Vlak domov

Keďže na dušičky som nemohol pricestovať až na druhý koniec republiky, tam, kde večným spánkom spočívajú moji najbližší, zvolil som alternatívu. Cintorín vo vedľajšom mestečku, široko – ďaleko jediný, ktorý mal vyhradené miesto pre zapálené sviečky presne pre takých ako ja, bol tou alternatívou.

Od rána vytrvalo pršalo a chlad podporovaný severným vetrom zachádzal až do kostí. Hneď ako som sa vrátil z práce, vzal som sviečky, zápalky, zapaľovač a pohrúžený do vlastných myšlienok vôbec nevnímajúc cestu, som už zanedlho vystupoval z vlaku. Na cintorín som mestom prešiel schovaný pod dáždnikom no napriek všetkej mojej snahe som bol zmoknutý do poslednej nitky.

Na stemnenom cintoríne bolo neobyčajne živo. Dokonca mi napadlo, že mŕtvi dnes vstali zo svojich hrobov a akoby nikdy neopustiac svojich pozostalých, bavia sa s nimi o každodenných problémoch či radostiach. Početná rodina sa konečne rozostúpila a ponorení v šeptavom hovore sa pobrali  k bráne. Skrehnutými prstami som z tašky vylovil niekoľko sviečok, v duchu venujúc skromnú modlitbu tým na ktorých mi tak veľmi záležalo a ktorí už nie sú medzi nami, a bojujúc so zákerným vetrom som ich zapálil. Chvíľu som postával pod dáždnikom a aj keď navôkol bolo stále dosť veľa ľudí, cítil som sa celkom sám. Spomínal som na všetko dobré a na  chvíľu sa aj zasníval, čo všetko by mohlo či nemohlo byť ak by ešte žili, ak by niektoré rozhodnutia boli rozhodnuté inak. Ak by...

Netuším koľko času uplynulo, no keď ma znovu striaslo od zimy, na cintoríne som bol až na jedinú výnimku celkom sám. Celkom vzadu, v kúte stála akási tmavá postava a zrejme pohrúžená, tak ako pred chvíľou ja, do modlitby či spomínania, skláňala hlavu k zanedbanému hrobu. Cintorín pôsobil tajomne až strašidelne, ožiarený len mihotavým oranžovým svetlom sviečok. Opäť sa do mňa oprel mrazivý vietor a tak som sa pred krížom prežehnal a vykročil na cestu späť. Každým ďalším krokom som však zrýchľoval viac a viac. Mesto bolo až nezvykle stíchnuté a na jednej ruke som dokázal spočítať okná ktoré ešte žmúrili do tmy. Konečne som zastal na vlakovej stanici a neveriac vlastným očiam civel na veľké nádražné hodiny. Bolo krátko po dvanástej. „To nie je možné!“ Zhrozil som sa. „Prvý vlak ide až o piatej.“ Pre istotu som hodil rýchly pohľad aj na moje MudMastery, či sa náhodou nejedná o omyl. Ten som vzápätí vylúčil.

Noc pôsobila neobvykle tajomne. Vo vzduchu sa vznášalo čosi nadpozemské čosi elektrizujúce, akoby bola otvorená brána medzi našim svetom a tým ďalším. Posadil som sa pod striešku a premýšľal či sa domov vydám pešo, alebo si skúsim zavolať taxík, hoci takto pred výplatou to s mojim rozpočtom nevyzeralo nijak zvlášť dobre. V tom ku mne doľahol známy zvuk. Koľajnice sa rozvibrovali pod ťarchou prichádzajúceho vlaku. „Zrejme má meškanie.“ Napadlo mi a hneď ďalšiu myšlienku, že jeje vrcholne nepravdepodobné aby meškal viac ako hodinu a pol, som rýchlo odohnal.

Stál rovno predo mnou zahalený v tieni, kam nedopadalo ani chabé svetlo z pouličného osvetlenia s doširoka otvorenými dverami, akoby ma pozýval do temnoty, ktorá za nimi panovala. Za každú cenu som sa snažil držať zdravého rozumu a do vlaku, ktorý na tejto trase jazdil minimálne v minulom storočí som nastúpil. „Isto sa pokazil a tak narýchlo vypravili tento historický kus a preto mu to tak dlho trvalo. Cestou sa mu očividne pokazil elektrický obvod a preto nesvieti.“

Prekvapilo ma koľko cestujúcich sedelo v prítmí jedinej starodávnej lampy v samom srdci vlaku celkom nehybne. Nikto, pokiaľ som mohol posúdiť, sa nepozeral z okna, nikto sa neohliadol na mňa-ďalšieho spolucestujúceho. Sedeli bez jediného pohybu ako sochy a mne z toho behal mráz po chrbte. Vonku však bola zima a dážď ešte viac zosilnel, kdežto vo vnútri bolo ak aj nie teplo, tak aspoň sucho. Usadil som sa vedľa, do prázdna hľadiacej dievčiny, slušne pozdravil a skôr než by som sa v duchu podivil ešte viac nad jej mĺkvosťou, sa dvere zatvorili a vlak vyrazil do noci. Dievčina neodzdravila, dokonca som jej nestál ani za jediný pohľad, len strnulo civela pred seba. Nech sa tu dialo čokoľvek neobvyklé, dôležité pre mňa bolo, že vlak naberá rýchlosť mne vyhovujúcim smerom.

Pohodlne, ako to len stará sedačka dovoľovala som sa usadil a už – už som sa chcel oddať driemotám (tma priam pozývala k spánku), keď ma vyrušil tichý tajomný hlas. „Všetci sú mŕtvi!“ Bol to môj hlas!

„Čože?!“ Trhol som sebou a iba sťažka ovládol výkrik zdesenia. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil čo sa stalo. Niečo sa mi iba prisnilo a ja som rozprával zo sna. Vnútro vlaku bolo stále ponorené v mihotavých tieňoch lampy a podivní spolucestujúci sedeli stále rovnako strnulo. Doľahol ku mne tichý zvuk náreku. Rozhliadol som sa a uvedomil si, že ak chcem vedieť kto plače, musím prejsť takmer celým vlakom odkiaľ plač prichádzal. Odvahu som zbieral iba krátko. Zvedavosť zvíťazila rýchlo, avšak pocit, že prechádzam uličkou pomedzi mŕtvych nebola nijak príjemná. Konečne som zastal pred známou plačúcou postavou. „Nevidel som ťa na cintoríne?“ Spytoval som sa v duchu opatrne sa dotknúc chvejúceho sa ramena.

„Prečo plačeš?“ S otázkou som sa usadil na sedadlo cez uličku. „Isto ťa mrzí čo všetko si mala, čo všetko si mohla mať a čo všetko si musela opustiť.“ Šeptali moje pery a musel som sa poriadne zaprieť rukami – nohami inak by ma drganie vlaku už druhý krát zhodilo na dlážku.

Postava plakala ďalej a až keď som otázku znovu zopakoval, odvetila s tvárou stále zaborenou do dlaní. „Tam, kde som, kde sme teraz, neľutujeme za tým čo sme mali, čím sme boli alebo čo sme mohli mať. Jediné čo nás skutočne trápi je čas ktorý sme mali, ale nevyužili s tými na ktorých nám tak záležalo.“ Zamyslel som sa nad vypočutým a tajomná postava pokračovala ďalej. „Tí, ktorí na toto za života nemysleli, sú teraz sami, ostatným je dovolené ostať so svojimi príbuznými až do svitania.“

Vlakom niekoľko krát prudko otriaslo a s hlasným kvílením zastal. Bleskovo som sa rozhliadol. Bol najvyšší čas vystupovať.

Doma som potom dlho premýšľal nad nedávnymi udalosťami a snažil sa ich ako – tak pochopiť. Nerobím náhodou rovnakú chybu? Neuprednostňujem samotu pred časom s tými na ktorých mi v skutočnosti záleží? A prečo tomu tak je? Z pohodlnosti? Zo sebectva? Mám veru nad čím premýšľať. Mám na to ale čas?