Pár teplých slov (LitBor)

Milé organizátorky súťaže Litera Borovička, účastníčky, účastníci, komentujúce, komentujúci, čitateľky, čitatelia a ostatný plebs!

V prvom rade sa chcem poďakovať organizátorkám za oslovenie. Práve som vo svojej slonovinovej veži hĺbal nad slepými nábojmi Čechovovej kozlice, keď tu zrazu: Hybaj do poroty! A ja na to: Samozrejme.

Ešte nič a už máme tri ponaučenia: Po prvé, keď sa črtá nový zážitok, treba povedať áno. To je asi jasné, ale nezaškodí si to pripomenúť. Po druhé, treba komunikovať. Ja som napríklad obľúbeným autorom (Geoff Dyer, Rob Doyle, Jaroslav Rumpli) napísal e-mail a oni mi veľmi pekne odpovedali. Rumpli dokonca odpísal, že som jediný, kto sa oňho zaujíma. Takže šup-šup, pochváliť svojho obľúbeného autora (predavača, šoféra autobusu, rodinného príslušníka a pod.).

Áno, bol som polichotený.

Mojou úlohou bolo hodnotiť básne. Kedysi to pre mňa bolo ľahké – bol som mladý a sprostý a múdrosti som mal na rozdávanie. Časom sa však hodnotenie stávalo čoraz ťažším. Viem totiž čoraz viac, ale prejavuje sa to tým, že viem čoraz menej. Túto ideu načal už Sokrates (viem, že nič neviem) a nedávno ju potvrdili Dunning s Krugerom. (Osoby s podpriemernými schopnosťami svoj výkon výrazne preceňujú, naopak, ľudia s nadpriemernými schopnosťami svoj výkon mierne podceňujú.)

Aj zenový majster Dogen hovoril, že predtým, než človek začne študovať (zen/poéziu), sú hory horami a vody vodami, po prvom nahliadnutí do pravdy už hory nie sú horami a vody už nie sú vodami, a po osvietení sú hory opäť horami a vody opäť vodami. Zdá sa, že ja som zamrzol niekde v druhej fáze. Postmodernizmus tvrdí, že tretia fáza nepríde, všetko sa rozpadne. (Akékoľvek kritérium je pochybné. Všetko sa dá spochybniť, vrátane výroku, že všetko sa dá spochybniť.)

Presne takto mi myšlienky odbiehali aj pri hodnotení básní.

Po ťažkom dni som sa šiel previezť na bicykli, máme tu taký kopček, nič veľké, asi ako priemerná báseň na internete. Ľudia sa však skôr budú pohoršovať nad priemerným poetickým výkonom ako nad podpriemerným cyklistickým výkonom. Potom som hral šach. Hrám s obrovským nasadením, mozog sa mi ide zadrieť. Vo svetovom rebríčku sa pohybujem okolo pekného miliónteho miesta. (V šachu počítače už dávno prekonali ľudí, ale ľudia aj tak neprestali hrať. Aj my teda môžeme písať, hoci iní píšu oveľa lepšie.)

Aj ja som s nadšením čítal a písal zlé, neskôr priemerné básne. Niektoré sa podarili, to zariadila štatistika, časom sa jednoducho musia objaviť pozitívne odchýlky. Základ je opakovanie. Napísal som stovky básní. Teraz dávam dokopy zbierku. Zatiaľ som vybral pätnásť. Budem musieť zľaviť z nárokov. (Kníhkupectvo je jediné miesto, kde pociťujem závrat. Na svete existuje asi 130 miliónov kníh. Ach, neznesiteľná ľahkosť písania!)

V istej fáze hodnotenia každej súťažnej básne som si pomyslel: „Má to právo na existenciu.“ Vždy sa dalo prižmúriť oko a pozrieť sa na to inak ako z vlastnej hlavne. Aj tak som len klbko pochybných preferencií a kritérií ubité časom a skúsenosťami. Hovorí sa tomu aj vycibrený vkus. Básne porovnávam s ideálom, ktorý sa vo mne utvoril. Zhodou okolností tento ideál pripomína moju tvorbu. Inak povedané, kto nepíše so mnou, píše proti mne. (V poznámkach k tomuto textíku sa nachádza pištoľník a otázka: „Čo vie?“ Už si nepamätám, čo som tým chcel povedať.)

Ako som spomínal, priemerné umenie sa podceňuje, ale to neznamená, že ho netvoríme s radosťou a nadšením ako ja túto tuctovú vetu. Motivačné kecy mi nikdy nešli, ale aj tak by som vás chcel omámiť niečím múdrym a dojemným: každou básňou vytvárame niečo z ničoho. Neexistuje, kým ju nenapíšeme. Tvoríme niečo originálne, aj keď možno kadekomu povedomé, kadekto možno čítal lepšie verzie nášho veľdiela. Nejde však o výsledok, ale o proces, každá chvíľka strávená až po uši v texte nás baví a nebadateľne posilňuje neurónové literárne dráhy.

Kvalita príde. Alebo aj nie. Na tom nezáleží. Píšeme, lebo nás to baví. Často sme však na seba a iných príliš prísni. Pekne to triafa Ada Limón, parafrázujem:

Why can’t I just love atkij for being atkij?

How many writers have I yanked to puppet

as if it was easy for the world to make writers.

Väčšina súťažných básni sa rýmovala a ja som mal (tam a vtedy) dojem (na viac sa v tejto kritickej fáze nezmôžem), že forma deformuje obsah. Hĺbky boli dosť kalné, chýbal mi presah. To je veľmi vágny termín. Rovnako ako samoúčelnosť. Básne ma však nenútili kopať alebo sa ponárať hlbšie. Máločo ma strhlo, vytrhlo. Jedna z básní bola banálna, ale na tom nie je nič zlé, ako píšem v inom svojom relativizovaní Volanie suroviny. Jeden príspevok bol haiku. Asi nie je nič zbytočnejšie ako komentovať haiku. Možno kývnuť hlavou. Mávnuť rukou.

Čo vlastne hovorím, keď hovorím, že báseň je slabá? Alebo že forma deformuje obsah?

Báseň obmedzená formou môže byť rovnako obmedzená ako báseň obmedzená svojím posolstvom. Moja posledná báseň sa mala končiť slovami „ako keď mäsiar povie srdce“. Vyliala sa mi však z formy, a tak som začal písať prózu. Forma je o tom, do akej miery ťa píše jazyk. S tým súvisí klišé, nielen v zmysle vyhýbať sa klišé ako čert krížu, ale klišé myslenia a klišé očakávania. Súvisí s tým aj metafora. Už Aristoteles tvrdil, že metafora je top básnický prostriedok. Treba si však uvedomiť, že metafora je len to, že ti niečo pripomína niečo iné. Takto to neznie až tak svetoborne. Čítam teoretické state a moje istoty zvetrávajú.

Gombrowicz: Nesmiem napísať: „Paradajková polievka je dobrá polievka“. Ale mám právo povedať: „Tá paradajková polievka mi chutí.“ Tomu hovorím štýl! Nech sa dielo stane mnou!

Najlepší obraz som namaľoval, keď som potreboval minúť staré farby.

Vedeli ste, že rýmy a rytmus sú mnemotechnická pomôcka na lepšie zapamätanie textu? Už takých 500 rokov je rýmovanie prežitok.

Rád čítam o literárnom remesle, o tom, čo funguje a čo nie, aj Mascovszky napísal niečo v tom zmysle, že autor stláča gombíky na čitateľovi. Lenže to je len jedna z možných funkcií. Napríklad ja sa rád dozvedám niečo o sebe, keď si vylamujem zuby na neudržateľných formuláciách. Rád si zvyšujem rozlíšenie.

Písanie je super záľuba. Skoro nič na to netreba. Môžeme parafrázovať Lasicu so Satinským: „Nie je to ani tak záľuba ako skôr potreba. Som totiž grafoman.“

Joyce alebo Proust nie je pre každého. Adams a Vonnegut sú však rovnakí majstri. K svetovým autorom sa hodí matematický termín nerozhodnuteľnosť. Zdá sa, že akákoľvek kritika týchto autorov prezrádza viac o kritikovi ako o samotnom diele. V podstate sú nekritizovateľní a čitateliatko sa zúčastňuje na niečom väčšom ako je ono samo. Literárne diela by sa mohli pokojne brať ako prírodné úkazy. Málokto povie, že hrebeň kopca je príliš zubatý. Alebo že ten fľak listnáčov medzi ihličnanmi je odporný.

Dcéra ma v Tarzánii vyslala do korún stromov. Keď som sa veľmi nemotorne a kŕčovito kýval a mykal v pavučine lán, myslel som na vás. Keď som potom veľmi nekoordinovane bagroval na vlastnom piesočku, myslel som na vás. Zvažoval som aj sonet v češtine, ale nie je časopriestor, tak aspoň takto:

Stůj, vibračná noho! zhutněná místa jsou kamkoli kráčíš

A môj obľúbený záver básne Billyho Collinsa Workshop:

Ale potom príde posledná sloha, moja obľúbená.

Tu si ma báseň získava späť,

najmä verše vyslovené myším hlasom.

Všetci sme tie obrazy videli v kreslených filmoch,

ale aj tak milujem detaily, ktoré používa,

keď opisuje svoj domov.

Dokonalý vchodový oblúčik v stene,   

posteľ vyrobená zo zvinutej plechovky od sardiniek,   

namiesto stola cievka s niťou.

Začínam rozmýšľať, ako usilovne musela tá myš pracovať   

noc čo noc, aby poznášala všetky tieto veci,

kým ľudia v dome tvrdo spali,   

a z toho mám veľmi silný pocit,

veľmi prenikavo niečo vnímam.

Ale neviem, či to cítil aj niekto iný.   

Možno to bolo iba mnou.

Možno som to tak prečítal len ja.

Takže ešte raz, ozvi sa svojmu obľúbenému autorovi! Všetci to potrebujeme.