Vivat leto!

Vivat leto!

V prírode sa cítim vždy príjemne. Hlavne v lete. Láka ma vôňa trávy, byliniek, živice a vlhkého vzduchu v lese alebo pri rybníku. Rada sa prechádzam po tejto kráse a nezáleží mi na počasí - všetko má svoje čaro. Aj slnečno, aj tichý dážď, dokonca aj poriadny lejak s búrkou. 

Za slniečka voňajú v lese sladké jahody a pri vode zas odraz slnka na vodnej hladine vytvára neopakovateľnú svetelnú šou rôznych tvarov. Mozaiku odrazov dotvára bzukot vážok a galéria motýľov, ktoré svojím preletom upútavajú pozornosť nejedného páru očí.

Už ste si niekedy ľahli v lese na zem a pozreli sa hore? Ja áno. Raz som si ľahla pod vysoké duby, pozrela som sa na ubiehajúce oblaky a zrazu som mala pocit, že vzlietnem. Všetko nado mnou sa začalo pohybovať, až sa mi z toho rozkrútila hlava. Duby sa mi začali klaňať ako služobníctvo urodzenej kráľovnej, mračná sa zmenili na lietajúce periny a moje telo mi akási sila zatláčala silnejšie do zeme, aby som neodletela. 

Odvtedy si takto líham často. Telo sa mi uvoľní, mám pocit, že sa vznášam... Nechám prírodu, nech si so mnou robí, čo chce. Nech mi vládne. V okamihu sú všetky stresy preč a cítim sa ako novorodenec - hlavu mám čistú, žiadne problémy a neviem (alebo nechce sa mi?) vstať.

A asi som blázon, lebo vtedy nechcem ísť z lesa von a niečo ma tam ťahá, tam, do tej výšky medzi oblaky... Chcenie poznať nepoznané? Túžba lietať a vidieť svet z výšky? Prekonať samú seba a dokázať si, že sa dá vykonať aj nemožné? Dobrodružstvo? Alebo je to len sila, ktorá ma ťahá ako magnet? Neviem, čo to je, ale aj tak sa nechám unášať a snívam...

Keď sa nad hlavou z ničoho nič objavia búrkové mraky, som radšej pri jazere ako v lese. Začína druhé dejstvo. Vodná hladina stmavne, ani čo by niekto dole zhasol svetlo. Svetelná šou sa vypne a všetko naokolo stíchne, akoby vzdávalo úctu tej mase vody, ktorá je dole i hore. Nesmierna sila čiernej pary, ktorá sa valí z výšky, vyvoláva rešpekt a vtedy si uvedomím, aký úboho slabý a zraniteľný je človek pred prírodou. Ako nás má príroda v moci. Ako je potrebné ju rešpektovať. 

Všetko živé je v očakávaní, čo bude. Čo nastane, keď sa mraky medzi sebou pohádajú. Pobijú sa hlava-nehlava, že potečie až mračia krv? Alebo len povýšenecky obídu jeden druhého? Alebo iba na seba nakričia a každý s pocitom víťaza hrdo odkráča ďalej?

A asi som blázon, lebo vtedy nechcem ísť z vody von a niečo ma tam ťahá, do tej čierňavy... Pokora? Pocit odovzdať sa prírode z úcty k nej? Dobrodružstvo? Chcenie zbaviť sa hriechov a očistiť sa zadosťučinením? Túžba zmeniť svoj život? Alebo je to len sila, ktorá ma ťahá ako magnet? V hrudi cítim, ako ma priťahuje zvláštnou silou a nedarí sa mi brániť sa pred ňou. Je to vzrušujúce, neodolateľné, a pritom krásne a potešujúce. 

Príroda je zvláštna. Jej správanie je nevyspytateľné. Väčšinu ľudí vždy prekvapí, či je sucho alebo prší, alebo je veľmi teplo, či naopak chladno. (Naozaj je zvláštna príroda?) Mňa neprekvapí. Mám rada každé počasie. 

V prírode sa cítim vždy príjemne. No, hlavne v lete, keď podvečer nemá konca. Lesné včely sadajú na drobné kvietky levandule a neúnavne zbierajú voňavý nektár. Vtáčí spevokol začne húsť svoje ľubozvučné oslavné chorály a zurkot potôčika akoby pozýval vyprahnuté telo na malé občerstvenie. Aj slnko sa cíti príjemne. Z posledných síl osvetľuje lúky a vodné hladiny, aby sa úplne vyčerpané mohlo uložiť na krátky spánok do doliny medzi kopce. Užívam si...

Vivat leto!