Obraz s drakom

Sedím na rozľahlej lúke s výhľadom do diaľav. Vietor mi rozčesáva vlasy a môj dych odtrháva od úst a ponáhľa sa s ním do výšok a diaľok, na miesta, kam môže iba on. Vysoké, nahé stromy sa pohybujú v rytme jeho taktovky a hoci sa pod náporom skláňajú až temer k zemi, zakaždým sa znovu a znovu vyrovnávajú späť hrdé a nezlomené. Scenériu dnešného rána si vrývam hlboko do pamäte, viem, že je čímsi výnimočné. Vysoko nad mojou hlavou sa prevaľujú obrovské, tmavé mračná. Vietor ich ženie neúnavne vpred sťa generál veľkú armádu, a príbeh odohrávajúci sa nad mojou hlavou sa s kvílením a temným dunením rýchlo mení. V diaľke, tam, kde sa nebo spája so zemou, vidím drobný, čierny bod, dom môjho kamaráta. Býva vysoko v kopcoch, ďaleko od všetkých, no zároveň nie dosť, aby som ho aspoň raz za čas nenavštívil. Vzduch vonia diaľkami, dymom a zemou rozmočenou vytrvalým nočným dažďom. Príroda sa pomaly začína prebúdzať po dlhej zime. Kdesi hlboko vo svojom vnútri viem, že zima už žezlo odovzdala jari. Dokonalú scenériu prírodných síl dokresľuje už iba vzdialený brechot psa, ktorý mi vietor občas prinesie k sluchu.

Ten, ktorého vám chcem v tomto rozprávaní aspoň trochu priblížiť, bol jedným z mála ktorého som napriek všetkým jeho podivnostiam, alebo možno práve kvôli nim, nazýval „kamarát“. Bol to odľud a čudák, ktorý napriek všetkej ľahostajnosti voči svetu mňa jediného poctil svojou pozornosťou.

Nikdy nezabudnem na deň, keď nám ho triedny predstavil čoby nového spolužiaka. Šťúple, neduživé chlapča, strapaté a nepekné s obrovskou bradavicou na ľavej tvári. Oblečenie, ktoré mu matka isto plátala so všetkou láskou, museli pred ním vynosiť snáď všetci jeho súrodenci a topánky mal určite po otcovi. Triedou sa zaraz niesli posmešky a tváre spolužiakov opanovali zhnusené grimasy plné opovrhovania. Naše pohľady sa na krátky okamih stretli a ja som viac zo zvyku než zo záujmu mierne pokývol, akože na pozdrav. Triednemu toto gesto neušlo, vysvetlil si ho po svojom a prišelca posadil na miesto Hany, ktorá so mnou zdieľala lavicu.

Nechcem dopodrobna vypisovať všetky moje postrehy ani nijak obšírne opisovať jeho povahu, no pár slov si predsa len neodpustím, aby ste si ho ako – tak dokázali predstaviť. Ani teraz, viac ako dvadsať rokov od nášho prvého stretnutia, nemôžem povedať, že som stretol niekoho, kto by venoval tak málo pozornosti svojmu zovňajšku a názorom iných. Zároveň som dodnes nestretol nikoho kto by ho prekonal v logickom myslení, analýze či znalostiach. Som si istý, že by poľahky zvíťazil v akejkoľvek vedomostnej súťaži kdekoľvek na celom svete a naostatok, ak by sa ho moderátor opýtal, čo urobí s výhrou, iba by mrdol plecom a ľahostajne prehodil, „je mi to jedno.“ „Je mi to jedno“ bola jeho najpoužívanejšia veta. Mnohokrát rozhovor týmito slovami dokonca aj začínal. „Je mi to jedno, ale poďme von“, alebo „je mi to jedno, ale po škole chcem ísť do knižnice.“ Bolo mu jedno zrejme úplne všetko, snáď okrem Veroniky.

Uvedomujem si, že skáčem zo strany na stranu, namiesto toho, aby som sa držal logickej postupnosti rozprávania, avšak vždy, keď si naňho spomeniem, mám problém ho nejak uchopiť. Vidím ho ako nejasný oblak piesku, vznášajúci sa vo vetre, akoby pevnú formu získaval vždy iba na chvíľu a potom zas, rozbitý na miliardy drobných čiastočiek odlietal kamsi ďaleko.

Napriek tomu, že ho v škole nikto nešikanoval, nikto sa s nim ani nesnažil zblížiť. Akosi podvedome sa mu všetci vyhýbali. Dokonca aj učitelia, ktorých by každé iné dieťa toľkými vedomosťami ohúrilo, ho nechávali bez povšimnutia, bez zásadnej podpory jeho talentu. Až neskôr, keď sa naše cesty na krátko rozišli a ja som o ňom premýšľal, uvedomil som si, že v ňom bolo čosi odpudivé čo okolo neho vytváralo nepreniknuteľný múr izolácie. Dodnes nerozumiem prečo práve na mňa tento múr neplatil, ale viete čo? Som za to vlastne rád. Vďačím mu za mnohé a nikdy mu nezabudnem v čom všetkom mi bol nápomocný. Ja som sa na oplátku s ním delil aspoň o svoju desiatu a nikdy sa nestalo, žeby som kúpil jednu zmrzlinu, alebo malinovku, keď horúce letné slnko nútilo nás, sídliskových šarvancov, hľadať tieň a občerstvenie.

Roky plynuli a mňa osud odvial najskôr do Košíc, potom do Bratislavy a napokon do Prahy, avšak keby nás delilo hoci aj milión kilometrov, nič to nemenilo na skutočnosti, že ostal mojim kamarátom. Snažil som sa ho navštíviť aspoň raz do roka a jemu to bolo jedno. Samota mu nevadila a rovnako mu nevadila ani moja spoločnosť. Miloval som tie pokojné rána v horách, kopcoch. Medzi doširoka rozostavenými, učupenými domčekmi panovali viac povery než moderné technológie. Kamarát dokonca nemal zavedenú ani elektriku a ja som tam zakaždým mal neodbytný pocit návratu do dôb dávno minulých.

Keď spoznal Veroniku, zdalo sa, že sa všetko zmení a aj on nájde konečne svoje šťastie. V liste mi svojim typicky kostrbatým písmom stroho oznamoval, že ak všetko dobre dopadne na jar sa bude ženiť. Vycestoval som okamžite a potom zhrozene počúval o zmenách, ktoré chce kvôli nej podstúpiť. Nepochybne sa rútil do katastrofy a to som mu aj otvorene povedal. Položil mi ruku na rameno a rozhodným hlasom ma ubezpečil, aby som sa neobával, že jemu žiadna ženská neprejde cez rozum.

Keď ho Veronika ani nie o mesiac nahradila bohatým, svalnatým Adonisom, jeho vlastné slová som mu nepripomínal. Napokon, vedel som čo by odvetil. „Je mi to jedno,“ mrdol by ľahostajne plecom akoby to na jeho živote nezanechalo najmenšiu stopu. Vyjavil mi, že teraz, keď bude mať znovu dostatok času, hodlá sa hĺbkovo zaoberať štúdiom hermetiky a okultizmu. „Ďalšia z jeho podivnosti.“ Pomyslel som si a vedel, že toto jeho rozhodnutie nás na nejaký čas odlúči. Vždy keď sa do niečoho pustil, všetok ostatný svet akoby prestal existovať.

Konečne nastal ten správny čas a znovu som sedel na kopci, neďaleko jeho osamoteného domčeku. Celý napätý som čakal čo sa bude diať. Studený vietor mi bral dych od úst a tlačil pod nos vôňu dažďom zmáčanej zemi, neďalekého lesa a blížiaceho sa konca zimy. Znenazdajky sa čosi v tom dokonalom, celistvom obraze zmenilo. Mocný vietor nečakane zmenil smer, akoby narazil na neviditeľnú stenu, ktorá jeho silu v mžiku transformovala v jemný vánok. Sotva som si to uvedomil, zmenilo sa aj počasie. Nebo sa zvláštne zatiahlo akoby vietor privial obrovský mrak, ktorý vzápätí závratnou rýchlosťou hnal ďalej po nedozernom nebi. Prekvapene som zdvihol pohľad a moje srdce sa rozbehlo do zbesilého rytmu. „To predsa nie je možné!“ Preblesklo mi hlavou keď som ho zazrel!

Bol kolosálny! Nikdy predtým som nič tak obrovské nevidel, bol väčší ako nákladné lietadlo. Rozpätie jeho blanitých krídel mohlo byť viac ako dvadsať metrov! Drak mi na chvíľu zaclonil obzor. Od úžasu som ani nedýchal. „Draci predsa neexistujú!“ Sotva myšlienka v mojej hlave doznela, obrátil svoju obrovskú, ostňami pokrytú hlavu a jeho oči plné čohosi temného a zlovestného sa zabodli priamo do mňa. Zaúpel som absolútne neschopný pohybu.

Dračí jazdec sedel obkročmo na hrubej šiji a hrdo hľadel pred seba. Drak chvíľu plachtil nad údolím v obrovských kruhoch a potom sa celkom nehlučne, akoby nevážil ani jediný gram, zniesol na lúku predo mňa. Dračí jazdec zoskočil na rovné nohy a s pohľadom plným pýchy vykročil ku mne.

„Je to vskutku zaujímavý obraz, nemyslíte?“ S trhnutím som sa obrátil. Stála pri mne sympatická dievčina. „Akoby nám rozprával príbeh ktorého sme všetci tak trochu súčasťou.“ Zauvažovala nahlas a ja som nemohol inak, len s ňou súhlasiť. Rozpačito sme chvíľu postávali v príjemnom tichu galérie a potom sme sa spoločne presunuli k ďalšiemu umeniu.