Vtedy a teraz

Ranné svetlo ho prebudilo trochu neskôr, ako čakal. Viac ho zaujímali mestské parky, cez ktoré sa nechápavo liali obrovské masy vody, a to deň čo deň. Vôbec mnoho vecí bolo inak, bez úspechu sa vracal po známych cestách s cieľom aktivovať nostalgiu.

A odrazu sa mu zdalo, že aj chodník na druhej strane cesty je prítomný len tak napoly. Zašifrovaný a vzdialený. Áno, vedel, že tu chýbalo niečo bežné, niečo obligátne, čo sa nedalo len tak jednoducho vložiť/vyložiť do/z vnútorného vrecka saka, ako napríklad drobné kamienky či mince.

Veril ešte okolitému súmraku? Prichádzal v nepravidelných intervaloch, ovládala ho neznáma mechanika, jeho ústami hovorili bábky v divadelnej šatni. A čo na dvore? Nedávno tam ležal a nehýbal sa, a zdalo sa, že sa to už nezmení.

Zvuky boli tlmenejšie, ostali tu aj neuchopené výzvy na spomalenie. Niektorí vedľa neho dokonca rovno zastavili a odmietali sa ďalej pohnúť, kým sa nevyjadria a nespíšu protokol. Začínal ale tušiť: „Toto nie je moja vec.“ Slovný šelest imunitného systému pomaly prenikal aj na ostrovy, ktoré sa kedysi hmýrili ľuďmi.