Nechutí, stále nechutí

Je nedeľa. Teším sa na návštevu k mame jak malé decko. Aj k nej domov som sa tešila, ale inak. Tam na mňa padala tieseň, že ju nechávam samú, že by sme sa mali viac starať o prostredie, v ktorom žije. Kuchyňu by bolo by treba vymaľovať, v kúpeľni odpadlo zopár kachličiek...

Andula, poznajúc moje orientačné neschopnosti, mi volá v dostatočnom predstihu : „Nemám ísť s tebou? Trafíš tam?“

„Neblázni! Mám naštudovanú trasu, viem, kde mám vystúpiť. Mám ústa a oči, prečítam ulice, opýtam sa.“

Vystúpim na zastávke Záblatie – stred. Poobzerám sa okolo. Zbadám tabuľku s nápisom Pri parku. Spravím pár krokov smerom ku nej, otočím hlavu vľavo a predo mnou kaštieľ!

Práve vychádza auto, brána sa otvára, vkĺznem dnu bez zvonenia. Otváram dvere, je tam prítmie. Pozriem vľavo - Sklad. Pozriem vpravo, v kresle sedí schúlená postava, prikrytá dekou až po bradu. Podídem bližšie: „Mami!“

„Už si tu?“ poteší sa. „A chalani?“

„Neviem, mami, myslela som, že ma budú čakať na zastávke. Ale neboj, prídu každú chvíľu, vedia, že návštevy sú iba do piatej.“

Vtom sa otvoria dvere, sú to oni. Mama má bordovú vetrovku, ružový šál, úhľadne uviazaný okolo krku, vraj jej pomohla sestrička. Čiapku a rukavice má položené na chodítku. Nechá si nasadiť čiapku, aj rukavice, ako dieťa. Som zvyknutá, s Petrou je to rovnaké. Kaviareň je pár krokov od zariadenia. Je nezvyčajne prázdna, predpokladala som, že tam bude polka klientov s príbuznými. Usadíme sa k radiátoru, mame je stále zima. Nevyzlečie si vetrovku, nezloží čiapku. Prichádza milá dievčina: „Čo vám môžem ponúknuť?“

„Aké máte zákusky?“ pýtam sa navnadená ponukou na internete.

„Žiadne. To máme iba v lete. V zime sa nám nemíňajú.“

„Tak zázvorový čaj poprosím.“

„Zázvorový nemáme.“

„Ja by som si dal kofolu,“ prihlási sa Filip.

„Kofolu nemáme.“

„Mohli by ste nám povedať radšej čo máte?“ smejem sa.

Nakoniec si predsa niečo objednáme. Mama s Julom kávu, Filip limonádu a ja mätový čaj. Mama ešte podotkne, že by chcela lungo, aby jej nedoniesli veľkú šálku. Žasnem nad jej znalosťami. To ju iste naučila Iva.

Mama živo gestikuluje, zážitkov má kopec.

„Sľúbili mi to signalizačné zariadenie. Vieš, Julko hovoril, že tu budem mať taký náramok, aby som si mohla zavolať pomoc. Zobrala som so sebou ešte jednu pani a išli sme sa opýtať sestričky, prečo to ešte nemám. Hovorím jej, aj táto pani, otočím sa na ňu a pani nikde! Veď išla so mnou! Vrátime sa kúsok,  pani leží na zemi v bezvedomí. Sestrička ju plieska po lícach, prebrala sa. Že jej naraz prišlo tak horúco a odpadla.“

Asi nestačila tvojmu tempu a ty si si ani nevšimla, že si ju cestou stratila.

„Hovorím sestričke – sľúbili ste mi to v stredu, je nedeľa a ešte stále ho nemám! Že zastavte sa, keď skončia návštevy.“

Bola si za ňou vo štvrtok, ale nevadí. Iste doteraz takúto požiadavku nikto nemal, museli ti ho objednať.

Vyskočí spoza stola, ide ku chodítku. Odklopí sedačku, vyťahuje plátennú tašku. Na stôl ukladá dve krásne jablká, veľký pomaranč, napolitánku a termix: „Toto si zoberte! Ja to tu nemám kedy zjesť.“

„Prečo to neponúkneš iným? Iste by radi zjedli,“ napomína ju brat.

„Ja to nebudem nikomu ponúkať, šak oni majú svoje,“ trvá na svojom mama.

Poukladám všetko späť do tašky, vložím jej do chodítka: „Takto nie, mami. Mala by si jesť aj vitamíny. Ak to nezješ, povedz sestričke, nech to ona niekomu dá.“

„Viete, čo budeme mať na večeru? Také tie špekačky v čalamáde. Jako sa to volá?“

„Utopencov?“

„Áno, áno,“ zasvietia jej očká.

„Mami, akú hudbu ste mali pri tých oslavách. Decká sa zaujímali, či Pink Floyd alebo Elán,“ usmievam sa.

„Ja veru neviem. Bolo to také nejasné, tlmené a my sme sa vyprávali, celkom neviem, čo to púšťali. Ale hovorila sestrička, že sú to také staršie platne. Julko, myslela som na teba. Ty by si tu veru nič nezjedol!“

Julo sa zatvári prekvapene, nepovažuje sa zrejme za väčšieho frfľoša, čo sa týka jedla, ako je ona.

„Dostali sme plný tanier šťavy, trochu tarhone a mäsa. A dnes! Kapusta, knedľa, mäso, absolútne bez šťavy!“

„Mala si si vo štvrtok odliať, keď si mala veľa, dnes by sa ti zišla,“ vtipkujem.

Blíži sa pol piata a mama už myslí na večeru: „Večera je do piatej. Mali by sme už ísť. Chcem vám ukázať izbu.“

„Na izbu ísť nemôžeme, mami.“

„Ale čoš! Aj Ivku som tam zobrala. Čo majú robiť jaké tajnosti. Doniesla tácku zákuskov, na izbe sme ich zjedli, ešte ostalo aj pre kamarátky, že aby som ponúkla pri kávičke.“

„Sprchovala si sa sama?“

„Vieš čo, sestrička hovorila, že sa bojí, aby som sa nešmykla. Ale šak tam majú aj také, jako si mi do vane kúpila, aj tú stoličku na sprchovanie. Ale bola taká milá, tak som ju nechala, nech ma ona.“

To som si vydýchla. Obávala som sa, že bude bojovať – ja ja ja.

„Len tu vôbec nespím. A jesť mi nechutí.“

„To aj doma.“

„Ale tu ešte menej spím a ešte viac sa musím nútiť do jedla.“

„Veď Gabika hovorila, že druhú noc si dobre spala,“ čuduje sa Julo.

„No aj keď zaspím, tak do jednej, do tretej a potom som už hore.“

"Prečo si nezoberieš Lexaurin?“

„Oni mi ho zobrali!“

„Vrchná sestra mi v sobotu hovorila, že mama už má pri seba aj Lexaurin, ako chcela.“

„No áno. V sobotu som ho už mala, ale som si ho nezobrala, lebo som nevedela, či budem spať.“

„O jedle si hovorila, že je vynikajúce. Tak ako vieš, keď neješ?“ nedá pokoj brat.

„Ja som taká zodpovedná. Raňajky, obed, večera. Zjem to, lebo musím. Tak doma, aj tu. Tá bankárka tu má aj sestru. Ale tá je už mimo. Ona sa o ňu tak pekne stará. Aj pri obede jej povie – toto môžeš, toto nechaj.“

„Ozaj, mami. Bola by si rada, keby tu bola ešte teta Pavla?“

Rozmýšľa, neviem, či mi rozumela.

„Vieš, teta Pavla tu bola pred rokom. Či by si bola rada, keby ste tu boli spolu.“

„Ale áno, rada by som bola. Ale keby bola jako kedysi. Ale šak ona už bola mimo, ani by ma nepoznala. To nie.“

Aha. Bankárka sa pekne stará. Na druhých sa ti to ľúbi.

„Mami, mne ide autobus. Chalani ťa odprevadia.“

„Ale šak som vás do tej izby chcela zobrať!“

„Ukážeš mi ju inokedy. Mne už ďalší nejde. Šesť kilometrov by bolo pešo ďaleko. A máme s Petrou kúpené lístky do kina. Budúci týždeň má poobednú, neprídem za tebou. Budeme si iba telefonovať. Príde za tebou niekto iný.“

„Veď nemusíte chodiť tak často! To budete mať jako keby ste ma opatrovali.“

„Ako to hovoríš. Prídeme sa iba porozprávať. Zodpovednosť už majú iní.“

Pred kaviarňou si ju vyobjímam a bežím na autobus.