyšetrili. Už sa vám niečo podobné stalo?" 

,,Neviem. Myslím, že nie. Cítim sa unavená a chce sa mi spať. Je mi zima." Pozrela pod prikrývku. ,,Panebože, ja som nahá! Kde mám oblečenie?" 

,,Žiadne ste nemali," odpovedal zdravotník, ktorý ju nakladal do sanitky. 

,,Strašne sa hanbím." 

,,Nemusíte, chorobu si nikto nevyberá," upokojoval ju doktor Štrba. ,,Viete ako sa voláte?" 

,,Áno. Som Veronika Golisová. Kam ma veziete?" 

,,Do nemocnice. Tam vás vyšetria." Skonštatoval zdravotník a zatvoril dvere pojazdnej ambulancie. Spustila sa siréna. 

  Okolo stojaci ustupovali. 

,,Škoda, že to nebola mimožemšťanka. Naše mesto sa mohlo zapísať do histórie," nešťastne vzdychol muž bažiaci po senzácii a dobrodružstve. 

                                              Koniec príbehu.