Volanie čiviho

 

    Bolo nádherné slnečné ráno. Vtáčiky si štebotali, lúčne kvietky rozvoniavali tak omamujúco a sladko… a princezná Samaba sa rozhodla, že sa nevydá. Možno kôli ponosám jej priateliek, možno nemala rada deti, možno si – podobne jako trapka princezná Baketamon/aton/zase amon – myslela, že jej žiaden muž nie je hoden… jednoducho a po slovensky nechcela byť žiadnou žienkou domácou a hotovo.

     Keď sa to dozvedel jej kráľovský otec prostredníctvom jednej zo slúžok, ktorá mimochodom pracovala pre KIS a NN (Kráľovská Informačná Služba a Niečo Navyše), takmer spadol z tróna. Ihneď povedal svojmu kráľovskému radcovi: „Choď a priveď mi sem okamžite tú malú neposlušnú dcéru! Kráľ dohovoril, tak bež!“

     Radca sa uklonil až po zem. Cestou rozmýšľal, čím sa asi mohla princezná previniť. Veď bola vždy taká poslušná a milá a pekná a – keď sa potkol o koberec, povedal si, že už pre istotu premýšľať nebude, lebo pri myšlienkach na krásnu Samabu skoro vždy prišiel k úrazu. Dostať sa do princezniných komnát nebolo veľmi ťažké, pretože veľkolepé strieborné dvere posiate berylmi strážili len dve eNeŇáčky oblečené v uniforme á la Xena, ktoré si práve vymieňali skúsenosti a nič iné nevnímali. Radca, mimochodom sa volal Yrrah, vošiel – mierne hypnotizovaný ich vnadami do Samabiných izieb.

     „Jeho Veličenstvo kráľ Šalala, pán krajiny Ajaja a ďalších ôsmich svetadielov (myslí tým osem približne kilometrových ostrovov v Zelenom mori), jediná múdra hlava Vás žiada o…“ při pohľade na princeznú ďalej nemohol. Mala oblečenú naozaj veľmi elegantnú spodnú bielizeň.

     Keďže sa princeznej nikto nesmel dívať priamo do očí, spustil zrak trochu nižšie, čo mu celkom vyhovovalo, a znovu zopkoval svoju reč. Spomenul aj to, že kráľ princeznú ihneď očakáva v zlatej sieni. Maba, ktorá si už za sedemnásť rokov zvykla na nečakané zavolania svojho otca, sa rozbehla a zastala až před kráľom. Síce sa trochu zadýchala, ale čo narobíš, keď Šalala mal rád všetko hneď (čo dalo členkám NN často dosť zabrať).

     „Dcéra!“ prehovoril kráľ hlasom hromovým. „Ako sa opovažuješ predstúpiť predomňa polonahá?! Veď všetkým kráľovským rytierom vypadnú oči z jamôk.“

     „Už im vypadli,“ povedala Samaba nevinne a ukázala otcovi čierne vrecko dosť odpudzujúceho tvaru. Kráľ si pre istotu zakryl oči (Aby sa na to nemusel pozerať alebo aby mu nevypadli?) a povedal: „Cestou späť im ich, prosím ťa vráť… ale poďme k veci. Počul som, že sa vraj nechceš vydávať. Dúfam, že to nie je pravda. Kto by potom podľa teba mal zdediť môj krásny Ajaja a ešte k tomu Muki, Šuki, Luki, Suki…“

     „Otec, otec, stačí,“ upokojovala ho princezná. Poznám názvy ôsmich svetadielov, odkedy viem hovoriť. Pokiaľ ide o to, môže ich zdediť napríklad Yrrah. Verne ti slúži už dva roky a ešte sa mi nikdy nepozrel do očí, však Yrrah?“ Otočila sa na kráľovského radcu.

     „Samozrejme, vlastne nie, chcem povedať… ako inak, vaše Veličenstvo,“ koktal Yrrah. Stál za princeznou a práve sa pozeral ešte nižšie, keď ho vyrušili zo zadumania.

     Samaba zdvihla bradu a usmiala sa na otca. „Vidíš? Dokonalý kráľ.“

     „Áno, samozrejme, dokonalý kráľ,“ povedal Šalala vážne. „A prečo nie? Všetko zdedí. Áno, Samaba. Vezmeš si môjho radcu. Súhlasíš Yrrah?“

     Do Yrrahovho mozgu ani nestihla preniknúť absurdnosť a zároveň krása tejto myšlienky, keď sa Šalala znovu ozval. „Kráľ dohovoril,“ povedal.

     Princezná omdlela. Yrrah prezmenu odpadol. S tých dvoch bude krásny pár.  

     Prípravy na svadbu sa začali a Samaba sa tvárila, že všetko ide mimo nej. Každému tvrdila, že sa nevydá a že ju k tomu nikto nemôže donútiť. A ten každý si myslel: „No jasné!“. Keď sa ju najsvalnatejšie krajčírky snažili odmerať kvôli svadobným šatám, doškriabala ich krásnymi dlhými nechtami a keď sa jej kuchár pýtal na svadobnú tortu, kopla ho … to je jedno kam, ale určite na to nerád spomína. Yrrah nerobil nič iné, len sa zasnene prechádzal po chodbách zámku a svojej fantázii sa už ani nepokúšal klásť medze.

     Konečne nastal deň Dé. Zástup slúžok prišiel k princeznej s nádhernými svadobnými šatami (ušitými podľa nočnej košele), no tá ihneď zaujala bojovú pozíciu. Nakoniec muselo pár eNeŇáčok zbehnúť po kráľovských lekárov. A tí veru nemeškali. Ihneď dali Samabe utišujúce prostriedky, až takmer dostala otravu krvi alkoholom. Princeznú navliekli do svadobných šiat a odniesli do kostola. Celý obrad prespala.

     Zobudila sa až v noci vo svojej posteli. Yrrah práve vychádzal z kráľovskej kúpeľne a na sebe mal len prstene. Samaba bola zrejme ešte pod značným vplyvom utišujúcich liekov, pretože povedala: „Tak ma teda za vás vydali. A ja som si myslela, že polygamia je zakázaná“. V tom akoby ju niekto ovalil knihou po hlave. „Počkaj, veď ja som sa nechcela vydať!“ povedala, „a už vôbec nie za vás troch! Počujete? Vy s tými veľkými akosatovolá nosmi?“ Yrrah bol zmätený. Princezná vstala a zistila, že má na sebe len prstene. Rozplakala sa. Manžel k nej podišiel a pokúsil sa ju objať, no bránila sa príliž tvrdo.

     Po chvíli povedala: „Yrrah?“

     „Prosím?“

     „Pozrel si sa mi niekedy do očí?“

     „Samozrejme, že nie,“ a díval sa inam.

     „Tak to urob.“

     „Nemôžem.“

     „Vieš, že ich máme rovnakej farby?“

     „Vy máte modré oči?“

     „Presne také modré,“ povedala. „Lenže tvoje sú krajšie. Modré ako oceán za úsvitu. Ako obloha, keď sa vzdá hviezd…“ nechala sa príliž uniesť, ale tie oči boli príliž modré.

     „Už ste rada, že ste mojou manželkou?“ nesmelo sa ozval Yrrah.

     „Nie,“ odvetila princezná. Zabalila sa do kráľovskej plachty, vyšla von oknom a zliezla dolu po brečtane. „Ale aj tak máš krásne oči,“ zavolala z nádvoria a rozbehla sa preč. Yrrah ich radšej zavrel. Boli plné hviezd.

     Samaba sa zastavila až na kraji lesa. Vydali ju a ona utiekla! Coolový pocit! V mysli sa jej vynorila Yrrahova postava. „Nie, to nemôžeš robiť, Samaba,“ povedala si. „Mala som ho hneď kopnúť… to je jedno kam, hlavne že by ho to poriadne bolelo.“

     Ako tak rozmýšľala, z tmy medzi stromami sa vynoril jednorožec. Musel to byť jednorožec, pretože bol biely, vyzeral ako kôň a mal jeden roh.

     „Ahoj, čivi (jednorožec po ajajsky),“ smutne pozdravila Samaba. „Prišiel za mnou symbol nevinnosti a osamelosti. To už na tom musím byť fakt zle.“ Podišla k jednorožcovi a pohladkala ho po hlave. „Čo mám robiť, biely čivi? Nechcela som sa vydať a oni to urobili za mňa. Utiekla som Yrrahovi, aby otec videl, že mám ešte nejakú vlastnú vôľu, ale ja ho mám celkom rada. Teda nie otca, ale Yrraha, vlastne aj otca, ale keď boli zrazu traja, myslím Yrrahovia, nepila som niečo?“

     Ten jednorožec bol buď chlap alebo vychovávaný na kráľovskom dvore, pretože sa Samabe v žiadnom prípade nepozeral do očí. Odrazu zmizol. Princezná si povedala: „Fajn, tak teraz mi zdrhol aj čivi. Som sama.“

     „Nie si.“

     Princezná sa obzrela. Bol to Yrrah!

     „Vieš, že jednorožec sa zjavuje iba pannám?“ povedal.

     „A ja nie som?“

     „Samozrejme, že si. Zatiaľ.“

     „Chceš tým niečo naznačiť?“

     „Vôbec nie. Vráť sa so mnou do hradu!“ poprosil ju.

     „Nie. Nechcem byť princeznou. Radšej nech sa zo mňa stane čivi!“ povedala vzdorovito.

     Yrrah sa usmial. „Ak z teba, tak aj zo mňa.“

     A obaja sa premenili na jednorožce. A tak dodnes behajú po lúkach a pasienkoch kráľovstva Ajaja bieli modrookí a možno stále nevinní…

---