Kňaz a obeta - úryvok 2

Rád by som si prečítal váš názor, chyby, ktorým sa vyhnúť, v podstate akákoľvek kritika je dobrá. Vďaka.

I don’t know if I can open up

I’ve been open enough

I don’t know if I can open up

I’m not a birthday present

Marilyn Manson

 

Sedel som na posteli a pozeral na stenu. Telo som mal uvoľnené a na nič som nemyslel. Meravosť a neschopnosť nič robiť spravila zo mňa mŕtvu, omyl, neživú súčasť izby. Napriek tomu, že som sa v nej nachádzal, bola prázdna a prach na mňa padal rovnako ako na všetko ostatné. Ľahol som si a pomaly prešiel do svojho imaginárneho domu. Stál som pred vchodom a pozeral na prázdne okná a vitráž bočnej kaplnky domu. Väčšina bola rozbitá, no rozoznateľné ornamenty listov a postáv v šere boli bez farby života. Svetlo, presvieti vitráž a dá jej život. Dofajčil som cigaretu a vošiel dnu. Po tmavom schodisku som vyšiel do svojej pracovne. Rozľahlá podkrovná izba a v posledných lúčoch zapadajúceho slnka som videl víriaci sa prach sadajúc na pracovný list s laptopom, lampou a knihami, ktoré boli všade naokolo. Otvorené, so záložkami, papiere s poznámkami, zápisníky s poznámkami a náčrtmi. Nadýchol som sa.

 

Vôňa starej drevenej podlahy a stropu bola silná, no zároveň dávala pocit tepla a pevnosti. Vždy som mal rád drevo. Pevné, pružné a zároveň teplé a príjemné na dotyk. Vyzliekol som si košeľu a pohodil som ju na staré kreslo v rohu. Vyzlečený do pol pása som začal upratovať. Najprv som vyzbieral všetky knihy a poukladal ich do knižnice. Bol som pyšný na svoju knižnicu. Rozdeľovala podkrovie na dve časti. Relaxačnú a pracovnú. Nikdy som nezoraďoval knihy podľa žánru. Skôr podľa veľkosti. Ako som si zvykol lepšie sa organizovať v chaose a bol som schopný sa orientovať. No ak by ste sa ma niekto spýtal, kde ma danú vec hľadať, nevedel by som odpovedať, no moja ruka by danú vec vedela nájsť.

 

Zapálil som lampu. Keďže slnko zapadlo. Sústava žiaroviek visiacich na kábloch príjemne osvetlila priestor. Zozbieral som zápisníky a uložil ich na policu pod podkrovným oknom. Zhruba som si pamätal, čo v ktorom je a neskôr som sa chcel k ním vrátiť.

 

Ako posledné som zozbieral, všetky poznámky spísané na papieroch a uložil som ich bez zoradenia na pracovný stôl. Pozametal som a bol som spokojný. Ochladilo sa, no zároveň som sa cítil teplo a pokožku som mal príjemne rozohriatu a mierne vlhkú po upratovaní.

 

Sadol som si za pracovný stôl a kopu s poznámkami som zoradil na ľavej strane. Od svojho laptopu. Zapol som ho a na moje prekvapenie, môj ASUS nabehol pomerne rýchlo. Čistá pracovná plocha čiernej farby bez ikon. Aké oslobodzujúce.

 

Zapálil som stolnú lampu a začal triediť poznámky. Na tri kategórie. EGO ODPAD. ZAUJÍMAVÉ NÁPADY. POÉZIA.

 

Kde poézia bola v podstate niečo medzi ostatnými dvoma kategóriami.

 

Ego odpad skončil v odpadkovom koši. Na poéziu som vytvoril šanón a uložil ho do knižnice medzi ostatnú literatúru. Vrátil som sa naspäť k stolu a začal pracovať. Niekedy treba aj triediť a zorganizovať si vlastné veci. Otvoril som Wordový Dokument a začal prepisovať a organizovať svoje poznámky do elektronickej podoby. Vytvárať priečinky a podpriečinky. Trochu nudná práca, no zároveň som si oprášil staré nápady a dokázal v nich nájsť skryté a prekvapujúce zmysly, keď ohromený prvotnou myšlienkov, nevidel som subtílnosť a skutočnú hĺbku. Napríklad tento krátky zápisok na pár stranách žltého linajkového papiera vytrhnutého zo starého školského zošitu. Začítal som sa a neubránil sa úsmevu. V tedy som si uvedomil ako veľmi ľudia preceňujú Paola Coela.

 

Tamik stál na konci cesty. Na ceste, na ktorej konci bola postavená studnička. Studnička, z ktorej vyvierala pramenistá voda a vytvárala malý potôčik. Potôčik, ktorý sa vlieval do malej riečky tečúcej cez dedinu.

 

Tamik mal 16 rokov a jeho otec bol v podstate prinútený staršinou dediny, dať svojho najstaršieho syna za učňa šamanovi. Tak po dovŕšení svojich 12tych narodenín som bol odlúčený od svojej rodiny. Svojej matky. Svojho otca. Svojej sestry. Svojich starých rodičov. Svojich strýkov a strýn. Svojich rovesníkov a rodiny.

 

Tamik stál na konci cesty a vdychoval čerstvý ranný vzduch. Cítil, ako sa každá bunka tešila z čerstvého vzduchu. Jeho telo bolo spokojné a usmial sa. Zatvoril oči a les, v ktorom stál sa ponoril do tmy. Sústredil sa len na zvuk vody vytekajúcej z dreveného žliabku studničky do malého zásobníku, v ktorom sa zadržiavalo malé množstvo vody pred tým ako sa voda rozbehne v malom potôčiku dolu stráňou kopca do údolia. Kľakol si a rukami nabral vodu a umyl si tvár. Voda bola osviežujúca a napil sa z nej.

 

Z pláteného vrecka vytiahol korienky, ktoré ho starý šaman poslal nazbierať. Na zem položil kúsky bieleho plátna a opatrne no obratne začal umývať jeden korienok po druhom. Umyté ich balil do kúskov plátna ukladal naspäť do pláteného vrecka.

 

V bezprostrednej blízkosti praskla halúzka. Zodvihol hlavu od svojej práce a zmeravel. Pár krokov od neho stál medveď. Mohutná staršia samica. Vôbec ju nepočul prichádzať. Stála a so sklonenou hlavou sa mu priamo pozerala do očí. Cítil v jej pohľade niečo zvláštne. Čítala ho. Snažila mu porozumieť. Nebola vyplašená ako by sa očakávalo od zvieraťa. Nebola v strehu. Skôr to vyzerala, že ona očakáva niečo podobné od neho. Od človeka.

 

Tamikovi sa roztriasli ruky, no nesklonil hlavu a díval sa medvedici priamo do očí. Vzduch sa pohol jeho smerom a on ucítil jej silný zvierací pach. Stiahlo mu lačný žalúdok. Koreň, ktorý mal v ruke odložil na stranu a dívajúc sa jej do očí kľačiac ustúpil o pár krokov od zásobníku.

 

Medvedica ho sledovala a s času na čas hlasne vydýchla. Sledujúc ako Tamik sediac v kľaku na pätách pomaly položil dlane na stehná a mierne sa uklonil. V tom to Tamikovi došlo, vyzerala ako medvedica, no správanie mala veľmi podobné mačke alebo skôr tigrovi. Sústredený pohľad predátora. Dokonca aj pohyb boľ veľmi ladný tichý. Pristúpila k zásobníku a začala piť. Pila hodnú chvíľu, pomaly a sústredene. Nevenovala žiadnu pozornosť Tamikovi.

 

Zodvihla hlavvu a odkráčala zopár krokov od Tamika. Zastala a zadívala sa do diaľky smerom odkiaľ prišla. Zodvihla hlavu a hodnú chvíľu nasávala vzduch. Hľadala istú pachovú stopu. Sadla si a ovoniavala si bok , ktorý Tamik nevidel. Ľahla si a hlavu otočenú k Tamikovi si uložila na natiahnuté predné laby. Zatvorila oči a zhlboka vydýchla. Zaspala.

 

Tamik usúdil, že je čas odísť a nechcel vyrušiť medvedicu v jej spánku. Prvotný šok prekonal a po rokoch strávených so starým šamanom, mu otvorili myseľ na toľko, že dokázal prijať fakt. Príroda a jej obyvatelia nie sú len šelmy a vystrašené bylinožravce. Je to komplex vzťahov veľmi podobný ľudským, no v niektorom štádiu ľudského vývoja sa ľudia dištancovali od prírody a odmietli zostať jej súčasťou. Vložil ostatné korienky do kapsy a po tichu vstal. Ako prechádzal okolo medvedice zastal a uklonil sa jej, sám nevedel prečo, možno samotný fakt, že ho rešpektovala ako seberovného a nesnažila sa ho zahnať preč zo svojho teritória, zo svojho osobného priestoru.

 

Medvedica otvoril oči a sledovala Tamika pohľadom. Tamik zachytil jej pohľad a kývol hlavou.

 

„Zostaň,“ prehovorila medvedica a znova zatvorila oči.

 

Tamik zamrzol a po krku mu prešiel mráz. Zvieratá predsa nerozprávajú. Zdalo sa mu to alebo naozaj medvedica prehovorila.

 

„Ako si praješ,“ vydýchol a obišiel potôčik a sadol si k najbližšiemu stromu neďaleko medvedice. Oprel sa chrbtom o hladkú kôru buku. Plátenú tašku si položil na kolená a zatvoril oči. Zaspal a ani nevedel ako.

 

Prebral sa na silný zvierací zápach a vlhkosť na tvári. Otvoril oči a pred sebou mal masívnu hlavu medvedice.

 

„Ako dlho som spal?“ spýtal sa pretierajúc si tvár.

 

„Nerozumiem, čo to znamená spať a čo myslíš tým ako dlho?“ odpovedala medvedica.

 

„Nevedel som, že medvede hovoria,“ Tamik neskôr premýšľal o jej odpovedi a nikdy si neuvedomil, že zvieratá nevnímajú čas rovnako ako ľudia. Nie je pre ne dôležitý.

 

„Ja som nevedela, že ľudia rozumejú,“ svoju prednú labu položila na Tamikove stehno. Ťarcha, jej tela bola na hranici znesiteľnosti a Tamik zatvoril oči, sústredil sa , aby nepodľahol panike.

 

„Potrebujem tvoju pomoc,“ pokračovala…

 

Nedokončený text. Prechádzal som papiermi s poznámkami hľadajúc pokračovanie textu. Nič. Nervózne som prešiel po pracovni a s rukami v bok a zahryznutý do pery som pozeral na knižnicu a police so zápisníkmi. Snažil som sa vybaviť si, či som sa k tomuto textu niekedy vrátil. Nepovažoval som ho za úžasný alebo výnimočný. Práve naopak. Jednoduchý a samoúčelný. No vynikajúci na precvičenie si písania.

 

Otvoril som strešné okno a vpustil dnu zopár nočných motýľov. Sadol som si do kresla v čítacej miestnosti a zapálil si cigaretu so žltými poznámkami v ruke. Snažil sa vybaviť, najeké detajly a nápady, ako mal príbeh pokračovať. Díval som sa na stenu a videl som obrazy z úryvku. Videl som danú čistinku, zásobník, studničku. Medvedicu. Tamika. Tamika som videl veľmi bezfarebne a bez hĺbky. Nádoba, ktorú treba naplniť. V tom mi niekto zabúchal na dvere.

 

Otvoril som oči a opäť som bol vo svojej izbe. Bola hlboká noc a všetko bolo ponorené do tmy. V tom som počul zvuk, vychádzjúci z bezprostrednej blízkosti, akoby niekto vyťahoval, alebo hľadal v igelitovej taške.

 

„HEJ!! HEEJ!!“ zakričal som na plné hrdlo do tmy, meravý a neschopný pohybu.

 

Ticho. Vonku sa pohlo naštartované auto. Žeby štartovanie auta? Za dverami izby som počul otvoriť dvere spolubývajúcej a za dverami dych muža. Pravdepodobne jej priateľ. Chvíľu stál a cítil som jeho sústredenie sa na nový podnet. Zhlboka vydýchol, či už sklamaním alebo úľavou, sa asi nikdy nedozviem.

 

Prekvapený silou svojho hlasu som ležal na posteli a premýšľal o tom, či náhodou nestrácam rozum.

 

Zaspal som.

---