True Story

Kvapka z nosa

buchla o parapetnú dosku.

Nie, nepotrebujem

vreckovku, povedal

som.

Pozerám sa do

zrkadla. Mám veľké uši,

hrubý neforemný

nos, čo sa na konci

zužuje a je pokrivený,

a papuľu - vytŕča

von ako pysky

krívajúceho barana. 

A malé očičká, také

detské, uprostred

opuchnutej

tupej tváre

sa zvyčajne bezmocne

mračia, ale teraz...

(Teraz sú už len bezmocné!)

Mám veľké uši!

Nie, ďakujem. Nepotrebujem

vreckovku.

Prestali sme

jeden druhého sa

pýtať.

Sny sme vymazali.

Vymazali sme

všetko,

čo bolo.

                Nech je akokoľvek,

                čo bolo,

                bolo...

                Je treba žiť preto,

                čo je...

Pozreli sme sa na

seba a - inokedy by sme

vyprskli smiechom -

sa zamračili.

Nie, nepotrebujem

vreckovku, povedal som.

Ste dojímavo suicídni.

Ale teraz

už Dovidenia!

Odchádzam!

Inteligentná samota je

lepšia

a bolestnejšia

ako blbá spoločnosť.

Nie nepotrebujem

vreckovku, vravím Vám!

Čo nechápete, že

som plakal??