Trabant pod Mont Blankom

Dostali sme devízák – náš prvý a aj posledný devízový prísľub. Čo znamenalo, že sme smeli v presne stanovenom období na chvíľu vystrčiť nos za hranice a potom sa poslušne vrátiť späť. Mala som pätnásť rokov a bol to pre mňa šok. V obchodoch neboli fronty, veci sa balili do igelitiek /ešte pol roka som s nimi chodila nakupovať, kým som poslednú nezodrala/ a predavači boli k zákazníkovi slušní a úctiví, a to aj vtedy, keď nič nekúpil. Z toho devízového prísľubu mohol človek naozaj iba sľubovať. Niekoľko mesiacov trvalo, kým som bola schopná po návrate z kapitalistickej cudziny vystáť si frontu na čokoľvek v počte viac ako dvaja ľudia.

V ženevskom paláci OSN sa nám podarilo stratiť otca. Nebol to náš prvý pokus – už v Berne sme kúpili do domácnosti jeden malý kravský zvonček. Na každom poschodí ženevského paláca bola recepcia  a v nej aspoň jeden uniformovaný vrátnik.

„A mal váš pán manžel pri sebe veľa peňazí?“ zaznela veľmi zdvorilá a súcitná otázka.

„Nie, všetky mám pri sebe ja.“

„Ó nebojte sa madam, váš manžel sa rýchlo nájde.“ 

Našiel sa, ako obvykle. Kochal sa na šiestom poschodí nad jazierkom s kačičkami.

Sedeli sme večer v reštaurácii v Ženeve a prišiel za nami šéf reštaurácie a ponúkol mame a otcovi miesto. Mali v tom čase pred a okolo päťdesiatky a rodičov, ktorí už neboli veľmi pri silách sami o seba sa postarať. S vďakou odmietli a tešili sa naspäť do svojej rodnej vlasti. A to nemali robiť.

Trabant mal toho pomaly akurát dosť. Vyhli sme sa Parížu a vracali sme sa popod Mont Blanc, keď nášmu trabantovi začali zlyhávať brzdy. V kufri auta bol ďalší kufor – s rodinným striebrom. Obsahoval rôzne náhradné súčiastky – najčastejšie boli k trabantovi, ale nie vždy. Niektoré mali na sebe nápis Shakespeare, iné boli bez nápisu a iba u niektorých by si niekto trúfol definovať na čo sú. Dodnes to kladiem občas návštevám ako inteligenčný test: „Hádaj, k čomu to je, alebo z čoho to je?“

Trabant nebrzdil a bolo nám jasné, že domov to máme ďaleko. V Ženeve sme začali obliehať jeden servis za druhým. Skúsili sme to v porsche, BMW a nakoniec nás vzali na milosť v Alfa Romeo. Nášho trabanta dali na zdvihák a celá firma  sa vyrojila von, aby sa pozreli na to čudné a neznáme auto - trabanta. Obdivne potom chodili okolo  môjho otca a kývali hlavou:

„A to si monsieur poskladal sám?“

Neposkladal sám. Technická zdatnosť môjho otca začínala pri rybárskych háčikoch a muškách  a končila pri medzikrúžkoch na fotoaparáte. To že bol vyučený optik, bolo pri domácich problémoch k ničomu. Doma sme mali náradie na všetko možné od výmyslu sveta. Väčšinu vecí dvojmo a viackrát. Viac krát zvyšovalo pravdepodobnosť, že v danom časovom úseku a niekoľkorozmernom priestore nájde aspoň jeden z prístrojov, dzindzíkov a nebude mu pritom chýbať veľké T.  

Na trabanta sa čakalo dva roky a poradovník mohol človek sledovať v priamom prenose v dennej tlači. Každý týždeň sa posunuli čísla o niekoľko dopredu. /Súdruhovia v NDR to mali na päť rokov na čakačku a neviem, či im uverejňovali tie čísla tak ako nám/.

Napriek tomu, že si „monsieur neposkladal“ nič, nám tie brzdy opravili a dokonca lepšie ako v servise v Bratislave,  kde sme  otca vždy pred dovolenkou volali „Vaše prevozchoditeľstvo“. Bolo vcelku jedno s akým autom a akou poruchou prišiel do servisu. Domov sa síce vracal s tým istým autom /občas/ a v lepšom prípade s tou istou poruchou, alebo s nejakou novou. Bol to príjemne strávený čas prípravou na dovolenku. Stále lepšie, než hľadanie stanových kolíkov a zhromažďovanie vecí, bez ktorých jedna dobrá rodinná dovolenka nemôže byť.

Niekde pred Parížom otec dostal chrípku a my sme sa vyhli Parížu a Eiffelovke, ale ostali sme dlhšie na dovolenke – s prísľubom, a s prísľubom, že sa vrátime naspäť. 

Hnali sme úbohého trabanta, ktorý za optimálnych podmienok – rovná cesta dolu kopcom, jeden šofér a batožina pozostávajúca z jedného kusa dámskej kabelky a poloprázdnej peňaženky, bol schopný zo seba na kratšej vzdialenosti vyraziť 90 kilometrovú rýchlosť. Teraz mal v sebe vpredu dvoch dospelých, vzadu sa hádali dvaja pubertiaci a až po uši bol naložený batožinou. A pomaly sa vliekol na hranicu a nechcelo sa mu. 

O tretej nad ránom sme boli na hranici. Rozospatí, unavení a tešiaci sa domov. Zabudli sme vyplniť colné prehlásenia a tak namiesto prechodu cez hranice nám vysypali auto, spisovali s nami zápisnice a po niekoľkých hodinách, keď auto vyzeralo ako súčasť cigánskeho tábora, každý kus textílie bol niekoľko krát prezretý, nás konečne milostivo pustili. Čo znamenalo znovu napakovať všetky kufre, napchať ich do auta aj s rozštekanými a rozhádanými deťmi – tie sa už medzitým prebrali a nestíhali sa hádať. Obdivne hľadeli na colníkov, ako rozoberajú našu batožinu na drobné kúsky. Brat musel doniesť na druhý deň potvrdenie zo školy, že chodí do matematickej triedy, pretože sme si doviezli kalkulačku. A kalkulačka bola v tom čase tabu. Programovateľná kalkulačka s červenými svietiacimi písmenkami – Texas Instruments SR 51 A vyrobená v Holandsku. Kúpená v Nemecku a pašovaná až na Slovensko. Tabu s červenými svietiacimi písmenkami. Asi by nám ju v inom prípade zhabali, alebo preclili. 

Po rokoch som sa s ňou stretla zase. Likvidovali sa v práci drobné a krátkodobé predmety a vyraďovali sa kalkulačky. So zelenými písmenkami už boli rozobraté. A na mňa zostala posledná jediná s červenými písmenkami – Texas Instruments – pekné holandsky znejúce meno. V rámci tohto upratovania sa malá kalkulačka ocitla v domácom prostredí a do rodiny pribudol aj prvý „nový“ počítač.