Buď život

Vystúpil z vlaku s ťažkým batohom na ramenách a znovu zaváhal či sa naozaj rozhodol správne. Pochybnosti o ceste, ktorú chcel postúpiť, ho sprevádzali od samého začiatku avšak zakaždým sa mu ich darilo odháňať. „Je to dobré rozhodnutie!“ Ubezpečil sa v duchu a vykročil. Jesenné slnko sa akoby snažilo presvedčiť svet, že je ešte vždy leto a vo vzduchu sa vznášala akási ľahkosť bytia či radosť zo života. Sila, ktorá hnala k rastu aj to najmenšie semiačko hlboko v zemi a v ľudských srdciach prebúdzala nádej akoby nás aj sám Boh ubezpečoval, že je všetko v poriadku.

Chvíľu nerozhodne pozoroval modernú rodinku, ktorá sa uberala k zámku na námestí, ktorý sa týčil nad mestom a desiatkami okien hľadel zadumane a ľahostajne na svet pod sebou. Deti s uši trhajúcim vreskotom sa na seba snažili upútať pozornosť zatiaľ čo rodičia celkom rezignovali na možnosť utíšiť ich (inak ako trpezlivou pozornosťou). Radšej sa uzavreli do bubliny ignorancie v digitálnom svete svojich mobilov.

„Je čas na prvý krok ktorým moja cesta započne.“ Sám seba vytrhol zo zamyslenia i nerozhodnosti, „alebo sa vráť, alebo vykroč!“ Napravil si popruhy a s vypätím všetkej vôle urobil prvý krok. Zanedlho už prechádzal námestím na ktorom sa to hemžilo davom ľudí, ktorí si nechceli nechať ujsť Vianočné remeselné trhy a o niekoľko ďalších minút nechal za sebou aj posledný dom sympatického mesta. Ešte stále však k nemu z diaľky doliehali zvuky a vône trhov akoby ho takto chceli zvábiť k návratu do minulosti, do čias šťastného detstva, v ktorom netušil vôbec nič o nešťastí a ľudskej zlobe. Netušil o osude a životných neprávostiach a najmä netušil, že jestvuje cesta života po ktorej teraz ide. Ako rád by vrátil čas a s ním aj všetko čo vo svojej ľahostajnosti a sebadôvere prehliadol a podcenil či precenil.

Slnko mu svojimi poslednými teplými lúčmi bozkávalo tvár posiatu drobnými pehami a mrazivý vetrík mu rozčesával ryšavé vlasy vytŕčajúce sem a tam spod čapice. Kráčalo sa mu tak dobre, až na okamih zabudol prečo a kam smeruje. Len čo však vietor privial ťažký oceľovo-šedý mrak a na krajinu dopadol tieň, snový svet sa vytratil a on bol zas oboma nohami pevne v realite pred ktorou nebolo úniku.

Keď po rokoch bádania a hľadania našiel konečne spôsob ako zvrátiť jeden z najhorších skutkov ktorého sa až príliš ľahkovážne dopustil, začal jednotlivé kroky plánovať a hoci patril k naslovovzatým realistom, predsa len v niekoľkých bodoch popustil uzdu svojej fantázie. Akoby cesta samotná mala byť cieľom akoby ňou bola vždy keď s batohom na ramenách cestoval po svete. Keď sa dostal až sem, uvedomil si, že nič nie je také ako si myslel. Najskôr ho prekvapil strach, potom nechuť vôbec niečo podnikať a napokon vôbec si nevychutnával všetky výhľady a scenérie, ktoré sa mu núkali. Bál sa budúcnosti. Každým krokom sa hĺbil viac a viac sám do seba a svojej rozjatrenej duše a ako film, sledoval jednotlivé scénky svojho života.

Bola už hlboká noc keď si znovu uvedomil kde je. Chvíľu sa prekvapene rozhliadal a potom vstúpil do lesíka aby sa utáboril. Sediac pri tlejúcom ohníku váhal či si má zohriať konzervu, ktorú mal v batohu. Jedlo bolo to posledné na čo mal chuť no zároveň vedel, že telo energiu z jedla potrebuje. Keď sa z tmy lesa nečakane vynoril mladý mních mohol mu ponúknuť okrem svojej spoločnosti aj teplé jedlo. Noc bola mimoriadne mrazivá a trvalo dlho kým zaspali. Mních mu vyrozprával svoj príbeh o putovaní do Svätej zeme, ktorý sa mu potom v snách premiešaval s jeho vlastným príbehom a z mysle mu neschádzal ešte dlho po tom ako sa ich cesty rozdelili.

Ďalší deň prešiel ani sám nevedel ako. Popri niekoľkých ochotných vodičoch, ktorí sa ponúkli, že ho na kuse cesty odvezú, prešiel sťa by tam ani neboli. Akoby každým ďalším krokom spretŕhal všetky putá s realitou. Takmer celý čas si nedoprial prestávku viac ako pár minút, nič nejedol, nič nepil, len aby už bol v cieli. Najradšej by sa hneď tu, skraja cesty, položil a už nevstal avšak čosi hlboko v jeho duši ho nútilo neúnavne pokračovať vpred. Bol vyčerpaný ako ešte nikdy. Vedel, že cesta na ktorú sa vydá bude náročná, no netušil ako veľmi. Ani sám nespozoroval ako, pocítil, že čosi je inak. Prekročil hranicu a už nebolo návratu, nebolo cesty späť. Pravidla známeho vesmíru už preňho neplatili. Kráčal nedozernou krajinou, kopcami i dolinami, až konečne zastal na okraji nepreniknuteľne hustého, starého lesa ktorého vek či význam by nijaký človek nedokázal obsiahnúť. Nezaložil oheň, na jedlo už  vlastne vôbec nepomyslel, netrápila ho únava ani chlad. Ľahol si na studenú zem do trávy na ktorej sa tvorila námraza a s doširoka otvorenými očami hľadel na zoskupenie hviezd na nočnej oblohe, ktoré nikdy predtým nevidel. Takto strnulo, prečkal do rána a predsa len asi musel na okamih zadriemať, pretože si odrazu uvedomil, že nie je sám. Sprudka sa posadil a na zemi vedľa neho sedel Najvyšší architekt. Na jeho prekvapivý vzhľad si zvykal iba pár okamihov, potom mu došlo, že ho celý život poznal a nikdy vlastne nezabudol na jeho tvár.

„Putuješ už dlho,“ začal, „len preto aby som zmenil môj dokonalý obraz.“

„Pokým sa môj skutok nezmaže, obraz nemôže byť dokonalý.“ Odvetil pútnik a pevne sa mu zadíval do tváre.

„Mýliš sa, obraz je dokonalý práve aj vďaka tvojmu skutku.“ Vysvetľoval trpezlivo, „viem, že z tvojho pohľadu tomu nerozumieš, no všetko čo som vytvoril je perfektné avšak v oveľa širšom obzore než akým ty vidíš svet. V tom obraze nie je jediná chybka, nič, v čom by som sa mýlil. Všetko sedí dokonale.“

„Ja som už rozhodnutý!“ Hlesol aj napriek narastajúcemu zmäteniu. „Aj s týmto si vo svojom pláne počítal?“

Najvyšší architekt zamyslene vstal a ruky schoval do vrecák. Ľanová košeľa sa nadúvala v miernom vetríku ako plachta na lodnom sťažni. „Samozrejme,“ usmial sa a jeho živé oči sa ponorili hlboko, až do najhlbšieho jadra jeho duše. „0na bude žiť. Ľudia jej návrat nebudú schopní pochopiť a tak naňho rýchlo zabudnú. Vlastne je to váš  najobľúbenejší spôsob ako sa vypriadavate s nepochopiteľným. Tak teda jej život za Tvoj,“ sebaisto načiahol k nemu ruku a keď sa pútnik postavil, vydali sa na miesta kam mohli iba oni dvaja.