Melanchólia

Melanchólia /Melancholia/

Mohol by som začať slovami „kontroverzný dánsky režisér“, ale nezačnem. Všetci ľudia sú tak trocha kontroverzní a v obyčajnom živote sa tento fakt ani nemusí prejaviť.

Film, o ktorom je táto recenzia, na mňa hlboko zapôsobil, dá sa povedať, že jeho psychológia bola v istom zmysle bergmanovská, predsa len režisér Lars von Trier je Dán a obaja sú severania; počasie celkom iste ovplyvňuje myslenie ľudí a azda aj sklon k istej životnej melanchólii.

Melanchólia tohto filmu je však ultimátna a absolútna, pričom ju vynikajúco dokresľuje Wagnerova hudba, bez ktorej by dielo stratilo polovicu svojho účinku.

Nuž, koho by sa nezmocnili melancholické pocity, keby planétu Zem ohrozoval nie obyčajný meteorit, ale plnokrvná planéta, hoci menšia, než je tá naša. Vedci však „vypočítali“, že planéta nie je v kolíznom kurze so Zemou, a tak sa Michael /Alexander Skarsgård/ môže pokojne oženiť s Justine /Kirsten Dunst/. Svadobná hostina sa koná v rezidencii Justininej sestry Claire /Charlotte Gainsbourg/ a jej manžela Johna /Kiefer Sutherland/. Jedine snáď obsadenie romantickej dievčiny z pavúčieho muža by vás mohlo odrádzať od zhliadnutia filmu, no pre mňa osobne sa Kirsten Dunstová vymotala z komerčných pavučín už v úlohe Marie Antoinette a dnes by som neváhal si s ňou pozrieť čokoľvek (aj u nej doma:). Kirsten je vo filme skvelá a od začiatku cíti, že sa astronómovia v prípade Melanchólie „prepočítali“ a že zrážka je nevyhnutná nielen z fyzikálnych (hoci na internete nájdete „vedecké“ vyvrátenie „Tanca smrti“ Melanchólie a Zeme, predsa len, vo filme je vždy všetko inak) ale najmä morálnych príčin. Justine tu predstavuje dokonalú dichotómiu morálnej skazenosti a sily, čím je človek taký charakteristický. Najsilnejším momentom je to ako tesne pred kozmickou kataklizmou Justine magickým spôsobom podrží asi šesťročného syna Johna a Claire; jeho otec totiž spácha samovraždu, akonáhle je presvedčený, že svojmu synovi dával falošnú nádej a jeho žena sa stáva hysterickou.

Nie náhodou režisér použil vo filme hudbu obľúbeného skladateľa ríšskeho kancelára z druhej svetovej vojny, ktorému sa tiež podarilo kvalitne zdevastovať i keď len časť našej planéty, hoci svojmu národu spočiatku chcel pomáhať a asi aj dosť pomohol. Wagnera moc nepoznám, ale hudobné schémy mi veľmi pripomínali Brucknera, ktorý tiež vo svojej hudbe riešil kozmické otázky spôsobom, ktorý vás rozoberie na atómy.

Zdá sa, že kozmos nakoniec vyrieši nás. Ak chcete zažiť generálku, pozrite si kvalitný film režiséra Larsa von Triera, vrelo odporúčam! Je to predovšetkým film o ľuďoch a pre ľudí.

NvA