Pan Vrtiška: Záhada čierneho prívesku

Sobota 4:30 ráno

 

„Pán Vrtiška,čo teraz?“ povzdychol si muž v rokoch sediaci na opustenej lavičke v prázdnom parku.

 

Zelené tesilové nohavice a belasá košeľa boli o dve čísla väčšie a spolu s vodítkom namiesto opasku, skormútenej postave dodávali groteskný charakter.

 

V rukách držal skrčený a zašmudlaný baloňák a z času na čas k nemu pričuchol. Známy pach sa každou minútou vytrácal a s ním už aj tak takmer nepatrný pocit istoty.

 

„Tak si to celé zrekapitulujme,“ precedil si cez zuby a vyceril trochu väčšie očné zuby a úzkej a trochu pretiahnutej tvári dodali vlčí výraz.

 

„Nebudem tu sedieť a kňučať ako šteňa, keď sa o neho potknú. Musíme sa dostať k špiku kosti,“ a agresívne sa poškriabal za uchom.

 

Začalo to všetko s novým klientom a záhadou strateného mobilu.

 

 

Piatok 7:45 ráno

 

„Ferdo, nevidel si moju ponožku,“ pán Vrtiška stál v malej obývacej izbe v kedysi bielom vyťahanom tielku, pásikavých trenírkach a jednej červenej ponožke s obrázkom muchotrávky na členku. „To je jediný pár čo nemá ďúru.“

 

Ferdo ležal v klbku medzi vankúšmi na pohovke a jediná časť tela ktorou pohyboval bolo jeho obočie. Akože neviem o čom hovorí.

 

„No tak Ferdo, dnes máme dvojité rande s pani Dagmar od susedov. Ty a ja, pani Dagmar a jej Fifi.“

 

Ferdo len nadvihol obočie, ale vzápetí znova stratil záujem.

 

„No tak Ferdo, ja viem, že ty si bol vždy na dobermanky a Fifinka je len pudel s predkusom. Ale už nám nie je dvadsať.“

 

Ferdo povzdychol a očami mrkol na kopu knižiek na stole. Červená ponožka visela ako záložka v knižke z edície STOPY Záhada muža bez hlavy.

 

„Paráda, Ferdo ty si najlepší stopársky pes.“

 

Pán Vrtiška vytiahol ponožku a chvíľu rozmýšľal čo použiť namiesto ponožky. No nebolo času premýšľať a použil, čo bolo najbližšie. Občiansky preukaz.

 

 

Piatok 8:32 ráno

 

„Ferdo,“ ta istá scéna len teraz s dvoma ponožkami. „Nevidel si môj Občiansky preukaz?“

 

 

Piatok 8:37 ráno

 

Úž aj tak vypätú situáciu, v ktorej pán Vrtiška v zelených tesilkách natiahnutých len na jednej nohe, zubnou kefkou v ústach, snažiac precpať ruku cez zapnuté rukávy košele, preťalo zvonenie telefónu. Ferdo vypleštil nečakane oči, lebo zvonenie sprevádzala vibrácia.

 

„Feudo. Kue ue tueuevon,“ a Ferda zasiahlo zopár kúskov peny zo zubnej pasty. „Zuaz na uom seuis,“ voľnou rukou si pán Vrtiška vytiahol zubnú kefku.

 

„Zas na ňom ležíš?“ zopakoval vetu a odsunul Ferda, ktorý nebol nadšený opustiť svoju pozíciu.

 

Pán Vrtiška sa konečne dopracoval k telefónu a zodvihol neznáme, číslo.

 

Len nie žiadne záhady, dnes, keď máme randezvous. Pomyslel si.

 

„Záhady Vrtiška, pri telefóne, ako vám môžem pomôcť.“

 

 

Piatok 11:17 skoro poludnie

 

„Niečo mi na tejto záhade nesedí Ferdo,“ uvažoval pán Vrtiška kráčajúc ulicou smerom k zastávke autobusu číslo 15. „Je to až príliš jednoduché. Mali sme vyzdvihnúť tento prívesok s jedným tlačítko. Hej?“ a prstami sa pohrával s čiernou kovovou kockou s červeným gombíkom.

 

Ferdo moc nevnímal, čo mu pán Vrtiška hovorí. Totiž, keď pán Vrtiška nahlas uvažuje, podvedome zrýchli krok a Ferdo má potom plné nohy práce. Také to tempo, medzi behom a chôdzou je pre Ferda náročné. Hlavne sa nepodknúť, lebo vzdialenosť zem a brada je nebezpečne krátka.

 

„A prečo sa chce stretnúť v mraziarniach na kraji mesta,“ zastavili na zastávke. „To je záhada. Ale ak to pôjde podľa plánu, stihneme viriešiť záhadu a aj rande, Ferdo.“

 

Ferdo bol rád že sedí.

 

„Máme šťastie Ferdo, autobus.“ a pán a pes nastúpili do autobusu číslo 15. Cvakli lístok a posadili sa. „To by ma zaujímalo prečo ten gombík nemám stláčať,“ zamrmlal si pre seba pán Vrtiška.

 

„Ten pes potrebuje náhubok,“ poznamenal vodič. Ferdo sediac pod sedadlom len prešliapol prednými nohami a vymenil pohľad z vodiča na pána Vrtišku a šoféra. No šofér nečakal na reakciu pána Vrtíška, zatvoril dvere a vyrazili okružnou jazdou k mestu mraziarniam. Pán Vrtiška si hrýzol spodnú peru. Stlačiť či nestačiť.

 

 

 

 

Piatok 14:20 zo záznamu mestskej polície

 

Dnes sme vyviedli z autobusu nudistu. Nerozprával veľmi a až na to, že sa obnažoval nerobil žiadne problémy. Ja nemám rád holých chlapov. Seržant Emil ho chcel predviesť na stanicu, ten ich má radšej, ale keďže v autobuse bol, len on a šofér, tak sme len dohliadli na to aby sa obliekol a dohovorili mu, šofér naliehal, aby sme ho zavreli, ale potom na nás ten neznámy obnažovač hodil také psie oči, že seržant Emil ho legitimizoval, ale dotyčný nemal pri sebe OP a dal nám svoju adresu z obojku. Šofér odľahčil a priznal, že v autobuse jazdí kvôli teplu aj on holý, keď nemá zákazníkov. Incident sme vyriešili dohovorom a upozornením.

 

 

Sobota 4:40 ráno

 

Ferdo bol bezradný, ako má nájsť pána Vrtišku. Nos mu nefungoval. Po každé keď sa ho snažil zavetriť, akoby ho mal pod nosom, akoby bol duch všade prítomný. No nikde. Snažil sa ho volať, no hlas ho neposlúchal a aj čas sa spomalil, čo sa to deje. Všetko trikrát pomalšie.

 

Počkaj, počkaj. Kde to mali nasmerované? Zmrzlináreň? Nie. Niečo s chladom.

 

Vyšiel na hlavnú cestu a v tom prefrčalo okolo auto. Spoznal vôňu zmrazeného mäsa.

 

„Mraziarne!“ zaštekal, aspoň si myslel, že to zaštekal. Rozbehol sa za vôňou zmrazeného mäsa. Nemôže to byť ďaleko. A keď sa približoval, zacítil, niečo iné. Vlastný pach. Tak to je záhada. Uvedomil si, čo je celý bez seba, veď vlastne stratil vlastný pach. Potlačil nutkanie ocikať koleso starej škodovky. Teraz na to nie je čas.

 

Už som skoro tam. Bola jediná myšlienka, ktorá Ferda poháňala dopredu.

 

 

Sobota 4:45 ráno len trochu ďalej

 

„Tak to je dosť patová situácia.“ Poznamenal krkavec sediaci na tele, ktoré sa pomaly roztápalo pod prvými lúčmi a pozoroval psa s príveskom v zuboch.

 

„No tak psíček, už ťa nebudem naháňať. Ty máš niečo, čo potrebujem , tak sa dohodnime.“

 

Z tela starého tela v bielom plášti na palete vysokozdvižného vozíka kvapla prvá kvapka.

 

„Počítam do 5 a ak mi nedáš ten prívesok, tak ti vykľujem oči.

 

Psík sa trochu roztriasol, no nepohol sa z miesta iba očami hľadal, kam sa schovať.

 

Odpočet začal.

 

5

 

4

 

tri

 

dva

 

Krkavec nečakal na jedna a vzlietol pripravený zaútočiť. V tom spoza rohu vybehla postava. A krkavec spanikáril.

 

 

„Strašiiaaaaaakkk,“ a odletel sa schovať na najbližší strom. Pravda, postava vyzerala ako strašiak, oblečená v pestrofarebných šatách a vo veľkom baloňáku. No keď zbadala psa zaskočene zastala a neveriacky štekla.

 

Psík, zavrtel chvostom a zubami stlačil tlačítko na prívesku.

 

 

Sobota 7:40 ráno

 

Ferdo ležal v klbku medzi vankúšmi na pohovke a jediná časť tela ktorou pohyboval bolo jeho obočie.

 

„Tak to bolo teda dobrodružstvo Ferdo, čo?“ pán Vrtiška oddychoval v kresle. „Sľubujem, že už ťa nebudem toľko preháňať na tých tvojich krátkych nohách.“

 

Ferdo len odfúkol. Bol rád, že je opäť vo svojej koži. I keď pocit, behu po dvoch nohách mu bude asi chýbať.

 

 

 

---