Trojtýždňový nežiadúci utečenec

Chcela som si vyskúšať Bottovu – centrum pomoci Ukrajincom. Mám to pomerne blízko – našla som to a podarilo sa mi kedysi aj zaregistrovať sa. Došla mi SMS a tak som ráno šliapala chodník nechodník  k autobusovej stanici.

Nafasovala som vestičku a visačku. Vyplnila som dohodu o čom si, podpísala prezenčku a absolvovala svoje najkratšie školenie o bezpečnosti. Možno to súvisí s tým, že v tej bývalej autobusovej stanici okrem Ukrajincov, dobrovoľníkov a policajtov debatujúcich s kávovarom nič iné nie je.

Absolvovala som prehliadku stanice  až do bodu, keď sa ozval  hlas vo vysielačke, že na hlavnej stanici potrebujú tlmočníka. Prihlásila som sa a s hasičom a rodinou z Charkova  som sa vydala  na hlavnú stanicu.

Tridsaťjeden Rómskych utečencov dospávalo noc a nebol tam nik cez  ruský, alebo ukrajinský jazyk – teda bol, ale jedna  dobrovoľníčka je zásadne čo najďalej od tých čo by potrebovali pomoc. Zašitá v tmavej miestnosti pre matky s deťmi – toho času bez matiek a bez detí. Pretože tie sú vedľa.

Trojtýždňový nežiadúci utečenec so zapareným zadočkom. Na BOZP školenie kašlem, ale kde  sa  dostane človek k ponožkám, topánkam a iným životne dôležitým veciam, nie je jednoduché. Prišiel autobus pre utečencov a bral ich na Bottovu. Jedna Ukrajinka, ktorá chcela ísť pôvodne na Bottovú si to rozmyslela. Na nacionalistov nemám náladu.  Pripomenula som koordinátorke, že trojtýždňové dieťa je zaparené a treba ho ošetriť na Bottovej.  Že koordinátor má v hlave najmä to, že zajtra nepríde, lebo zaskakuje za kamarátku v práci, to som v tom momente netušila. A netušila som to ani vtedy, keď mi to ešte dva razy zopakovala. Mohla som to tušiť, trochu som sa naježila, ale zatiaľ  nemám problém vysvetľovať, kedy ide najbližší vlak do Košíc a do Viedne.

Skupina odišla autobusom – bez ponožiek a bez funkčných čižiem – ja som si naivne – už ani nie tak mladá, myslela, že ak je všetko na Bottovej, tak sa  nájdu aj ponožky a niekoľko čižiem. Nenašli sa ponožky a ani neošetrili trojtýždňové bábätko, pretože to sa ukázalo ako nežiadúce. Celú skupinu odmietli prichýliť na Bottovej.

Netuším, čo to znamená nežiadúci a ako sa  k tomuto titulu  dostane človiečik vo veku troch týždňov so zapareným a teraz už neošetreným zadočkom. Ale zaujímalo by ma to.

„Ako to že nevedia po ukrajinsky?“

„Pretože je časť Ukrajiny, kde  sa nedohovoríte iba rusky, niekde ukrajinsky  a rómska časť vie maďarsky a trochu rusky.“

„To nemôžu byť Ukrajinci!“

 „Ako sa pozná Ukrajinec?“ Ťažko, ale napríklad  tým, že sa  zastaví pri našom stanovišti a spýta sa ma, či neviem, ako by sa dostal ku svojmu batohu, ktorý zabudol v električke. V zápale telefonovania  na straty a nálezy mi nejako ušlo, že ten pán je z Anglicka, nie je utečenec – bagetu mu nedám, pretože dolu už nie sú.  Ale je vďačný aj za svoj ruksak, pretože na rozdiel odo mňa naposledy zabudol niečo v roku 1962.

 „Brnóba – ja také mesto nepoznám," ozvalo sa zúfalo z okienka  a zavolali mňa.

„Brnó“ – to „ba“ je jedna  z mnohých koncoviek pre pády  maďarského jazyka. V tomto prípade  to znamenalo do Brna. Neviem, ako sa povie dospelý po maďarsky, ale viem ako tak počítať. /Viem ako sa povedia deti a  skupina/. Čiže, ak sa  spýtam na deti  a celkový počet skupiny, niekde odpočítaním dostanem počet dospelých. Ukrajinská Rómka ukázala dva pasy  a hrsť rodných listov a ja som vybavovala „Brnóba“. Potom ďalšie dva pasy a osem detských rodných listov – smer Budapešť.

Potešil ma pohľad  na pána v bunde s nápisom “Death for putin“. Nad textom bol asi QR kód.

Bagety nie sú, sú ale iba na poschodí, aspoň neprídem do pokušenia – aj keď v tomto prípade by pokušenie bolo krátke  a málo vytrvalé.

Nie sú ani respirátory, to už je horšie. Dýchame všetci, ale hlavná stanica  je našťastie riešená ako otvorený vetrák. Nie sú ani chlapi na nosenie batožiny, len sa premnožili koordinátori a nežiadúce bábätká, ktoré nemá kto ošetriť.