Kmitočet

Ak by ste sa ma opýtali, čo z mojich premnohých chýb a omylov ľutujem najviac, moja pamäť by ma suverénne viedla skrz všetku moju pýchu a tvrdohlavosť až do bodu v ktorom sa práve nachádzam.

Ak by ste túto linku mojich spomienok sledovali dostatočne pozorne, dozvedeli by ste sa všetko presne a to do najdetailnejších detailov.

Teraz však sedím v tmavej izbe na samom sklonku októbra, na smrť vydesený, celkom sám. Najposlednejší z posledných! Blázon, ktorý kvôli poznaniu bol ochotný urobiť úplne všetko, dokonca aj prekročiť hranice príčetnosti! Dodnes nedokážem presne definovať kam zmizol všetok môj rozum - moja pýcha, ktorý dokázal neraz toľkých ohúriť.

Od útleho detstva, kam len siaha moja pamäť, u mňa jedna vlastnosť vyčnievala vysoko nad ostatné. Zvedavosť! Nebolo kúta v našom byte, ktorý by ostal neprebádaný, spotrebiča, ktorý by odolal môjmu skúmaniu, nebolo knihy ktorej vôňa stránok by predo mnou ostala skrytá. Ako je celkom prirodzené s vekom sa moje obzory rozširovali viac a viac. Zanedlho moje rodné mesto spolu s horou pod ktorou sa rozprestieralo, mi bolo známejšie ako vlastná dlaň.

Postupne mi všetko hmatateľné prestávalo stačiť avšak cesta až sem, do súčasnosti, bola ešte predlhá a nepredstaviteľne kľukatá.

Na ceste životom si ma našla teória vysvetľujúca princíp fungovania všetkého a ja teraz už neomylne viem, že už toto bol bod v ktorom sa to celé skurvilo.

 Pred rokom, v deň keď hranica medzi svetom živých a mŕtvych bola najtenšia, ma moja posadnutosť prinútila vyraziť do mrazivej noci za tajomnou vedmou. Studený dážď nepríjemne chladil a vedma si očividne dávala načas. Tanec uzimených mnou lomcoval v temnej noci pred jej domom, zatiaľ čo sa môj pohľad priam hypnoticky vpíjal do teplého, oranžového svetla, blikajúceho oknom do tmy. To svetlo sľubovalo ochranu pred tmou, nečasom a krutým mrazom.

 Konečne sa dvere s jemným vrznutím otvorili a na prahu nestála žiadna krehká starenka, ale už od pohľadu silná žena s hrdo vztýčenou hlavou, s tvárou posiatou vráskami. Šedivé vlasy mala stiahnuté do pevného drdola a pohľad pevný a tvrdý.

“Vidím, že si si to nerozmyslel,” hlesla jasným a čistým hlasom, ktorý mi ktovie prečo vyvolal v mojej rozjatrenej fantázii, obraz mrazivej nočnej oblohy posiatej myriadami studených, mŕtvych hviezd.

Za chvíľu sme obaja sedeli v príjemne vykúrenej kuchyni a posrkávali sáčkový čaj s kvapkou rumu. Rozhovor sa rozplietal celkom prirodzene, nenásilne. Rozprávala o svojich deťoch a vnúčatách, ktoré sa rozutekali do šíreho sveta a teraz sa u nej neukážu ani len na sviatky. Veď chcú predsa žiť každý svoj život a ona stará, si už s nimi - mladými nemá poriadne čo povedať, konštatovala vecne.

Takýto začiatok bol veľmi príjemný a doprial mi čas sa aspoň trochu uvoľniť pred tým čo malo čoskoro nastať.

 „Si si istý, že to naozaj chceš? Nemyslím, že si si úplne vedomý všetkých následkov.“ Jej uprené, hlboké oči sledovali moje mĺkve a rázne prikývnutie. „Dobre teda. Napokon o všetkom už aj tak bolo rozhodnuté.“ S miernym povzdychom vstala a zo zamknutej skrinky vytiahla kostený valček, ktorý v prítmí miestnosti zalievanej mihotavým svetlom jedinej sviečky priam svietil. Nemusela nič hovoriť ani ho nijak zvlášť predstavovať, jeho príbeh mi bol dobre známy. Bol to nástroj s ktorým sa radila a ktorý od čias, čo ho získala zo znesväteného miesta, rozhodol v priebehu niekoľkých desaťročí o stovkách ľudských osudov.

Posadila sa oproti, valčekom začala jemne udierať o stôl a neprestávala ma pritom uprene pozorovať. „Povedz mi niečo o ňom. Čím viac budem vedieť, tým skôr sa to podarí.“

„Bol mi veľmi podobný. Nikdy mu nestačilo nejaké tvrdenie, pokým si všetko sám nerozložil na najmenšie čiastočky, alebo neprežil na vlastnej koži, len aby pochopil ako veci fungujú.“

Tempo dopadov valčeka na dosku stola začalo mimovoľne stúpať.

„Spolu sme prešli mnohými údoliami života a žiadna záhada pred nami neostala dlho utajená. Nič pre nás nebolo dosť sväté a nič dosť nebezpečné. Všetko zakázané, zahalené závojom tajomna, krehkým sťa pavučina, sme považovali za pozvánku na analýzu či preskúmanie.“

Kmitanie jej ruky, ktorá sa v prítmí sviečky zmenila na rozmazanú šmuhu, už nebolo možné sledovať.

„Tomuto hľadaniu a skúmaniu sme obetovali všetko. Peniaze, čas a on napokon aj život. Nič však pre nás nebolo dosť drahé. S detinskou ľahkovážnosťou sme rozpredávali aj posledné kusy nábytku, ochotne sme spali na tvrdej, studenej dlážke, len aby sme si mohli zakúpiť či zohnať ďalšiu knihu o ktorej sme si boli istí, že nám poodhalí ďalší závoj. Napokon si ona našla jeho! Prekliata kniha! Počkala naňho v rozpadnutej hrobke na prastarom, dávno zabudnutom cintoríne! Všetkými čarodejníkmi a mágmi prastarého sveta preklínaná a prekliata kniha, ktorej nedokázal odolať!“

Zbesilý treskot valčeka na zlomok sekundy vypadol z rytmu, akoby jeden úder vynechal, a mimovoľne začal spomaľovať. Vedma bola v tranze a jej oči hľadeli kamsi, kam ľudský zrak nedovidí. Jej ruku, teraz už v novom ustálenom rytme akoby viedla neviditeľná sila.

„Napojila sa! Podarilo sa to!“ Radosť a nadšenie takmer nebolo možné ovládnuť! Celú moju bytosť zalievalo neopísateľné vzrušenie! Bol tam! O tejto skutočnosti nebolo nijakých pochýb hoci ho mojich päť zmyslov neregistrovalo.

„Prečo si nedodržal prísahu?!“ Môj vzrušený hlas sa miešal s údermi kosteného valca, ktoré sa opäť rozbehli do zbesilého tempa a v mojej hlave zaznel výstražný signál! Niečo nebolo s kostolným poriadkom!

„Teraz máš šancu! Jedinú príležitosť!“ Spomienka na spoločný sľub, že kto zomrie prvý, urobí všetko preto aby skontaktoval toho druhého bola odrazu až príliš živá. Môj hlas sa miešal s hlasným havraním krákaním alebo sa na krákanie menil!? Triezvo fungujúci mozog akoby vypovedal službu. Napätie by sa dalo krájať! Odkiaľsi, zo sveta nekonečne vzdialeného tomu nášmu, doľahlo k môjmu sluchu ohlušujúce zapraskanie. Celá miestnosť bola nabitá energiou, ktorá už – už hrozila výbuchom! Vzduch priam prskal statickou elektrinou! Akoby každučká bunka, každý atóm, ktorý nás obklopoval, ktorým sme boli tvorení, bol napnutý až na samú hranicu svojej existencie.

Rýchle údery neúnavne dopadali na stôl ďalej a ďalej v nepríčetnom tempe a rýchlo sa strácali v mojich bohorúhačských výzvach a silnejúcom krákaní snáď tisícov havranov!

Náhle sa miestnosťou ozvala strašná rana a stôl roztrhlo napoly. Každá časť bola vymrštená neviditeľnou silou a celkom sa roztrieštila o stenu.

 

 Do prázdneho domu, kde ma beztak nikto nečakal sa mi vôbec nechcelo. Posledné udalosti ma až príliš rozrušili. Túlať sa neznámymi, prázdnymi uličkami cudzieho chladného mesta, v ktorom vedma bývala, mi pomáhalo si ako – tak utriediť myšlienky. Vedma ma viac nechcela ani len vidieť a necitlivo ma poslala preč. Vlastne sa jej vôbec nedivím. Zachytením nesprávnej frekvencie očividne vpustila do nášho sveta čosi čo nedokázala ovládnuť.

 Dom, stojaci v lese, tak ďaleko od ľudí ako to len bolo možné, bol na sklonku nového zahmleného dňa a na konci môjho nočného blúdenia, zahalený do prítmia a studeného jesenného mrholenia. Vo vnútri ma skutočne nikto nečakal hoci môj zrak čosi neurčité periférne zaregistroval.

 

 Dnes ráno, na samom sklonku októbra, presne rok po vyššie uvedených udalostiach sa mi všetko pripomenulo v plnej sile!

Stačil jediný pohľad na jeho posteľ, a všetko bolo jasné!

„To predsa nie je možné!“ Mrazivá ruka strachu mi pevne zovrela srdce! „To by odporovalo všetkým Božským či fyzikálnym zákonom!“

Opäť čosi vo mne varovne kričalo, že on je nablízku! Celým domom, od pivnice až po podkrovie sa zrazu tiahol odporný puch mŕtvoly v rozklade! Pevne stanovený poriadok vesmíru, celá štruktúra našej reality sa v tej sekunde, v tom jedinom pohľade zrútila!

Kniha opisujúca do najmenších detailov všetky zaklínadlá a vrstvy iných svetov, vysmievajúca sa zo mňa, z mojej príčetnosti ako aj zo všetkých zákonov Božích i celého vesmíru!

Kniha tak stará, že pri neopatrnejšom či skôr neodbornom zaobchádzaní by sa jej strany mohli rozpadnúť na prach!

Kniha ukrývajúca tajomstvá, ktorá už len svojou existenciou narúšala našu realitu!

Kniha, ktorá mala už rok odpočívať v spoločnom hrobe s mojim priateľom – spolupútnikom ležala otvorená na posteli akoby v nej iba pred sekundou listoval!

Kniha ktorá radšej nemala nikdy existovať!

Prekliata kniha!

 

---