Raz...

Raz...

Je jasná letná noc. Nad nami milióny hviezd, ktoré nás unášajú do ríše bez plynutia času. Vôkol obrovské množstvo svätojánskych mušiek doprevádzajúcich nás na breh mora. Šaty sa stávajú zbytočnosťou a štafetu doprovodu prevezme planktón, ktorý osvetľuje z vody naše telá. Vezmeš ma do náručia. Očami hladíme chvíľku planktón, potom sami seba. Už nielen očami. Máš krásne mokré vlasy. Siahajú ti až po ramená. Odhŕňam ti ich z tváre a dotýkam sa tvojich líc. Usmievaš sa. V očiach sa ti odrážajú všetky svetelné bodky z okolia. Máš v nich hviezdy, mušky i planktón. A kus letného neba. 

Sme v rozprávke. Tvojím bozkom si privolal vôňu levandule, ktorá nás preniesla späť na súš. Jemne nás položila na deku z mäkkej trávy a odstúpila, priblížila sa k muškám, aby boli spolu nemými svedkami nočnej milostnej pantomímy. 

Vyšiel aj Mesiac. Dopočul sa o fascinujúcom divadle v jeho revíri a neodolal. Keď to zbadal, prekvapivo vyvalil oči do splnu. V tom momente sa všetko rozžiarilo a osvietilo kulisy a celú scénu. Prvá rozprávka z tisíc a jednej noci. Vlastne v tomto prípade z päťtisíc a jednej noci, pretože obidvaja vieme, že hoci to dnes bolo prekrásne, zajtra to bude ešte krajšie a pozajtra ešte krajšie ako zajtra a popozajtra...

A tak to bude päťtisíc a jednu noc...

A tak to bude päťtisíc a jednu noc...