Zelené oči - II. diel - 11.- 12- 13-14-15-16-17-18- 19-20-kapitola

                                                        11. kapitola  

 

      Pončo silno dýchal, fučal, podlamovali sa mu kolená od únavy, v ústach cítil pachuť strachu a vyčerpania. Počítal kroky, kedy už konečne prejdú ten nekonečný les. 

  Sidónia nešla, ale ležala na starom, hrbatom mužovi, ktorý sa zo všetkých síl snažil ťahať na svojom dokaličenom tele náklad, ktorý ho unavoval a zdržiaval. 

    Predrali sa cez porast stromov. Pončo už z diaľky videl drevený, učupený domček postavený z hliny so slamenou strechou. 

Ich nádej. 

Poslednú časť cesty Pončo nešiel, ale šúchal nohami a z posledných síl ťahal na sebe Sidóniu. 

   Tá padala a vstávala. Všetko okolo nej splývalo a hýbalo sa. Cítila chlad. Je znova v kobke? Aj tam bola veľká zima. Začala drkotať zubami. Ten štipľavý mráz jej prechádzal do morku kosti. 

    Pončo počul, ako cvaká zubami. Vedel, že dostala horúčku. Zlomené prsty sa zapálili. Saerda bol ich posledná záchrana. 

                                                          X                           X 

 

     Pončo so Sidóniou konečne stáli pri dverách, ktoré viedli do chyže. Pončo sa v duchu modlil a prosil Boha, aby vypočul modlidby, ktoré k nemu vysielal. Chcel veriť, že za týmito dverami nájdu Saerdu. 

   Silno zatlačil, vpadli do vnútra. Od vysilenia on aj Sidónia spadli na kolená. Na prvý pohľad vyzerali, ako veľká hŕba vrecoviny a zavšivenej starej deky. 

   Stefano k nim hneď pribehol. V prvej chvíli myslel, že sa dostal do vnútra zatúlaný pes, ktorý hľadá útočisko pred zimou. Ale po chvíli zistil, že tá hromada sú vlastne zúbožení ľudia. Žobráci, ktorí zablúdili, alebo ich tu dohnal hlad a vyčerpanie. 

,,Ste kondotiér Saerda?" 

Stefano prikývol. ,,Kto ste a odkiaľ poznáte moje meno?" 

,,Som hrbáč Pončo a doviedol som vám..." nedokončil, miesto toho odokryl deku. 

,,Panebože!" Skríkol Stefano a sklonil sa k Sidónii, ktorá nevedela o sebe. ,,Čo jej urobil?" Pozrel s otázkou na hrbáča. 

,,Zlomil všetky prsty na ľavej ruke. Zmiernil som jej bolesť ópiom, ale myslím, že sa jej zranenia zapálili a dostala horúčku." 

,,Renzo, okamžite utekaj po doktora. Zaplať mu, čo si požiada, ale hlavne, nech rýchlo príde." Sklonil sa k nej, zobral do náručia a odniesol na posteľ. 

   Renzo pristúpil k Stefanovi. ,,Čo jej urobil?" 

,,Rozdrvil ruku. Vylial si zlosť na nej, miesto mňa. Ten človek, ktorý ju dotiahol, hovorí, že sa rana zapálila." Položil priateľovi dlaň na rameno. ,,Renzo, prosím ťa, priveď doktora za každú cenu a zaplať mu..." podal mu mešec plný dukátov. 

   Ten neváhal, otočil sa, vyšiel zo stavenia a zamieril do stodoly pre koňa. 

                                                     X                         X 

 

      Stefano zobral handričku namáčal ju do lavóra s vodou. Snažil sa ju umyť a vyčistiť zranenú ruku. Videl, že má rozdrvené kosti a prsty jej visia, držia, len vďaka koži. Celú ruku až po lakeť mala, ako v ohni. Úplne horela a bola pokrytá kvapkami potu. 

Vo vnútri ho zožierala obrovská zlosť na Iramada za to, čo jej spôsobil. Zároveň bol nahnevaný na seba za to, že jej sľuboval hladký priebeh a nedodržal to. Aj Marcus mal podiel viny na jej skaličení, lebo ju nechal v labyrinte napospas tomu diablovi. 

  Pozoroval ju a v očiach ho pálili slzy. Pripadala mu malá, zničená, vychudnutá. Taká, ako, keď ju videl prvý raz. 

                                           X                        X                        X 

 

                                                        12. kapitola  

 

       ,,Nebojte sa pane, dostane sa z toho. Je mladá a silná." 

  Stefano pozrel na muža stojaceho vedľa neho. Bol skrčený, telo mal deformované. Na chrbte mu vytŕčal obrovský hrb. Videl veľké ruky a hlavu, malé nohy. Proste netvor. Stefano na neho skoro zabudol, a pritom mu ju priviedol a tak zachránil, pred smrťou umučením, ktorá by ju určite čakala. 

,,Kto ste a ako...?" 

,,Volám sa Pončo," skočil mu do reči, lebo predpokládal, na čo sa ho chce opýtať. ,,Viem o vás, že ste kondotiér a zároveň vládnete v Mandre hradbami opevnenom meste. Prevzali ste ho po otcovi. Vlastníte unikátny šperk - Zelené oči. Ten, ktorého sa zmocnil môj pán..." 

,,Čo? Iramad je tvoj pán? Ty darebák! Zmizni mi z očí! Alebo nie, najskôr mi povieš, čo vy dvaja máte na ľubom, akú komédiu ste zase nachystali" Obzrel sa dookola. ,,Mám čakať, že sa tu o chvíľu objaví ten prekliaty diabol so svojou armádou a odvlečie nás do paláca Solomon?"  Zlostne ho zdrapil pod krkom za oblečenie. ,,Povedz mu, že ja mám pre neho prekvapenie. Bez boja ma nedostane." 

,,Pane, prosím, vypočujete ma. Je pravda, že Iramad bol mojim pánom a tiež je pravda, že som mu pomáhal mučiť a zabíjať ľudí v jeho podzemných kobkách. Ale..." Pončo sa necítil dobre vo vzduchu, lebo tak ho Stefano držal. ,,Prosím, mohli by ste ma dať dole? Nepredstavujem pre vás žiadne nebezpečenstvo," pozrel sa smerom k ležiacej dievčine. ,,... ani pre slečnu Sidóniu. Nemohol som sa pozerať, ako ju kaličí, keby to bola prostitútka ako tie pred ňou, nebolo by mi jej ľúto, ale ona je iná. Pán povedal, že je otrokyňa a zlodejka. Kradla na váš príkaz." 

   Stefano prikývol a postavil ho na zem. 

,,Rozprávaj, počúvam." 

,,Odolávala jeho mučeniu statočne. Občas som ja sám mal, čo robiť, aby som nezačal kričať miesto nej. Hlavne vtedy, keď jej udieral kladivom po prstoch a počúval, ako jej praskajú kosti. Kázal mi, aby som ju udržiaval pri vedomí, lebo, keď jeho obeť upadne do bezvedomia nemá z toho taký pôžitok. Keď obeť kričí a prosí o milosť vtedy pán zažíva najväčšie sexuálne vzrušenie a okamžite zaspí. Využil som situáciu a podal som jej ópium, aby prestala vnímať bolesť a nebola v bdelom stave, keď by ju chcel znova..." 

,,Dosť! Dosť!" Zakričal Stefano a chytil sa za uši. Nebolo mu proti mysli zabiť protivníka v boji, alebo muža, ktorý ho ohrozoval, ale nedokázal by mučiť bezbranú ženu. 

,,Pane, už len dopoviem," nedal sa odradiť Pončo. ,,Do paláca prišiel posol od kardinála Borgiu, aby sa Iramad za ním urýchlene dostavil do Pise. Neváhal som, vyslobodil ju z mučiacej postele. Podzemné chodby paláca Solomon poznám ako nikto, a tak som nás vyviedol von. Keď na chvíľu precitla, prezradila mi, že by som vás mohol nájsť v tejto chyži. A tak som to skúsil. Šťastie stálo pri nás, lebo, keby nás Iramad našiel, zo mňa by zaživa stiahol kožu za to, že som jej pomohol a ju by umučil na tej diabolskej posteli." 

  Stefano sa na neho znechutene, pohŕdavo pozrel. ,,... ale prečo?" 

 

                                           X                      X                       X

 

                                                      13. kapitola  

 

         Odpovede sa nedočkal, lebo sa otvorili dvere a do chyže vstúpil Renzo s doktorom. Toho musel doslova dotlačiť, aby šiel s ním. Keď mu povedal, že potrebuje, aby ho nasledoval do chyže pod lesom a ošetril dolámanú ruku mladej dievčiny, pozrel sa na neho s nedôverou a začal sa vyhovárať. Lenže Renzo vytiahol z vrecka mešec plný dukátov  zamával mu ním pred očami. Milý doktor schmatol kufrík s lekárskym náradím a kázal, aby ho viedol. 

   A tak sa ocitli priamo pri posteli Sidónie, ktorá bola stále v bezvedomí. 

,,Doktor, rýchlo, ošetrite ju. Ak, bude úplne v poriadku, zaplatím vám, koľko si poviete," pobádal ho Stefano. 

   Muž si premeral zostavu, ktorá stála pri posteli chorej. Videl vysokého, celkom zánovne oblečeného muža a skaličeného hrbáča. Podľa slov, ktoré ten vysoký muž vyslovil, pochopil, že on je v tejto zvláštnej skupine ten, ktorý platí a vydáva príkazy. 

,,Choďte na bok, musím prezrieť chorú," pristúpil k posteli a opatrne jej pozrel ruku. ,,Je to vážne. V každom prste má zlomené kosti. Tak isto sú poškodené šľachy," začal ju opatrne prehmatávať. ,,Zranená má teplotu, to znamená, že už sa tam dostavil zápal. Musím, každý jeden prst dať do dlahy, aby sa zrástli kosti. Dám jej ópium, aby necítila bolesť, keď jej budem naprávať kosti," vytiahol z kufríka malé vrecko. Otvoril ho a podal Renzovi sušené bylinky. ,,Urobte z toho odvar. Pomôžete mi, nalejeme ho do nej. Zníži jej teplotu a zastaví zápal. Inak, by mohla nastať gangréna a musel by som jej odrezať ruku. Doneste studenú vodu. Ukážem vám, ako jej treba meniť zábaly." 

,,Dobre, doktor. Všetko urobíme, ako ste povedali, len jej zachráňte ruku." 

,,Čo sa jej stalo, že je v takom stave?" Pozrel na Stefana a čakal na odpoveď. 

,,Nehoda." 

,,Nehoda? Zvláštna nehoda. Muselo jej pristať na ruke poriadne kladivo, ktoré ovládala veľká sila." 

,,Doktor, postarajte sa o ňu. Dostanete za to kráľovskú odmenu. Ostatné nie je vaša starosť," povedal ostrejšie, než mal v úmysle. ,,Dajte sa do toho." 

 

                                                  X                      X 

 

         Pomaličky, po pol centimetri, sa snažila otvárať oči. Všetko sa s ňou kolísalo. Vôbec netúžila precitnúť, lebo nevedela, kde sa nachádza. Chlad, taký ako bol v kobke ju netrápil, skôr závrate a vlhko. 

  Konečne rozlepila zrak. Zbadala Renza sediaceho na stoličke vedľa postele. Čítal knihu. 

,,Už ti je lepšie?" 

,,Myslím, že áno. Kde sme? Mám dojem, že sa so mnou kolíše posteľ." 

,,Sme na lodi - Jenorožec. Patrí Stefanovi." 

,,Ako som sa tu dostala?" 

,,Nespomínaš si? Doviedol ťa hrbáč do chyže pod lesom. Stefano bol celý bez seba, keď ta videl, ako ťa doriadil Iramad. Zúril a prisahal, že ho zabije, pri prvej príležitosti. Okamžite ma poslal po doktora. Ten ťa vyšetril a dal všetky zlomené kosti do dlahy. Znížil horúčku. Kázal nám variť odvar z byliniek, aby ti vyhnal z rany zápal. Povedal, že časom budeš v poriadku." 

   Ticho zastonala a pritiahla na seba prikrývku a pozerala do steny. 

,,Prečo sa tak silno hojdáme?" 

,,Blíži sa búrka, ale nemusíš sa báť," povedal Renzo milo, ako keby tíšil malé dieťa. 

,,Nebojím sa. Potom, čo som zažila v Iramadovej mučiarni už nemám strach z ničoho. Myslím, že ani v pekle by to také nebolo." 

   Renzo sa pohniezdil, prehĺtol hrču v krku a nič nepovedal. Tušil, že pre také mladé dievča, ktoré doposiaľ poznalo, len opitého Ballana, ako najväčšie zlo, musela byť táto nepríjemná skúsenosť s Iramadom ako najtemnejšie peklo.  

 

                                               X                    X                X

 

                                                       14. kapitola  

 

      ,,Kam ideme?" 

,,Plavíme sa do Janova." 

,,Do Janova? Prečo?" Nechápavo pokrútila hlavou. 

,,Museli sme rýchlo odísť zo Solomona. Lebo, keď sa Iramad vráti do paláca a nenájde ťa tam, istotne zistí, kam ťa Pončo odviedol a rozhodne si myslím, že by sa mu to nepáčilo. Vyžiadal by posily od Borgiu a rozmetal by nás aj s chlapmi, ktorých sme najali na tvoju záchranu." 

,,Vy ste ma chceli vyslobodiť?" 

,,A čo si si myslela, že Stefano by ťa nechal na pospas tomu zloduchovi? Keby si videla, ako zúril, keď sa dozvedel, že Marcus sa vrátil bez teba. Skoro z neho dušu vytriasol, musel som ho zastaviť. Nakoniec sa dal prehovoriť, aby sme šli do Pisy a najali chlapov na tvoju záchranu." 

,,Ako dlho som bola v tej strašnej mučiarni?" 

,,Tri dni." 

,,Tri dni? Len? Mne sa to zdalo, že to boli mesiace." 

,,Dievčatko," prihováral sa jej stíšeným, pokojným hlasom. ,,... snaž sa na to utrpenie zabudnúť. Už sa ti nič zlé nestane. Stefano ťa bezpečne ukryje v Janove, aby ťa ten zlo syn nenašiel. A my sa vrátime do Mandry. Stefano sa obáva, že Iramad zaútočí na mesto. Borgia mu poskytne vojakov, aby bol v obliehaní úspešný." 

,,Skutočne si myslíte, že bude taký odvážny a zaútočí na Mandru?" 

,,Neviem," potriasol hlavou. ,,Stefano si myslí, že sa to môže stať a chce sa pripraviť, aby mesto neostalo zaskočené a ľahko zraniteľné." 

   Sidóniu unavovali tieto slová o Iramadovi o útoku na Mandru o vojakoch. Bolela ju hlava, ruka, cítila sa vyčerpane. Potrebovala si utriediť myšlienky a pohrúžiť sa do spánku, aby zabudla, čo sa stalo a nemusela rozmýšľať o tom, čo sa môže stať, alebo, čo sa udialo. Nemala momentálne dosť síl, aby bojovala so svetom. 

Zatvorila oči. 

,,Chcem spať." 

,,Nechceš vedieť, kde je Stefano?" 

,,Nie." 

,,Nezaujíma ťa, ani to ako je na tom tvoja ruka?" 

  Pozrela sa na obviazaný kýpeť. Tak jej pripadal, lebo ho mala zabalený celý v obväze. 

,,Bolí ma už menej." 

,,Za to môžu bylinky z ktorých ti varím odvar a pridávam do pitia. Keď ti ich prestanem dávať, tak počítam, že ťa začne bolieť znova." Odmlčal sa a premýšľal, či sa jej má opýtať na to, čo ho zaujímalo. ,,Povedz mi, čo s tebou v tom diablovom hniezde stváral?" 

,,Veď ste ju videli." 

,,Áno, ale... netrúfam to pomenovať." 

,,Tak sa nepýtajte." 

,,Palec a prsty sa doktorovi podarilo zachrániť, ale malíček bol na tom najhoršie. Určite s ním nebudeš môcť hýbať."

,,To spôsobilo kladivo. Nechajte ma, chcem spať." 

,,Dobre, nechám ťa, nech si odpočinieš. Stefano je na mostíku. Poviem mu, že si sa už zobudila a je ti lepšie. Keď si odpočinieš, prídem a pomôžem ti pri umývaní a obliekaní." 

,,Nie..." 

,,Čo nie?" 

,,Chcem, aby mi prišiel pomôcť Pončo. Dúfam, že ste ho zobrali a nenechali v Solomone, lebo sa veľmi bál Iramada. Hovoril, že, keď sa dozvie, že mi pomohol pri úteku tak ho zderie z kože. Nech, je stále pri mne. Verím mu, že ma vždy ochráni." 

,,Si si istá, že ho chceš mať na blízku?" 

,,Som." 

,,Tak dobre. Pošlem ho za tebou. Je na lodi. Stefano ho poslal pomáhať do kuchyne. Ale, neverím mu. Príde mi ako zákerný, podlý pes. Ktorý čaká v zálohe a vo vhodnej chvíli zaútočí." 

,,Prestaňte!" Skríkla. ,,Chcem ho tu!" 

  Renza myklo, keď vykríkla. Nespoznával ju. Pred tým by si niečo také nedovolila. 

  Vstal, podišiel k dverám. Obrátil sa a s rukou na kľučke povedal: ,,Pošlem ho za tebou." 

 

                                                       X                     X                  X 

 

                                                              15. kapitola  

 

      ,,Ako sa má?" 

,,Myslím, že už lepšie. Ruka ju už tak veľmi nebolí, ale zdá sa mi iná." 

,,Iná? Nerozumiem, Renzo, čo tým chceš povedať?" 

,,Neviem, ako to mám vysvetliť. Stratila plachosť." 

,,Nezmysel. Bola síce rebelka, ale nakoniec ma vždy poslúchla. To sa ti, len tak videlo." 

,,Nie, nie, stojím si za tým, čo som povedal. Je vážna a vie si presadiť svoj názor aj za cenu zvýšeného hlasu." 

   Stefano sa na neho udivene pozrel a usmial. A opäť zameral zrak pred seba. Kontroloval rozbúrené more. Sústredil sa na riadenie lode kormidlom. Bol výborný lodivod. 

,,Renzo, niečo sa ti len zdalo. Možno ju silnejšie zabolela ruka, alebo má morskú chorobu, a preto zvýšila hlas." 

,,Ani náhodou," odporoval mu spoločník. ,,Viem, čo som videl a počul. Bez okolkov ma vykázala z kajuty s tým, že chce spať. Ale pred tým sa dožadovala Ponča. Chcela, aby prišiel za ňou." 

,,Čo? Dožadovala sa toho hrbáča? Ale prečo?" 

   Renzo pokrčil ramenami. ,,Keby som vedel, tak ti poviem. Proste ho chce mať pri sebe a verí mu." 

Stefano sa krátko zasmial. ,,To povedala?" 

,,Áno, presne takto, hoci som ju upozornil, že ja mu nedôverujem. Počul som, že niekedy sa vytvorí väzba medzi väzniteľom a väzňom." 

,,Ale, on ju neväznil, ale mučil." 

,,Možno v tom nevidí rozdiel." 

,,Hlúposť, Renzo. Máš bujnú fantáziu. Počkám dve hodiny, kým si odpočinie a pôjdem sa s ňou porozprávať." 

,,Prajem ti, aby si bol úspešnejší než ja," otočil sa a zamieril do kuchyne povedať Pončovi, aby šiel za Sidóniou. 

 

                                                   X                               X 

 

       O dve hodiny neskôr Stefano zaklopal na dvere kajuty v ktorej odpočívala Sidónia.  Otvoril mu hráč Pončo, ktorý odstúpil od dverí a gestom ruky ho pozval do vnútra. 

   Videl, že Sidónia sedí na prični, umytá, oblečená v nových šatách, ktoré kúpil, než sa nalodili. V zdravej ruke držala hrubý zápisník do ktorého niečo písala. 

,,Čo robíš?" 

,,Píšem, čo sa mi stalo, od vtedy ako som ťa spoznala." 

    Okamžite si všimol, že mu začala tykať a prestala oslovovať, môj pane. 

,,Píšeš denník?" 

,,Denník?" Zamyslela sa, čo to presne znamená. ,,Aj tak by sa to dalo nazvať, ale skôr opisujem udalosti, ktoré som s tebou zažila. A ako sa mi zmenil život od vtedy ako som ťa poznala." 

,,Prečo to robíš?" 

,,Sama neviem. Možno to raz bude niekto čítať a uzná, že byť s tebou prináša rôzne udalosti, vzraty a prekvapenia." 

   Stefano premýšľal, čo mu tým chce povedať. Napadlo ho, či život s ním je skutočne pre ostatných okolo neho taký strastiplný. Prišiel k nej bližšie. Sadol si na stoličku na ktorej pred tým sedel Renzo. 

  Otočil sa k hrbáčovi, ktorý upratoval toaletný stolík po hygiene Sidónie. 

,,Nechaj nás o samote. Keď ťa bude potrebovať, dám ti vedieť." 

  Pončo prikývol a v tichosti sa vzdialil. Šiel do kuchyne pripraviť jedlo pre svoju novú pani. 

,,Ako sa cítiš? Čo ruka, veľmi ťa bolí?" Pozrel na ňu milo, previnilo. 

,,Už je to lepšie. Pončo mi dal odvar z bylín, ktorý mi tíši bolesť, preto ju už skoro necítim." 

,,To rád počujem. Ani si nevieš predstaviť ako ma mrzí, že práve ty si musela padnúť do rúk toho netvora, ktorý na tebe skúšal svoje zvrhlé chúťky." 

,,Naozaj? Tak prečo ste všetci traja zdupkali a nechali ma v jeho moci, keď viete čoho je schopný? Keby nezasiahol Pončo a nezmiloval sa nado mnou tak ma umučí k smrti. Nakoniec by ma hodil do labyrintu svojim vojakom, aby si ma tam našli za odmenu."

,,Čo? On sa ťa dotkol aj..." 

,,Len to ťa zaujíma? Aby nepoškodil tvoju hračku?" Nenechala do dohovoriť, prudko vstala z postele a začala chodiť nervózne po kajute. 

 

                                                    X                      X                 X 

 

                                                             16. kapitola  

 

        ,,Tak som to nemyslel." 

,,Ako teda?" 

,,Chcel som vedieť, či ti neublížil, aj inde ako, len na ruke." 

,,Nemusíš sa obávať, moju ženskosť nechal na pokoji. Ukájal sa tým, že mi lámal kosti v škripci a búchal kladivom po malíčku. Kontroloval, či ma to dostatočne bolí. Keď som podľa neho slabo kričala, tak kázal pritiahnuť pekelné náradie, ktoré sám zostrojil a silnejšie udieral kladivom. Keď som od bolesti stratila vedomie kázal ma polievať studenou vodou, aby som sa prebrala a čo najviac cítila bolesť, ktorú mi spôsoboval, lebo jemu to prinášalo vzrušenie. Vytiahol si úd. Trel ho rukou a kričal od rozkoše." 

   Stefano si zakryl dlaňami uši. Nemohol to počúvať. Vedel, že Iramad je skazený sadista, ktorý rád spôsobuje druhým bolesť, ale nevedel, že pri utrpení dosiahne vrchol vzrušenia. 

,,Čo je? Nevládzeš to počúvať?" 

,,Ani nevieš, ako mi je to ľúto." 

,,Nepôjdem s tebou. Kúp mi dom, daj slobodu a zabezpeč mi prísun peňazí. Zaslúžim si to, čo som pre teba a tvoj drahocený šperk vytrpela." 

  Stefano sa pozrel na Sidóniu. Horela ohňom nenávisti a zlosti. Zadržiavala slzy bolesti, ktorú prežila. Vo svojej namyslenosti a majetníckosti sa jej nechcel vzdať. Pôvodne ju plánoval dobre ukryť v Janove, aby sa k nej nedostal nikto, kto by jej mohol uškodiť. No, na druhej strane si chcel vyhradiť právo navštevovať ju. Lenže za týchto okolností by mu to nedovolila, a preto sa v tomto momente rozhodol, že ju zoberie do Mandry, aby ju mal na blízku. 

,,Nedám ti slobodu, ani..." 

,,Čo?" Prudko sa obrátila a rýchlym krokom sa ocitla pri ňom. Vztýčila ruku, strčila mu ju pred oči. 

,,Vidíš, čo som pre teba obetovala? A ty nie si schopný darovať mi voľnosť a pohodlie! Si niktoš, zbabelec a ..." 

,,Tak to nie! Nezabúdaj, že som stále tvoj pán. Takto sa so mnou nebudeš rozprávať!" 

,,Možnosť prikazovať si stratil tam... v mučiarni, keď som prosila Boha, aby som zomrela." 

,,Sidónia, nechcem, aby sme sa hádali, viem, že si vytrpela to najväčšie zlo. Uvidíš, že spoločne prekonáme..." 

,,Ja chcem slobodu! Rozumel si? Nezaujímajú ma tie tvoje lichotivé slová," trvala na svojom. V tejto chvíli si nedokázala predstaviť, že by si mala ľahnúť vedľa neho do postele a znášať ho vo svojom tele. Pohľad na mužov jej bol momentálne odporný. 

,,Vidím, že sa na ničom rozumnom nedohodneme. Prídem za tebou znova zajtra. Zatiaľ si dobre odpočiň." Vstal a podišiel k dverám, neváhal, otvoril ich a zamieril cez chodbu na mostík. 

 

                                                         X                      X                X

 

                                                               17. kapitola  

 

      Stefano stál na priečeli lode. Rukami sa dotýkal kormidla. Posúval ho zo strany na stranu. Podľa potreby. Pozorne sledoval horizont a snažil sa sústrediť, lenže nebolo to vôbec ľahké. Vždy nakoniec myšlienkami skončil pri Sidónii. 

   Počul, ako sa k nemu niekto blíži. Obzrel sa a videl Renza, ktorý mieril rovno k nemu, rozhadzoval a gestikuloval rukami. Snažil sa mu niečo naznačiť. Stefano si jeho reakcie nevšímal a obrátil zrak späť k búrlivej hladine mora. 

,,Neviedel si ma?" Zaujímal sa nahnevaný Renzo. 

,,Videl, a čo?" 

,,Poď, dole do podpalubia, potrebujem sa s tebou rozprávať." 

,,O čom?" 

,,No, predsa o nej. Bol si za ňou, či nie?" 

,,Bol." 

,,A?" 

,,Mal si pravdu. Je iná. Stále sa so mnou hádala. Chvíľami som z nej cítil odpor, pohŕdanie. Možno ju Iramad v tej mučiarni vymenil za inú." 

,,Stefano, prestaň!" Zahriakol ho. ,,Ja hovorím vážne." 

,,Veď ja tiež." 

,,Vieš, čo s ňou urobíme?" 

,,Rozhodol som. Nenechám ju v Janove. Pôjde s nami do Mandry." 

,,To nie!" Pozrel na priateľa hrozivo, bojazlivo. S očami plnými neistoty. ,,Pomyslel si na Katalinu a Blanku?" 

,,Sám si chcel, aby som ju tam zobral. Chcel si pozorovať reakcie mojej matky a všetkých naokolo. A teraz máš z toho strach? Ty taký veľký znalec ľudských pováh." 

,,Lenže... to bolo pred tým, než som ju lepšie poznal. Katalina ju zničí. Vieš, ako veľmi nenávidela milenky tvojho otca, keď zomrel, tak ich dala odviesť do Alžírska a kázala predať do najhorších nevestincoch. Myslíš, že k nej bude milšia?" 

   Stefano sa usmial a pozrel na priateľa. ,,Môžeš o tom napísať do tých tvojich učených kníh. Tak ako Sidónia aj ona si zapisuje, čo so mnou zažila." 

,,Vážne?" 

,,Áno. Keď som tam prišiel, mala pred sebou hrubú knihu a niečo písala. Na moju otázku, čo robí, odpovedala, že zaznamenáva udalosti od vtedy, čo ma poznala." 

   Renzo pokrútil hlavou. ,,Je otrokyňa, mala by byť prostá, a pritom je v nej viac rozumu a inteligencie, než v ktorejkoľvek učenej žene." 

,,Prosím ťa, Renzo, len sa nerozplývaj od nadšenia. Možno, tá jej chytrosť nám bude, len na príťaž. Vyhlásila, že chce slobodu, dom, samostatnosť a stály prísun dukátov. Ako odškodnenie za utrpenie, ktoré pre mňa pdstúpila. Teraz už vieš, prečo som sa rozhodol, zobrať ju do Mandry i napriek daným okolnostiam." 

,,Tak je to teda," vzdychol Renzo. 

,,Stále mi vyčítala, že som ju nechal v tej kobke a Zelené oči mi boli prednejšie, než ona." 

,,A nie, snáď?" 

,,Prestaň, Renzo, ešte aj ty začínaj!" Stefano silno zovrel kormidlo. ,,Viem, je to moja chyba. Mal som vymyslieť niečo iné, nemal som strácať čas hľadaním vhodných chlapov." 

,,Dočerta, Stefano, opakuješ stále to isté. Keby... keby... už to nezmeníš. Hlavne, že žije. Ruka sa zahojí." 

,,... ale rany na duši ostanú." 

,,A preto sa cítiš povinný zobrať ju so sebou do Mandy?" 

Prikývol. 

,,To teda bude zaujímavé." Konštatoval vecne Renzo. 

 

                                                X                        X                          X

 

                                                           18. kapitola  

 

      Búrka ustúpila. Vyšlo slnko. No, Stefano i naďalej ostával pri kormidle. Potreboval si premyslieť, ako privedie Sidóniu do Mandry. 

   Odrazu za sebou počul šuchotavé kroky, tlmené hlasy a lem širokej sukne, ktorý sa zachytával o prekážky na palube. 

  Prudko sa obrátil a zbadal zhrbeného muža a Sidóniu, navzájom sa podopierali a mierili priamo k nemu. 

,,Chcela som sa nadýchať čerstvého vzduchu a Pončo súhlasil, že mi pomôže." 

   Stefano nič nepovedal, len si ich obidvoch dôkladne premeral. Po chvíli sa opäť vrátil k činnosti, ktorú vykonával. ,,Mala si ostať dole. Si chorá a potrebuješ pokoj. Nemal ťa tu vodiť." 

,,Sama som ho o to žiadala. Cítim sa už lepšie." 

   Stefano znova pozrel jej smerom. Pichlo ho pri srdci. Nevedel, čo to bolo, ale práve teraz si bol istý, že ju nikdy nenechá odísť. Nemôže. Videl, že stojí pri zábradlí, len kúsok od neho. Hrbáč ju zo zadu pridržiaval, lebo mala ešte stále vratké nohy. Popoludňajšie slnko sa jej odrážalo vo vlasoch a jemný vánok, ktorý nastal po búrke, ich mierne strapatil. Bola otočená tvárou k slnku. Vdychovala vôňu mora a nechala sa láskať povetrím. 

   Na tento pohľad určite nezabudnem, pomyslel si Stefano. Pôsobila na neho ako víla, ktorá sa zhmotnila z oblakov a morskej peny. Nadpozemsky a neskutočne. Prirodzená vo svojej jedinečnej kráse. 

,,Pončo, prines mi prosím, šál. Je mi trocha chladno." 

  Počul, ako milo sa prihovorila tomu starcovi a znova ho pichol neviditeľný šíp - túžil, aby tá milota pochádzajúca z tých krásnych úst patrila jemu. 

   Stefano sa obrátil a kývol námorníkovi, ktorý stál obďaleč. ,,Prevezmi kormidlo." 

  Vyšiel po schodoch na palubu a postavil sa k nej. ,,Dvíha sa vietor. Nemala by si sa vrátiť do kajuty?" 

,,Nie," odpovedala krátko a tým mu dala na vedomie, že sa sama rozhodne, kedy odíde do podpalubia. Zahľadela sa na horizont a vzdychla. ,,Je tu krásne, ticho a pokoj. Vidieť, len nekonečnú vodnú hladinu." 

,,Zajtra budeme v Janove. Kúpime zásoby na ďalšiu cestu," prerušil jej snenie. 

,,Na svete je toľko zaujímavých vecí..." Vášnivo poznamenala, nevšímajúc, čo práve povedal jej spoločník. 

   Stefano na ňu očarene hľadel. Skutočne je ako morská panna. Vyzerala, akoby doteraz spala hlbokým spánkom a teraz sa konečne prebrala a vrátila do života. 

    Pocítil príliv dojatia. 

,,Tak veľmi by som chcela vidieť krajiny, ktoré objavil Kolumbus." 

,,Lenže to sú dobrodružné a nebezpečné cesty a tie nie sú pre ženy." 

,,Myslíš?" Pozrela mu priamo do očí. ,,Podľa teba by mala byť žena v posteli a čakať na muža," skríkla nahnevane. 

   Slová Sidónie zapôsobili ako ľadová voda, ktorú na neho práve vyliala. V tom momente sa rozplynulo to krásne opojenie, ktoré v nej videl. 

 

                                                    X                     X                 X 

 

                                                             19. kapitola   

 

            ,,Vieš, niekedy mám dojem, že ťa nenávidím za všetko, čo som kvôli tebe vytrpela. Tak veľmi ľutujem, že som s vami do toho labyrintu šla. Nechali ste ma tam. Ty aj Marcus. Starali ste sa viac o seba a Zelené oči, než o mňa. V kobke som pochopila, že ja som tá vec, ktorá sa ľahko obetuje." 

  Stefano pevne zovrel pery. ,,Naozaj si o mne myslíš, že som vypočítavý a, že pre mňa znamenáš, len vec, ktorá sa ľahko obetuje?" 

,,Áno, veď, čo som pre teba predstavovala? Hlavné boli Zelené oči a ich bezpečie." 

,,To vôbec nie je pravda, čo hovoríš. Znamenáš pre mňa mnoho a nikdy by som ťa nenechal zomrieť v Iramadovej kobke." 

,,Naozaj?" Pozrela mu priamo do očí, neuhla pohľadom. ,,Tak, akú mám pre teba cenu? Cenu ľahkej ženy, ktorú si chceš brávať do postele vždy, keď sa ti zachce?" Oči jej blčali hnevom. 

,,Sidónia, pre Boha, čo to hovoríš?" 

,,Len skutočnú pravdu." 

,,Nie..." 

,,Tak mi daj slobodu, dom a dukáty a zbavíš sa ma navždy." 

,,Nie, to neurobím. Chcem ťa pri sebe." 

,,Mala som pravdu, chceš ma ako ľahkú ženu ako koňa na ktorého vyskočíš, keď je potreba a znova zoskočíš, keď ťa doviezol k cieli." 

,,Prestaň! Nemôžem to počúvať." Obrátil sa a rýchlym krokom sa vzdialil z paluby. 

                                                    X                                     X 

 

      ,,Áno, utekaj preč, strať sa, ako zbabelec. To vieš najlepšie, zbaviť sa zodpovednosti," kričala za ním. Bola rozrušená, nervózna, zlosť v nej dosiahla najvyšší bod. Nepremýšľala o tom, že ju počujú všetci ostatní, hoci nablízku nikoho nevidela. 

   Stefano sa k nej vrátil ako omráčený. Očakával od nej hnev a možno aj výčitky, ale nie až taký veľký výbuch zlosti. 

    Chytil ju za zdravú ruku a obrátil ju k sebe. ,,Nevieš, o čom hovoríš! Ani netušíš, aké veľké som mal o teba obavy. Nechcel som odísť, ale nič iné som v danej chvíli urobiť nemohol. Renzo a Marcus ma prehovorili, aby..." 

,,No, áno, samozrejme Renzo a Marcus, to sú tí, ktorí sa stratili z boja ako prví." 

,,Dosť!" Skríkol. ,,Nedovolím, aby si aj im ubližovala. Nechcem ísť do krajnosti, ale musím, a preto hovorím, že mám zmluvu, ktorá ťa zaväzuje k poslušnosti. Zabudla si?" 

,,Nie, nezabudla. A vôbec ma nezaujíma, čo v tej prekliatej zmluve je. Touto obeťou," ukázala mu obviazanú ruku, ,,... som sa vykúpila." 

,,Lenže ja to tak nevidím. Proste tá kúpna zmluva je stále tu." 

,,Roztrhaj ju a daj mi slobodu a zabezpeč ma." 

,,Dobre vieš, že samotná žena, bez ochrany muža to nemá ľahké." 

,,Som si toho vedomá, ale, keď budem žiť niekde v ústraní a budem mať dosť prostriedkov..." 

,,Mrzí ma to, ale musím stále hovoriť, nie. Pokiaľ, sám nebudem chcieť tak sa na tom nič nezmení." 

,,Takže ty mi nedáš voľnosť?" 

,,Už som povedal, chránim si, len to, čo mi patrí. A ty si stále môj majetok." 

,,Tak potom musím nájsť inú možnosť ako sa od teba oslobodím. Chcem byť voľná a už nikdy nechcem nikomu patriť ako nejaká vec." 

,,Neviem, čo mám na to povedať," zvrtol sa a zamieril k mostíku. 

,,Mám nárok na slobodu! Počuješ ma?" 

,,Počujem, lebo kričíš na celú loď, len hluchý by ťa nepočul. Ale je mi ľúto, všetko ostane tak, ako je teraz." 

  Sidónia kričala, ale Stefano si ju nevšímal, vrátil sa na mostík. Gestom ruky poslal preč kormidelníka a zaujal jeho miesto. 

                                                 X                            X                   X  

                                                           20. kapitola  

 

             Sidónia sa nemohla dočkať, kedy znova stúpi na pevnú zem. V noci sa jej snívali hrôzostrašné sny. Budila sa spotená a nervózna. Stiesnená, neútulná kajuta jej neprispievala k dobrému pohodliu. 

   V Janove pobudli, len krátko. Doplnili zásoby jedla a pitia. Sidónia mala od Stefana zakázané vystúpiť z lode, lebo sa obával, že by ju mohol niekto poznať a upozorniť na jej prítomnosť v Janove Iramada. 

   Nebola z toho príkazu nadšená, ale uznala jeho obavy. Iramad bol zákerný človek, nikto nemohol tušiť z ktorej strany zaútočí. 

,,Kedy sa vydáme do Mandry?" 

,,Onedlho," Stefano sa snažil trpezlivo odpovedať na otázky Sidónie. 

Ona sa stále zaoberala myšlienkou stretnutia s jeho matkou. Renzo ju upozornil, aby neočakávala z jej strany vrelé prijatie. 

,,Renzo tvrdil, že..." 

,,Never všetkému, čo hovorí Renzo. On je dosť veľký manipulátor a rád štve ľudí proti sebe." 

,,Ale prečo to robí?" 

,,Má to v povahe. Nikomu nedôveruje a zabáva sa, keď má niekto problémy." 

Pokrútila hlavou. ,,Nechápem." 

,,To nikto, len on. Je už taký. Možno ho k tomu priviedlo nešťastné detstvo." 

,,Ale i tak ma znervózňuje stretnutie s tvojou matkou. Ja som ju nijako neohrozila, a predsa Renzo spomínal, že..." 

,,Prestaň s tým. Veď som ti povedal, že ťa neubytujem na hrade, ale v našom dome v meste. Nebude mať možnosť sa k tebe dostať." 

  Týmito slovami ju trocha upokojil a prestala sa vypytovať, ale vo vnútri sa neuspokojila. 

                                             X                                            X 

 

 ,,Pozri, Sidónia, tam v diali, tie malé vežičky, to je Mandra. Onedlho tam budeme," upozornil na danú skutočnosť Renzo a pritiahol uzdu kobyly, aby spomalila a ona si mohla obzrieť svoj budúci domov.

    Stefano klusal, pred nimi v malom predstihu. Z každej strany vedľa neho šli kobyly. Na ich chrbtoch boli prevesené mechy s jedlom, pitím, prikrývky a ošatenie. 

  Sidónia sa nedokázala sústrediť na nič, čo jej Renzo hovoril, alebo ukazoval. Zamestnávali ju stále obavy a nepokoj z toho, ako bude na ňu reagovať pani Katalina. 

  Možno je jej nervozita zbytočná a ona si ju nebude vôbec všímať. Lebo kto vlastne je? Stále, len otrokyňa a ona je vdova po pánovi Mandry. 

   V hlave jej behala myšlienka úteku. Už o tom niečo spomínala Pončovi, ktorý sa stal jej spoločníkom a dôverníkom. I teraz za nimi klusal na malom, pokojnom koňovi, primeranom jeho výške. Mnohokrát do noci si v kajute šuškali a robili plány úteku. Jedno bolo isté, v Mandre dlho neostane. Pončo jej znova pomôže a spolu nájdu spôsob úniku. 

   Pri pohľade na vysoké hradné opevnenia ju striaslo. Pochopila, že nájsť únikovú cestu z tohto kameného mesta nebude vôbec ľahké. 

   Jediný kto sa usmieval, bol Renzo. Dosiahol svoj cieľ. Stefano doviedol Sidóniu do Mandry. On môže teraz pozorovať konanie, jednanie a správanie zainteresovaných do tohto príbehu, ktorý rozohrali oni sami. Črtala sa mu obrovská zábava, lepšia, než teátro. 

    Pončo poslušne za nimi hopkal na poníkovi. Nedokázal odhadnúť, čo ho v tomto opevnenom hradnom meste bude čakať. No, horšie ako u Iramada to asi nebude. Jeho nová pani bola k nemu milá. Mal dostatok jedla a nikto ho nešikanoval. To zariadila tiež ona. Pokiaľ bude favoritkou kondotiéra Saerdu bude aj on v bezpečí. A neskôr sa uvidí, či sa im podarí uniknúť a zariadiť si pohodlný život niekde inde. 

                                                X                            X                       X

                                                                        

 

 

 

       

---