Holúbky

Holúbky.

Tie sa mali podávať na ich svadbe a hostia od Partizánskeho sa stále dopytovali, kedy ich konečne prinesú na tanier a v akej forme. To bolo prekvapenie – a na niektorých tvárach aj sklamanie – keď im naservírovali plnené kapustné listy.

„To še u nás tak volajú,“ núkal ich starosta, ktorý napriek tomu, koľko pálenky požil, rozprával plynulo, stál vzpriamene a na všetky strany rozdával úsmevy bez ľavej hornej jednotky. Jeho forma ostro kontrastovala so stavom ženícha, ktorý sa aj na stoličke motkal a prižmuroval oči, akoby mal každú chvíľu zaspať na prestretom bielom obruse.

Ale neveste to náladu neskazilo. Ani stav manžela, ani to, že na svadbu meškal. Do obce po ňu prišiel na koči ťahanom dvoma koňmi. Hoci vždy snívala o tom, že si nájde muža, ktorý má auto. Nemal, nikdy si neurobil ani vodičský preukaz, ale ani to jej náladu neskazilo. Augustové nebo sa popoludní zatiahlo, mračná prišli rýchlo a silný blesk ohlasoval koniec záhradného podujatia, pretože sálu alebo reštauráciu si nemohli dovoliť. Dážď zmočil holúbky, ktoré nedoleteli do brúch prísediacich. Ale ani to jej náladu neskazilo.

Dôležité bolo, že ju zobral preč. Od macochy a otca, ktorý o ňu nemal záujem. Do školy chodila bosá, neraz spala v kravíne. Ako malá musela so sestrou kradnúť jablká susedom, aby aspoň na chvíľu utíšila hlad. Musela robiť aj iné veci, ale načo o nich hovoriť? Šlo o minulosť, na ktorú chcela zabudnúť, hoci sa nedalo.  

Spoznali sa v meste, kde obaja pracovali. Ona ako skladníčka v chemickej továrni, on bol vojakom z povolania, ktorého prevelili do tunajších kasární. Kedysi sa v našom meste kvôli prítomnosti armádnych zložiek strhla v parku bitka. Miestni totiž obviňovali vojakov, že im preberajú frajerky. Bola to pravda. Veď tak sa narodil aj môj otec a neskôr som prišiel na svet ja, a považoval som za rodáka. Dodnes mám dilemu, či by som v bitke stál na strane vojakov alebo miestnych.

Spočiatku nevedela vysloviť ani jeho priezvisko. Smiali sa na tom. Pritom šlo len o meno zo štyroch písmen, ale aj to sa dá skomoliť, kto to nezažil, však?

Po skončení povinnej obrannej služby v armáde nezostal. Z vojenského výsluhového dôchodku si kúpili záhradu. Bola ich jedinou radosťou, pretože cestovať za hranice sa v tých časoch nedalo. Slovensko si už pochodili – Do Partizánskeho a zase domov. V riadkoch sa darilo uhorkám, paprikám, vysádzali aj mladú kapustu, aby mu mohla pripraviť obľúbené jedlo, keď sa naučila variť. Nejaký čas to trvalo, ale naučila sa.

Zamestnal sa v chemickom podniku ako zvárač. A že tam bolo čo zvárať. V práci trávil dlhé hodiny, niekedy dni. Veľakrát ho zháňali aj na záhrade, aby prišiel rýchlo opraviť potrubie. A tak plynul život. Narodila sa dcéra, potom syn. Doma bol málo, domácnosť zostala na nej. S deťmi si vzťah vytvoriť nestihol. Práca v záhrade ich nebavila, mali iné záujmy. A on tiež. Po náročnom dni chcel mať hlavne pokoj. A tak sa v pokoji pobral už na druhý dôchodok. Deti pred ním stáli dospelé a ukazovali mu jeho vnúčatá. Vtedy si povedal, že mal v práci zjemniť, ale napokon mu zostalo iba jediné – zmieriť sa s tým. V auguste prišiel silný dážď a zničil zvyšok úrody. Aspoň uhorky stihli zavariť.  

Záhradu napokon predali. Synovi bolo treba peniaze na zateplenie rodinného domu, tak mu pomohli. Bol to jej nápad, sám by s tým nesúhlasil. Napriek vysokému veku mal stále dosť síl a chuti pracovať na novej úrode. Mocné šľachovité ruky v spomienkach pevne zvierali zváračku. Napokon ustúpil, vždy ustúpil, pretože mal pre ňu slabosť.

Po tom nešťastnom predaji sa ich život zúžil na posteľ a gauč, z ktorého tak radi sledovali futbalové zápasy. Fandili FC Barcelona, a aj keď mali po osemdesiatke, poznali mená všetkých hráčov aj trénerov a ostro komentovali a kritizovali každé zakopnutie svojho obľúbeného tímu.

Mali ešte jeden spoločný koníček – peniaze. Vždy, keď ráno vstala, uvarila si kávu a premýšľala o peniazoch. Potom vstal aj on a premýšľali spolu. Takto, deň za dňom špekulovali o tom ako pomôcť rodine. A tak sa rozkotúľali ich peniaze, rozkotúľal sa aj ich čas.

V to ráno ju našiel na gauči v kuchyni ležať nehybne. Ešte dýchala, ale kým prišli záchranári, bolo po všetkom. Odišla bez varovania, bez veľkých slov a bez dopitej kávy. Po šesťdesiatich dvoch rokoch, čo spolu strávili. Bol krásny deň, na oblohe ani mráčik.

V tom čase sa mu stále sníval ten istý sen. Pršalo. On stál pod strechou a ona stála v daždi. Kričal na ňu, aby sa skryla. Ale ona k nemu iba naťahovala ruku.

Žiaden kar vystrojiť nemohol, pretože také boli protipandemické pravidlá. Zišli sa len v jeho byte. Deti a vnúčatá. Nikomu nebolo príliš do reči. Chvíľu sa zaujímali o jeho zdravie, o budúcnosť a očakávania. Čo teraz bude robiť? Čo asi? Večer si pozrel zápas Barcelony, ráno si uvaril kávu, popoludní si objednal obed za cenu pre seniorov z miestnej reštaurácie. Človek ako on mal pred sebou už len jeden cieľ.

V noci sa budil spotený a s výkrikmi, ktoré nik nepočul. Mal pocit, že v byte niekto je. Vstal z postele a zašiel do kuchyne. Díval sa na prázdne stoličky a kreslá, ktoré osvecoval mesačný svit. Kroky vnímal zo všetkých strán, jej šuchotavú chôdzu, jej vôňu, jej smiech, jej melódiu, ktorú si spievala, keď mu pripravovala plnené kapustné listy. Ale nevidel ju.

„Anna?“ povedal nesmelo do tmy a vrátil sa do postele. Do rána nezažmúril oči.

Deťom sa zveril, že sa cíti osamelý a opustený. Namiesto toho, aby si našli čas na návštevu, zohnali radšej kňaza. Vysvätil celý byt a kroky, smiech aj melódia navždy zmizli. Kretén...

Myseľ sa mu časom zastierala. Kedysi mocné ruky a nohy ho už takmer vôbec nepočúvali. Zastavil uprostred obývačky a dlhé minúty premýšľal, kde vlastne je a čo tu robí. Ale deťom sa s tým radšej nezdôveril. Ktovie, koho by zase zavolali. 

Nezdôveroval sa už nikomu. Radšej sa rozprávali o futbale, o počasí, o úspechoch vnúčat a pravnúčat, hoci ich mená ani dobre nepoznal. Všetko bolo zastreté.

Až do dnešného dňa. V to ráno pocítil silu v rukách, nohách a zobudil sa vzpriamený, čo vo svojom veku považoval za zázrak. Kávu si uvaril írsku. Namiesto rádia vpustil dovnútra štebot vtákov a hluk ulice, keď otvoril okno, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Z inventára vybral jednu z dvoch cigár, ktoré mu kedysi daroval syn pri oslavách životného jubilea. Zapálil si a potiahol. Usadil sa na gauči a cítil, že sa naňho vyčítavo díva.

„Len raz,“ vysvetľoval prázdnej kuchyni a pohľadom skúmal tabakový dym, ktorý do miestnosti vyfukoval.

62 rokov, premýšľal. Niekto sa nedožije ani takého veku. Boli to krásne chvíle, ale ako všetko na svete, aj ich vzťah dospel ku koncu. Ako je potom možné, že sa preňho nič nezmenilo? Láska je strašne zvláštna. Po čase sa v nej človek zaobíde sám.

Nohy ho dnes poslúchali, a tak si trúfol zájsť k hrobu a zapáliť na ňom sviecu. Starostlivo si poobzeral miesto, na ktorom aj on jedného dňa spočinie. Cintorín sa nachádzal neďaleko futbalového ihriska, a tak mu napadlo, či si na ňom niekedy zahrá FC Barcelona.

Po návrate domov zavolal dcére. Hoci už bola na dôchodku, stále pracovala v nemocnici. Prirodzene naňho nemala čas, ale sľúbila, že sa ozve po šichte, hoci vedel, že na to zabudne. Syn mu dvíhal hovory s ostražitým tónom, akoby čakal, s čím ho zase vyruší. Nejde ti mobil, nevieš zapnúť digitálnu televíziu, upchala sa ti kanyla alebo máš plný močový katéter..?

„Večer chodiť nemusíš, už som sa osprchoval,“ uisťoval ho.

Najprv to otcovi nechcel veriť, ale naveľa pristúpil, že zostane doma. Napokon sa mu to dnes hodí. Musí ešte urobiť zopár tabuliek do práce.

Večer sa schyľovalo k búrke. Okno zostalo od rána otvorené. O chvíľu voňala celá ulica po daždi. Namiesto pyžama si obliekol oblek. Ale nevošiel sa doňho, tak si dal tepláky. Ešte predtým chcel napísať niekoľko listov, ale uvedomil si, že ich nemá komu odoslať. Nemá vlastne ani čo povedať a len s námahou udržal pero v rukách.

Je to tu, vravel si. Keď už človek neudrží ani pero, jeho čas sa naplnil.

Od vzrušenia nemohol spať. Telom mu prechádzala elektrina. Usmieval sa. Nemal žiadne predstavy o tom, čo ho čaká. Vtipkoval, že bude asi prvým človekom, ktorý zmešká posledný vlak. Až keď začal myslieť na ňu, viečka mu oťaželi.

Stála v daždi a naťahovala k nemu ruku. Vyšiel spod odkvapu a cítil, ako mu kvapky zmáčajú vlasy. Nie plešinu, ale husté kučery, ktoré mu pokrývali lebku, keď mal 30. Jeho žena mala pevné prsia a boky bohyne. Dívala sa naňho a usmievala sa. Chytil ju za pás a cítil jej vôňu. Z diaľky znela dychová hudba. Parket patril iba im, dámy a páni. Polka sa zmenila na tango. Šoféroval červené auto, ale ona mu povedala, nech ju radšej vysadí na bieleho koňa. Bola to láska v repríze.

„Otec.“

To bolo prvé slovo, ktoré začul.

„Otec.“

Otvoril oči a pred ním stál jeho syn. Bolo ráno, plešina sa vrátila.

„Ty si tu fajčil?“

Sadol si na posteľ a tlačili sa mu slzy do očí. Kôň si zjavne vybral opačnú stranu.

„Poďme za mamou,“ povedal napokon a syn súhlasil.

Vznešené ticho cintorína narušovali nadávky zo štadióna, niekto zapálil svetlicu, domáci asi prehrávali, pritom šlo iba o žiacky duel, ale rodičom dnes na ratolestiach záleží oveľa viac, pomyslel si.

Keď prišli k miestu jej posledného odpočinku, na pomníku sedela osamelá biela holubička, ale ani sa na nich nepozrela. Namiesto toho sa sústredila na oblohu, na ktorej hľadala svojho partnera. Aj oni sa pozreli tým smerom. Chvíľu nič nevideli, až potom zbadali v korune stromu hrdého vtáka s našuchoreným perím. Sedel na konári a vyzeral, že je pánom celej oblohy. Potriasol hlávkou, premeral si ich, ladne sa odpichol od koruny, vzniesol sa dohora a v tej chvíli pripomínal vznešeného dravca.

Holúbok zakrúžil okolo centrálneho kríža, preletel nad ich hlavami a potom náhle zmenil smer a zamieril k futbalovému ihrisku práve vo chvíli, keď rozhodca fúkol do píšťalky a ukončil zápas. 

---