Zelené oči II. diel - 71.-72-73-74-75-76-77-78-79-80-81-82-83- kapitola

                                                                    71. kapitola  

 

     Sidóniu ráno zobudili ostré lúče slnka, ktoré jej svietili priamo do očí. Otočila hlavu a videla Stefana, ktorý ešte spal. Pritláčal sa na ňu a ohrieval svojim telom. 

    Prešla mu palcom po nohe, poškriabala nechtom. Pohniezdil sa a zamrnčal niečo nezrozumiteľné. Keďže toto nezabralo, rozhodla sa urobiť niečo účinejšie. Prešla mu dlaňou po hrudi a poťahala pár chĺpkov. Na to sa prebral. Otvoril najskôr jedno oko, a potom aj druhé. 

,,Už je ráno?" 

,,Pomaly bude obed," klamala a usmiala sa. 

,,Neverím. Ty nie si, len pekná zlodejka, ale si aj klamárka." Nezabudol ju uštipnúť na holý zadok. 

,,Joj!" Potriasla nohami. ,,Musíme vstať, môj pane, nebudeme predsa ležať celý deň v posteli." 

,,No, a... nič by sa nestalo," zamrnčal a chcel sa obrátiť na druhú stranu. 

,,Nie, nie... to ti nedovolím. Čo, keď príde Iramad a nájde nás nepripravených v posteli, čo potom?" 

   Stefano sa zatváril odrazu vážne. ,,Chceš sa za mňa naozaj vydať?" 

,,Áno. Už som ti to povedala. Ja svoje slová neberiem naspäť, keď ich vyslovím, tak platia." 

,,To je dobre, lebo by sme sa mali zobrať, čo najskôr. Máš pravdu, mali by sme vstať." Vyskočil z postele a začal sa obliekať. 

,,Kam ideš? Nemyslela..." 

,,Idem pohľadať kňaza." 

,,Preboha, načo?" Podoprela sa na lakťoch a pozerala ako si naťahuje nohavice, košeľu, zaviazuje topánky. 

,,Prečo sa odrazu ponáhľaš?" 

,,Povedal som. Idem pohľadať kňaza, aby nás oddal." 

,,Už dnes?" 

,,Nechcem čakať." Nasadil si klobúk a zapol posledný gombík na kabátci. ,,Mala by si aj ty vstať a upraviť sa, lebo som o chvíľu naspäť aj s kňazom." Zatvoril za sebou dvere. 

  Sidónia hodnú chvíľu na ne pozerala. Premýšľala, prečo sa začal z ničoho nič tak ponáhľať, aby sa stali manželia. Potom ju napadlo, či sa neobával, že sa plán nezdarí. Nechcela na to, ani pomyslieť, že by mal vyhrať Iramad, ale stať sa môže hocičo. Preto dúfal, že meno Saerda ju aspoň trocha ochráni. A tiež chcel, pre ňu niečo viac, ako, len zmluvu otrokyne. Určite nechcel dopustiť, aby padla do rúk mužom ako bol Ballan, Onirpa, alebo Iramad. 

 

                                                    X                    X               X

 

                                                           72. kapitola 

 

       Sidónia počula klopanie na dvere. Strhla sa, lebo nikoho nečakala. Potom  ju napadlo, že to bude Pončo.Určite jej niečo doniesol. Možno nejakú sladkú dobrotu. Vždy to tak robil. Ak, niekde objavil sušené ovocie naložené v cukre nezabudol na ňu, lebo vedel, že tejto maškrte nedokáže odolať. 

  Rýchlo si pretiahla cez hlavu šay a šla otvoriť. Na jej prekvapenie za dverami stála Júlia Marzo. 

,,Nie je tu Stafano? Hľadala som ho v jeho izbe, ale tá je prázdna." 

  Sidóniu zachvátila žiarlivosť, keď videla dokonale upravenú a priam žiariacu kurtizánu, ktorá si dovolila vojsť do izby Stefana, ako keby bol jej milenec. Túžila jej ublížiť, nie telesne, ale pichnúť na tom správnom mieste tak, ako to vedela urobiť Júlia. 

,,Bol tu, ale pred chvíľou odišiel." 

,,A kam? Chcela som mu povedať niečo dôležité." 

,,Šiel pohľadať kňaza. Chceme sa, čo najskôr zobrať." 

,,Zobrať?" Júlia ostala zarazene stáť a civieť na dievčinu. 

,,Ale, veď..." zasekla sa. ,,Ty si obyčajná otrokyňa," dostala nakoniec zo seba. 

,,Otrokyňa sa môže vydať za svojho pána. To nie je zakázané." 

Júlia fľochla. ,,Zmenila si sa, dievča. Už nie si taká bojazlivá. Vidím, že život po boku Stefana ťa naučil mnohému a tiež aj..." nedokončila. ,,Takže druhú komnatu už nebudete potrebovať. Dám ju vypratať a preniesť Stefanove veci sem." Stále sa z toho nedokázala spamätať. Oprela sa o zárubňu dverí. ,,Daj si pozor, aby si ho nezačala nudiť, lebo ti utečie možno aj za..." 

,,To sa nestane," nenechala ju dohovoriť Sidónia. 

   Júlia potriasla hlavou. Ovládla svoje emócie a závisť. Kútikom úst sa usmiala. 

,,Prišla som povedať Stefanovi, že som napísala Iramadovi list a poslala po poslovi, ktorému dôveruje, lebo aj Onirpa využíval jeho služby." 

,,Dobre, poviem mu to, keď sa vráti," krátko konštatovala Sidónia. 

  Júlia Marzo ešte raz na ňu pozrela. Zvrtla sa a už odchádzajúc povedala: ,,Keď sa Iramad ozve dám mu vedieť." 

 

                                                     X                           X 

 

      Renzovi sa podarilo získať miesto pomocného kuchára v kuchyni Jeho Svätosti. Snažil sa byť tichý, nenápadný, neodvrávať a nepriťahovať pozornosť. Nechcel, aby si ho zapamätali. Človek, ktorý nenarobí veľa rozruchu okolo seba rýchlo zmizne z pamäti ľudí. Dokonca časom si nikto nedokáže spomenúť na jeho meno. A práve to potreboval. Objavil sa z čista jasna a tak chcel aj odísť. V tichosti, keď bude všade panovať zmätok sa proste vyparí. Taký bol jeho plán. 

   Keď mal voľný deň zašiel do lesa. Dlho blúdil a hľadal divo rastúci Oleander. Navliekol si rukavice a odpílil pár haluzí. 

   Romano, ktorý šiel s ním sa čudoval, prečo niečo také robí. ,,Dúfam, že to nechceš zobrať do môjho domu? Narobíš tam viac škody ako osohu. Bude sa mi to povaľovať úplne všade." Romano Ravelli ostal zhrozený. ,,Čo povedia moji nájomníci, keď prídu do kuchyne pre jedlo a uvidia tieto haluze." 

   Stefano tíšil jeho zlosť. ,,Priateľu, nemusíš sa báť. Tvoja svetiňa ostane čistá. Olámem, len kvety a nechám vysušiť." 

,,Načo?" 

,,Neprezradím. Sám uvidíš." 

,,Si blázon, vieš o tom? Nikdy sa ti nepodarí otráviť Borgiovcoch. Sám si mal možnosť vidieť, že vojak, Santini, dozerá na prípravu jedla pre Pápeža ako jastrab. Nič mu neujde. Oči má všade. Preto si ho Svätosť tak cení a verí mu. Ak, ťa zbadá, že mu pridávaš do jedla nejaké sušené prísady, zastaví ťa a všetko vyhodí. A ty skončíš v lepšom prípade v hladomorni a v horšom prídeš o hlavu. Ani ja neostanem bez trestu, lebo som ťa doporučil." 

,,Len pokoj, Romano. Ty si veľký starachopud," Renzo tíšil jeho rozhorčenie. 

,,Nepotrebujem nepríjemnosti s Borgiovcami. Vtedy som ho chcel uškrtiť vlastnými rukami. Lenže som sa k nemu nedostal, je dobre strážený," vzdychol. Bolo evidentné, že spomienky mu prinášajú obrovský žiaľ. 

  Renzo ho potľapkal po pleci. ,,Neboj sa, nikto ťa nebude so mnou spojovať. V tichosti sa vytratím. Nikto nezbadá, kedy a prečo som odišiel. Pomocníci sa stále striedajú o nich nie je núdza." 

,,Uznávam," povedal miernejšie Romano. Pokrčil ramenami. ,,Ale i tak musíme spáliť tieto odrezky, ktoré sa tu váľajú, aby nič nenašli." 

,,To by som ti neradil, lebo ak priložíš tieto prúty do ohňa..." Renzo urobil pauzu, nechcel staršieho muža vystrašiť. ,,... potom by sme mohli obidvaja zaspať spánkom z ktorého by nás už nezobudili." 

 

                                          X                     X                    X

 

                                                        73. kapitola 

 

 Na druhý deň Sidónia a Stefano vystupovali po schodoch katedrály. Čakal ich dôležitý krok. 

   Sidónia sa triasla, hoci sama nevedela prečo. Nebála sa života so Stefanom skôr to bolo od nervozity a rozrušenia. Nikdy sa jej, ani neprisnilo, že by sa mohla stať jeho manželkou. A predsa. Vedie si ju k oltáru ako nevestu. 

   Stefano sa na ňu pozrel a povedal utešujúce slová, lebo vycítil nervozitu, ktorá ňou lomcovala.  ,,Nemusíš sa báť. Keď si dokázala vzdorovať moru a Iramadovej mučiarni mňa určite zvládneš tiež. Dokážeš odrážať moje zlé nálady a záchvaty hnevu, keď sa mi nebude dariť." 

Usmiala sa. ,,To dúfam." 

Chytil ju za ruku a viedol k oltáru, kde na nich čakal kňaz. Keď ich počul, obrátil sa k nim a usmial. 

 

                                                 X                                  X 

 

        Opäť tá príšerná krčma neďaleko Florencie zažila sprisahanie. 

   V rohu za stolom sedel muž, ktorý skrýval tvár. Zahaľoval si ju kapucňou. 

Oproti neho sedela žena. Dkonale upravená. Vlasy vyčesané, ozdobené perlami. Šaty modrej farby ušité podľa najnovšej módy viac odhaľovali ako skrývali. Na nich mala prehodený jemný, hodvábny plášť. 

  Všetka tá opitá spodina, zahniezdená v tejto putike, neustále pozorovala, ten divný pár. Keby boli okolonosti iné, už dávno by toho namysleného panáka obrali o dukáty a vyhodili na hnoj k prasatám. A tú peknú, paničku by odbremenili od tých lesklých ozdôb a pekne si s ňou užili zábavu. 

  Lenže... tí dvaja tam neboli sami. Vonku pred krčmou na nich čakal plne vyzbrojený oddiel urastených silákov, ktorí čakali na vhodnú príležitosť a pokyn od pána, ktorý ich platil. 

   Preto nemohli urobiť vôbec nič. Len sledovať tých dvoch a čakať. 

   Iramad sa tam necítil dobre. Rušil ho krik a opilecké hádky štangastov. Pritlačil si k nose bielu, čipkovanú vreckovku. Takto nesmrdí, ani v mojich podzemných kobkách paláca Solomon, uvažoval pre seba. 

Pozrel na ženu pred sebou. ,,Mohli ste vybrať lepšie miesto, než je táto... odporná putika." V tvári sa mu zračil nespokojný výraz. ,,Prečo sme sa nestretli vo vašom dome?" 

,,Nepáči sa vám tento hostinec? Podľa mňa nie je až taký zlý. Onirpa tu často dojednával svoje obchody." 

Iramad pozrel na ňu znechutene. ,,Ja nie som pasák, milá dáma, vážte slová." 

,,Dobre, poďme priamo k meritu veci," Júlia neznášala mužov, ktorí mali násilné sklony. Aj s Iramadom rozprávala, len preto, lebo chcela od neho získať, čo najviac dukátov. Inak by s ním nestrácala čas. 

  Významne na neho pozrela a prešla si prstom po ústach a napravila dekolt. 

  Iramad sa umial. Ak, si táto vyzývavá kurva myslí, že na mňa zapôsobí ako žena, je na omyle. Prišiel som, len preto, aby som zničil Saerdu. V duchu sa na nej smial. Keby vedela, že si ju nepredstavujem ako rozvášnenú ženu, ale ako kričiacu obeť pripútanú k mojej drevenej posteli v mučiarni v paláci Solomon. Okamžite by odtiaľto zmizla. 

 

                                          X                        X                             X 

 

                                                           74. kapitola  

 

          Júlia odvrátila pohľad od okna, ktoré smerovalo priamo na dvor. ,,Vidím, že očakávate, veľký odpor zo strany Saerdu, keď ste si priviedli toľko vojakov." 

,,Áno. Očakával som, že sa bude urputne brániť a poštve proti mne oddiel žoldnierov." 

   Júlia sa zasmiala. ,,A on je pritom sám, len s tou svojou malou kurvou." 

,,Ona nezomrela v Mandre?" Začudoval sa. ,,Keď som ju naposledy videl, myslel som, že umiera na mor." 

,,Je živá až moc." Júlia znervóznela. ,,Netajím, že ju nemám rada." 

,,Povedzte mi konečne, kde Saerdu nájdem." 

,,Je v mojom dome vo Florencii. Ale pokiaľ nebudem chcieť, tak ho nedostanete." 

Usmial sa. ,,Koľko ma to bude stáť?" 

,,Ak, si robíte plány, že si ho odo mňa vezmete za pomoci sily, tak na to zabudnite. Mám dosť peňazí a tiež si môžem najať žoldnierov. Buď sa dohodneme, alebo poviem všetko Saerdovi." 

Iramad musel obdivovať, odvahu a spurnosť, ktorou oplývala. Rád pokoroval takéto bojovné ženy. Z týchto mal väčší zážitok ako z takých, ktoré nevydržali, ani malú bolesť. Nespierali sa, len prijímali, čo im robil a nakoniec ticho zomreli. Z toho nemal potešenie. 

,,Zásadne neuzatváram obchody so ženami." 

Vystrčila bojovne bradu dopredu. ,,Vy ich, len týrate." Pokrčila ramená. ,,Tak, čo? Dohodneme sa?" 

,,A určite sú u vás? Neodporúčal by som vám, vodiť ma za nos." 

,,Čo si o mne myslíte? Samozrejme, že sú u mňa. Stefano ma žiadal, aby som vám napísala a on zatiaľ nechystá pascu. Háčik je v tom, že mi ponúkol, len tristo dukátov. Pristala som, ale iba naoko. Uveril mi." 

,,Tak koľko žiadate?" 

,,Tisíc." 

,,Ženská, vy ste sa zbláznili? Toľko vám nedám. " Bolo vidieť, že Iramad ide prasknúť od zlosti. 

,,Ako chcete, možno niekto iný dá." 

,,Čo to trepete, kto iný?" 

,,To si nechám pre seba." 

    Iramad začal byť nervózny. Chcelo sa mu vyskočiť a zaškrtiť ju vlastnými rukami. Ale viac ako isté bolo, že tá chamtivá suka neustúpi. ,,Dám sedemsto dukátov." 

Zasmiala sa. ,,V žiadnom prípade. Cena je pevná."

  Zúril, najradšej by z nej dušu vytriasol. A hodil by ju na dvor vojakom, aby si užili skúsenú kurtizánu. Lenže, nič z toho urobiť nemohol, ak chcel dostať Saerdu. Bez pomoci tejto predajnej suky nemal šancu dostať ho, ani s dvojnásobnou armádou, akú teraz mal. Ak, by povedala, Saerdovi, že na neho číha, len kúsok od Florencie tak sa na neho prichystá a prekĺzne mu pomedzi prsty. Nie! Tento raz ho už musí dostať a skoncovať s ním aj s tou jeho fľandrou. Dokončí, čo nestihol pred troma mesiacmi. 

,,Tak ako? Dohodneme sa?" 

,,V poriadku. Dostanete svoje dukáty." 

  Júlia sa potešila. ,,Tak, sem s nimi." 

,,Toľko pri sebe nemám. Keď dostanem Saerdu a odvediem ho do paláca, pošlem vám ich zo Solomona." 

   Júlia Marzo sa nahlas zasmiala. ,,Vyzerám, ako hlúpa? Dobre viem, že by som svoje peniaze nikdy nevidela. Tak sa obchody nerobia, milý pán Iramad," nahla sa ponad stôl. ,,Nesnažte sa ma okabátiť. Keby som takto neopatrne robila všetky svoje obchody, nebola by zo mňa taká zámožná žena, akou som." 

,,Ale ja toľko dukátov pri sebe nemám. Nepočítal som s takým vysokým odškodnením." 

  Júlia sa na chvíľu zamyslela. ,,Dobre, tak to urobíme následovne. Dostanem Saerdu a tú jeho otrokyňu do paláca Solomon a vy mi tam vyplatíte mojich tisíc dukátov." 

,,Ako to chcete urobiť," ironicky sa umial. ,,Ako ich chcete prinútiť, aby tam šli?" 

,,Každá kurtizána pozná rôzne opiáty, ktoré dokážu uspať, omámiť, ale aj... zniesť zo sveta. Nasypem im do vína prášok, ktorý ich uspí na dva dni. Za ten čas ich doveziem k vám. Alebo ich za väčšiu sumu môžem uspať navždy." 

,,Nie, nie, chcem ich živých. Musia pocítiť moju moc na vlastnom tele," keď si spomenul, ako lámal kosti na ruke tej malej otrokyne, prebudilo sa v ňom vzrušenie. V tom momente sa mu v hlave zrodil nápad. Prečo by mal tej kurve platiť, že mu dovedie Saerdu? Keď bude v jeho paláci, pripraví pre ňu prekvapenie. Už teraz sa tešil, na trojité, pomalé mučenie. 

   Skrotí tú nadutosť a pýchu tejto vzpurnej kurtizány. Dopredu sa radoval, na krik, hrozby, nadávky a prekliatia, ktoré jej budú vychádzať z úst, keď jej bude spôsobovať bolesť. A potom s ňou naloží ako z jej predchodkyňou, ktorú mu ona sama dala. Hodí ju do labyrintu. Koľko vojakov si ju nájde, toľko sa s ňou poteší. 

 

                                            X                                    X                       X

 

                                                             75. kapitola

 

      Júlia stála pri dverách pripravená odísť. Postála. Položila ruku na kľučku, ale nepotiahla ju. Premýšľala. 

   Iramad to videl, lebo ju neprestával pozorovať. 

V sekunde sa obrátila a vrátila k stolu. Mierne sa predklonila. A položila dlane na stôl. 

,,Čo sa stalo? Chcete ešte niečo povedať, čo bude mať pre mňa cenu?" 

,,To neviem, ale prišiel s nimi hrbáč. Čo s ním? Ďalšieho sluhu nepotrebujem. Možno by som si ho nechala, ale keby vyzeral... ako by som to povedala, lepšie." 

,,Hrbáč?" Do Iramada udrel blesk. ,,Ste si úplne istá, že je s nimi hrbáč?" 

,,Pán Iramad, urážate ma. Nie som hlúpa." 

,,Dobre, dobre. Som len zaskočený, lebo som bol uistený, že zomrel na mor," usmial sa. ,,Ak, mi dodáte aj jeho tak vám pridám sto dukátov." 

  Júlia si ho nedôverčivo obzrela. ,,Vážne? Ten hrbáč má pre vás takú cenu?" Potom sa rýchlo spamätala. ,,Súhlasím. Aj jemu pridám do pitia omamný prášok. Dobre si rozumie s jednou mojou slúžkou. Poviem jej, nech mu ho tam dá. Myslím, že sa mu nebude zdať nič podozrivé." Vzpriamila sa. Ruku dala v bok snažila sa čítať v tomto človeku. Nedokázala si vysvetliť, prečo ten úbožiak má pre neho takú hodnotu. ,,Kto je ten mrzák, že vás tak zaujal? Nemala by som navýšiť cenu?" 

  Iramad pokrčil ramenami. ,,Vlastne to nie je nikto, len sluha, ktorý bol v mojich službách. Preto ho chcem späť. Poznám ho roky, a preto nechcem, aby skončil niekde na smetisku," rozhodil rukami a nasadil uvoľnený výraz. 

,,Vážne?" Júlia sa zamyslela. ,,Niečo mi tu nesedí." 

,,Pre Boha, prečo? Chcem, len svojho suhu." Napadlo ho, že na túto krtizánu si musí dávať lepší pozor. Okamžite zaznamenala zmenu v jeho správaní. Bolo chybou tak spontáne reagovať na Ponča. Obrovskou chybou. Musí dostať pod kontrolu svoje emócie. Lenže radosť z toho, že opäť chytí pod krk toho zradcu, ho ovládla. A tá bosorka to postrehla a teraz bude špekulovať ako by z neho vymohla viac dukátov. Potvora chamtivá. Veď, počkaj, všetko ti zrátam! Vyhrážal sa jej v duchu. Hoci navonok sa ležérne usmieval, úplne bez zájmu. 

,,Ešte niečo?" 

   Obrátila sa priamo k nemu. Stála a on sedel. Zaklonil hlavu a usmieval sa. 

,,Myslím, že už... nič." Dala dôraz na odmlku. Neprestávala ho sledovať. Ten mizerný sadista mi niečo tají. Hovoril jej rozum. Nepovedal mi o tom hrbáčovi všetko. Keď som mu ho spomenula úplne ožil a oči mu vzbĺkli plameňom. No, počkaj, veď ja to zistím, čo mi tajíš. A potom, nech ťa Boh chráni. Pekne ti to zrátam. Každý si myslí, že prostitútka nemá rozum a vie, len rozťahovať nohy. No ja ti ukážem, že to nie je pravda. Ty ma nepoznáš, čo dokážem, ale ja ti to rada predvediem. 

  Aj ona sa milo usmievala. ,,Som spokojná s našim obchodným jednaním. Keď všetko pripravím, odkážem vám, kedy nás máte očakávať v Solomone." 

,,Dobre," kývol hlavou. Stále sedel, neprejavil jej úctu tým, že by vstal. Aspoň týmto gestom jej chcel vysloviť prevahu nad ňou. ,,Takže váš príchod môžem očakávať približne o týždeň." 

Prikývla a otvorila dvere. 

 

                                                     X                           X                   X

 

                                                          76. kapitola

 

     Renzo Dasaro sedel na malej stoličke a orezával Oleander. Kvety ukladal na misu a haluze kládol na jednu hromadu. 

   Romano Ravelli ho pozoroval a pri tom dostal nápad. ,,Prečo tie konáre nedáte medzi drevo, ktorým sa kúri v spáľňach Borgiovcoch? Povedali ste, že samotný dym z nich je smrteľný. Možno by to bolo lepšie ako ten prášok z kvetov." 

  Renzo zodvihol hlavu a pozrel na muža oproti. ,,Nespoľahlivé. Ak je komín dobre vyčistený, alebo človek leží ďalej od kozuba tak ho neusmrtí, len omámi." 

,,Tak tam toho dajte viac, aby..." 

,,Nie, priateľu. Mohlo by to dlho trvať, pokiaľ začnú kúriť a ja nechcem čakať. Veď je leto, zabudol si?" 

,,Aha..." Prisvedčil skleslo Romano. 

,,Ale nápad je to dobrý. Čo keby na tieto prúty napichali mäso a opekali?" Zamyslel sa. ,,Vtedy by jed z dreva prenikol do jedla. Aby sa umocnil výsledok mohlo by sa ním podkladať pri pečení." Renzo sa poškrabal vo vlasoch. 

,,Bude to stačiť?" 

,,Neviem," Renzo vstal. ,,Ale nápad je to vynikajúci." Pozbieral odrezky. Tie najväčšie dal bokom. ,,Tieto menšie pohodíš medzi drevo, ktorým sa kúri  tie väčšie nachystaj tam, kde sa napichuje mäso. Rozumel si?" 

,,Áno, nie som predsa hlupák." Romano sa zatváril kyslo. 

,,Vymysli na mäso nejakú špeciálnu marinádu, aby prerazila vôňu Oleandra. K ražni postav, len jedného sluhu. Ostatným daj prácu v druhej časti kuchyne, aby sa zbytočne nenadýchali splodín. A prišlo im zle. Nikto nesmie nič tušiť. Keď nastoknú mäso povedz strážnikovi, že ti prišlo zle a odíď. Ja odtiaľ zmiznem za chvíľu po tebe. A hneď odídeme z Ríma." 

    Romano prikývol. ,,Tento plán je najlepší zo všetkých, ktoré ste doposiaľ mali. Len je to tak narýchlo. Musím sa na to pripraviť, a preto to odmietam. Treba mi zabaliť veci na cestu, zaistiť dom a mnoho iného. Ani špeciálna marináda sa nedá vymyslieť cez noc. Čo keby sme to urobili o týždeň?" 

,,Nie, musí to byť zajtra. O týždeň už môže byť situácia iná. Dokáž, že si skutočný majster." 

   Romano vzdychol. ,,Vy ste, ale tvrdohlavý." Rozbehol sa do kuchyne miešať špeciálnu omáčku. 

 

                                                      X                               X 

 

     ,,Nevšimol si si, že posledné dva dni je Júlia ako vymenená. Stále sa na mňa usmieva. Darovala mi tieto krásne šaty. Pozri." Sidónia pred Stefana rozprestrela záplavu modrého hodvábu. 

,,Možno jej nesedeli." 

,,To sa mi nezdá. Ona si dáva šiť šaty na mieru. Všetky, ktoré som na nej doposiaľ videla, jej sedeli ako druhá koža." 

,,Možno si vstúpila do svedomia a želá nám, len to najlepšie." Stefano sa usmial a vystrel k nej ruky. ,,Drahá, už sa s tým netrap. Poď si ku mne ľahnúť do postele." 

   Odrazu sa ozvalo zaklopanie. Obidvaja upriamili zrak na dvere. 

,,Áno..." Zakričal. 

   Dvere sa otvorili a vošla Júlia. Niesla podnos a na ňom tri krásne vyrezávané poháre. ,,Prestavte si, čo som našla, v pivnici mi ostala jedna fľaša vína, ktorú si doniesol z Mandry. Je čas, aby sme si ním pripili na vaše manželstvo," zodvihla čašu. ,,Na zdravie." Na tvári jej zažiaril úsmev. ,,Mám dobré správy o Iramadovi." 

 

                                                     X                        X                        X

 

                                                                77. kapitola

 

      Júlia pomaly schádzala dole schodami. V hlave jej stále vŕtala spomienka na to, ako sa zatváril Iramad, keď spomenula hrbáča. Úplne sa rozžiaril. Ale prečo? Veď je to, len úbožiak. Sluha, ktorého si nikto nevšimne. Myslela, že o neho nebude mať záujem a povie, aby si ho nechala, alebo vyhodila na smetisko. Ale on naopak. Prejavil o neho hádam väčší záujem, než o Stefana. 

   Prešla do salóna. Pohodlne sa usadila. Zaklonila hlavu, zatvorila oči. 

,,Musím prísť tej záhade na koreň." Povedala nahlas pre seba. ,,Prečo má ten hrbáč pre neho takú cenu? Vôbec sa so mnou nejednal, okamžite navrhol odmenu za neho. A nebol skúpy." V tom ju niečo napadlo. Vstala a šla k šnúre. Zatiahla za ňu. 

Objavila sa mladá, usmievavá slúžka. 

,,Madam..." 

,,Poď sem a sadni si." Ukázala rukou na pohovku. 

,,Ale, madam..." 

,,Nepočula si? Sadni si." 

Loretta pozrela na svoju chlebodárkyňu. Nevedela, čo môže od nej chcieť. Bála sa, aby jej nedala izbu a zákazníkov. Robiť slúžku vo verejnom dome jej nevadilo, pokiaľ nemusela líhať s mužmi. 

   Júlia si všimla strach a nervozitu v jej očiach. Usmiala sa. ,,Neboj sa a sadni si. Chcem sa s tebou, len porozprávať." 

,,Áno, madam," nesmelo prešla k pohovke. Sadla si. Ruky zopla v lone, mädlila si prsty a čakala. ,,Urobila som niečo zlé?" 

,,Nie, už som povedala," Júlia si sadla do kresla oproti nej. Naliala si víno. ,,Čo robí ten hrbáč?" 

  Loretta na ňu vyvalila oči. Nechápala, prečo sa madam zaujíma o sluhu. Pokrútila hlavou. ,,Nerozumiem, pani." 

,,Čo na tom nechápeš? Pýtam sa, čo tu celý deň robí ten hrbáč?" 

Loretta sa spamätala. Strach ju opustil, lebo pochopila, že madam od nej chce vedieť, len či sa Pončo zbytočne netúla po dome. ,,Pomáha kuchárke v kuchyni. Nosí drevo na oheň, umýva použitý riad, nosí vodu. Je dosť prospešný, madam. Nie je to povaľač, naozaj. Nevyhadzujte ho, prosím." 

Júlia si odpila z vína. Z prosby slúžky vyrozumela starosť o neho a to potrebovala. ,,Obľúbila si si ho?" 

,,Tak sa to nedá povedať. Skôr mi ho je ľúto. Brat mojej mamy bol podobný. Ako malý sa zľakol, prestal rásť a na chrbte sa mu vytvoril hrb. Býval u nás. Pomáhal nám. Rodičom stále ďakoval, že ho prichýlili. Takí ľudia vedia oceniť milotu. Verte mi, madam," kývla hlavou. Uvoľnila zakliesnené prsty a pohodlnejšie sa usadila. ,,Kuchárka ho tiež chváli. Povedala, že jej pomáha viac ako zdravý sluha. Tí, sú vraj lenivý a neporiadny." 

,,A... súkromne ste sa nezblížili?" 

,,Madam, to nie! Ja som poctivé dievča!" Loretta vstala a pobúrene sa pozrela na ženu pred sebou. 

,,Ty hlúpa! Nemyslela som, či si s ním zdieľala posteľ. Chcem, len vedieť, či ti o sebe niečo povedal." 

,,Aha..." Loretta si znova sadla. ,,Niečo spomínal, keď sme sedeli pri čaji." 

,,Povedz, čo spomínal." 

,,Pracoval pre toho pána, čo má ten veľký palác aj vy ho poznáte. Dali ste mu to mladé dievča zo Sicílie a už sa nevrátilo." 

,,Iramad..." 

,,Áno, ten." 

,,No, ďalej," Júlia ostala nervózna a netrpezlivá. 

,,Tá, slečna, čo prišla s pánom Saerdom bola v jeho mučiarni. Pončo ju odtiaľ vyslobodil, a preto je s ňou. Potom žil s ňou v tom meste, ale museli odtiaľ odísť, lebo tam vypukol mor a ten... Iramad ho vypálil." Zvážnela. ,,Je nám ho veľmi ľúto. Kuchárke aj mne." 

,,Dobre, Loretta, môžeš sa vrátiť k práci." 

Slúžka vstala. ,,Madam, nedáte ho vyhodiť?" Tvárila sa zhovievavo a ustarane. 

,,Čo?" Júlia už bola mysľou inde. Sumarizovala si informácie, ktoré jej poskytla Loretta. 

,,Pani, tak môže tu ostať?" 

,,Ale, áno..." Júlia zakrúžila rukou vo vzduchu. 

,,Ďakujem, aj za neho," Loretta ožila. Cítila radosť. Tešila sa, že mu môže doniesť dobrú správu. 

                                                X                            X                    X

 

                                                                 78. kapitola

 

               Júlia osamela. Usporiadala si v hlave, čo jej slúžka zdelila. Pochopila, že ten hrbáč slúžil u Iramada. 

   Zasmiala sa, lebo prišla záhade na koreň. ,,Tak sa veci majú," povedala nahlas. ,,Ten úbožiak vyfúkol, tomu sadistovi tú otrokyňu rovno pod nosom," spustila hurónsky smiech. ,,Tuším, že stárne a už nie je tým vychýreným tyranom, ktorého sa všetci báli, keď si nechal mrzákom odniesť svoju obeť. To si, ale dopadol, ty mizerný darebák!" Začala premýšľať. ,,Tak s tebou obchody robiť nebudem." Spokojná sama so sebou. Decentne si zobrala z podnosu sušienku a labužnícky vložila so úst. ,,Ten hlupák si myslel, že budem pre neho ľahká korisť, ktorú obľafne," zaklonila hlavu, lebo sa zadúšala smiechom. Jej pomstichtivá povaha vyhrála. Ešte stále mu nemohla zabudnúť tú mladú Sicílčanku s ktorou mala veľké plány a on ich svojim sadismom zmaril. ,,Ten idiotto si myslel, že aj mňa priviaže na tú svoju povestnú mučiacu posteľ. Vyčítala som mu to z tváre a jeho výrazu," znova sa začala smiať. ,,Ty idiotto... idiotto... je mi ľúto, že ti neurobím radosť." 

                                          X                                                X

 

    Zatiaľ, čo pomsta zo strany Stefana smerovala k dobrému výsledku, Renzovi sa nedarilo. Chcel, až plíliš rýchlo dokonať svoju pomstu. Hnev a netrpezlivosť nie sú dobrí radcovia. 

   Keď Romano Ravelli videl, že Renzo nastokol mäso na ražeň, okamžite spustil bedákanie a ukazoval na brucho. Strážnik mu dovolil odísť. Romano postupoval, presne podľa inštrukcii. Utekal domov, nahádzal do vaku, len tie nejcenejšie veci. Deň pred tým vypratal všetkých nájomníkov. Na okná zatĺkol drevené žaluzie a dobre zaistil dvere.  Cítil sa spokojne. Sedel a čakal na Renza Dasara, kedy príde, aby mohli spoločne opustiť Rím. 

  Počul hlasné zabúchanie na dvere. Strhol sa. V prvom momente ho napadlo, že ich zámer nevyšiel a pápežská garda si prišla po neho. 

Pristúpil k dverám. ,,Kto to je?" 

,,Renzo. Otvor rýchlo." 

   Romano otvoril a Renzo sa na neho navalil. 

,,Čo sa stalo? Prečo tak hlasno búchaš? Chceš, aby sa zišli susedia?" 

,,Som otrávený!" Zakričal Renzo a z posledných síl vošiel dnu. 

,,Kristo!" Zabedákal. ,,Čo sa stalo? Veď pri ohni mal byť sluha. Ty si mal odísť hneď po mne." 

,,Strážnik ma zastavil, kázal, aby som dokončil, otáčanie a opekanie. Bránil som sa, že mi je zle, ale neuznal to. Stál pri mne a sledoval, každý môj pohyb. Ten prekliaty komín sa upchal. Vletel tam vták. Drevo horelo vysokým plameňom. Dym sa valil priamo na mňa," začal silno kašlať a dusiť sa. 

   Romano mu doniesol pohár vody. ,,Napi sa, ty babrák. Že som sa dal nahovoriť, takému... prišelcovi. O chvíľu tu budú stráže a zoberú nás obidvoch," Romano na neho vylial hrniec studenej vody. ,,Prečo si ten oheň neuhasil a neodišiel pod zámienkou, že sa ideš pozrieť na komín?" 

,,Chcel som, ale strážnik mi to nedovolil. Povedal, že to môžem urobiť, až dopečiem mäso," začal znova hurónsky kašlať. ,,Daj mi kalich toho korenistého vína, nech mi prečistí hrtan." 

,,Tu máš, ty stupido!" Romano mu vrazil do ruky karafu. ,,Ten tvoj vták, nás bude stáť život. Tak som sa tešil, že už dnes bude pomsta dokonána a moja dcéra môže pokojne spať, lebo jej vrah bude tiež mŕtvy. A miesto toho pôjdem za ňou." Čierne oči Romana Ravelliho v žiari sviečky horeli hnevom. ,,Mne si kázal odísť, na nič nečakať, vyhovoriť sa a ty si to nezvládol," chytil sa za hlavu. ,,Aj vôl má viac rozumu ako ty. Toto môže urobiť, len slepačí mozog. Takto nás ohroziť! Ty stupido. Idiotto!" 

  Renzo sa snažil udržať na nohách, ale nešlo to. Kymácal sa, ako keby vypil sud vína. Chytil sa Romanovho ramena. Krútila sa mu hlava a napínalo ho na vracanie. Nedokázal stáť na nohách, podlomili sa mu kolená a spadol. ,,Umieram..." 

 

                                               X                             X                   X

 

                                                                79. kapitola

 

      Iramad sedel práve pri večery. Premýšľal. Už sa nevedel dočkať, kedy príde tá kurtizána z Florencie a dovezie mu Saerdu aj s tou jeho otrokyňou. Pripravil pre nich špeciálne uvítanie. Cesare Borgia mu požičal Omara. Arabského doktora, ktorý sa špecializoval na spôsobovanie bolesti. Výborná náhrada za Ponča. Dúfal, že tá suka nezabudne aj na neho a pribalí mu ho ako bonus. Presne vie, čo s ním urobí. Bude ho za živa pomaly sťahovať z kože. Omar už všetko pripravil. Ten mizerný hrbáč ho sklamal. Vedel, že ho tá malá čupka dosť vzrušuje a dokázal sa pri nej maximálne urobiť a on mu ju ukradol. A to nemal. Teraz za to zaplatí. Pomstu bral ako vec osobnej cti.

,,Pane..." 

,,Prečo ma vyrušuješ? Povedal som, že..." 

,,... je to dôležité.  Pri bráne je donna Júlia Marzo. Prišla s vozom." 

,,Čo?" Vyskočil z poza stola. Pocítil radosť. Práve na nich myslel a prozreteľnosť mu ich naservírovala na striebornom podnose. Pridala aj tú kurvičku. Bude to výborná odmena pre jeho vojakov. 

,,Už na nich čakám. Pusti ju do paláca aj s vozom," kývol sluhovi, aby sa vzdialil. 

,,Pane, ona priviedla so sebou ozbrojených mužov, ktorí ju chránia. Povedala, že nevkročí do vnútra, kým neprídete a nezaplatíte." 

,,Čože? Tá kurva má, ale odvahu. Koľko vojakov s ňou prišlo?" 

,,Dvadsať, pane." 

  Vedel, že toľko ozbrojencov nemôže ohroziť palác Solomon, ale musel uznať, že bude nútený pustiť ju do Florencie. A jeho klenotnica sa stenší o tisíc sto dukátov. Musel uznať, že tá potvora je chytrejšia, než myslel. 

  Rýchlym krokom vyšiel na nádvorie, ktoré žiarilo ako cez deň. Každý z vojakov držal v ruke pochodeň. 

   Pristúpil k Júlii Marzo. Už na neho čakala. ,,Doviezli ste mi darček?" Zavolal na ňu. 

Tá, sa postavila do čela sprievodu. ,,Je vo voze. Presvedčte sa." 

,,Hneď to urobím," pristúpil k zadnej časti vozu a vystúpil na korbu. Podlaha bola vystlaná senom na ktorej ležali traja ľudia. 

   Potešil sa. Pocítil vzrušenie, keď si predstavil Saerdu priviazaného tak, aby videl, čo budú on a Omar robiť jeho milovanej otrokyni. Nevedel sa dočkať na príval blaženosti, ktorá ho zachváti. Už, aby to bolo. ,,To bude veru dlhá noc," povedal pre seba. 

,,No, čo, spokojný? Dodržala som slovo. Teraz je rada na vás, aby ste mi vyplatili odmenu," zakričala Júlia do voza. 

,,Spokojný budem, keď ich uvidím vysieť v mojej mučiarni. Škoda, že ste doviedli so sebou vojakov. Mohol som aj vás zoznámiť s mojim arabským doktorom Omarom. Je skutočný odborník na ľudskú anatómiu. Možno by sa vám zapáčilo, čo dokáže, aby si človek vedel vychutnať vlastnú bolesť." 

,,Vy ste, ale úchylný zvrhlík! Predpokladala som niečo také a najala si žoldnierov. A vôbec ten krok neľutujem," sediac na koni pristúpila, tesne k voze. ,,No, ták, Iramad, skončime to. Chcem svoje peniaze, aby som mohla, čo najskôr opustiť toto prekliate miesto. Už len pohľad na Solomon vo mne vyvoláva hrôzu a odpor." 

,,Musím si pozrieť tovar, čo kupujem, ty nedočkavá suka." 

,,Bez urážok, lebo cena pôjde hore." 

,,Raz ťa aj tak dostanem, a potom si vychutnám, každý jeden tvoj vreskot a krik, ty prešibaná kurva. A to ostatné si na tebe užijú moji vojaci." Iramad sa cítil na domácej pôde bezpečne. 

,,Ešte dlho budem čakať?" 

,,Drž hubu, ty potvora!" Nahnevane zakričal a sklonil sa k Sidónii. Silno ju štipol do líca a čakal. Ani sa nepohla, nevydala hlások.  ,,Musím uznať, že si to zvládla dobre. Škoda, že si žena. Keby si bola muž, mohli sme spolu urobiť veľké veci. Navzájom by sme sa dopĺňali." 

 

                                            X                           X                               X 

 

                                                                 80. kapitola  

 

     Potom sa presunul k Stefanovi. Poriadne ho kopol do nohy. Žiadna reakcia. ,,Dúfam, že si im nedala toho uspávadla až príliš. Potrebujem, aby boli pri plnom vedomí, keď bude Omar na nich robiť svoje pokusy. Mŕtvoly nepotrebujem z toho nemám žiaden pôžitok." 

,,Stačí, keď ich poleješ studenou vodou a oni znova ožijú," radila mu Júlia. 

,,V to dúfam, lebo inak by som si ťa našiel a žiadal, vrátenie polovice odmeny." 

,,Ja hlúpa, že som vôbec do toho obchodu s tebou šla," začala lamentovať. ,,Mohla som tušiť, že budeš robiť drahoty, kým ma vyplatíš." 

Zarehotal sa. ,,Hovoril som ti, že so ženami neobchodujem, iba výnimočne, keď naozaj niečo veľmi chcem a ony to majú. Ako v tomto prípade." 

,,Ako dlho chceš ešte kecať, kým ma vyplatíš?" 

,,Si akási nedočkavá." 

,,Už som povedala. Chcem odtiaľto odísť, čo najskôr." 

,,Škoda. Mohla si si užiť Omara, lebo je..." Nedokončil, zo zadu na neho skočil Stefano a pritlačil dýku pod krk. 

,,Je koniec, rozumieš? Skončil si. Ak sa pohneš, podrežem ťa, ako podsvinče." 

,,Suka, podviedla si ma!" Kričal, trhal sa. 

,,Nemykaj sa, lebo sa sám napichneš na nôž a zomrieš skôr, než budem chcieť." 

,,Kde ste, vy hlupáci! Ku mne! Snáď sa ich nebojíte. Je to len banda povaľačov. No, tak, stráže..." 

,,Myslím, že neprídu. Žoldnieri, ktorých sme najali sa zmocnili tých tvojich. Odzbrojili ich a hodili do tvojich kobiek." 

   Iramad sa zasmial. ,,Palác je plný vojakov. Tých pár vašich zmätú ako nič. To, že ma tu držíš, nič neznamená. O chvíľu sa úlohy obrátia." 

,,Na tvojom mieste by som sa neradoval. Júlia, daj znamenie." 

   Tá, zodvihla fakľu a zamávala ňou. 

   ,,O malú chvíľu tu príde sedemdesiat plne ozbrojených žoldnierov, ktorí čakajú v neďalekom lese. Už teraz veríš, že si prehral?" 

  Sidónia zišla z voza. Za ňou pomaly zostúpil Pončo. Postavili sa vedľa Stefana. Zlostne pozerali na nenávideného muža. 

   Sidónia sa postavila priamo pred neho. Z očí jej sršala zlosť a nenávisť. ,,Iramad, niekedy si myslíme, že sme zvíťazili, ale nakoniec sa ukáže, že skutočnosť je iná," opľula ho priamo do tváre. ,,To je za všetkých, ktorí zomreli v Mandre tvojou rukou. Kričali, prosili Boha, aby ich vykúpil a zbavil utrpenia. Ale to sa nestalo, museli vytrpieť obrovské muky, kým zomreli. To ty si ich zabil!" Ukázala na neho rukou. ,,Ty si ten diabol smrti!" 

   Hnusne, odporne sa zasmial. ,,Vôbec mi nevadí, že zomreli. Neľutujem, ani jedného z nich. Keby som sa nebál nákazy prišiel by som skôr, aby som počul preklínať meno Saerda. To jediné ľutujem," vyprskol na ňu. ,,A ešte po jednom túžim, byť s tebou v mučiarni trocha dlhšie. Len potom by si videla, čo skutočne dokážem urobiť so ženským telom. A ten tvoj milenec by sa na to pozeral, potom by prišiel na rad on. S radosťou by som k vám pridal aj teba," ukázal pohľadom na Ponča. ,,Pre teba som vymyslel niečo špeciálne. Zoznámil by som ťa s tvojim nástupcom, ktorý sa už nevie dočkať." Iramad rozprával, ako keby sa pomiatol, nechcel uznať prehru. 

,,Dosť! Ty netvor!" Skríkol Stefano. ,,Skončil si nadobro. Nechápeš? Už tu nie je nikto, kto by ťa vyslobodil. Tvoji žoldnieri utiekli do lesa. Chránili si svoje životy. Na tom tvojom im zjavne nezáležalo ako si predpokladal. Možno si na ich žolde šetril." 

 

                                                 X                        X                  X

 

                                                        81. kapitola

 

                 ,,Vidím, že si náramne spokojný, Saerda, keď ma máš na kolenách, zničeného a pokoreného, ale neraduj sa. Ja znova vstanem a..." 

,,Iramad, ty hlupák, je koniec. Už to konečne pochop! Nikto nevyjde z paláca a nevyslobodí ťa. Si v tom sám!" 

,,Nie!" Skríkol Iramad a začal sa brániť. ,,Neverím ti, ty sukyn syn. Klameš! Všetci ste ma oklamali. Aj ty," pozrel na Júliu. ,,Zradila si ma, ale, čo sa dá čakať od predajnej ženy, ktorá ponúka svoje telo každú noc inému chlapovi." 

  Júlia tie urážky nemohla ďalej znášať. Pristúpila k nemu. Rozohnala sa a celou silou ho udrela po lícu. Dlaň jej horela, ale neľutovala. Pozrela na Stefana. ,,Skonči to s ním, inak ho sama zabijem. Vrazim mu dýku rovno do srdca, nech už nemusím počúvať tie jeho urážky." 

   Iramad sa cynicky zašklebil. ,,Nepáči sa ti, ak hovorím, že si predajná čupka? Lenže to práve si. Aj mňa si predala, vyššej ponuke." 

,,No a čo? Uvedomila som si, že od teba dostanem, len sto dukátov, hoci môžem mať polovicu tvojej klenotnice. Všetky tvoje skvosty, ktoré si ukoristil iným budú moje. Stanem sa nezávislou, bohatou ženou zaistenou do smrti." 

,,Ty odporná, nenásytná kurva!" 

  Júlia si ho už nevšímala. ,,Stefano, daj mi nákres labyrintu, nech môžu vojaci začať vynášať z klenotnice." 

,,Tu je," Sidónia jej podala pergamen, kde boli naznačené chodby, ktorých sa treba držať, aby nezablúdili. 

,,Nech to naložia na voz. U teba vo Florencii si to rozdelíme," povedal Stefano a mykol Iramadom a nasmeroval ho do paláca. ,,Zomrieš vo svojom drahom Solomone." 

  Veliteľ žoldnierov dostal nákres. Fakľou naznačil, aby ho nasledovali do labyrintu. Vošli južným vchodom. 

                                                         X                          X 

 

             Júlia Mrzo bola predajná žena. Spávala  s mužmi za peniaze, ale mala aj svoju česť a dôstojnosť. Milovala cinkot zlatých dukátov, lebo boli vstupenkou k lepšiemu životu. Narodila sa prostitútke. Vyrastala v nevestinci, ktorý patril Onirpovi. Mala trinásť rokou, keď jej prvý raz doviedol zákazníka. Od vtedy na ňu noc, čo noc líhali muži. Ležala v tmavej izbe a pozerala do stropu. Pri tom snívala, že z nej bude raz bohatá, nezávislá žena. Ten sen sa jej splnil. 

   Od detstva počúvala na svoju osobu urážky, kurtizána bola pre mužov dobrá, keď ju potrebovali do postele. Po akte ju už nepoznali, preklínali a odcudzovali. Ukazovali prstom na ňu a jej podobné. 

,,To sú tie špinavé kurvy." 

   Niekdy mala pocit, že nie je človek, len vec, ktorú treba použiť a odhodiť. 

   Raz je Onirpa povedal: ,,Nijakú urážku ani škodu nemožno nechať bez odplaty." Teraz prišiel ten správny čas, aby ukázala svetu, že aj ona, kurtizána vie odmeniť dobro a potrestať zlo. 

   Veľa ľudí ju podviedlo a sklamalo. Ale, keď sa dozvedia, ako si poradila s Iramadom, obávaným násilníkom a Borgivým donášačom, už ju nikto nikdy viac nepodvedie. 

   Júlia zodvihla hrdo hlavu a usmiala sa. Pretože bola so sebou spokojná. Videla pred sebou skvelú budúcnosť. 

 

                                       X                           X                          X 

 

                                                        82. kapitola 

Niekoľko hodín vynášali vojaci z Iramadovej klenotnice vzácne obrazy, ligotavé šperky, vyrezávané čaše vykladané drahými kameňmi a niekoľko veľkých mešcov dukátov. Poukladali to na vozy a dôkladne pripevnili, aby sa nič nestratilo. 

  Iramad stál neďaleko východu z labyrintu, ktorým jeho majetok, tí zlodeji nosili. Hoci ho strážili štyria vojaci nevšímal si ich. Vic sa zameriaval na škodu, čo mu spôsobili. Nechcel uveriť, že toto je koniec. V mysli mal zafiksované, že je predurčený na veľké veci, ktoré musí splniť. Dúfal, že v poslednej chvíli sa objavia borgiove vojská a zachránia ho. Ale nič také sa nestalo. Musel pozerať na tú skazu, ktorú nariadil ten prekliaty Saerda. To hadie plemeno. Keby mohol zaškrtil by ho vlastnými rukami. V zápätí počul krik. Obrátil sa a zbadal, dvoch vojakov, ktorí vliekli Omara. Ten sa mykal, vrieskal a vyhrážal sa. Sľuboval pomstu zo strany Borgiovcoch. 

  ,,Pane," zavolal na Stefana jeden z vojakov. ,,... čo s ním? Máme ho dať medzi ostatných zajatcov?" 

,,Nie," Stefano pristúpil k mužovi. Pozrel mu do tváre. Oči mu horeli hnevom. Mal hnedú pokožku, čierne oči aj vlasy. Z pravého ucha mu visel strieborný krúžok. Hlavu zdobil biely turban. 

,,Kto si?" 

,,Som Omar, lekár. Moje vedomosti z medicíny si váži aj samotný Pápež. Pracujem v službách kardinála Borgiu. Žiadam, okamžité prepustenie." 

,,Už rozumiem. Ty si ten, ktorý tu na nás čakal, aby nás mučil. A to na priamy rozkaz Cesare Borgiu. A teraz ma vyzývaš, aby som ťa poslal k nemu, aby si mohol pokračovať v týraní ľudí." Stefano odpľul rovno k jeho nohám. ,,Oznamujem ti, že to neurobím. A Borgiovcoch sa nebojím." 
  Muž sa rozhneval. Blýskal nenávystným pohľadom po Stefanovi. Keby oči zabíjali určite by už ležal mŕtvy na tráve pred labyrintom. Vytrhol sa zo zovretia vojakov a rozbehol sa k Stefanovi. ,,Ty odporný červík!" Reval a vrazil mu hlavou do brucha. 

  Stefanovi sa zastavil dych, lebo takýto útok nečakal. Ohol sa a snažil sa nadýchnuť. Začal prudko kašlať. Pomáhal si rukami vohnať vzduch do pľúc. 

  Sidónia spanikárila. Dostala o manžela neopísateľný strach. Bála sa, že ho ten neznaboh zabil. Konala bez rozmyslu, inpulzívne. Vytrhla Stefanovi dýku, ktorú mal za pásom a celou silou ju vrazila Arabovi do srdca. 

  V tom momente sa v záhrade paláca Solomon zastavil život. Všetci zamerali pozornosť na dvoch mužov a jednu ženu. 

  Stefanovi sa pomaly vracal dych. Narovnal sa a vyjavene pozeral na Sidóniu. Tá silno zvierala v ruke veľkú dýku. Na hrote sa leskla krv. Nevydala zo seba, ani ten najmenší ston, alebo akýkoľvek zvuk. Len stála ako socha pomsty. Meravá a sebaistá. 

   Arabský doktor sa držal za prsia. Chrčal, z úst mu tiekla krv. Snažil sa niečo povedať, ale hlasivky odmietali poslušnosť. Kýval sa zo strany na stranu. Strácal stabilitu. Prstom ukazoval na Sidóniu. Oči mu šli vypadnúť z jamiek, lebo ich mal poriadne vypúlené. 

  Tento akt sa stal v priebehu niekoľkých minút. No, niektorým sa zdalo, že trvá veky. 

 

                                         X                           X            X

 

                                                     83. kapitola

 

          Keby Araba nedržali vojaci už dávno by spadol na trávu, lebo život z neho odišiel. Rana, ktorú mu zasadila Sidónia sa stala smrteľnou. 

   Stefano, ktorý sa medzi tým dostal do normálu, pristúpil tesne k nemu. Položil dva prsty na hlavnú tepnu a skúšal nahmatať tep. 

,,Je po ňom," skonštatoval vecne. ,,Hoďte ho do labyrintu, ten mu bude hrobom." 

   Sidónia sa spamätala a odhodila dýku. ,,Zabila som ho?" Opýtala sa úplne nelogicky. 

,,Nie je ho škoda. Aj tak by naháňačku v labyrinte neprežil, tak ako ju neprežije tento tu," ukázal prstom na Iramada. 

  Ten neveriacky sledoval, ako vojaci vlečú bezvládne telo Omara cez južný vchod do bludiska. 

,,Ty vrah!" Zakričal na Stefana. ,,Ty a tá tvoja kurva ste vrahovia!" 

  Stefano sa zasmial. ,,A čo si ty? Keď si neľútostne zavraždil tisíce ľudí v Mandre. Dokonca si dal šípmi zabiť aj tých, ktorí utekali z mesta. Medzi zomretými ležali malé deti, starí ľudia a tehotné ženy. Aj oni prosili, plakali a chceli žiť. A ty si im tú možnosť vzal." 

,,Oni nič neznamenali. Lenže já a Omar... my sme mali dokázať veľké veci, ktoré ty pochopiť nedokážeš. Si len obyčajný človek. Jeden z milióna. Vieš, iba stavať tie smiešne lode a obšťastňovať kurvy." 

   Sidónia pristúpila k Iramadovi. ,,A ty vieš ženy, len mučiť. Trhať a rezať za živa, aby si uspokojil sadistické chúťky," natiahla ruku a z celej sily ho udrela po lícu. Iramad sa zapotácal. ,,Bola som ti ju dlžná, spomínaš?" 

,,Ty... prekliata kurva! Ako sa opovažuješ?" Iramad sa snažil vymaniť zo zovretia vojakov, ale tí ho pevne držali. 

   V tom k nim prišla Júlia Marzo, ktorá dozerala na nakladanie pokladov z klenotnice. Obrátila sa k Stefanovi. ,,Všetko je na voze," pozrela na Iramada. ,,Vy ste to ešte neskončili? Noc už pomaly doznieva o hodinu začne svitať. Je treba z tohto odporného miesta odísť," obrátila sa na odchod. ,,Počkám vás pri bráne." 

,,Vyzleč sa," povedala Sidónia Iramadovi. 

,,Čo?" Ten na ňu vyjavene pozrel. 

,,Nepočul si? Vyzleč sa úplne donaha. Tvoj milovaný Solomon a labyrint budú tvojim hrobom." 

,,To neurobím. Od suky rozkazy nepriímam." 

,,Ako chceš," začala z neho driapať oblečenie. Nemilosrdne ho z neho strhla. Ostal úplne nahý. ,,A teraz sa naposledy pozri, ako bude horieť tvoj palác," Stefano dal vojakom rukou znamenie. Tí hodili záplavu fakieľ na honosné sídlo. V momente vzbĺklo. Ožiarilo celé okolie, akoby vyšlo obrovské slnko. 

,,Nie! Ty odporný sukyn syn!" 

,,Choď do labyrintu," povedal chladne Stefano. 

,,Chceš ma naháňať? Zabudol si, že tam poznám každú chodbu?" 

,,To nebude potrebné. Povedal som, choď tam!" 

,,Nejdem!" 

,,Hoďte ho tam," prikázal vojakom. Tí vliekli vzpierajúceho muža k južnému vchodu a postrčili ho do kríkového porastu. 

,,Zapáľte ten prekliaty vynález, nech zhorí spolu s jeho tvorcom." 

   Ozbrojenci ho poslúchli. O niekoľko minút začal stúpať k oblohe šedý, štipľavý dym. 

   Iramad bežal, plánoval dostať sa na lúku ku klenotnici, kde by sa schoval, pokiaľ neodídu. Lenže oheň bol rýchlejší, než on. Nemilosrdne ho dobiehal. Valil sa na neho zo všetkých strán. Nemohol dýchať, pálili ho oči, potkýnal sa, nevidel kam ide. Začal blúdiť. Pokožku mu olizovali plamene. Štípali ho úplne všade. 

   Už nevládal. Klesol na zem. A tam si ho našla smrť. 

   Stefano a Sidónia celý ten smrteľný výjav sledovali. ,,Cítim, že sú spokojní," povedala potichu. 

,,Kto?" Stefano na ňu nechápavo pozrel. 

,,No, predsa Pier, Marcus, Blanka, Katalina a všetci tí, čo zahynuli v Mandre." 

   Pokýval hlavou. ,,Máš pravdu. Už to aj ja cítim." Chytil ju za ruku. ,,Poď, nech sme preč z tohto miesta hrôzy. Odídeme z Talianska. Nič nás tu nedrží. Začneme inde na lepšom. Časom možno zabudneme." 

  Sidónia sa do neho zakliesnila a nechala sa odviesť k lepším zajtrajškom.

 

                                                X                               X                             X 

 

                                 Príbeh ešte nekončí. 

 

                                                     

             

 

     

 

   

---