Tichý kút hľadania

Slová, ktorými vystihol Vladimír Balla determinanty doby a hlavne koncepčné i potenčné možnosti dnes píšucich autorov, majú svoje opodstatnenie. Z výroku je zrejmé, že sám Balla sa nevymaňuje z područia spisovateľskej obce a tým si uplietol bič i na seba. Či však skutočne plieska konkrétne hlasno a bolestivo i pri jeho uchu, sme zistili z novej knižky krátkych próz s názvom Tichý kút.

V úvode citovaný výrok v spojení s Ballovou prozaickou aktivitou predznamenáva skutočne pôsobivý a pre súčasného náročného čitateľa i hodnotný text. Balla totiž spomínaný problém začal hľadať vo vnútri človeka, v pocitoch, v správaní, v prekvapivých reakciách a pudovo založených inštinktoch, v nekonvenčných postojoch k spoločnosti, hodnotám a svetu, ale aj v akýchsi hĺbkových ponoroch, v ľudskej psychike a častokrát aj v pravde, ktorá síce prináša odhalenie, ale pritom spôsobuje nemalú bolesť (samozrejme v duši). A tak spisovateľ – hľadač pláva mútnymi vodami ľudského vnútra, čo v istom momente zavádza čitateľa k narcizmu, ale po odsubjektizovaní a následnej recepcii prečítaného možno vnímať jeho prozaické texty ako nie práve komerčne zoštylizované a vyumelkované postupy. A tak nám vyvstáva otázka, či autorovi tejto knižky ide skutočne o samotnú podstatu skúmania ľudského bytia. Ak áno, veľmi radi zavrhneme nami vytvorený lapsus o príležitostnosti, účelovej viazanosti a narcizme v Ballových prózach (“ ... žiaden gigant určite nesedel v jeho foteli, keby tam sedel gigant, kam by sa podel on?”) a potlačíme anakúziu vnútorného hlasu nášho “ja” a recepcia týchto próz sa tak dostáva na úplne inú úroveň.

Aj Tichý kút, tak ako predchádzajúca Gravidita, naznačuje istý prechod autora od analyzujúcich vstupov k čiastočne silnejúcej príbehovosti a vypointovanosti. Tá však nechýbala autorovi ani v jeho predchádzajúcich prozaických pokusoch, no bola len akoby v područí textotvorných snáh a filozofického uvažovania. Aj skĺbením týchto dvoch elementov Balla dokázal, že vzniknuté poviedky stoja vysoko nad všetko bežné a je nám jasné, že kto poľaví v recepcii týchto krátkych próz alebo, ak chcete, poviedok, kto prestane prihliadať na detailizáciu psychiky, vedomie postáv, realitu či snovosť, snobstvo, ale aj charizmu postáv, obyčajnosť a pritom výnimočnosť pocitov, prostredia a vzťahov, stratí s Ballovým svetom kontakt a nikdy ho nedokáže pochopiť a teda i prijať. Jeho svet sa vznáša v neznámej hudbe a v prízrakoch ľudských predstáv. Je prekvapivé, že v niektorých miestach meria Balla dvojakým metrom – v prvom prípade si udržuje vytýčené priority pri syntaktických, sémantických a štylistických konštrukciách (jeho jazyk s množstvom štylisticky nefrekventovaných slov, inherentne a adherentne expresívnych a hyperbolizujúcich pomenovaní – augmentatív – tvoria akýsi úzus tzv. ballovčiny, samozrejme s kontextovým odtieňom), no inokedy zámerne porušuje to, podľa čoho určujeme, že je to pravý Balla. Je zrejmé, že výnimky naozaj potvrdzujú pravidlo. Ballových výnimiek je však akosi priveľa a tak sa nám zdá, že jedna i druhá možnosť sa vzájomne prelínajú a tým i obohacujú, ale na druhej strane si aspoň čiastočne vymedzujú hranice vzájomného pôsobenia. Balla je však v tomto postupe nie liberálny, ale - lepšie povedané - nedogmatický. Jediné, na čom si potrpí je večné hľadanie skutočne hodnotných tém na spracovanie a hlavne na ich analýzu. Až potom sa odváži zobraziť správanie iných, čo sa následne a zrejme aj zámerne premiešava s jeho autorským subjektom, a prijaté uzávery subjektivizuje a naopak, tiež subjektívne pocity zovšeobecňuje a posúva ich na úroveň celospoločenskú, prípadne generačnú (“Zrazu sa všetci dívajú, dívajú a on je vydesený, lebo ... lebo kam sa schovať? Schovať sa alebo nájsť odvahu” – s. 19).

Takže táto knižočka, zhrňujúca desať malých poviedok nám ponúka vstupenku do sveta, ktorého piliere stoja na fragmentoch textu, jazyka, ale i postáv, na irónii a parodizácii zvyčajne vysokých tém, na vysokej asociatívnosti a intertextualite, na montáži nezlúčiteľných častí, pričom sa antihrdina stvárňuje ako hračka spoločenských pohybov, akoby všetko určoval “tichý tikot systému v pozadí” (s. 18). V poviedke Rozumné tvory sa v meste objavili žijúce bytosti, “ktorých telá vylučovali kyslík” (s. 72) a my musíme doložiť, že aj z Ballových poviedok vyžaruje zvláštne fluidum, kaleidoskop autorovej rozhľadenosti a jeho priamych postojov a názorov, ktoré ho svojím spôsobom môžu stáť aj krk, no sympatické je práve to, že Balla nesie kožu na trh a hľadá, čo najviac bolí, páli a štípe, aby si každý, kto prekročil hranice Ballalandu odniesol v sebe niečo, o čom sa dá uvažovať a na čo sa vôbec nikdy nezabúda.